2. a 3. 11. 2006, Reformačný modlitebný týždeň KESEN
Milí bratia a sestry skrze vieru v PJK!
Dnes budeme hovoriť o Božom chráme. O čom asi budeme hovoriť? Väčšine asi v prvom momente prišiel na myseľ kostol. (Náš cz začal v IX výstavbu kostola – je to aktuálna otázka pre nás). Kostol je predsa chrám Boží. Tak to často hovoríme. Možno vás ale prekvapí, keď vám prezradím, že v Novej zmluve sa ani raz nehovorí o kostole ako o Božom chráme. Ako o Božom chráme sa hovorí v NZ jedine buď o jednotlivom kresťanovi alebo o cirkvi. Cirkev ako Boží chrám – to je naša dnešná téma…
A tak teda nie ste už cudzinci ani prišelci; ale ste spoluobčania svätých a domáci Boží, vybudovaní na základe apoštolov a prorokov, pričom uholným kameňom je sám Ježiš Kristus, na ktorom každé stavanie, (príslušne) pospájané, rastie v chrám svätý Pánu a na ktorom aj vy budete v Duchu spolu zbudovaní v príbytok Boží.
Ef 2:19-22
Milí bratia a sestry skrze vieru v PJK!
Už som v úvode naznačil, že naša dnešná téma je: Cirkev ako Boží chrám. Najprv si trochu ujasnime, čo je to vlastne chrám. Chrám je miesto stretnutia s Bohom. V SZ sa veľa hovorí o Božom chráme. Izraelci mali jeden jediný chrám – jeruzalemský. Ostatné miesta stretnutia sa nazývali synagógy, ale tie vznikli až neskôr. V prvopočiatkoch mali Izraelci predovšetkým 2 miesta, kde sa pestoval duchovný život – rodina, a potom jeruzalemský chrám. Jeden jediný chrám mal Izraelcov učiť, že je len jeden jediný Boh a Pán sveta. Duchovný život sa pestoval najmä v rodinách, pretože tak sa učí človek najefektívnejšie žiť svoju vieru a tiež je tak viera prirodzenou súčasťou života, nie len niečo „nedeľné“ či sviatočné.
V NZ sa už v kresťanskej cirkvi neobjavuje chrám v zmysle starozmluvnom. Kresťania sa stretávali po domácnostiach, na verejných priestranstvách, v školách a v Jeruzaleme aj v chráme. Ale chrám ako Božia budova už stratil v cirkvi svoj význam.
My vlastne používame pojem „Boží chrám“ nie celkom správne, lebo podľa NZ je skutočným chrámom kresťanov cirkev sama. To neznamená, že máme teraz prepísať a opravovať všetky knihy, kde sa píše o kostole ako o chráme. Podstatné nie sú slová, pojmy, ale to, aby sme pochopili podstatu veci.
V iných jazykoch to majú ešte komplikovanejšie. Nemecké slovo „Kirche“ znamená aj kostol, aj cirkev, aj cirkevný zbor, podobne anglické „church“. U nás máme aspoň tie tri rôzne slová.
Vráťme sa však k definícii chrámu. Chrám je teda miesto stretnutia s Bohom. My preto aj naše kostoly nazývame chrámami, lebo tam sa človek stretáva s Bohom skrze zvestované Božie slovo a sviatosti.
Vieme však, že Boh nie je viazaný na priestor, na múry kostola a podobne. Boh je všadeprítomný. Celá príroda „rozpráva o sláve Božej“. Kostol má pre cirkev dnes svoj praktický význam – ako miesto stretnutia ľudí k bohoslužbe; ale nemá vo svojej podstate žiaden duchovný význam ako to bolo v sz dobách. V pravom zmysle slova nie je dnes miestom stretnutia s Bohom kostol ale cirkev. Pretože cirkev zvestuje a prijíma zvestované Božie slovo; pretože cirkev vysluhuje a prijíma sviatosti. Miestom stretnutia s Bohom je teda samotná cirkev.
V kostoloch môžeme obdivovať krásne historické a umelecké dielo architektúry či umelcov, ale Boh tam nie je niekde zatvorený. Keď pochopíme, že samotným Božím chrámom je cirkev, tak potom je pre nás vážnou výzvou otázka: Keď príde človek zvonku medzi nás, nájde v našom spoločenstve Boha? Stretne sa človek v našom spoločenstve s Bohom?
