Do not miss

Nedeľa pokánia

16.8.2009, 10. nedeľa po Sv. Trojici

Žalm 51/1-6, 10-14

V tom čase prišli niektorí a rozprávali Mu o Galilejcoch, krv ktorých zmiešal Pilát s ich obeťami. Ježiš im odpovedal: Myslíte si, že títo Galilejci, keďže tak trpeli, boli väčší hriešnici, než všetci ostatní Galilejci? Nie, hovorím vám; ale ak sa nebudete kajať, všetci podobne zahyniete.
Alebo myslíte si, že oní osemnásti, na ktorých padla veža v Siloe a zabila ich, boli väčší vinníci, než všetci ostatní, ktorí bývajú v Jeruzaleme? Nie, hovorím vám; ale ak sa nebudete kajať, všetci takisto zahyniete.
A povedal toto podobenstvo: Ktosi mal figovník zasadený vo vinici. A prišiel hľadať ovocie na ňom, ale nenašiel. Povedal teda vinohradníkovi: Ajhľa, už tri roky prichádzam a hľadám ovocie na tomto figovníku, a nič nenachádzam. Vytni ho! Načo aj tú zem kazí! On mu však riekol: Pane, ponechaj ho ešte za rok, až ho okopem a pohnojím, či by azda potom nepriniesol ovocie. Ak nie, vytneš ho.
Lukáš 13:1-9

Milí bratia a sestry vo viere v Pána Ježiša Krista!

