Do not miss

Nové vzťahy – rodičia a deti

16.9.2007, 15. nedeľa po Sv. Trojici

“Deti, poslúchajte rodičov v Pánovi, lebo to je spravodlivé. Cti si otca a matku – to je prvé prikázanie so zasľúbením –  aby sa ti dobre vodilo a aby si dlho žil na zemi. A vy, otcovia, nedráždite svoje deti, ale vychovávajte ich s prísnosťou a napomínaním podľa Pána”. Ef 6:1-4

Milí bratia a sestry v PJK!

počas posledných mesiacov sa tu pravidelne zamýšľame postupne nad listom apoštola Pavla, ktorý napísal Efezským kresťanom. Keďže dnes máme zvláštnu príležitosť – otvorenia školského roku v našom cirkevnom zbore, urobíme menšiu zmenu – preskočíme 5. kapitolu a skočíme do 6.
Tu, na začiatku 6. kapitoly Pavel píše o tom, ako sa nový život skrze Krista prejavuje v nových vzťahoch – v rodinách a na pracoviskách. my sa dnes sústredíme na vzťahy rodičov a detí. A verím, že to je aktuálne nielen pre tých, čo majú deti ešte malé, ale pre každého, pretože každý z nás, ak aj nebol alebo nie je rodičom, je alebo bol aspoň dieťaťom.
Dnes sa veľa hovorí a píše o rôznych nových prístupoch k vzdelávaniu a výchove. Je to nielen v odborných pedagogických učebniciach, ale sú toho plné aj časopisy určené širokej verejnosti. mnohé z týchto rád a postrehov sú dobré a podnetné. V niektorých veciach sú však aj celkom zavádzajúce.
Ten najväčší problém je, že väčšina súčasného prístupu k vzdelávaniu a výchove vychádza z mylného predpokladu, že človek je v zásade dobrý a stačí ho len formovať v správnom prostredí, jemne a láskavo a vyrastie z neho plne rozvinutá harmonická bytosť.
Žijeme v krajine a v dobe, kedy máme ozaj hojnosť v mnohom čo si len môžeme želať, aby sme našim deťom, vnúčatám poskytli vynikajúce podmienky k tomu, aby z nich boli vyrástli poriadni ľudia. V najnovšom čísle Ev. posla môžete čítať zaujímavý článok o kresťanoch v africkej Namíbii. Keď som tam čítal, že tam farár po prislúžení Večere Pánovej rozdal zvyšný chlieb medzi prítomné deti, trochu som sa zarazil – že či je to teologicky správne takto narábať so sviatosťou. zahanbil som sa, keď som v ďalšej vete čítal, že tie deti si pýtali aj viac chleba, pretože mnohé z nich boli hladné a hladujúce.
A predsa, napriek tomu, že máme po tej hmotnej stránke mnoho z toho, čo pre väčšinu obyvateľov tejto zeme zostáva len nedosiahnuteľným snom, nemôžeme povedať, že by naša moderná civilizácia bola úspešnejšia vo výchove ďalších generácii.  Ženieme sa za tým hmotným a uniká nám to duchovné. Kladieme síce mnohí dôraz nielen na to hmotné, ale aj na to duševné vzdelanie, alebo ak chcete – intelektuálny a sociálny rozvoj dieťaťa, ale uniká nám ten duchovný rozmer života, strácame srdce. A toto všetko sa samozrejme odzrkadľuje v našich vzťahoch. A začína to v našich rodinách.
Keď Pavel opisuje tie nové vzťahy, ktoré majú byť charakteristické pre kresťanov, neobjavuje „Ameriku“, obrazne povedané. „Nič nové pod slnkom“, poviete si, keď počujete tie Pavlove slová. Deti, poslúchajte rodičov v Pánovi, lebo to je spravodlivé. Cti si otca a matku – to je prvé prikázanie so zasľúbením –  aby sa ti dobre vodilo a aby si dlho žil na zemi. A vy, otcovia, nedráždite svoje deti, ale vychovávajte ich s prísnosťou a napomínaním podľa Pána.
