Neprehliadni

Akou sme cirkvou?

21.9.2008, 18. nedeľa po Sv. Trojici

Ale hľadajte najprv kráľovstvo Božie a Jeho spravodlivosť a všetko toto bude vám pridané. Mt 6:33

Milí bratia a sestry v PJK

Slová tohto evanjeliového textu vám mnohým asi nie sú neznáme. Každý, kto chodí dlhšie do kostola, sa s nimi už v nejakej forme pravdepodobne stretol. Ja sa chcem dnes zamyslieť nad týmito slovami v dvoch rovinách – jednak v rovine osobnej – čo mám hľadať ja ako jednotlivec – ale aj v rovine spoločenstva nášho cirkevného zboru – čo máme hľadať my ako spoločenstvo, ako cz na Terase. Žijeme v dobe, ktorá kladie veľké nároky na človeka. Je veľa vecí, ktoré súperia o našu pozornosť. Hoci máme nevídané prostriedky, ktoré nám uľahčujú život, zápasíme s nedostatkom času. V takejto situácii nie je ľahké udržať si v živote správne a jasné priority. Slová Pána Ježiša zaznamenané v evanjeliu nám pomáhajú zastaviť sa a prehodnotiť náš rebríček hodnôt, preskupiť naše priority a dostať pod kontrolu to množstvo vecí, ktoré zamestnáva náš život. Žiadna firma nemôže úspešne fungovať, pokiaľ nemá jasne stanovené priority a zároveň nie je aj dostatočne flexibilná, aby sa prispôsobila neustále sa vyvíjajúcej a meniacej situácii. Niečo podobné však platí aj v osobnom živote a v živote spoločenstva. Ak sa chvíľu venujeme tomu a chvíľu zase inému, nedostaneme sa ďaleko. Sloveso „hľadať“, ktoré použil Pán Ježiš vlastne znamená „usilovať sa o niečo“, „mať niečo na prvom mieste“. Každý z nás má v živote niečo, o čo sa usiluje, čomu venuje veľké množstvo energie, voľného času, financií, svojich myšlienok a pod. V rôznom období života to môžu byť navonok aj rôzne veci. V zásade však platí, že človek buď hľadá na prvom mieste to Božie, alebo to svoje, ľudské. Výzva Pána Ježiša nás upozorňuje, že nie je samozrejmé ani ľahké mať pred očami neustále to Božie. Ešte jednu vec si treba uvedomiť. Býva veľký rozdiel medzi tým, čo hovoríme a čo robíme. Slovami obyčajne vyjadrujeme to, čo by sme chceli, aby bolo na prvom mieste, alebo o čom si myslíme, že by malo byť, ale v praxi sa náš život od toho môže značne odlišovať. Možno zreteľnejšie si to uvedomíme práve na príklade cirkvi. Iste žiadna cirkev, žiaden cirkevný zbor slovne nespochybní, že na prvom mieste má byť to Božie, ale v praxi to môžu byť značne iné veci, ktoré hýbu spoločenstvom. Skúsme sa teda pozrieť najprv na riziká, do ktorých ľahko upadneme, ak nemáme pred očami tie správne priority. Priznávam bez mučenia, že nasledovné myšlienky nie sú z mojej hlavy. Ale bol som k nim inšpirovaný ľuďmi múdrejšími odo mňa. Tak napríklad sú cirkevné zbory, kde hnacou silou ich života je tradícia, jej dodržiavanie, zachovávanie a odovzdávanie ďalšej generácii. Zmena je tu považovaná za niečo negatívne, ohrozujúce identitu, jednotu a život spoločenstva. Tradícia ako taká môže byť pre život užitočná, ale ak je dodržiavanie rituálov a pravidiel dôležitejšie ako aktuálne hľadanie Božej vôle, takéto spoločenstvo ide do slepej uličky a nehľadá na prvom Božie kráľovstvo, ale na prvom mieste sú pravidlá, nemennosť formy bohoslužieb a pod. Sú iné zbory, kde hnacou silou je osobnosť nejakého človeka, vodcu. Môže to byť farár, ale môže to byť aj nejaký tzv. laický, neordinovaný pracovník či funkcionár. Je dobré mať v zbore silné osobnosti, ktoré dokážu inšpirovať, potiahnuť ostatných. Ale je nebezpečné, ak takáto osobnosť určuje viac priority zboru, ak vtláča ostatným svoje vlastné videnie viac, ako by zbor spoločne hľadal a rozsudzoval, čo chce Boh. Aj ten najsilnejší človek má svoje slabosti, limity, obavy a toto sa skôr či neskôr stáva potom aj obmedzením takéhoto zboru. Takýto zbor má tiež väčšiu tendenciu k manipulácii a sektárstvu a v prípade, že takáto osobnosť zomrie alebo odíde, celé spoločenstvo je ochromené. V iných zboroch sa všetko točí okolo financií a rozpočtu. Najvášnivejšie diskusie v presbyterstve a na konvente sa týkajú financií. Na prvom mieste nie je: Čo chce Boh? ale Koľko to bude stáť? Iste rozvážne spravovanie financií je v zbore dôležité, ale cirkev tu nie je preto, aby zhromažďovala majetok, ale na to, aby svoje zdroje používala k službe Bohu. Pri výročnom konvente by nemalo byť prvou otázkou: Ako sme hospodárili, ale Nakoľko sme naplnili Božiu vôľu? Iným