Nedeľa Svätej Trojice, slávnosť konfirmácie, 7.6.2009
…viem, komu som uveril…
2 Timoteovi 1:12
Milí konfirmandi, domáci viery i vzácni hostia, bratia a sestry v Pánovi Ježišovi!
Dnes máme slávnostný deň. O akú slávnosť ide? Konfirmácie je vlastne slávnosťou viery. Človek, pokrstený ako malé dieťa sa priznáva k viere, v ktorej bol pokrstený. Vieru, ktorú pri krste vyznávali jeho rodičia a krstní rodičia, dnes vyznáva on sám svojimi vlastnými ústami.
Je to niečo samozrejmé? Vôbec nie. Viera v Ježiša Krista dnes vôbec nie je samozrejmá. Najmä viera, ktorá berie Ježiša skutočne vážne. Kresťanská viera totiž nie je viera v „niečo nad nami“. Je to viera v Ježiša Krista ako svojho Pána a Spasiteľa, Záchrancu od hriechu.
Milí mladí konfirmandi. Trochu teraz predbehnem, keď poviem, že dnes dostanete od nášho cirkevného zboru knižku „Ježiš náš osud“, ktorú napísal dnes už zosnulý nemecký farár Wilhelm Busch. On bol dlhé roky mládežníckym farárom. Jeho obrátenie sa od formálnej náboženskej viery k Ježišovi nastalo na fronte v 1. sv. vojne. A v tejto knižke má mnoho úžasných postrehov o našej viere.
V jednej kapitolke píše o tom, ako sa raz dostal do rozhovoru s jednou váženou dámou. On bol vtedy ešte len mladým študentom teológie. Keď ona zistila, že študuje za farára, tak sa nad tým pozastavila – kto dnes ešte verí tým veciam o Ježišovi? On ju nechcel uraziť, nechcel sa s ňou hádať, tak zmenil tému rozhovoru. Keď sa jej spýtal na to, ako sa má, ona urobila to, čo aj dnes robí veľa ľudí. Povedala: Musím poklopať na drevo, mám sa dobre. Tfuj, tfuj, tfuj.
A vtedy si on uvedomil – pre túto dámu je viera v Ježiša zastaraná, ale poklopať na drevo a povedať tfuj, tfuj, tfuj, to je veľmi rozumné a moderné.
Niekto raz povedal: Kde končí viera, začína povera. A je to pravda. Ak sa vzdáme viery v Ježiša, musíme ju nahradiť inou vierou. Človek totiž potrebuje niečomu veriť. Bez viery sa nedá normálne žiť. Kto nedokáže vôbec veriť, nedokáže ani žiť.
Aj vy, každý jeden z vás dnes už v mnohom prejavil svoju vieru. Možno si poviete, že konáte výsostne racionálne, rozumne. Riadite sa len rozumom a svojim vlastným úsudkom. Ale nie je to celkom tak.
Čo tým myslím? Dnes ráno, keď ste raňajkovali, dali ste si predtým dať urobiť rozbor vody a jedla? Asi nie. Jednoducho ste verili, že tá voda nie je kontaminovaná, že jedlo nie je otrávené.
Keď ste ráno sadali do auta, verili ste, že pôjde v poriadku, alebo ste vari ešte predtým volali technika, aby auto skontroloval? A keď ste sadali do autobusu, pýtali ste si od vodiča jeho vodičské oprávnenie a doklad o najazdených km bez nehody? Asi nie, však? Verili ste, že sem šťastne dôjdete. Predpokladám, že ani na vrátnici ste si nepýtali doklad o statickej spoľahlivosti tejto budovy, ale že všetci veríme, že sa strecha nezrúti počas toho, čo sme tu.
Vidíte, bez viery sa nedá žiť. A predsa, keby cestujúci toho airbusu, čo sa nedávno zrútil do mora vyžadovali pred odletom technickú prehliadku, boli by urobili dobre. Ale to sa jednoducho nedá. Musím veriť, že práve ten náš let doletí do cieľa. Každý z nás musí každodenne veriť mnohým predpokladom, hoci niekedy by boli namieste aj pochybnosti.
