Neprehliadni

Otcovstvo

17.6.2007, 2. nedeľa po Sv. Trojici, Deň otcov

„Ajhľa, posielam vám proroka Eliáša prv ako príde deň Hospodinov, veľký a hrozný. On obráti srdce otcov k synom a srdce synov k otcom, aby som neprišiel a neuvalil na zem kliatbu.“ Mal 3:23-24

Milí bratia a sestry v PJK!

Dnešná nedeľa je dňom otcov. V evanjeliu nám bolo pripomenuté, že Boh je naším Otcom. Toto nie je samozrejmosť, hoci v cirkvi, v našej kultúre sme zvyknutí nazývať Boha ako Otec.

Aký je súčasný stav v našej kultúre? Myslím, že nepreženiem, keď poviem, že dnešná doba v našej kultúre zaznamenáva krízu muža a otca. Staré, tradičné modely mužnosti a otcovstva sú prekonávané, neuspokojili moderného človeka, ale to nové neprinieslo očakávaný efekt. Výsledkom je chaos a neporiadok na strane detí, neistota a zmätok na strane rodičov, otcov.
Náš dnešný text je starý viac ako 2.000 rokov. Je asi namieste otázka, či takéto staré slová majú čo povedať do dnešnej doby? Som hlboko presvedčený, že áno. Prorok Malachiáš ohlasoval príchod doby Mesiáša, ku ktorému sa upierali nádeje Izraela. Ešte pred Mesiášom mal prísť tzv. Eliáš, ktorý mal pripraviť pôdu pre samotného Mesiáša. Dnes, pri spätom pohľade do minulosti, vieme, že toto proroctvo sa naplnilo. Tým pripravovateľom cesty pre Mesiáša bol Ján Krstiteľ. Tým Mesiášom je Pán Ježiš Kristus. Toto sú historické fakty. Nám však nejde teraz o históriu, ale sa pýtame, aký vzťah majú tieto dávne slová proroka k nášmu dnešnému životu?
A keďže dnes je Deň otcov, zvlášť sa pozrieme na otázku otcovstva. Prorok Malachiáš predpovedal „Deň Hospodinov“, t.j. súdny deň, kedy sa každý človek bude zodpovedať za svoj život pred Bohom. Ale tomuto dňu má predchádzať doba Mesiáša, doba milosti, nie súdu. Tá doba prišla s Ježišom. Teraz žijeme v tej dobe milosti. Táto doba je charakteristická – podľa slov nášho textu – tým, že srdcia otcov a synov budú k sebe navzájom priaznivo obrátené.
Je to však pravda? Keď sa poobzeráme okolo seba, možno aj pozrieme do vlastných rodín, keď otvoríme noviny či zapneme TV, tak všade je plno správ o rozvrátených rodinách, o zlých otcoch, o neposlušných synoch a nešťastných dcérach… vieme o opustených či týraných deťoch, mnohých nezodpovedných rodičoch, najmä, žiaľ otcov.
Skôr sa nám môže zdať, že dnešná doba je charakterizovaná určitou kliatbou, ako o tom hovorí náš text. Až pričasto akoby boli srdcia otcov a synov od seba vzdialené. Deti sa cítia svojimi otcami nepochopené a bez vedenia. Chýba im otcovský záujem a láska. A otcovia sa cítia pričasto ako otcovia neschopní dať deťom potrebné vedenie, nemajú čas – ako hovoria – sú pod neustálym tlakom a kým sa spamätajú, akoby im deti unikli pomedzi prsty a cítia sa vzájomne odcudzení. Ako to teda je?
Keď sa Pána Ježiša spýtali, kedy príde Božie kráľovstvo?, On odpovedal, že Božie kráľovstvo už prišlo, že sa nachádza medzi nimi.
Táto odpoveď sa nám na prvé počutie môže zdať záhadnou a nezrozumiteľnou, ale len dovtedy, kým si neuvedomíme, čo ľudia očakávali a o čom Ježiš hovoril.
