Nové pravidlá – moje miesto v cirkvi

„A On ustanovil jedných za apoštolov, iných za prorokov, zase iných za evanjelistov a iných za pastierov a učiteľov, aby pripravovali svätých na dielo služby, budovať telo Kristovo, až všetci dospejeme k jednote vo viere a poznaní Syna Božieho, v muža dospelého, k miere veku plnosti Kristovej; aby sme neboli viac nedospelými, ktorých každý vietor učenia sem a tam hádže a zmieta podľa ľudskej úskočnosti a chytráctva, aby úkladmi boli uvedení do bludu; ale aby sme, verní pravde, v láske rástli v každom ohľade v Toho, ktorý je Hlava, v Krista; On spája a zväzuje celé telo všetkými spojivami spoločnej služby a dáva každej časti pôsobiť primerane, aby telo rástlo a budovalo sa v láske“ Ef 4:11-16

tento odsek má dva vrcholy:
hovorí o jednote – a ako jednota vzniká
– hovorí o zmysle a fungovaní cirkvi

Milí bratia a sestry v PJK!

Dnes sa budeme zaoberať otázkou: Aké je naše miesto v cirkvi? Ja nebudem nikomu určovať – ty máš toto miesto a ty zas tamto, nič podobné. Pôjde nám skôr o pochopenie cirkvi v širšom kontexte – ako nám to predstavuje vo svojom liste Pavel. Budeme hovoriť o cieli cirkvi, o jej význame a o tom, ako by mala fungovať. Dnes však nebudeme hovoriť o poslaní cirkvi smerom von – ku svetu, nebudeme hovoriť o misii, ale zameriame sa na jej poslanie smerom dovnútra – na budovanie a rast veriacich. Budeme teda v pravom zmysle slova rozmýšľať o nás, ktorí do cirkvi patríme.
V našom putovaní listom Efezským sme doteraz hovorili o novom živote, ktorý máme skrze Krista, hovorili sme o rôznych stránkach nového spoločenstva, ktoré tvorí Boh skrze Krista. Dnešnou 4. kapitolou prechádzame k novým pravidlám života, ktoré sa týkajú Božích detí.
To znamená, že doteraz bol väčší dôraz na to, čo koná s nami, a pre nás, a skrze nás Boh, čo nám Boh dáva, Pavel predstavil veľkolepý Boží zámer s človekom a vysvetľoval tiež, ako sa tento Boží plán uskutočňuje, tak teraz sa dôraz presúva k tomu, čo by sme mali my – kresťania ako noví ľudia konať.
Preto tá 4. kapitola začína slovami: Napomínam vás teda ja, väzeň v Pánu: Žite tak, ako je hodné povolania, ktorým ste boli povolaní…“ Prvýkrát v tomto liste používa Pavel slovo „napomínam vás“. To znamená, že tu ide o vážnu vec, a tiež o niečo, čo zrejme nie je ani novému človeku, ani Božiemu dieťaťu celkom ľahké a prirodzené a automatické.
Doslova Pavel napomína k tomu, aby sme ako kresťania svojim životom potvrdzovali svoje povolanie ako Božích detí. Boli sme síce povolaní k novému životu, ale nie je to automatické, že žijeme tento nový život.
