19.4.2009
Milí bratia a sestry v Pánovi Ježišovi Kristovi!
V našom dnešnom príbehu z evanjelia sa s týmto Ježišom stretajú dvaja z Jeho učeníkov. Nevieme ich mená, ale nebol to nikto z dvanástich. Boli to niektorí z Jeho širšieho okruhu učeníkov.
V ten istý deň, kedy ženy priniesli správu o tom, že hrob je prázdny a že im anjel povedal, že Ježiš vstal z mŕtvych, oni odchádzajú z Jeruzalema. Šli do mestečka Emaus, o ktorom dnes ani presne nevieme, kde ležalo. Vieme, že bolo vzdialené od Jeruzalema asi 11 km, pešo sú to teda také 3 hodiny chôdze.
Je to krásny príbeh ako oni idú, rozprávajú sa o všetkom, čo sa stalo v Jeruzaleme v tých dňoch. Pridá sa k nim na ceste Pán Ježiš. Oni Ho najprv vôbec nespoznávajú, pokladajú Ho za cudzinca. A on im začne z Písma Starej Zmluvy vykladať proroctvá o Mesiášovi. A im sa rozjasnieva, že to naozaj bolo všetko tak o Ňom predpovedané, ako sa to aj stalo. A keď po troch hodinách prichádzajú do mestečka, zdržiavajú Ho, aby zostal s nimi na noc. A až tam, za stolom, keď sa On modlí a dáva im chlieb, oni spoznávajú, že je to On – Ježiš. Ale On vtedy mizne, to im však nebráni, aby hneď vstali, a merali celú tú vzdialenosť 11 km ešte raz, aby čím skôr doniesli správu ostatným učeníkom, že je to všetko pravda, čo hovorili ženy, a že aj oni Ho stretli.
Chcem sa dnes však pozrieť na tento príbeh trochu inými očami. Inšpiroval ma k tomu jeden môj kamarát a kolega.
V tomto príbehu totiž nájdeme štyri nevyhnutné súčasti služieb Božích, ktoré sú od vzniku cirkvi súčasťou jej liturgie – v rôznych formách a podobách, ale sú tam. Tieto štyri zložky sú: zhromaždenie, Slovo Božie, eucharistia – Večera Pánova a vyslanie.
V niektorých evanjelických cirkvách vo svete dokonca presne tieto štyri pojmy sú v poriadku služieb Božích ako také podnadpisy. Tak poďme na to.
1. Zhromaždenie. Po ceste kráčajú dvaja učeníci, plní otázok, zmätení z toho všetkého, čo sa stalo a čo počuli. Vzrušene o tom všetkom debatujú. Na ceste sa k nim pridáva Ježiš a zapojí sa do rozhovoru.
Bolo to veľmi malé zhromaždenie. Len dvaja ľudia. Ale pripomína mi to silne Pánovo zasľúbenie, že kde sa dvaja alebo traja stretnú v Jeho mene, tam On bude medzi nimi. Tu sa to doslova naplnilo. Boli dvaja a prišiel k nim Ježiš.
Nie je to typické zhromaždenie – v chráme, s lavicami, organom, rúchom, sviecami a všetkými tými doplnkami, ktoré očakávame v kostole. Ale v istom zmysle je to veľmi symbolické. Kresťanstvo nie je o sedení v kostole, ale o chodení s Ježišom.
Keď sa k nám pripojí Pán Ježiš, nech je to hocikde, tak sa obyčajná debata mení na bohoslužbu. Preto som sa pýtal v úvode na dôvody toho, že tu dnes ste. Je to len naše ľudské stretnutie, alebo stojíme o to, aby sa k nám pripojil aj Pán Ježiš. Len vtedy sme skutočne kresťanským zhromaždením, keď je medzi nami Pán Ježiš. Nie len naše ľudské reči, nie len naše vlastné myšlienky.
2. Skutočne má význam sa spolu stretnúť a spolu očakávať na to, čo nám povie Pán Ježiš. A tak sa dostávame k tomu druhému – Slovu.
A On k tým dvom skutočne hovoril. Viete si to predstaviť – trojhodinový výklad Biblie samotným Ježišom! To teda bola biblická hodina! To bola kázeň!
