Neprehliadni

Nové pravidlá – ako bojovať s hriechom I.

9.9.2007, 14. nedeľa po Sv. Trojici

„Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš Otec nebeský“ Mt 5:48

Milí bratia a sestry v PJK!

Minulú nedeľu sme hovorili o tom, že kresťan má žiť morálne čistý život. To znamená byť novým človekom skrze Krista, skrze Božiu milosť.
Dnes by sme mali hovoriť o praktických konkrétnych jednotlivostiach, čo všetko toto znamená. Na jednej kázni sa však nedá rozobrať celá kresťanská etika. Na druhej strane, práve v tom každodennom živote, v tých našich konkrétnych skutkoch a reakciách sa odzrkadľuje naša viera.
Je omylom hovoriť, že kresťanská viera je niečo ľahké – v tom zmysle, že nás to nič nestojí, že to je hračka byť kresťanom. Keď sa bližšie pozrieme, čo všetko to znamená žiť ako kresťan, zistíme, ako v mnohom sami pokrivkávame a ako mnoho ľudí síce nosí meno kresťan, ale od skutočného kresťanského života majú ďaleko. My tu však nie sme na to, aby sme posudzovali druhých, ale aby sme sami za seba konfrontovali svoj život s Božím slovom – a potom sa nechali zmeniť skrze Božiu milosť podľa Božej vôle.
Božia milosť nám dáva večný život, Božia milosť nás premieňa na takých ľudí akých nás chce mať Boh. Akých nás chce mať Boh? Pán Ježiš to povedal veľmi stručne a jasne vo svojej kázni na hore: Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš Otec nebeský. V Starej Zmluve je viacero výziev v podobnom duchu, keď sa tam hovorí: Svätí buďte, lebo ja, Hospodin, váš Boh, som svätý. (napr. 3M 19:2).
A apoštol Pavel vo svojom liste uvádza mnoho príkladov toho, ako prakticky taká svätosť v zmysle kresťanskej dokonalosti vyzerá.     Nemôžeme si síce tu na zemi nikdy namýšľať, že už sme tú dokonalosť dosiahli, alebo že ju v nejakom bode života tu na zemi dosiahneme. To bude v plnosti až v nebi. Na druhej strane táto pozemská nedosiahnuteľnosť dokonalosti nás neoprávňuje zostať stáť na mieste a viesť ľahostajný, povrchný, plytký náboženský život.
Pavel tu menuje viacero vecí, ktoré by sme ako kresťania nemali robiť. Ale vzápätí aj uvádza k tomu protipól – čo by sme robiť mali. Totiž zmena života sa neudeje tým, že sa len vzdáme nejakej zlej činnosti. Pokiaľ zlý návyk nebude nahradený novým, dobrým, tak tam zostane len prázdno. A prázdno môže byť vyplnené ešte horším ako bolo predtým. Preto nestačí len vzdať sa niečoho zlého, ale je potrebné aj prijať to dobré.
Tak napríklad Pavel píše: odložte lož, klamstvo a k tomu protipól – hovorte pravdu každý so svojim blížnym. A píše aj prečo: veď sme si navzájom údmi – to znamená, sme súčasťou jedného tela Kristovho, teda cirkvi, alebo inými obrazom vyjadrené – sme súčasťou jednej Božej rodiny.
A podobne Pavel pokračuje  – teda: vzdaj sa zlých návykov, prijmi dobré, a dáva aj dôvod k tomu, prečo by sme tak mali konať. O každej z týchto vecí by mohla byť samostatná kázeň, dnes to však len prebehneme, pri niečom sa zastavíme dlhšie, pri inom kratšie.
Hnevajte sa, ale nehrešte, pokračuje Pavel. Zrozumiteľnejší preklad by snáď bol: rozhorčujte sa, ale nech to neskĺzne do hriechu. A pridáva aj dobrú radu, ktorá nachádza najpraktickejšie uplatnenie v manželstve: nech slnko nezapadá nad vaším hnevom. Vieme, že ak dovolíme hnevu, aby sa usídlil v našom srdci, tak postupne prerastie v horkosť a zatrpknutosť, ktorej dôvody aj zabudneme, ale ona nás oddeľuje od druhých a bráni nám odpustiť druhému.