Ak by som mal použiť myšlienky z predchádzajúcich kapitol, tak poviem: nemáme brať nadarmo Božiu milosť. Nemali by sme žiť podľa takzvanej lacnej milosti, ale vzácna  Božia milosť, ktorú sme dostali skrze Pána Ježiša nás má motivovať konať so všetkou vážnosťou tie Božie skutky, ktoré Boh pre nás už vopred pripravil (Ef 2:10). Inými slovami: ako noví ľudia už nemáme realizovať svoje vlastné plány, či dokonca plány iných ľudí, ale máme napĺňať vo svojom živote Boží plán s nami.
A Pavel ten Boží plán aj predstavuje – jeho vyvrcholením je jednota. Tak Boh je jeden a pritom rôzny v troch osobách, tak aj Boží ľud má byť vo všetkej svojej rôznosti zjednotený navzájom i so svojím Bohom. A toto je jeden z cieľov cirkvi – jednota.
Pravdou je, že hneď na prvý pohľad je zrejmé, že cirkev je od tohto cieľa očividne vzdialená, že niečo tu nie je v poriadku, keď je na svete toľko „cirkví“ – a to aj napriek trendu ekumenizmu a zbližovania cirkví. Ja nebudem tu dnes tento stav ani vysvetľovať, ani obhajovať.
Náš dnešný text totiž hovorí aj o tom, ako sa táto jednota prakticky uskutočňuje – a to skrze vzájomnú službu, ako ešte uvidíme. Jednota nie je niečo, čo sa udeje na konferenciách, čo vznikne na základe nejakých proklamácii, ale jednota je niečo, čo sa uskutočňuje – alebo neuskutočňuje v každodennom praktickom živote.
Aká teda je – či lepšie povedané – mala by byť cirkev podľa nášho biblického textu?
Apoštol – a to sme už priamo v dnešnom kázňovom texte – hovorí o piatich obdarovaniach či úradoch, ktoré sú prítomné v cirkvi.  Nepovažujme tento výpočet za úplný. Na iných miestach Pavel spomína mnoho aj iných darov a aj úradov v cirkvi. Tu hovorí o 5 úradoch, ktoré majú špecifickú úlohu pri budovaní cirkvi, alebo lepšie povedané – pri výchove členov cirkvi.
Tieto úrady sú: apoštol, prorok, evanjelista, pastier a učiteľ. Všetky tieto pojmy v cirkvi poznáme a používame, ale isté otázky vznikajú – čo toto znamená pre dnešnú cirkev?
Predsa dnes už nemáme apoštolov v zmysle Pavla, Petra, Jána a ďalších. Ani prorokov nemáme ako boli napr. Eliáš či Izaiáš či Ján Krstiteľ. Evanjelizáciu si síce vieme možno lepšie predstaviť aj dnes, ale pravdou je, že v našich zboroch je to buď len niečo akoby navyše prilepené k mnohých ďalších aktivitám, alebo evanjelizáciu úplne stotožňujeme so všetkým, čo sa v cirkvi deje.
A je pravdou, že každé zvestovanie evanjelia je aj evanjelizáciou, aj vyučovaním aj pastoráciou, ale tu sa o týchto veciach hovorí ako o zvláštnych úradoch, ktoré síce spolupracujú na jednom cieli, ale nie sú totožné.
Nebudeme sa dnes podrobne zaoberať, čo ktorý tento úrad znamená, lebo by sme sa nedostali ďalej. Ale predsa k tomu ešte pár poznámok.