My ako cirkev, ako spoločenstvo veriacich máme byť miestom, kde je možné sa stretnúť s Bohom. Boh má byť prítomný a viditeľný v našom strede.
Možno vám to znie zvláštne, čo teraz hovorím, ale započúvajme sa ešte raz do slov apoštola Pavla. Nasledovné je moja vlastná parafráza jeho slov – pretlmočenie do súčasného jazyka:
A tak teda, už nie ste cudzincami ani prišelcami (presťahovalcami, votrelcami), ale ste plnoprávnou súčasťou Božieho ľudu, Božej rodiny (domácnosti), ste vybudovaní na základe, ktorým sú apoštoli a proroci, pričom uholným/hlavným kameňom je sám Ježiš Kristus. Každá stavba, ktorá stojí na Ňom a je správnym spôsobom pospájané, rastie do podoby Božieho chrámu, ktorý je pre Boha svätý. Na Kristovi aj vy budete skrze Ducha Svätého zbudovaní ako Boží príbytok.
Spomínajú sa tu termíny: „chrám svätý v Pánovi“ a „príbytok Boží“. V oboch prípadoch ide nie o fyzickú stavbu kostola, budovy, ale o ľudí, o veriacich, o kresťanov.
V čase, kedy Pavel písal tieto slová, stál ešte jeruzalemský chrám židov, postavený Herodesom, ich pýcha a sláva. V samotnom Efeze, do ktorého písal Pavel, stál slávny Artemidin chrám, jeden zo 7 divov sveta, sláva a pýcha Grékov, pohanov. Avšak v PJK prichádza niečo, čo prekonáva oba tieto dva veľké chrámové symboly. Ježiš vytvára cirkev. Cirkev je tu prirovnaná k „svätému chrámu“ a k „Božiemu príbytku“.
Ako vzniká tento „Boží chrám“. Ako sa to deje, že cirkev je skutočne Božím chrámom?
Tak ako nie je samozrejmé, že kopa tehál je kostolom, ale je potrebné urobiť projekt, je potrebné ich nielen poukladať do správneho tvaru, ale ich aj pospájať maltou, je potrebné ešte predtým urobiť dobrý základ, tak to všetko sa týka aj cirkvi ako chrámu.
To, že sa niekde zhromaždí skupina veriacich ešte neznamená, že sú automaticky skutočne Božím chrámom. Zhromaždenie veriacich sa môže podobať takej hromade tehál, ktorá len tak leží, ale nestanú sa nikdy chrámom. Naozaj, mnohí kresťania sa podobajú tehlám, ktoré ležia na mieste a čakajú, kým s nimi niekto pohne, alebo ako tehly, ktoré behajú svetom a ani netušia, že je tu niečo viac ako byť tehlou. Netušia nič o projekte, ktorý pre ne pripravil Boh. Stretajú sa s inými „tehlami“, ale nikdy tu nevznikne nič pevnejšie.
Kresťania však nemajú pobehovať bezcieľne po svete, nemajú ani ležať na mieste akoby bez života. Kresťania potrebujú vedieť a spoznávať, že Boh má pre každého pripravené konkrétne miesto v stavbe cirkvi, ktorú On sám naprojektoval. My nie sme zabudnuté tehly, je tu Projektant a je tu Murár. Je tu Niekto, kto pozná naše miesto a Niekto, kto nás vezme do ruky a kladie na miesto, ktoré nám patrí. Ale ako často sme my tehlami, ktoré utekajú z murárových rúk!
Ale Boh z nás tvorí svoju stavbu. Náš text o tom hovorí slovami: „nie ste už cudzinci ani prišelci; ale ste spoluobčania svätých a domáci Boží“. To znamená, že nie sme cudzincami pre Boha. Sme doma v Božej rodine. Toto človek ocení vtedy, ak má skúsenosť s tým, čo to znamená byť cudzincom. Je vyčerpávajúce byť cudzincom. Človek sa cíti sám, je neustále v strehu a v napätí. Naopak domov je miestom bezpečia, istoty, pokoja.
Tak ako v rodine má každý svoje miesto a je to dobré miesto, miesto kde prijíma i kde odovzdáva, kde povzbudzuje a pomáha, ale sám je povzbudzovaný a je mu pomáhané, tak i v cirkvi. Boh nás prijal za svojich. Boh ťa prijal za svojho – skrze PJK.
Bez tohto nemôže byť cirkev cirkvou, pretože bez tohto nemôže byť kresťan kresťanom.
