Nemyslite na predošlé deje, o pradávnych neuvažujte! Ajhľa, tvorím nové; už teraz to raší. Nebadáte to?
Izaiáš 43:18-19
Milí bratia a sestry v PJK!
V posledných dňoch veľká časť Slovenska žije hokejom. Keď som prvýkrát začal rozmýšľať nad dnešným textom a nad naším dnenšným konventom, tak som ešte netušil, ako dobre obstojí naše hokejové mužstvo v konkurencii najlepších. Je pravda, že by sa mi dnes lepšie hodilo do kázne, keby naši ten dnenšný zápas boli vyhrali. To však nič nemení na tom, že v posledných dňoch, keď som viac ako inokedy rozmýšľal o športe, tak som si opäť uvedomil, ako mnoho paralel ponúka šport k životu, aj k tomu duchovnému. Až som si musel položiť rečnícku otázku, prečo medzi športovcami nie je viac nadšených kresťanov? Asi medzi kresťanmi je viac športových nadšencov ako naopak.
Prvý moment, na ktorý chcem upozorniť, sa ani tak netýka samotných športovcov ako skôr ich fanúšikov. Možno práve vy ste nevstávali v noci k sledovaniu športových prenosov (o niektorých viem, že áno). Keď som včera telefonoval so švagrinou, hovorila mi o postrehu, ktorý mala jej sestrička z nemocničného oddelenia, keď išla skoro ráno do služby. Všimla si, že takmer v akždom druhom dome, byte, okne sa svieti, mihotá televízna obrazovka.
Áno, mnohí vstávali uprostred noci, aby mohli naživo sledovať tie zaujímavé hokejové momenty. Postreh – koľkí by boli ochotní tak vstať kvôli napr. modlitbe? Hokej mnohým stojí za to, aby vstali yuprostred noci a potom celý ďalší deň fungovali s ohučanou hlavou. V poriadku. Chápem to. Možno, keby som žil v iných okolnostiach, tiež by som vstal. Ale, koľkí by sme vstal uprostred noci kvôli Bohu?
Keby som dal návrh, nastavme si budík na 3:30 v noci, vstaneme a budeme sa modliť, alebo budeme mať spoločné modlitebné stretnutie, tak by si asi mnohí pomysleli: Čo ti šibe?
Takže prvý postreh: Fanúšikovia hokeja sú ochotní obetovať kvôli hokeju oveľa viac ako mnohí kresťania kvôli Bohu. Keď vstávame k hokeju, aosi počítame s tým, že to bude stáť za to – no, aj keď nie vždy to tak nakoniec je.
Ale akosi nepočítame s tým, že by vstať kvôli Bohu mohlo stáť za to. Možno s tým nepočítame ani, keď vstávame nie uprostred noci, ale v nedeľu ráno, aby sme šli na služby Božie. Nehovoriac o modlitebnej chvíli, ktorá je pred službami Božími.
Keď som čítal prvýkrát tento biblický text z proroka Izaiáša, tak som mal silný pocit, že tu prorok hovorí o niečom, čo stojí za to! Viete, sú to veľmi zaujímavé slová: Nemyslite na predošlé deje, o pradávnych neuvažujte!
Akoby tieto slová išli proti všetkému, čo by sme očakávali. Viete, v Biblii máme mnoho výziev k tomu, aby sme robili práve opačne – aby sme spomínali na minulé udalosti, na to, čo Boh konal, aby sme si pripomínali hrdinov viery. A tu – výzva konať presne naopak – zabudnúť na minulosť. Obrátiť sa smerom k budúcnosti.
Keď som tie slová čítal, veľmi som sa zarazil. Zľakol som sa, či naša cirekv nie je cirkvou minulosti. ČI nie sme až príliš zameraní na to slávne, čo bolo. Alebo aj na to ťažké, čo prežili naši predkovia. Viete, máme na čo byť hrdí. Máme na čo spomínať. Pomaly každý týždeň je výročie nejakého nášho dejateľa. Ale nie je tu nebezpečie, že pri všetkých tých oslavách a spomienkach zabudneme brať vážne budúcnosť?