Už každý z vás iste by vedel povedať zo svojej skúsenosti, že sú farári, ktorí majú veľmi dobré a pastierske srdce, sú veľmi dobrými dušpastiermi, ale možno nie sú až takí skvelí kazatelia. Sú iní, ktorých kázne sú veľmi dobre vyučujúce a pomáhajú poslucháčom lepšie pochopiť Písmo Sväté. A zase iní kazatelia vedia účinnejšie osloviť tých, ktorí stoja akoby na okraji cirkvi či mimo nej – to sú tí evanjelisti. A zase iní sú obdarovaní pri spravovaní cirkvi alebo sú priekopníkmi na nových miestach a v nových oblastiach – to je ten apoštolský úrad. A zase ďalší vedia veľmi dobre aplikovať Božie slovo do konkrétnej situácie – podobne ako to robili proroci.
Z toho akosi logicky vyplýva, že je mylné predpokladať, že jeden človek v sebe zahŕňa v rovnakej dobrej miere všetky tieto úrady. Hovorí o tom nielen Pavel slovami: jedných ustanovil za apoštolov, iných za prorokov, zase iných za evanjelistov a iných za pastierov a učiteľov.
Myslíte si, že si ja o sebe myslím, že som rovnako dobrým apoštolom i prorokom i evanjelistom i pastierom i učiteľom? Isteže nie. A myslíte si, že si myslím, že si vy o mne myslíte, že som rovnako dobrým apoštolom, prorokom…atď.? Nie!
Ak teda jeden človek v cirkvi nie je takým všeobsiahlym, znamená to, že pri budovaní cirkvi by mali pôsobiť aspoň 5 rôzni ľudia. Znamená to vari, že v každom cirkevnom zbore má byť aspoň 5 farárov? To neprichádza prakticky do úvahy!
Ale v praxi to znamená, že na správe a vedení cirkvi, na jej duchovnom budovaní by sa mali zúčastňovať aktívne viacerí. Zaujímavé, že k podobnému poznaniu prichádza aj dnešný sekulárny svet – v oblasti manažmentu. Dnes je trendom taký model vedenia a správy organizácie, kde nie je jeden vedúci a všetci ostatní sú podriadení, ale kde je síce jeden zodpovedný šéf, ale pracuje v tíme spolu-vedúcich, z ktorých každý má iné obdarovanie, a tak sa navzájom dopĺňajú a spolu-pracujú na prospech celej organizácie.
Toto však nie je objav moderných manažérskych postupov, ale o tomto fakte hovoril už pred takmer 2000 rokmi apoštol Pavel v súvislosti s fungovaním cirkvi.
Samozrejme, z toho vyvstávajú praktické otázky, ako by bolo možné v našom kontexte a v našej situácii toto prakticky uskutočňovať. Toto zatiaľ ponecháme bokom. Ale minimálne jedna praktická otázka z toho vyplýva pre každého z nás, aby sa spýtal sám seba: Aké je moje obdarovanie? Ako môžem svojimi schopnosťami a talentami prispieť k rastu cirkvi?
A v ďalších veršoch  toto vidíme ešte naliehavejšie. Pavel píše, že týchto 5 špecificky menovaných úradov má za prioritný cieľ: pripravovať svätých (= kresťanov) na dielo služby (v 12).
Teda aj predstava, že službu cirkvi bude namiesto jedného vykonávať tím napr. 5 ľudí je pomýlená. Nie jeden či piati majú konať všetku službu v cirkvi a ostatní sú len viac-menej jej pasívni prijímatelia, ale ten vedúci tím má prvoradú úlohu vychovávať a pripravovať ďalších a ostatných k tomu, aby sami slúžili podľa svojho obdarovania, schopností a možností.
A čo je zaujímavé, práve táto rôznorodá kresťanská služba, ktorú koná každý člen cirkvi, má za výsledok jednotu – vo viere, v poznaní Krista, kresťanskú dospelosť a plnosť.
Inými slovami – ak sa cítime stále nedospelými a nezrelými, je to aj preto, že sme málo slúžiacimi. Pavel tu prekvapujúco vlastne hovorí, že cesta k jednote, k dospelosti, zrelosti a plnosti je služba – služba každého člena cirkvi.
Potom sa netreba obávať ani nezrelosti veriacich, ani tomu, že budeme podliehať falošným náukám či duchovnej dezorientácii. Práve cez službu druhým – podľa svojho obdarovania – kresťan rastie ku kristovskej dospelosti.
Ak cirkev upadá – a nerobme si ilúzie – úpadok cirkvi znamená náš úpadok, lebo cirkev nie je nič iné ako ľudia, ktorí ju tvoria – teda, ak cirkev upadá, je to dôsledok toho, že mnohí si nezastanú aktívne to miesto, ktoré im dáva Boh.
V 16. verši tento Pavlov obraz vrcholí, keď píše: On – Kristus spája a zväzuje celé telo všetkými spojivami spoločnej služby a dáva každej časti pôsobiť primerane, aby telo rástlo a budovalo sa v láske.
Ak Pavel začal túto kapitolu napomenutím, tak ja ním dnes skončím: Napomínam vás, bratia a sestry, aby sme každý usilovne a aktívne hľadali to svoje miesto služby v cirkvi – aby sme tak spoločne rástli v jednote, dospievali vo viere, a tak boli cirkvou podľa Božieho zámeru. Amen