Hnev teda môže byť aj spravodlivý – keď nás hnevá hriech, krivda a podobne, ale je tenká hranica k tomu, aby neprerástol v hnev škodlivý. Práve prechovávaním hnevu dávame podľa Pavla priestor diablovi vo svojom živote. Pretože hnev nás dokáže natoľko ovládnuť, sputnať, zaslepiť, že v hneve vykonáme veci, ktoré neskôr ľutujeme a len ťažko sa naprávajú.
Ten, čo kradol, nech viacej nekradne, radšej nech pracuje a vlastnými rukami zarába, aby mal z čoho udeliť núdznemu. Keby sa toto podarilo v spoločnosti dosiahnuť, tak si žijeme všetci oveľa lepšie. Ak človek nepracuje, má väčšiu tendenciu ku krádeži. Vidíme to, aké je to ubíjajúce a demotivujúce a ťažké, keď človek nemá prácu, ktorá by ho živila. Samozrejme, dobrá práca ešte nezabezpečí, aby človek nekradol. Poznáme prípady bohatých a dobre platených ľudí, ktorí okrádali firmu, ale predsa je len pravda, že človeka ťažko naučíme nekradnúť, ak mu nedáme aj prácu.
Ale je tu ešte jeden moment – zmyslom práce nie je len zabezpečiť sám seba a svojich blízkych. Prácu a za ňu plácu mám preto, aby som z toho mohol podporovať tých, ktorí sú odkázaní na milosrdenstvo druhých, napr. najmä zo zdravotných dôvodov a pod.
Tu máme vlastne zhrnutý základný kresťanský postoj k ekonomickým a sociálnym otázkam fungovania spoločnosti. Nie štát, ale ja sa mám starať sám o seba svojou prácou, a opäť som to ja, a nie štát, ktorý má podporovať núdznych. Príživníctvo a zbavovanie sa zodpovednosti za svoj život a život druhých je ďaleké správnemu kresťanskému postoju.
Pavel sa dotýka ja otázky našej reči, vyjadrovania. Nijaké mrzké slovo nech vám nevychádza z úst, ale len dobré, aby budovalo, kde treba, a poslucháčom prinášalo požehnanie. Spytujme si svedomie, či z tých istých úst, z ktorých tu na bohoslužbách znejú chvály, modlitby a požehnanie, neznie počas týždňa aj mnoho nepekných slov, vulgárnosti, neslušnosti, ohovárania a sťažovania?
Naopak, naša reč má budovať, povzbudzovať, proste prinášať druhým úžitok, požehnanie. Pavel píše, že náš spôsob reči môže zarmucovať Ducha Svätého, ktorý nám bol daný, aby v nás prebýval, aby nás viedol n ceste posvätenia, aby nás vovádzal do pravdy Božieho Slova.
V 5:18-20 Pavel sa opäť dotýka tejto otázky v súvislosti s opilstvom. Práve v opilstve človek povie, ba aj urobí veľa nepekných vecí. Protipólom k tomu, keď je človek ovládaný alkoholom stojí práve naplnenie Duchom Svätým. Duch Svätý má ovládať človeka, nie alkohol, či iné omamné látky. A plnosť Ducha Svätého sa prejavuje v tom, že z našich úst vychádzajú spontánne – nie len formálne na bohoslužbách – žalmy, duchovné piesne, radosť a ďakovanie Bohu.
Vráťme sa však ešte k 31 veršu 4. kap. Do protikladu tu Pavel stavia rozhorčenosť (prchkosť, horkosť), vášnivosť, hnev, krik, rúhanie, zlosť  a na druhej strane oproti tomu stoja: vzájomná dobrotivosť, milosrdenstvo, odpustenie.
A opäť je tu aj dôvod, prečo – ako aj Boh vám odpustil v Kristu. Keď sme rozčúlení, alebo aj dlhodobo zatrpknutí voči niekomu, máme k tomu vždy silné dôvody. Ale je tu ešte silnejší dôvod, prečo sa tohto zlého vzdať – a to je Božie odpustenie, ktorého sa nám dostalo skrze Krista.
To si Kristovo a Božie odpustenie vážiš tak málo, že tvoj hnev a zranenosť sú pre teba dôležitejšie? To, že Boh ti odpustil tvoj hriech je dôvodom, aby si aj ty odpustil druhému. Tu niet úniku. Pripomeňme si tu slová samotného Pána Ježiša, ktoré povedal v súvislosti s Otčenášom: …ak neodpustíte ľudom, ani váš Otec (nebeský) neodpustí vám, keď sa previníte (Mt 6:15). Mne Boh odpustil a odpúšťa, preto aj ja odpúšťam

Comments are closed.