Vždy si pri tomto spomeniem na slováá istého cirkevného tajomníka – čo bol za minulého režimu komunistický úradník, ktorý kontroloval úradne cirkev a rozhodoval o mnohom, čo sa mohlo či nemohlo konať. Teda, bez jeho vedomia sa nemohlo konať nič mimoriadne. Muselo sa mu prakticky všetko oznamovať, čo vybočovalo z rámca bežných kostolných bohoslužobných vecí. No, a on povedal jednému nášmu farárovi: Viete, vy luteráni ste ako zemiaky. To najlepšie z vás je už pod zemou. Ak by to bola pravda, tak je to nie smutné, ale tragické konštatovanie.
Náš dnešný text nás chce preorientovať na budúcnosť. Náš cirkevný zbor je stále omerne veľmi mladý. Možno je nám prirodzenejšie pozerať do budúcnosti. Nie sme zaťažení vlastnou minulosťou. Ale to môže byť len zdanie na prýv pohľad. My ako cirkev máme svoju minulosť a tradíciu a sme jej súčasťou. A každý z nás má svoju minulosť, svoju vlastnú tradíciu, svoj vlastný príbeh – to odkiaš pochdáza, čím bola formovaná jeho viera. Mnohé veci posudzujeme z pohľadu – u nás to robilo tak a tak… alebo: u nás sa to a to nikdy nerobilo… alebo: s tým a tým mám už také a takú skúsenosť, dobrú alebo nedobrú…
Naša minulosť, naša tradícia to sú okuliare cez ktoré hodnotíme prítomnosť a cez ktoré pozeráme do budúcnosti. Niekedy je to na prospech, ale často to môže byť na prekážku.
Čo tým myslím? Pomôže nám k tomu aj pochopenie súvislosti, ktorých zneli Izaiášove slová. Tieto slová zazneli do situácie, kedy bol Izrael v babylonskom zajatí – v polovici 6. storočia pred Kristom. Nabuchodonozor dobyl Izralel, zničil Jeruzalem i s chrámom, mnohých odvliekol do zajatia. Izrael stratil svoju domovinu, stratil svoj chrám, stratil slobodu… Stratil tak svoju národnú i náboženskú identitu. Teda, nestratil ju celkom, lebo mali svoju tradíciu, svoju minulosť, na ktorú spomínali. To bolo dobré. To ich držalo, takže nezabudli celkom na Boha v tej ďalekej cudzine.
Ale prišla chvíľa, kedy sa Boh rozhodol zmeniť ich osud. Mala prísť chvíľa, kedy im Boh vráti slobodu, kedy sa oni budú môcť vártiť domov, kedy budú môcť obnoviť slobodne svoj národný i náboženský život. A Bo ich lsovami proroka Izaiáša chce na toto pripraviť: Už prestaňte pozerať do minulosti, plakať, ľutovať sa a nariekať. Idem robiť niečo nové. Počítam s vami. Pozrite sa dobredu. To je zmysel tých prorokových slov.
Viete, tak ako nám minulosť môže byť pomocou, tak nás môže i zväzovať. Čo tým myslím? Vrátim sa teraz späť k hokeju. Snáď to prirovnanie poslúži aj tým, ktorí nie ste až takí hokejoví fanúškovia. Hokej sa hrá na tri tretiny. A turnaj sa hrá na niekoľko zápasov. A história hokeja sa ráta na desiatky rokov.
Úspechy minulosti neznamenajú automaticky dnenšý úspech hokejového mužstva. Ani neúspechy minulosti neznamenajú to, že sme dnes odsúdení a prehru. Jeden vyhratý zápas neznamená vyhrať turnaj. Treba sa vždy súsetrediť maximálne na ten najbližší boj. A každý zápas sa hrá na tri tretiny. Nestačí byť dobrý počas jednej, ani nestačí vyhrať dve tretiny, ako tomu bolo dnes v noci. Hrá sa na tri tretiny. Treba to vždy dotiahnuť až do konca. Dalo by sa o tom veľa hovoriť. Môžete o tom sami rozmýšľať.