Ľudia očakávali, že Mesiáš nastolí nový spoločenský, politický systém, ktorý bude dokonalý.   Aj dnes ľudia vkladajú veľké nádeje do systému v štáte. Preto sa udiali pred takmer 20 rokmi aj u nás spoločenské zmeny. Preto sa u nás menia vlády a od každej ľudia očakávajú riešenie problémov.
Pravdou však je, že hoci niekedy to ide k lepšiemu, a inokedy k horšiemu, žiadna vláda, žiaden spoločenský systém nevyrieši naše každodenné problémy, nedá nám návod na lepší život v rodine a v našich vzťahoch.
Keď Pán Ježiš hovoril o prítomnosti Božieho kráľovstva medzi nami, mal na mysli duchovnú rovinu života. Bez ohľadu na spoločenský systém, na ekonomickú situáciu či vládnucu ideológiu, môžeme vo svojom živote prežívať prítomnosť Božieho kráľovstva.
Žijeme v dobe, kedy vedľa seba jestvujú ešte dve kráľovstvá. V životoch a vzťahoch Božích detí je prítomné to Božie kráľovstvo, sú tu nové vzťahy, nové hodnoty, nový život. Ale vo svete je ešte prítomná aj vláda Božieho nepriateľa, a teda aj vzťahy poznačené hriechom.
To posolstvo dnešnej nedele je povzbudivé v tom, že naše vzťahy v rodinách aj napriek prítomnosti hriechu v našom živote, môžu byť pod milosťou Pána Ježiša Krista. Hoci aj sme Božími deťmi, ten starý život bezbožnosti sa v nás ozýva a chce získať späť priestor, ktorý stratil, keď sme prijali do svojho života Pána Ježiša ako svojho Spasiteľa.
A kde sa ten zápas s hriechom prejavuje najviac? No určite v našich rodinách. Tam sa najmenej ovládame, tam sa najmenej pretvarujeme, tam najskôr dávame voľný priechod tomu, čo je v nás. Tam nie sme vždy pekne oblečení a umytí, tam sa nesústredíme na to, že pozor: teraz by som sa mal správať ako kresťan, alebo aspoň ako slušný človek.
A tak v rodine, v tých najintímnejších vzťahoch s rodičmi, s manželkou, s deťmi sme najčastejšie zlyhávajúci.
Dnes by som však chcel na základe Božieho slova povzbudiť vás všetkých, ale dnes najmä otcov, že z Božej milosti môžeme byť dobrými otcami. Dôraz kladiem na slová „z Božej milosti“.
Viete, som ešte stále mladý otec. Ešte nemám mnoho čo bilancovať, ešte môžem mnohé i zakryť. Ale môžem priznať, že som už mal mnoho dobrých predsavzatí ako budem lepším manželom pre svoju manželku i otcom pre svoje deti.
Ale čeliac každodennému náporu povinností a požiadaviek zo všetkých strán sa aj tie najlepšie úmysly rozplynú ako ranná hmla.
Veľa sa hovorí o tom, aké je ťažké pre dnešnú ženu zvládať všetky rôznorodé povinnosti – ako ženy fakticky pracujú na dve smeny. A je to pravda. Ale málo sa hovorí o tom, akému náporu čelia muži, ktorí naviac strácajú pod nohami pevnú pôdu vlastnej identity.
Muž, hoci o tom hovorí menej, tiež hľadá rovnováhu medzi požiadavkami práce a rodiny. A keďže si často nevie poradiť, snaží sa obhájiť svoje postavenie cez agresivitu, alebo uniká prečo z rodiny, stáva sa pasívnym, či dokonca utieka sa k alkoholu.
Nechcem dnes však zahrnúť ani mužov ani ženy výčitkami. Len hľadanie pomyslených vinníkov nám nepomôže. Jestvujú mnohé analýzy, ktoré našu situáciu pomerne prsne vystihujú a popisujú. To čo my potrebujeme, je predovšetkým smer, ktorým sa máme vydať.
Otázky dobre poznáme, veď ich sami máme, problémy poznáme, veď im čelíme, situáciu poznáme, veď v nej žijeme, ale aké sú riešenia?
Jedna kázeň nedáva dostatočný priestor k tomu, aby som podal vyčerpávajúcu odpoveď.