Vráťme sa k jeruzalemskému a efezskému chrámu, týmto dvom symbolom, dvoch duchovných svetov. Pohania mali zakázaný prístup do chrámu v Jeruzaleme a žiaden pravoverný žid by ani za nič na svete nevstúpil do pohanského chrámu. Medzi židmi a pohanmi bola nepreklenuteľná duchovná priepasť. Pohŕdali jedni druhými a nerozumeli si navzájom. Dodnes toto rozdelenie vidíme, prejavuje sa v antisemitizme.
V cirkvi však Boh z dvoch tvorí novú jednotu. V cirkvi sa stretávajú židia i pohania spolu ako kresťania, ako nasledovníci Spasiteľa Ježiša. A jedni i druhí sú v cirkvi doma, sú rovnako súčasťou Božej rodiny.
Treba povedať, že židia sa tu mohli cítiť viac doma, pretože predsa oni boli Božím vyvoleným ľudom, im bol predpovedaný Mesiáš. Napokon, Ježiš i 12 učeníci boli všetko židia.
Ale Pavel píše kresťanom z pohanov, že sú „spoluobčania svätých“. To znamená majú plné práva byť súčasťou nového Božieho ľudu. Byť občanom nejakej krajiny je výsada. Dáva nám to isté práva, určuje to našu identitu a poskytuje nám to ochranu.
V dobe, kedy písal Pavel, nebolo samozrejmé byť občanom Ríma. Nie každý občan rímskej ríše mal rovnaké práva. Mať rímske občianstvo bolo výsadou (ktorú mal aj Pavel).
V cirkvi nie je apartheid, nie sú tam občania 1. a 2. triedy. Včera bol sviatok „Všechsvätých“. Kto sú to? To sme my – všetci kresťania, nielen nejakí superkresťania. Biblia nazýva kresťanov jednoducho svätými, všetkých kresťanov.. Nevytvárajme si kasty v rámci cirkvi. Farár nie je viac ako presbyter a presbyter nie je viac ako cirkevník. A cirkevník nie je viac ako biskup… J
Otázka pre nás je: Aké rozdelenia si my v cirkvi vytvárame?
Náš text hovorí, že tento chrám je v procese budovania – ešte nie je hotový. Práca na budovaní cirkvi nie je nikdy dokončená, pretože ju tvora ľudia. Tu je rozdiel oproti budove, ktorej budovanie má svoj začiatok, priebeh i koniec.
V tomto zmysle by bolo presnejšie prirovnať cirkev nie k jednej budove, ale k mestu, ktoré sa neustále buduje a rozrastá. Preto treba chápať cirkev – Boží chrám ako „živú stavbu“ a nie ako mŕtve kamene, ktoré stoja na mieste. Dokončená bude až na konci vekov.
Náš text hovorí o tom, že cirkev stojí na základe apoštolov a prorokov, pričom uholným kameňom je sám Ježiš Kristus. Čo to znamená? Nie my sme si vymysleli cirkev. Naša viera sa opiera o svedectvo apoštolov. To boli očití svedkovia života, smrti a vzkriesenia PJK. Proroci boli jednak tí, ktorí predpovedali Jeho smrť a vzkriesenie. Ale novozmluvní proroci potvrdzovali svedectvo apoštolov o PJK. Kresťanská viera „nespadla z neba“ ani si ju nikto nevycucal z prsta. Je založená na konkrétnych historických faktoch, ktorých svedkami a účastníkmi boli konkrétni ľudia, ktorí o tom podali svedectvo.
Ale ani títo samotní „velikáni viery“ nedržia cirkev pokope. Cirkev nie je ľudským výmyslom ani ľudským dielom. Pán Ježiš je „uholným kameňom“, hovorí náš text. Čo je to ten „uholný kameň“? Niekedy je chápaný ako 1. základný kameň – drží stavbu; inokedy doslova ako 2. uholný kameň – udáva hranice a smer na rohu stavby; 3. svorník v klenbe – drží klenbu. Nemusíme sa rozhodnúť, ktorý preklad je najsprávnejší. PJK je tým základom, na ktorom stojí cirkev. On je tým nárožným kameňom, kde sa stretávame a ktorý nám udáva smer a hranice, On je tým, ktorý cirkev zastrešuje. Kristus je rozhodujúci pre cirkev. Bez Krista niet cirkvi, hoci to môže mať v názve.