Je to obraz nášho života. A teraz už budem celkom osobný. Tvoje minulé víťazstvá v živote neznamenajú tvoje víťazstvo dnes. Dokonca ani neznamenajú celkový dobrý koniec. Ale to isté platí aj o prehrách. Ak si prehral včera, dnes môžeš byť víťazom.
Inými slovami, tovja minulosť, či už dobrá alebo zlá, nemusí a nemá určovať tvoju prítomnosť. Minulé úspechy ťa môžu ukolísať, a bremeno minulosti ťa môže pritlačiť k zemi. Ani jedno nie je dobré, ak sa stane. Nemyslite na predošlé deje, o pradávnych neuvažujte!
Boh má pre teba budúcnosť. Ajhľa, tvorím nové…
Skúsenosť našej minulosti môže byť pre nás prekážkou, aby sme vstúpili do budúcnosti, ktorú má pre nás pripravenú Boh.
Ak je tvojou minulosťou hriech, je ptrebné urobiť pokánie, priznať a vyznať svoj hriech. A prosiť o odpustenie. Ak je tvojou minulosťou to, že ti ublížili druhí, si to ty, kto potrebuje odpustiť. Prestať sa ľutovať a prosiť Boha o udravenie zranenia. Ak je tvojou minulosťou nejaká životná prehra, Boh ti môže vždy dať nový začiatok.
V športe možno už pre teba nebude ďalšia olympiáda. Ale v živote ti Boh dáva šancu hrať znova. A ďalšia šanca znovu príde. Nie je všetko stratené.
Ak je tvojou minulosťou víťazstvo, to neznamená, že dnes môžeš poľaviť. Ak si včera slávil úspech, dnes ťa znova čaká boj. Ak si prežil úžasné duchovné výšky a máš krásne zážitky a skúsensoti s Bohom, dnes môžeš prechdázať púšťou a môžeš čeliť ťažkým pokušeniam a duchovným zápasom.
Preto to všetko nie je dobré, ak sa necháme zviazať minulsoťou, Ak sa ňou necháme pomýliť. Ak dovolíme, aby ona určovala našu budúcnosť. Naša budúcnosť je v rukách Boha, nie v rukách minulosti.
Nemyslite na predošlé deje, o pradávnych neuvažujte! Ajhľa, tvorím nové; už teraz to raší. Nebadáte to?
Vo februári 2004 som tieto slová, tú druhú časť nášho textu mal ako bibický úvod ku správe na výročnom konvente. Vtedy to bolo len kráte zamyslenie – bez tej prvej časti o minulosti.
Dnes nás znovu tieto slová chcú upozorniť na to, aby sme neprehliadli to, čo chce Boh konať s nami, medzi nami, skrze nás. Ajhľa, tvorím nové; už teraz to raší. Nebadáte to?
Áno, ľahko sa môže stať, že nezbadáme to, čo koná Boh. Že si to nevšimneme, že to prehliadneme. A sme mimo hry. To by som nechcel. Ja chcem byť pri tom, čo koná Boh!
Mnohí merali cestu do Vancouveru, aby mohli byť priamo pri tom, čo sa tam bude diať. Pretože to je niečo jedinečné, úžasné. Je v tom prísub niečoho mimoriadneho.
A čo Boh? Tam, kde koná Boh, je istota niečho mimoriadneho, niečoho vzrušujúceho, niečoho požehnaného a jedinečného. Je veľmi pravdepodobné, že o tom sa nebude písať v médiách, a že nebudú tlieskať tisíce.
Ale je dosť možné, že Jeho verní, budú kvôli tomu vstávať aj uprostred noci k modlitbám. A ja chcem byť pri tom, keď koná Boh. Chcem vás pozvať, aby ste sa pridali aj vy. Pouvažujte o tom. Nech vás Pán Boh požehná.
Amen