Opäť tu vidíme, že výklad Písma Svätého nie je obmedzený na kostolný priestor. Deje sa všade tam, kde nás sám Ježiš vyučuje. Na službách božích sa to deje tým, že tu čítame z Biblie, najmä z listov apoštolov, evanjelií, ale aj zo Starej Zmluvy, zo žalmov a pod.
Jedným z vrcholov služieb Božích je kázeň, ako to voláme. Ide o to, že spoločne otvárame Písmo a rozmýšľame nad tým, čo tieto slová znamenajú pre nás. Očakávame nielen múdre myšlienky človeka, ale to, že sám Boh bude k nám nejakým spôsobom hovoriť. Že Duch Svätý tie dávno písané slová oživí pre nás dnes tak, že budú pre nás aktuálne.
V niektorých kostoloch v zahraničí som videl, ako ľudia okrem spevníka majú bežne aj Bibliu a otvárajú ju spolu s kazateľom. My sme si v našich končinách zvykli sa uspokojiť len s tým, že výklad Božieho Slova počúvame. Česť výnimkám, viem, že aj tu niektorí aj dnes máte svoju malú Bibliu. Tak by to malo byť. To je správne. Ak Božie slovo len počúvame, tak zapájame len jeden zmysel – sluch. Ale ak aj sami čítame, tak sme zapojili už aj zrak. A aj naša myseľ je potom oveľa aktívnejšia, ľahšie sa sústredíme, viac si zapamätáme a dávame väčší priestor Duchu Svätému, aby k nám hovoril.
Ak máte doma len veľkú Bibliu, kúpte si aj malú, aspoň Novú zmluvu a nosme si ju do kostola. Dnes dokonca môžete mať Bibliu aj vo svojom mobile, stále so sebou. A byť tak aktívne zapojení do procesu počúvania Božieho Slova.
3. To tretie je eucharistia, alebo po našom – Večera Pánova. Žiaľ pod vplyvom racionalizmu v 19. storočí sa dôležitosť Večere Pánovej zatlačila z nášho života do úzadia. Všetko emotívne, všetko tajomné, všetko, čo sa nedalo logicky zdôvodniť a rozobrať, bolo vytlačené z duchovného života ako niečo menejcenné. A tak sme si odvykli byť účastnými Večere Pánovej častejšie a zdedili sme to tak.
Dnes si stále viac ľudí uvedomuje aj u nás, že Večera Pánova nie je náboženská povinnosť, ktorú treba z nejakého zvláštneho dôvodu absolvovať aspoň raz do roka, ale že aj tu ide o stretnutie so živým Kristom. Kým pri kázni je zapojený len náš sluch, poťažne zrak, a dôraz je viac na myšlienkové spracovanie veci, tak pri Večeri Pánovej je zapojená aj chuť, hmat a čuch, všetky naše zmysly, a nielen rozum ale aj cit, a tak celá naša osobnosť.
Nejde tu o nič čarovné v zmysle nejakej mágie; ale o iný spôsob, ako mi je podávané to isté evanjelium ako pri kázni. Vo viditeľnom a hmatateľnom chlebe a víne poznávam Krista kvôli mne, namiesto mňa a pre mňa ukrižovaného. Zároveň je tento stôl Pánov aj predobrazom budúcej hostiny so Vzkrieseným Kristom v Jeho nebeskom kráľovstve.
Emauským učeníkom na ceste počas Ježišovho výkladu – ako sami o tom povedali – horelo srdce. boli zapálení Božím Slovom. Akoby ich zrazu osvietilo a zmätok v hlave sa zrazu usporiadal. Zrazu im to všetko začalo dávať zmysel. Áno, takúto moc má Božie Slovo. Môžem hovoriť z vlastnej skúsenosti o tom, ak sa tma v mojej hlave zrazu zmenila pod vplyvom Božieho Slova na svetlo.
Ale – títo učeníci až pri stole s Ježišom spoznávajú, že je to vlastne On, kto k nim celý čas hovoril. Áno, niekedy nepotrebujeme veľa slov, niekedy kazateľ nemusí mať svoj deň, alebo my sme akosi mimo a z kázne nemáme nič. Žiaľ, stáva sa aj to. Ale pri Večeri Pánovej si vždy môžeme uvedomiť, že tu ide o Krista. Že On je Ten dôležitý. Môžeme si uvedomiť znovu a znovu, aký má pre nás význam Jeho smrť i Jeho život.
