Neprehliadni

Priblížiť sa Kristovi

29.4.2007, 2. nedeľa po Veľkej Noci

Priblížte sa Bohu, a priblíži sa vám. Jk 4:8

Milí bratia a sestry v PJK!

Za tému dnešnej zvesti Božieho slova som si zvolil tému, ktorá sa viackrát objavila na komunikačných lístkoch. Pochopil som to ako otázku i ako túžbu viacerých z vás … ako sa môžem priblížiť Kristovi? Je to veľmi praktická otázka. Kladú si ju tí, čo by chceli veriť, ale z nejakého dôvodu akoby nemohli prekročiť tú poslednú hranicu, ktorá ich od viery oddeľuje. Kladú si ju však rovnako aj veriaci, ktorí túžia prehĺbiť svoj vzťah s Bohom, ktorí pociťujú, že to čo žijú vo svojej viere nie je celkom „to pravé orechové“, ako sa vraví, alebo aj tí, ktorým sa zdá, akoby sa im Boh zdal vzdialený.

Nech je ako chce, ako kresťania sme povolaní nasledovať Pána Ježiša, a preto, ak zostaneme stáť, Ježiš sa nám vzdiali. Ježiš totiž nestojí na mieste – obrazne povedané, ale kráča v ústrety naplneniu Božieho plánu s týmto svetom.

V dnešnom evanjeliu sme čítali, ako nejakí Gréci, teda nežidia chceli vidieť Ježiša a porozprávať sa s Ním. Pán Ježiš pôsobil medzi židmi, a preto to nebolo bežné, aby sa stretával vo väčšej miere s nežidmi.

Na ich otázku však Pán Ježiš reaguje nepriamo. Predpovedá svoju smrť a vzkriesenie. Hovorí o tom, že po svojom vzkriesení pritiahne všetkých k sebe (v 32). A tak aj dnes je evanjelium zvestované vo všetkých národoch a všade sú tí, ktorých osoba Pána Ježiša priťahuje.

Pán Ježiš hovorí, že tí, ktorí Ho chcú nasledovať, musia odumrieť sebe, aby povstal v nich nový život. Je to princíp, ktorý vidíme v živej prírode, v rastlinách. Tam nová rastlina vyrastie zo semienka len vtedy, ak semienko samotné zanikne.

A Jakub nás vo svojom liste vyzýva, aby sme sa priblížili k Bohu, a On sa priblíži k nám. Jakub to písal kresťanom, ktorých život vyzeral skôr tak, že sa oni vnútorne vzdialili Bohu.

V týchto rôznych situáciách, ktoré som práve naznačil, môžeme aj my vidieť samých seba. Tá otázka však, tak ako som ju postavil: Ako sa môžem priblížiť Kristovi?, v sebe skrýva jedno nebezpečie nepochopenia. A síce, že môžem nájsť nejaký kľúč k tomu, aby som si zabezpečil Božiu prítomnosť natrvalo, alebo vždy vtedy, keď to potrebujem – niečo na spôsob Aladinovej zázračnej lampy, z ktorej na počkanie vyskočil džin, keď to bolo potrebné.

Toto by bolo hlboké nepochopenie viery. Viera v Boha nie je barlička – kúzelná palička, ktorá na počkanie rieši moje problémy a uľahčuje mi život.

Tu ide o vzťah k Bohu a s Bohom. Podobne ako priateľstvo hynie, ak jeden zistí, že ten druhý ho len využíva pre svoje vlastné záujmy, len vtedy, keď ho potrebuje. Tak nikto nemôže byť blízko Bohu, ak chce Boha používať len pre svoje vlastné záujmy a potreby. Viera je o vzťahu, je to síce iný vzťah ako tie naše medziľudské, pretože Boha priamo nevidíme, ani nepočujeme, ale predsa je im podobný, pretože tu ide predovšetkým o vzťah, nie o nejaké náboženské pózy, duchovné cvičenia či niečo podobné.