veľkým nebezpečenstvom pre cirkev je, keď sa tým určujúcim stanú zborové aktivity. Počnú detskou besiedkou a končiac spevokolom. Iste aktivity a stretnutia pre všetky možné generácie a záujmové skupiny sú dobré a prejavom bohatého života cirkevného zboru. Ale tieto aktivity nemôžu byť cieľom samy o sebe. Keďže každoročne sa robí výkaz týchto aktivít a sú aj súčasťou výročnej správy, je silná tendencia nielen zachovať ale pridávať postupne ďalšie a ďalšie aktivity. Časom sa však môže stať, že niektorá aktivity sa stane nefunkčnou a prestane spĺňať svoje poslanie. Vtedy ju treba prehodnotiť a prípadne aj zrušiť. Na prvom mieste má byť plnenie Božej vôle, nie štatistických výkazov. Zborové budovy, kostol, môže byť tiež tým, čo určuje život zboru. W. Churchil raz povedal: My formujeme naše budovy, potom oni formujú nás. Mať peknú budovu je aj vecou istej prestíže, preto sa stáva, že zbory minú na peknú budovu viac, ako si môžu skutočne dovoliť. Nielen výstavba, ale aj prevádzka budov sa potom stane najväčšou položkou rozpočtu. Nielen najväčšou, ale aj zaťažujúcou. Ostatné aktivity sú potom ochromené, lebo na prvom mieste je zachovanie a réžia budov. Kostol, budovy iste sú dôležité a užitočné, ale ani ony nemôžu byť cieľom. Majú slúžiť cirkvi, nie cirkev budovám. Inak začne chvost vrtieť psom. V dnešnej dobe, keď máme slobodu na rozdiel od komunistickej minulosti, je veľkým pokušením pre cirkev naplniť kalendár tými najrozličnejšími akciami. Každý deň sa niečo v zbore musí diať. Akoby prejavom zbožnosti bolo zúčastňovať sa rôznym akcií. Čím je kresťan duchovnejší, tým častejšie a na väčšom množstve akcií ho vidno. Toho zase, koho nevidno, ten je hodnotený ako málo duchovný či slabý kresťan. Iste, je užitočné a zdravé zúčastňovať sa rôznych akcií cirkvi, sme aj napomenutí v Písme, aby sme neopúšťali a nezanedbávali spoločné zhromaždenia. Ale je tu nebezpečie, že človek je príliš zamestnaný navštevovaním rôznych akcií a nemá už potom ani čas, ani energiu na skutočnú službu Bohu a blížnym. Stráca svoj vlastný život, uniká mu zmysel všetkých tých aktivít. Je ako prelietavý motýľ poletujúci z kvetu na kvet bez toho, aby sa niekde zakorenil a dozrel. Nie stretnutia ale služba v súlade s Božou vôľou by mali mať prednejšie miesto. Na poslednom mieste, ale možno nie celkom posledný prípad je, keď určujúcim faktorom života zboru sú ľudia mimo cirkvi. V dnešnom sekularizovanom svete môže byť pokušením natoľko prispôsobovať cirkev svetu, len aby sme niekoho získali, že cirkev sama sa stane svetskou a stratí Boží život. Síce si myslím, že v našej cirkvi toto zatiaľ hrozí najmenej, tak je dobré mať toto na pamäti. Hoci je veľmi dôležité vnímať potreby ľudí, ktorým ako cirkev chceme slúžiť, ľudia nemôžu určovať život cirkvi. Tým určujúcim musí zostať Božie slovo, Božia vôľa. Uviedol som príklady, ako to môže vyzerať v živote cirkvi, zboru. A iste by sme si mali klásť otázku, čo je určujúcim faktorom v živote nášho spoločenstva? Úzko to však súvisí s tým, akí sme my ako jednotlivci, pretože my spolu vlastne vytvárame tento celkový obraz. Chcem teda túto otázku posunúť aj do roviny veľmi osobnej: Čo určuje tvoj život? Je to tradícia? Alebo osobnosť vodcu? Sú to financie či zborové aktivity? Sú to budovy či rôzne zúčastňovanie sa rôznych akcií? Alebo je pre teba dôležité to, čo si myslia druhí ľudia? Potrebujeme nielen prehodnocovať svoj život, ale klásť na prvé miesto tie Božie priority. Pán Ježiš nás vyzval, aby sme hľadali v prvom rade Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a o naplnenie všetkých ostatných potrieb sa postará Boh. Je to napomenutia i zasľúbenie súčasne. Nemám tu dnes odpoveď, čo je tým Božím pre nás tu a dnes. Jednak už sa napĺňa čas mojej kázne, ale ani tú odpoveď dnes ešte nemám. Je to niečo, čo musíme začať robiť najprv sami od seba, a potom v spoločnom hľadaní Božej vôle. Ak Pán Boh dovolí, rád v tejto téme budem pokračovať aj v budúcnosti a pokúsim sa dať isté inšpirácie či myšlienky, ako tomuto hľadaniu Božej vôle rozumiem. Ale nečakajte na to, čo povie pán farár. Hľadať božiu vôľu pre seba, pre svoju rodinu, pre svoje spoločenstvo je zodpovednosťou každého z nás. Boh vám žehnaj. Amen

– chvíľa ticha, potom modlitby za hľadanie Božej vôle

Comments are closed.