Tento svet nám dáva len dve polohy obrazu muža a otca. Jedna je ten odvážny superhrdina v štýle „Rambo“, ktorého extrémnou podobou je muž agresívny, až nebezpečný, ktorý sa stáva tyranom. Tým druhým je muž zmäkčilý, ktorého extrémnou podobou je muž pasívny, ktorý je prvý pohľad neškodný, avšak nedáva rodine ani žiaden smer a nie je pre manželku ani deti potrebnou oporou.
Toto však nie je biblický obraz muža. Sám Boh je nám vzorom otcovstva. Pod Jeho vedením sa aj my môžeme naučiť druhých viesť. V Jeho láske sa môžeme aj my naučiť prejavovať a rozdávať lásku.
Možno sa teraz pýtate: No dobre, ale aký mám urobiť praktický krok? Ten prvý krok by malo byť pokánie. Možno to znie veľmi cirkevne, ale je to tak. Treba si priznať pred sebou i pred Bohom svoje zlyhanie. Ženy, nepomôžete mužom, ak im budete ich zlyhania neustále pripomínať. Oni si ich sú vedomí. Toto je niečo, čo by mal urobiť muž sám zo svojho vnútra, nie pod nátlakom svojej manželky.
To ďalšie, čo je potrebné, aby muž urobil, je priznať svoje zlyhanie aj pred tými, ktorých sa to týka – svojou manželkou či deťmi. A povedzme si pravdu, poväčšine to je potrebné.
Len vzájomné odpustenie nám umožní vykročiť novým spôsobom. Mohol by som hovoriť aj o ďalších krokoch, ale tieto prvé dva sú také náročné, že sa pri nich ešte zastavím. Otázka je, odkiaľ vziať silu k týmto krokom?
Aj k priznaniu si viny aj k odpusteniu potrebujeme priam nadprirodzenú silu. Niekedy je to veľmi ťažké. Tú silu môžeme čerpať u Boha. Pripomeňme si, že ešte žijeme v dobe Ježišovej milosti a nie súdu. Preto u Boha môžeme nájsť silu k pokániu a odpusteniu. Nie sme v tom ako muži a otcovia sami. Boh je aj naším Otcom, a On je aj Otcom našich manželiek a našich detí. Toto je oslobodzujúce vedomie. Nie je to všetko len na nás. Je to na Bohu, len Mu dajme priestor vo svojom živote a v našej rodine.
Ak chceme všetko vyriešiť len sami – a často to ako muži chceme dokázať sami, lebo inak to považujeme za zlyhanie a svoju nedostatočnosť, tak nevyhnutne ideme v ústrety len ďalšiemu zlyhaniu.
A to je vlastne ten tretí krok, ku ktorému sa dostávam: a to je – dajte vo svojom živote priestor Bohu. Zoberte Boha vážne. Možno berte menej vážne seba a viac berte vážne Boha. Kto berie sám seba príliš vážne, zosmiešňuje sa pred druhými. Kto  však berie vážne Boha, toho Boh povýši.
Dať Bohu priestor okrem iného znamená: na modlitbách pravidelne i neustále hovorte s Bohom o svojom živote i o živote tých, ktorí sú vám drahý, hovorte s Ním o svojej práci, o svojich nádejach i obavách. Taktiež, čerpajte z Biblie, z Božieho slova inšpiráciu a vedenie pre svoj vlastný život i pre život svojej rodiny. Hľadajte v nej odpovede na svoje otázky životné, pracovné i rodinné. A očakávajte na Boha. Očakávajte, že vás bude viesť, že vám dá smer.
Akákoľvek zmena vo vašom živote či v živote vašej rodiny, vo vzťahoch, ak je to trvalá zmena, je výsledkom Božej milosti.
A Boh vám ju chce dať. On nedal svojho drahého Syna Ježiša len tak, nadarmo. Nie. On HO dal, aby nás zachránil, vykúpil. Aby nám dal nový život. Boh vás chce požehnať a skrze vás aj ostatných. Amen.

Comments are closed.