Neprehliadni

Čím žiješ?

4.3.2008, 4. Pôstna nedeľa

Milí bratia a sestry v PJK!

Čím je človek živí? Hovorí sa, že nie samým chlebom. Ale čím teda ešte? Toto nie je len ľudové úslovie, ale sú to citáty z rozhovoru Ježiša, s diablom, počas pokúšania na púšti. Vtedy, keď Ho diabol pobádal, aby premenil kamene na chleby a nasýtil sa, Pán Ježiš povedal, že nie samým chlebom bude žiť človek, ale každým Slovom, ktoré vychádza z Božích úst. Týmto je skutočne charakterizovaný život Pána Ježiša. On žil v úzkej závislosti na tom, čo Mu hovoril nebeský Otec.
Ale čím žijeme my? Svojimi starosťami, svojimi snaženiami, svojimi obavami, svojimi nádejami… Skutočne, čím žiješ ty? Skús sa nad tým zamyslieť.
Venujeme veľa úsilia tomu, aby sme si nejako zabezpečili svoj život, svoje zdravie, svoju prácu, svojich blízkych, svoju budúcnosť…
Ale či sa toľko staráme aj o to, čo bude potom, keď všetko pozemské pominie?
Ak sa niekto neveriaci nestará o Boha vôbec, a ty sa o Boha staráš  len o hodinu do týždňa viac – keď  prídeš do kostola – je v tom nejaký rozdiel?
Dnešný deň bude pre teba príležitosťou, aby si sa zamyslel trochu viac nad tým, čím vlastne žiješ. Slová Pána Ježiša, ktoré zaznamenal evanjelista Ján, sa aj vtedajším Ježišovým poslucháčom ťažko počúvali. Oni boli hrdí na seba, na svoje náboženstvo, na svoje tradície, na svoju vlastnú zbožnosť.
Hlásili sa k hrdo k Abrahámovi, ktorý bol ich praotcom, hlásili sa k Mojžišovi, skrze ktorého Boh vyviedol ich prapredkov z egyptského otroctva, skrze ktorého Boh konal zázraky na púšti. Jeden z tých zázrakov sa spomína aj v tomto rozhovore Pána Ježiša so židmi. Išlo o to, že počas putovania púšťou, keď sa Izraelcom už nedostávalo potravín, Boh ich zaopatroval nebeským chlebom – mannou, ktorú im poskytoval na každý deň, koľko potrebovali. A tak prežili, až kým neprišli do zasľúbenej zeme.
Ale Pán Ježiš im hovorí, že aj tento chlieb, hoci bol zázračný, daný Bohom, predsa mal len dočasné trvanie, a tí, ktorí ho jedli, nakoniec pomreli. A tu Pán Ježiš hovorí o sebe ako o chlebe života, ktorý tiež zostúpil z neba. Na rozdiel od manny však ten, kto by sa sýtil Ježišom, bude žiť naveky. Pán Ježiš hovorí doslova o jedení Jeho tela a pití Jeho krvi.
Toto znie našim ušiam veľmi drsne, veľmi neduchovne. Skôr niečo ako kanibalizmus. Naviac, židia mali prísny zákaz požívať krv. Ako im teda Ježiš mohol dať jesť samého seba. Ak by to mali zobrať doslovne, tak by to bolo niečo veľmi vulgárne.
Nečudo, že v počiatkoch kresťanstva kolovali o kresťanoch divné zvesti, že praktizujú kanibalizmus a podobné veci, lebo tým, ktorí nepoznali obrad Večere Pánovej, tak nerozumeli vyjadreniam kresťanov o pití krvi Kristovej a o jedení Jeho tela. Predstavovali si to doslova tak, ako to počuli. S podobnými názormi sa môžeme aj dnes stretnúť tam, kde kresťanstvo ešte nie je známe.
Čo mal teda Ježiš na mysli, keď hovoril tieto slová? Na jednej strane to bolo asi niečo značne dôležité, keď je tomu venovaná celá jedna kapitola v Jánovom evanjeliu, na druhej strane, akoby Pán Ježiš hovoril v hádankách.
Musíme sa vyvarovať nebezpečenstva, že sa staneme tzv. duchovnými naturalistami podobne ako tí, čo nepoznajú podstatu kresťanstva. My v cirkvi vieme, že tieto Ježišove slová nemáme chápať doslovne. Hneď sa nám vybaví v mysli, že ide predsa o obrad Večere Pánovej, prijímania tela a krvi Kristovej pod spôsobom posväteného chleba a vína.
Hrozí nám však nebezpečenstvo, že zredukujeme to, čo chcel Pán Ježiš povedať na čisto niečo mechanické – pristúpim k Večeri Pánovej, prijmem oplátku a hlt vína, a to duchovné sa už vo mne nejako odohrá samo. Večný život je zabezpečený oplátkou a trochou vína.