Preto Večera Pánova je vždy vzácna príležitosť stretnutia s Kristom, a to dokonca aj vtedy, ak ju priamo neprijímame. Preto má svoje miesto priamo na službách Božích, nie až „po“. Skúsme ju vnímať nie ako nadbytočné predlžovanie času v kostole, ale živú a potrebnú súčasť nášho života. A aj keď dnes Večera Pánova tu nebude, ak ste po nej zatúžili, o to lepšie. Tak to má byť.
4. A prichádzame k tomu poslednému – vyslanie. Toto je asi najmenej zrozumiteľné. Vedeli by ste teraz povedať, k čomu vás Pán Boh vysiela? Bol by to problém? Prečo? Sme len tými, ktorí prichádzajú, alebo aj tými, ktorí sú vysielaní?
My sa teraz už niekoľko týždňov bavíme na rodinnej skupinke o tom, aké je naše povolanie – čomu nás Boh povoláva, alebo lepšie povedané – do čoho nás vysiela, čo je naším poslaním. A je to veľmi zaujímavé. Aj keď v istých momentoch pre niektorých veľmi ťažké to vo svojom živote pomenovať. Nie sme zvyknutí uvažovať o svojom živote ako o poslaní. Akoby zvláštne duchovné povolanie bolo len pre pár vyvolených, akoby väčšina ľudí na tomto svete nemala žiadne poslanie, akoby bolo jediným cieľom to tu na zemi nejako pretrpieť a potom hurá do neba.
Ale to je omyl. V našej liturgii sú dva momenty, ktoré síce možno zanikajú, ale veľmi zreteľne hovoria o našom – vašom poslaní. Pri prijímaní Večere Pánovej znejú slová: Pristúpte, prijmite osobné rozhrešenie a Jeho svätú Večeru. A potom G – Zvestujte nevinnú smrť Baránka nebeského a oslavujte Ho s vďačnou mysľou na svoje spasenie.
Od stola Pánovho odchádzaš s jasným poslaním – zvestovať Kristovu smrť a oslavovať Ho plní vďačnosti vo svojom živote.
A vždy v závere služieb Božích znejú v nejakej podobe slová: Podajme si ruky, rozíďme sa v pokoji a s radostným srdcom slúžme Pánovi. S radostným srdcom slúžme Pánovi. Toto je jasné vyslanie.
Pozeráš na svoj život ako na zvestovanie Krista, Jeho oslavu a službu Jemu? Ak nie, tak ti niečo dôležité uniká.
Tým učeníkom to ani nikto nemusel hovoriť, čo majú robiť. Iste boli po ceste unavení, zišiel by sa teplý kúpeľ a dobrá posteľ. Ale oni namiesto toho utekajú späť, aby ostatným povedali o Ježišovi. Vzdávajú sa svojho pohodlia, prekonávajú únavu aby druhým povedali – Ježiš naozaj žije! Nemohlo to počkať do rána? Mohlo? Možno mohlo, ale z ich pohľadu v žiadnom prípade nemohlo! Tí ostatní to predsa musia vedieť! Čím skôr, tým lepšie. A tak idú.
To vyslanie sa deje na službách Božích ešte aj iným, menej zreteľným, ale pritom rovnako dôležitým spôsobom.
Na službách Božích sa modlíme – u nás je to väčšinou v časti po kázni – nielen za svoje potreby ale aj za potreby druhých ľudí. Ale táto modlitba má pokračovať aj u teba doma. Je mnoho ľudí, ktorí sa nemodlia. Je mnoho ľudí, za ktorých sa nikto nemodlí. A sme to my, si to práve ty, ktorý sa za nich a namiesto nich môžeš modliť. To je jedno z tvojich dôležitých poslaní. Prihováraj sa u Boha za druhých ľudí. To je tvoje poslanie.
A ešte jedno – zbierka. U nás sa to deje zväčša pri východe z kostolov. Tých pár mincí nie je tvojim ocenením kazateľovho výkonu v danú nedeľu. Ide o tvoju praktickú účasť na Božej misii a diakonii v tomto svete. Ak na svoj príspevok pozeráš len ako na príspevok k pokrytiu nájomného za sálu, ako príspevok na odmenu pre kostolníčku či plat farárovi, tak je to veľmi málo. Tvoje peniaze môžu urobiť omnoho viac ako len toto. Tvoj dar je tvojou predĺženou rukou, ktorou sa zúčastňuješ na budovaní Božieho kráľovstva na tejto zemi. Amen