Dokonca tie slová vyznievajú dosť staro, možno až zastaralo a nemoderne. Nie vždy však všetko nové je aj lepšie ako staré, a že je niečo staré ešte neznamená, že je to vždy zastaralé. Keď Biblia, a v tom zmysle aj Pavel, hovorí o nových veciach, nemyslí sa tým ani tak „nové“ v zmysle časovej postupnosti, ale nové v zmysle kvality.
Nové vzťahy nemusia byť nové v tom zmysle, že v minulosti to tak nikdy nebolo, často práve naopak, je to návrat k niečomu dobrému, čo tu už bolo. nové vzťahy znamenajú nové vo svojej kvalite – sú zmenené a lepšie ako boli doteraz.
Ak by som chcel vyjadriť stručne, čím sú charakterizované tieto nové vzťahy v rodine, je to vzájomná úcta a poslušnosť Pánovi Ježišovi.
Vzájomná úcta, to je niečo,  s čím bude súhlasiť asi každý slušný človek. Aj ľuďom, čo nie sú veriaci, dáva zmysel vzájomné prejavovanie si úcty. Poslušnosť Pánovi Ježišovi – lebo to je ten Pán spomínaný v texte – to je niečo špecificky kresťanské – a pre nekresťanov aj niečo dosť záhadné. Dotkneme sa oboch týchto vecí.
Najprv tá vzájomná úcta.  Deti svojim rodičom môžu najkonkrétnejšie a najlepšie vyjadriť svoju úctu práve tým, že sú im poslušní. To znamená to prikázanie „cti si otca i matku“. Úcta voči rodičom, to nie sú len pekné reči, nejaké teórie, pekné slová, ktoré rodičom hovoríme (hoci aj toto je dnes už v mnohých prípadoch vzácne), ale predovšetkým to, čo konáme, ako sa k svojim rodičom správame.
V dnešnej dobe sme svedkami aj na verejnosti mnohej neúcty voči starším, mnohého zosmiešňovania rodičov a iných autorít. Ale pri úprimnosti k sebe samým priznáme, že v mnohom aj my ako deti zlyhávame v plnení tohto Božieho prikázania. Či sme mladší a či starší, toto prikázanie je pre nás stále aktuálne.
Pavel však nezabúda ani na druhú stránku vzťahov – správanie sa rodičov k deťom. Nedráždiť svoje deti znamená nepopudzovať ich k hnevu. Možno si ani ako rodičia neuvedomujeme ako často sme príčinou hnevu našich detí, hnevu, ktorí by tu nemusel a nemal byť. Neznamená to, že máme robiť všetko, čo si naše deti želajú, splniť im všetky priania, to nie. Ale často svojim správaním i rečami hlboko zraňujeme svoje deti.
Napr. nesplnené sľuby, nemiestne poznámky na ich „šikovnosť“, zosmiešňovanie či kritizovanie detí pred inými ľuďmi a pod… toto všetko zatvrdzuje srdcia našich detí proti nám.
Pri týchto pokynoch je dôležité, aby sme ich správne čítali. Ako rodičia máme sklon si všímať dobre to, čo by mali robiť naše deti, ale prehliadame tie slová, ktoré sú určené nám. A podobne deti, v príhodnej chvíli nám vedia pripomenúť naše povinnosti, ale zabúdajú na tie svoje.
Aj to je prejavom hriechu, že máme tendenciu obhajovať seba a prenášať zodpovednosť na toho druhého. Preto sa potrebujeme učiť čítať Bibliu správnymi očami – čítať ju pre seba, nie pre toho druhého.
Tak teda – deti, poslúchajte si rodičov. A Pavel tu nič nehovorí o tom, či si to tí rodičia zaslúžia. A pre rodičov platí prikázanie nedráždiť svoje deti – a opäť bez ohľadu na situáciu, v akej sa nachádzame, či nám k tomu deti dávajú dôvod alebo nie.