Pán Ježiš tu zaiste nemal na mysli to, že obrad Večere Pánovej spôsobí v nás večný život. Napokon, Večera Pánova ešte v tom čase, keď tieto slová hovoril, nebola ustanovená.
Určite tu Pán Ježiš narážal na svoju smrť na kríži (v. 51). Jeho smrť je kľúčom k večnému životu. Pán Ježiš v nej zobral na seba moje, tvoje, naše hriechy a vytrpel trest, ktorý by sme inak mali znášať kvôli svojim hriechom my. On zomrel namiesto nás. Vďaka tejto Jeho obeti už nie je potrebné, aby sme trest smrti znášali my. On postúpil ten trest smrti namiesto nás.
Keď Jeho zasiahla naša smrť, nám zostal život. Ale skutočný život máme len v spojení s Ježišom. Jesť Ježišovo tela a piť Jeho krv je vlastne viera v to, že On je Bohom poslaný Mesiáš, Spasiteľ, ktorý prišiel kvôli mojim hriechom.
Večera Pánova je hostina, ktorá odkazuje jednak na minulosť – na samotnú smrť Pána Ježiša. Je to však aj hostina, ktorá ukazuje k budúcnosti – k tej nebeskej hostine s Ježišom v Jeho kráľovstve, pretože On žije, aj my budeme žiť.
Možno sú tieto myšlienky trochu zložité. Iste, lebo je to všetko iné, ako sme na to zvyknutí v našom bežnom živote. V bežnom živote platí: niečo za niečo. Niet tu miesta pre milosť, ale len pre vlastné snaženie, zásluhovosť. A kto na to nemá, vypadáva z hry. Slabí zostávajú vzadu, silní sa derú dopredu po chrbtoch slabších, ako sú oni.
Pán Ježiš nám však hovorí, že toto je myslenie tohto sveta. Boh sa na veci pozerá inými očami. Pre Boha nie je podstatný môj pôvod, moje znalosti, moje úspechy, moja zbožnosť, moje aktivity. Pre Boha je podstatné, ako sa postavím k Tomu, ktorého On poslal – k Ježišovi.
Buď sa k Nemu postavím vo vzťahu viery a spoľahnem sa na to, že to, čo On vykonal je úplne postačujúce pre moje večné spasenie. Alebo Ježiša tak trochu obídem, podcením a budem sa naďalej urobiť na Boha dojem tým, čo sám dokážem.
Pre židov, ktorí vtedy Ježiša počúvali, to bola silná káva. Slová Pána Ježiša im nepasovali do ich náboženstva, do ich predstáv. Preto Ježiša odmietli.
Nie sme aj my tými židmi? Ktorí sa spoliehajú na svoj pôvod, na svoje náboženstvo, ktorí konajú podľa predpisov všetky obrady, dokonca aj niektoré navyše, ale neprídu k Ježišovi, aby s Ním vstúpili do osobného vzťahu skrze vieru.
Navonok síce Ježiša neodmietame, ako kresťania sa k Nemu hlásime. Ale pritom Ho v skutočnosti obchádzame. Máme predsa tiež svoje náboženstvo, svoje tradície, svoju slávnu históriu, svojich hrdinov viery, svoje obrady… potrebujeme k tomu všetkému ešte aj Ježiša? Síce Jeho meno spomíname, spievame o Ňom, aj sa k Nemu modlíme, ale v skutočnosti sa nám nehodí do našich predstáv. Nežijeme Ježišom, ale svojim vlastným životom.
Počas tohto obdobia pôstu sa väčšina z nás snaží aspoň raz pristúpiť k Večeri Pánovej. Skúsme to nevnímať ako nejakú náboženskú povinnosť, ani ako spôsob ako sa mechanicky očistiť od hriechov – niečo ako taká náboženská práčka. Večera Pánova ani nie je automatickou vstupenkou do neba.
Večera Pánova je predovšetkým stretnutím s Ježišom. Stretávame sa tu s Ním skrze chlieb a víno. Tak ako ústami bude vchádzať do nás chlieb a víno, tak nech do našich sŕdc prúdi viera v Neho.
Tak ako v chlebe a víne prijímame Jeho prebodnuté a ukrižované telo, tak srdcom vierou prijímajme Jeho obeť za naše hriechy.
Tam, kde chýba opravdová viera v Ježiša, tam jedenie oplátok nepomôže. Ale kde je viera, tam je úžitok aj zo spoločenstva s Ježišom pri Jeho stole milosti.
Čím teda žiješ? Mal si možnosť dnes o tejto otázke trochu rozmýšľať. Možno už aj poznáš odpoveď, a možno tiež vieš, čo by si chcel. Skús dnes začať žiť s Ježišom, stretni sa s ním v modlitbe, v Jeho slove, v chlebe a víne pri Večeri Pánovej.
Boh vám žehnaj. Amen

Comments are closed.