Treba tiež vážne povedať, že by nemalo zmysel snažiť sa priblížiť Bohu, ak by sa On nebol skôr rozhodol, že sa priblíži nám. Bez toho, aby sa Boh sklonil k nám, zostáva nedostupný, nedosiahnuteľný, nedostižný. Všetky možné náboženstvá sa síce pokúšajú nejakým spôsobom dosiahnuť Boha, ale je to snaha asi ako keď dieťa vyskakuje a pokúša sa chytiť slnko. Jednak naň nedosiahne, jednak – aj keby dosiahlo – by sa spálilo. A predsa slnečné lúče k nám prichádzajú a môžeme sa z nich tešiť, v ich svetle a teple.

A tak aj my nikdy plne nepochopíme a neobsiahneme Boha, ale môžeme sa radovať z Jeho prítomnosti, z Jeho svetla a tepla Jeho lásky. K tomu je však potrebné nezostávať v tme, ale vyjsť na svetlo. Nemožno ani len zostávať v tieni. Mnohí by chceli práve toto. Mať aj trochu svetla, ale môcť si ponechať aj trochu tmy.

Preto keď Biblia na rôznych miestach vyzýva, že sa máme priblížiť k Bohu, tak je tým myslené, aby sme opustili tmu, inými slovami – opustili hriech v jeho rôznych podobách. Hriech totiž vytvára bariéru medzi nami a Bohom. tak ako rôzne hriechy vytvárajú bariéry medzi ľuďmi, dokonca medzi národmi, tak každý hriech vytvára bariéru medzi nami a Bohom.

Preto v prvom rade potrebujeme rozpoznať hriech vo svojom živote. Nie len tak všeobecne – áno som hriešny, však nikto nie je dokonalý, ale konkrétne – áno, toto a toto je hriech v mojom živote. Inými slovami, bez pokánia nie je možné priblížiť sa Bohu. Inými slovami, pokánie je tým odumretím sebe, ako to semienko, ak má z neho vyrásť nová rastlina. Každý by mal skúmať sám seba predovšetkým v tomto bode – či bariéru medzi ním a Bohom nevytvára práve hriech.

Možno je však tvoja situácia trochu iná. Nie si vedomý žiadneho hriechu, činíš pokánie, kajáš sa zo všetkých známych a neznámych hriechov, a predsa nič. Chodíš pravidelne do kostola, do spoločenstva veriacich, a predsa akoby to nebolo dosť. Akoby si prišiel po istú hranicu vo svojom živote, chcel by si ísť ďalej, ale akosi nevieš ako. Robíš všetky správne veci, ktoré ťa učili, ale vnútorne ťa to neuspokojuje.

Je to preto, lebo chodenie do kostola a vzťah s Bohom nie je to isté. Nedeľné spoločenstvo veriacich síce je miestom, kde sa stretáme s Bohom, kde mimoriadnym spôsobom môžeme prežívať radosť zo svojej viery a vnímať Božiu prítomnosť, predsa to nie je všetko a samo o sebe je to málo.

Je to podobne ako keď sa chlapec zamiluje do dievčaťa. Najprv ho napĺňa šťastím už len to, že môže byť tam, kde je ona, že ju môže nenápadne pozorovať a je z nej úplne uchvátený. Ale po krátkom čase túži sa s ňou spoznať bližšie, stretnúť sa s ňou osobne a vo dvojici s ňou tráviť čas.

A tak podobne ani našu túžbu po Bohu nemôže naplniť len veľké zhromaždenie veriacich. Potrebujeme sa s Bohom stretávať aj osobne, vo dvojici, vo svojom súkromí. Boha síce nevidíme a nepočujeme priamo, ale On k nám hovorí skrze Bibliu, svoje Slovo a my k Nemu môžeme hovoriť vo svojich modlitbách. Boh je živý Boh, a preto toto nie sú len nejaké náboženské cvičenia, len nejaké úkony, ktoré treba plniť, ale je to spôsob stretania s a s Bohom.