Ľahko vieme obhájiť svoje neprimerané správanie voči druhému tým, aký ten druhý človek je. Ale Pavel nám ukazuje, že sa v prvom rade máme zamerať na to, aký sme či mali by sme byť my sami a až potom sa zaoberať tým druhým.
Vzájomná úcta, možno to neznie veľmi svetoborne, ale opakom úcty je využívanie toho druhého, zneužívanie, manipulácia. Často sú medziľudské vzťahy naplnené práve týmto. Deti využívajú svojich rodičov až do poslednej chvíle ich života a tzv. láska je len maskou na dosiahnutie svojich vlastných cieľov. Podobne rodičia manipulujú svoje deti, a používajú ich na splnenie svojich vlastných nesplnených prianí. Zakrývajú to starostlivosťou a láskou, ale v skutočnosti im bránia byť sami sebou. Keď rodičia chcú pre svoje deti uskutočňovať svoje vlastné plány, bránia im v tom, aby objavili a naplnili Boží plán s ich životom.
Do tohto bodu môže táto úvaha vyznievať len ako suché moralizovanie, možno pekné, ale moralizovaniu sa človek bráni. A tu prichádza ten druhý rozmer nášho textu, o ktorom hovorí Pavel. A to je prítomnosť Pána, Pána Ježiša v tom všetkom.
Ak budeme o týchto vzťahoch uvažovať len ako o morálke, tak budeme hľadať rôzne pravidlá a poučky pre rôzne situácie. A budeme neustále hľadať nejaké zadné dvierka ako z týchto pravidiel uniknúť, keď nám prestanú vyhovovať.
Skutočný kresťanský život však nie je o morálnych pravidlách, ich dodržiavaní či nedodržiavaní, ale o tom, či sa všetko deje „v Pánovi“. Deti majú poslúchať svojich rodičov „v Pánovi“ a rodičia majú vychovávať svoje deti tiež „v Pánovi“.
Čo to však znamená? Jednoducho povedané, v oboch prípadoch má stáť na prvom mieste v živote Pán Ježiš. On sám je tým najlepším príkladom. On v prvom rade hľadal vôľu svojho nebeského Otca  a plneniu Božej vôli podriaďoval celý svoj život.
Pán Ježiš nebol sám sebe Pánom, ale rešpektoval nad sebou Božiu autoritu. Byť poslušní „v Pánovi“ znamená poslušnosť v tom duchu, ako to robil Pán Ježiš. Na inom mieste v Biblii je napísané, že „Boha treba viac poslúchať ako ľudí“. A toto vždy platí. Poslušnosť Bohu je vždy na prvom mieste. Ak by nás druhí ľudia, dokonca rodičia žiadali urobiť niečo, čo je proti Božej vôli, uprednostniť máme to Božie pred ľudským. Ale toto pravidlo nám nesmie byť zámienkou na neposlušnosť rodičom či nadriadeným. Kto nevie poslúchať rodičov nech nehovorí, že dokáže byť poslušný Bohu.
Čo sa týka rodičov, platí to isté. Potrebujeme si uvedomiť, že nie my sme bohmi, hoci niekedy sme v pokušení sa tak správať voči svojim deťom. Nie my máme riadiť ich život, ale máme ich učiť, aby oni podriaďovali svoj život Bohu. Máme ich ako rodičia učiť hodnotám a pravdám Božieho slova. sami sme vychovávaní Bohom, našim nebeským Otcom. A On uplatňuje
Napokon, pre oboch, deti i rodičov platí, že toto všetko budeme schopní len vtedy, ak budeme zakorenení v Božom slove, v Biblii. Deti i rodičia, všetci potrebujeme otvárať Bibliu, pretože tam nájdeme všetci to správne usmernenie pre náš každodenný život i pre naše vzťahy. Amen

Comments are closed.