Ešte tomu nie je ani týždeň, čo nám médiá priniesli správu o ďalšej tragickej udalosti na Slovensku – tentokrát v bani v Handlovej. Cítime účasť so všetkými, ktorých sa táto tragédia dotýka.
Pri pohľade späť akoby každý polrok sa odohralo u nás nejaké väčšie nešťastie. Na chvíľu nás to zastaví. Opätovne si uvedomíme krehkosť nášho života. Väčšina po pár dňoch ide ďalej svojím bežným životom. Ale život tých, ktorých sa to priamo dotýka, sa navždy mení. Nešťastia sa odohrávajú stále, blízko i ďaleko, väčšie, ale aj mnohé malé, ktoré nepritiahnu pozornosť verejnosti a sú prežívané len v súkromí jednotlivcov.
V čom spočíva skutočná tragédia takýchto udalostí? Z pohľadu časného života je smrť strašná v tom, že nám berie blízkeho človeka. Že niekto, kto bol neoddeliteľnou súčasťou nášho života tu už zrazu nie je.
Ale z pohľadu večnosti je ešte väčšia tragédia v tom, že berie človeku možnosť k pokániu. Ak sa človek počas svojho života neobrátil a zostal vo svojich hriechoch, tak to je tá najväčšia tragédia.
Správy o nešťastiach v nás môžu vzbudzovať neistotu, úzkosť, smútok. Môžeme si aj uvedomiť, aké je malicherné mnohé naše sťažovanie a problémy a byť viac vďační za každý deň, ktorý nám je daný prežiť so svojimi blízkymi.
Ale ak pozeráme na veci aj duchovnými očami, tak nás to môže vyburcovať aj k tomu, aby sme sa zamysleli nad svojim vzťahom k Bohu. A mňa to vedie aj k tomu, aby som o to naliehavejšie hovoril o potrebe pokánia a obrátenia sa k Bohu.
Keď som sa dozvedel o tej nešťastnej udalosti uplynulého týždňa – trochu oneskorene, pretože sme boli na dovolenke, tak mi rýchlo prišiel na myseľ príbeh z evanjelia, ktorý sme pred chvíľou čítali.
Podobné nešťastia sa odohrávali aj v minulosti. Či už išlo o udalosti, kedy jedni ľudia ubližujú druhým, dokonca aj formou štátneho teroru, ako sa to stalo v prípade Piláta, alebo o iné tragédie, prírodné či iné nešťastia.
O podobných udalostiach nám prakticky denne médiá prinášajú správy, hoci nie všetky prežívame s rovnakou intenzitou. Zrejme tie dve udalosti, o ktorých hovorí náš evanjeliový príbeh, otriasli vtedajšou spoločnosťou v Izraeli a boli medzi ľuďmi veľmi živé.
Mnohí sa pýtali vtedy, a podobne sa pýtajú aj dnes: Prečo sa to stalo? A touto otázkou ani tak nemyslíme tie čisto technické príčiny, ale nevdojak sa nám vnucuje otázka: Čo je za tým? muselo sa to stať? Prečo taká tragédia?
Ako je zrejmé z toho, čo povedal Pán Ježiš, mnohí si vtedy mysleli, že takéto nešťastia prichádzajú na ľudí preto, lebo je to Boží trest. Tí nešťastníci sú hriešnejší ako ostatní.
Nevieme toho veľa o udalostiach spomínaných v tomto rozhovore. V prvom prípade išlo zrejme o to, že nejaká skupina ľudí z Galileje prišla do Jeruzalema priniesť obete do chrámu. Vznikla pri tom nejaká potýčka, konflikt s rímskou okupačnou mocou. Pilát nezaváhal a rázne a krvavo potlačil náznaky vzbury.
Mnohých to otriaslo, pretože keď človek nesie obeť do chrámu, nerobí to s tým, že sa odtiaľ už nevráti živý. Ale aj dnes počúvame o tragédiách v kostoloch. V niektorých krajinách aj dnes, keď sa stretajú kresťania v chráme, visí nad nimi otázka, či práve dnes sa ich zhromaždenie nestane terčom teroristického útoku. A dokonca aj tam, kde je náboženská sloboda, môže nejaký šialenec vbehnúť medzi spievajúcich ľudí a narobiť tam paseku.
Galilejčanov ostatní židia považovali za menej duchovných, za horších od seba. Asi preto Pán Ježiš uvádza aj iný príklad tragédie, ktorá sa odohrala v Jeruzaleme. Možno išlo o stavbu vodovodu. Možno pracovali na zákazke pre Rimanov. To mnohí považovali za zradu a dôvod Božieho trestu.
Pán Ježiš však ukazuje, že takéto rozmýšľanie a posudzovanie druhých nie je správne. Pán Ježiš im povedal: Myslíte si, že títo Galilejci, keďže tak trpeli, boli väčší hriešnici, než všetci ostatní Galilejci? Nie, hovorím vám; ale ak sa nebudete kajať, všetci podobne zahyniete.
Alebo myslíte si, že oní osemnásti, na ktorých padla veža v Siloe a zabila ich, boli väčší vinníci, než všetci ostatní, ktorí bývajú v Jeruzaleme? Nie, hovorím vám; ale ak sa nebudete kajať, všetci takisto zahyniete.
Obete tragédie nie sú horšie ako tí, ktorí prežili. Život každého z nás raz skončí. Možno skôr, možno neskôr. Možno náhle, možno inak. Ale uvedomme si, že život každého raz posúdi Boh. Uvedomme si, že teraz, kým žijeme, máme príležitosť na pokánie. Teraz je čas milosti, nie potom, keď zomrieme. Potom už bude len čas súdu. A ak sa kajať nebudeme, tak tragédia zasiahne aj nás. Tragédia možno nie v spôsobe, ako zomrieme, ale v tom, že sme premeškali možnosť k pokániu.
Včera sa ma jeden z našich chlapcov spýtal, prečo je viac cirkevných pohrebov ako krstov či sobášov. Neviem, možno preto, že aj keď sa pri tých radostných medzníkoch života o Boha mnohí nestarajú, neďakujú Mu a nepodriaďujú Mu svoj život, tak pri tej poslednej ceste akoby „pre istotu“ do toho vtiahnu aj Pána Boha.
Musím však jasne a dôrazne povedať, že po smrti už niet pokánia, niet obrátenia, niet zmeny. Cirkevný pohreb nenapraví to, čo nebolo napravené počas života. Ale nás, ktorí ešte žijeme, môže evanjelium zastaviť, aby sme si potrebu pokánia uvedomili.
V Novej Zmluve, v gréckom jazyku to slovo zvyčajne prekladané ako pokánie doslova znamená „zmenu myslenia“. V Starej Zmluve toto slovo doslova znamená „obrátiť sa“.
Áno, potrebujeme zmenu nielen konania, ale aj rozmýšľania o sebe, potrebujeme nový pohľad a nový postoj k životu i k Bohu. Potrebujeme sa obrátiť k Bohu, nie od Neho utekať, pred Ním sa schovávať. Potrebujeme sa k Nemu vrátiť späť, nie sa k Nemu obracať chrbtom.
Pán Ježiš nám ukazuje, ako jedná s nami Boh a to podobenstvom o záhradníkovi a jeho strome. Človek by ten strom už vyťal, pretože neprináša ovocie.  Ale ten druhý nám ukazuje to, čo robí Boh – dáva nám ešte čas. Ešte rok ho ponechá, okope, pohnojí, či by azda nepriniesol ovocie. ak ani potom nie, potom bude vyťatý.
Ešte nám je daný čas milosti – čas na pokánie, na obrátenie sa späť k Bohu. Ale aj tento čas raz pominie, a potom príde súd.
Pokánie je túžbou po zmene, po skutočnej celkovej zmene života. V pokání sa človek túži rozísť s hriechom, a preto ho priznáva pred Bohom. V pokání sa človek obracia k Bohu, chce s Ním obnoviť vzťah a dať veci do poriadku.
Pokánie nie je ako umyť tanier, a ešte keď ho umývam viem, že ho o chvíľu znovu zašpiním. Inými slovami, pokánie nie je ísť k spovedi s tým vedomím, že potom môžem ďalej hrešiť, a tak sa potom znovu vyspovedám a tak dokola.
Čo by ste si pomysleli o človeku, ktorý je neverný svojej žene, ale po každej nevere by prišiel s tým, že „prepáč“, ale už v tej chvíli by počítal s tým, že zajtra znovu svoju neveru zopakuje? To nemôže dlhodobo fungovať. To je choré. Ospravedlnenie od takého človeka nemôžeme brať vážne, keď on sa v skutočnosti nechce zmeniť, nechce opustiť svoj spôsob života. Takému je hriech milší a jeho pokánie je len formálne, vonkajšie, možno účelové.
Pokánie je skôr vzťah manželov, kde síce prichádzajú aj nezhody, ale celkové nasmerovanie partnerov je k vzájomnej vernosti a láske. Áno, treba ju každodenne obnovovať, pestovať, v zlyhaní prosiť o odpustenie. Ale celkové nasmerovanie je iné ako v prvom prípade. Tu človek túži po vzťahu s tým druhým, je k nemu obrátený, a preto pri zlyhaní prosí o odpustenie.
Áno, pokánie je potrebné každý deň. Každý deň, a možno aj viackrát za deň sa obracať k Bohu, opúšťať hriech a prosiť o odpustenie.
Ale ja dnes chcem viac ako vás len vyzvať, aby sme oľutovali ten-ktorý jednotlivý zlý skutok. Chcem vás vyzvať k celkovému obráteniu sa k Bohu. V pokání nasmerujme svoj život k Bohu. Neľutujme len to, že sme prestúpili to či ono Jeho prikázanie, ale to, že sme Bohu vzdialení. Chodíme za svojimi cieľmi a nestaráme sa o Jeho vôľu. Snažíme sa urobiť dojem na druhých ľudí, a možno aj na Boha, a prehliadame Jeho lásku.
Boh nám dáva v Pánovi Ježišovi svoju milosť. Chce byť aj Tvojím nebeským Otcom. Ak chceš mať to, čo Ti dáva Boh – odpustenie, zmierenie, pokoj, lásku, nový život – musíš opustiť to, čo máš ty – svoj hriech, pýchu, samospravodlivosť, spokojnosť so sebou.
Pán nám dáva ešte čas na pokánie. Tá možnosť tu ešte je. Ešte sekera nie je priložená ku kmeňu nášho života. Ale koľko času máš ty, to nikto z nás nevie. Bolo by nemúdre ten čas milosti premeškať.
Amen