Skús sa preto pozrieť na modlitbu a čítanie Biblie novým spôsobom. Nie ako na náboženské činnosti, ale ako na spôsob stretania sa s Bohom. Písané modlitby, ktorých autormi je niekto iný sú dobré, sú pre nás inšpiráciou i pomocou v situáciách, keď sami nevieme ako sa máme modliť. Aj v Biblii, najmä v žalmoch máme príklady takýchto modlitieb. Ale skús sa modliť k Bohu aj svojimi slovami, tak ako keď sa rozprávaš s niekým iným. Aj to je modlitba, veľmi konkrétna a osobná. Nemusíš tráviť hodiny listovaním v knižkách a hľadaním vhodnej modlitby. Môžeš ty sám svojimi slovami hovoriť k Bohu.

A podobne, nemusíš čakať, kým farár v nedeľu bude čítať z Biblie a vysvetľovať ju. Ty sám môžeš v nej pravidelne čítať a čerpať z nej silu a vedenie pre svoj život. Nie 1x, 2x za týždeň ale každodenne. Nevadí, že všetkému nerozumieš. Konaj podľa toho, čomu rozumieš. A toho je iste hodne. Začni tam, kde rozumieš, nie tam, čomu nerozumieš.

Hovoril som o tom, ako sa priblížiť Kristovi. Hovoril som o tom, že by to nebolo možné bez toho, keby sa On sám nesklonil najprv k nám. Hovoril som o pokání, ktoré je prvou nevyhnutnou podmienkou na stretnutie s Bohom. Ak chceme prísť k Bohu, nemôže obísť kríž, kde skladáme svoje hriechy, kde sme úplne pokorení a bezmocní. Hovoril som o význame veľkého spoločenstva, kde sme povzbudení spoločenstvom, do ktorého patríme. ale tiež o dôležitosti osobného stretania sa s Bohom v modlitbe a pri čítaní Božieho slova. Tu každodenne pestujeme svoj vzťah s Bohom.

Ale je ešte jeden rozmer stretania sa s Bohom, s Kristom. Je to stretnutie sa v malej skupine s inými veriacimi. Môže to mať rôznu podobu a rôzne sa to volať – biblická hodina, skupina mládeže, dorastu, rodinná skupinka a pod. Tento rozmer má výhody veľkého spoločenstva, pretože tu prijímam povzbudenie od druhých a tiež sám môžem druhým veľmi konkrétne dávať, ale tiež to má výhody osobného rozmeru, pretože to nie je anonymné, neosobné.

Niektorí sa možno práve tohto obávajú. Nie sme totiž zvyknutí pred druhými, a ešte cudzími odkrývať svoje vnútro. Ale možno práve toto je to, čo potrebuješ ako ďalší krok k tomu, aby si prežíval Božiu blízkosť. Každý, kto toto pozná by iste potvrdil moje slová. Verím, že o 2 týždne sa niektorí podelia s ostatnými o svoje vlastné svedectvo, aký má pre nich význam práve toto. Ale ak by niekto chcel už dnes, tak počas piesne, pred oznamami, nech príde sem dopredu za mnou, a môže krátko povedať svoje svedectvo.

Ostatných by som chcel povzbudiť a vyzvať k tomu, aby ste vážne zvážili túto možnosť svojho duchovného života. Možno práve toto je to, čo potrebuješ pre svoje duchovné napredovanie – zapojiť sa do menšej skupinky, kde budeš duchovne rásť a druhým tiež odovzdávať to, čím teba Pán Boh požehnal. Aj tu v zbore máme rôzne formy takéhoto stretávania. Pre deti i dospelých, pre mladých i mladších, pre dospelých i starších, pre slobodných i pre manželov, pre osamelých i družných. Nie je to pre tých, čo nevedia čo s voľným časom. Je to pre každého, kto chce vo svojom živote duchovne napredovať.

Ak si myslíš, že to nepotrebuješ, alebo že už toho vieš dosť, tak to nie je o vedomostiach, a tiež nezabudni, čo som hovoril na začiatku – Pán Ježiš nestojí na jednom mieste, ale kráča v pred. Ak ty zostaneš stáť, dávaj pozor, aby sa ti nestalo, že sa ocitneš sám. Amen

Comments are closed.