Ak naša cirkev spočíva len na velikánoch minulosti a nie na Kristovi, nie je cirkvou. Ak cirkev spočíva na dobrom finančnom pláne a nie na Kristovi, nie je cirkvou. Ak spočíva na charizme kazateľa, a nie na Kristovi, nie je cirkvou. Ak spočíva na tradíciách minulosti a nie na Kristovi, nie je cirkvou.
Ešte jeden dôležitý moment je v našom texte a síce, že stavba rastie tak, že tehly sú navzájom pospájané. Stavba nebude stáť, pokiaľ tehly len tak pekne poukladáme na seba. Ak príde vietor, ak príde búrka, ak prídu otrasy, tak sa takáto stavba zosype ako domček z karát.
Text o tom hovorí „stavanie príslušne pospájané“. Čo je tým spojivom, čo je tou maltou v cirkvi? Porozmýšľajte trochu. Náš text to nehovorí výslovne, ale som presvedčený, že ide jednoznačne o lásku. Nič nedrží vzťahy pohromade tak pevne ako práve láska.
Mnohí kresťania – tehly vymýšľajú a sťažujú sa: „Mne sa nepáči, kam ma murár položil, mne sa nepáči tehla vedľa mňa.“ Ale o našom položení rozhoduje Stavbár – Boh. Vie, prečo nás kladie na to miesto, kde sme. Murár neraz tehly aj opracuje, upraví, okreše, ak mu nepasuje a to bolí. Murár tiež zakrýva maltou nedokonalosti tehly. A Biblia hovorí, že láska prikrýva množstvo hriechov.
Ak položíme vedľa seba tehly bez malty, tak vidno aj všetky tie nerovnosti, oškierajú sa o seba, až to iskrí. Ak sú však spojené maltou, tak ona tvorí „nárazník“ medzi tehlami. Uhladzuje trecie plochy. Veľa o potrebe lásky v cirkvi, medzi kresťanmi, vo vzťahoch, píše apoštol Ján. Preto si trúfam s istotou povedať, že tou maltou je láska.
Čo drží pohromade naše – vaše spoločenstvo?
A tak postavení na Kristovi, rastieme do podoby Božieho chrámu, ktorý je svätý. V našom spoločenstve chce prebývať Boh skrze svojho Ducha Svätého. To je veľká výsada ale i záväzok. Čo by ste urobili, keby ste vedeli, že k vám príde na návštevu starosta obce? (Neviem, kto je tu starostom, snáď by ste neutiekli J). Predpokladám, že by ste doma upratali a pekne ho privítali. Každú vzácnu návštevu takto vítame. Je to prirodzené.
A hľa, tu prichádza niekto oveľa vzácnejší ako starosta, vzácnejší ako prezident. Prichádza Boh a chce prebývať v našom strede.
Ako sa dnes Boh cítil v našom strede? Uvedomovali sme si, že aj dnes prišiel, aby bol s nami a medzi nami? Ako sa asi medzi nami cítil?
To je tá posledná dnešná otázka. Teraz budeme mať modlitebnú chvíľku. Zopakujem teraz tých niekoľko otázok, vyberte si z nich tú, ktorá sa vás najviac týka, ktorá najviac oslovuje vaše srdce a premýšľajte nad tým, čo chcete povedať Pánu Bohu.
Verím, že Pán Boh tu aj dnes bol a je. Pán Ježiš zasľúbil , že kde sa 2-3 zhromaždia v Jeho mene, tam On bude. Je tu niekto okrem mňa, kto prišiel v Ježišovom mene? Ak aspoň jeden, iste tu bol aj On. Môžeme s Ním hovoriť v modlitbe.
Neprišiel preto, že sme v zborovej sieni, ale preto, lebo s nami byť chce. Boh nie je viazaný na sväté budovy, ale na svätých ľudí. Na ľudí, ktorí Mu patria, ktorí Ho nasledujú, ktorí Mu dôverujú.
Počas tej tichej chvíľky sa môžete modliť a povedať mu to, čo máte na srdci, čím ste boli oslovení.
Aplikačné otázky na zamyslenie a modlitbu:
Stretne sa človek v našom spoločenstve s Bohom? Čo s tým máme urobiť?
Aké rozdelenia si my v cirkvi vytvárame? Pred kým staviame múr? Čo s tým môžeme urobiť?
Čo drží pohromade naše spoločenstvo? Je to láska? Čo s tým urobiť?
Aké je moje miesto v spoločenstve? Repcem naň? Prijal som ho? Čo s tým urobiť?
Boh je medzi nami. Aké dôsledky to má pre môj život?