Modlitba:
Pane Bože, Ty nás rôznym spôsobom zastavuješ a upozorňuješ na to, čo je skutočne dôležité. My tak často venujeme svoj život márnostiam a prehliadame to, čo je skutočne podstatné. Prehliadame Teba, prehliadame svojich blížnych, prehliadame svoj hriech a neberieme ho dostatočne vážne. Prehliadame aj Tvoju lásku a to, že na nás ešte stále čakáš.
Aj nedávna tragédia baníkov nás upozorňuje, aký krehký a pominuteľný je náš pozemský život. My spolucítime so všetkými, ktorých sa táto tragédia bolestne dotkla. Prosíme, aby si prehovoril k pozostalým uprostred ich bolesti a zjavil im svoju milosť a lásku.
Prosíme aj za ďalších, ktorí prežívajú svoje zápasy a tragédie skryté pred očami druhých. Možno aj tu medzi nami. Ty Bože, nie si slepý ani hluchý k ľudskej bolesti, a nie si ľahostajný ani k nášmu hriechu. Prosíme, aby si sa sklonil k tým, ktorí Ťa úprimne hľadajú a k Tebe volajú.
Pane Bože, aj my voláme k Tebe. Ako vyjadrenie pokánia vypočuj aj túto osobnú modlitbu:
Pane Ježiši, priznávam, že aj ja Ťa potrebujem. Ďakujem, že si za mňa zomrel na kríži, kvôli mojim hriechom. Otváram Ti dvere môjho života a prijímam Ťa ako svojho Spasiteľa a Pána. Ďakujem, že si mi odpustil hriechy a daroval mi večný život. Prosím, riaď odteraz Ty môj život. Urob zo mňa človeka, akého ma chceš mať. Amen.

Comments are closed.