Teda, nejako niečomu veriť musíme. Ide len o to, čomu veriť budeme. Apoštol Pavel napísal svojmu mladému priateľovi a spolupracovníkovi – viem, komu som uveril. To isté hovorím dnes aj ja vám. Viem, komu som uveril – Ježišovi. A táto viera stojí za to. Dnes tu však ani tak nejde o mňa, ale o teba. Vieš, komu alebo čomu si uveril ty?
Na čom staviaš svoj život? Čomu dôveruješ? Na koho sa spoliehaš? Niekto povie, že to, čo som doteraz hovoril, znie síce zaujímavo a niečo na tom aj je, ale to predsa ešte neznamená, že viera v Ježiša je to pravé orechové.
Človek môže mať dôvody, prečo je pre neho veriť v Ježiša neľahké. Môžu to byť rozumové prekážky, alebo veci, ktoré v živote zažil, alebo iné dôvody. Možno vás to prekvapí, ale Biblia hovorí o mnohých ľuďoch, pre ktorých nebola viera ani samozrejmá alebo ľahká.
Napríklad Tomáš mal veľmi vážny intelektuálny problém uveriť, že Ježiš vstal z mŕtvych. Aj keď mu to všetci tvrdili, on tomu nemohol uveriť. Mŕtvi predsa neožívajú. To vie každý. To vedeli aj pred 2000 rokmi. „Kým neuvidím, neuverím. Kým nevložím svoju ruku do jeho rán, neuverím.“ To bol veľmi racionálny prístup. Nemôžeme sa Tomášovi čudovať. Aj dnes mnohí volia takýto prístup. Ale Ježiš prekonal jeho pochybnosti a vyšiel Tomášovi v ústrety. Poznám ľudí aj dnes, ktorí mali podobnú skúsenosť.
Niekto zase zažil v živote niečo ťažké a preto nemôže veriť v Ježiša. Podobne ako otec, ktorý mal chorého syna. Sklamal sa už u mnohých doktoroch. Ale nikto mu nevedel pomôcť. Preto, keď sa konečne stretol s Ježišom, nedokázal už ani veriť. Povedal: Verím, Pane, pomôž mojej nevere. A Ježiš konal.
Ježiš sa nehnevá, ak pred Ním priznáme svoj problém s vierou. Oveľa viac sa hnevá na vieru, ktorá je spokojná sama so sebou, ktorá si je sebaistá, ale pritom je len vonkajšia formálna. Preto sa tak často dostával do konfliktu s predstaviteľmi vtedajšieho náboženstva, ale veľmi dobre si rozumel s tými, ktorí boli všetko možné, len nie vzormi svätosti.
Dnes máme slávnosť viery. Čo to znamená? Tie vonkajšie znaky slávnosti, kvety, ozdoby, oblečenie, hudba, to všetko tú slávnosť umocňuje. Ale to skutočne slávnostné vlastne nevidno. To je v nás. V tvojom a mojom srdci. Slávnosť viery znamená, že máš v sebe radosť z viery v Ježiša.
Raz sa jedného černocha pýtali, čo pre neho znamená viera v Ježiša. On bez slova vyhrabal zo zeme červíka a spravil okolo neho z raždia kruh, Potom to raždie zapálil. Červík sa začal skrúcať a utiecť pred horúčavou z ohňa. Ale nebolo kam ujsť. Bol uprostred ohnivého kruhu.
Potom sa ten černoch zohol a zobral toho červíka jemne do prstov a položil do trávy. Potom povedal: Toto pre mňa urobil Ježiš. Bol som uväznený uprostred hriechu a nemohol som sám ujsť pred jeho dôsledkami. Ale Ježiš ma vyslobodil, zachránil. To pre mňa znamená Ježiš.
Viera v poklopanie na drevo a tfuj, tfuj, tfuj neobviňuje tvoje svedomie. Nehovorí nič o hriechu, ale ho ani nerieši. veriť v Ježiša nemôžeš bez viery, že si morálne zlyhal, že si zhrešil. Možno ti bráni uveriť v Ježiša práve tento morálny problém. Veriť v klopanie na drevo, čierne mačky a pod. môžeš bez toho, aby sa musel tvoj život nejako výrazne zmeniť. Veriť v Ježiša však znamená rozísť sa s hriechom. A to nie je vždy ľahké.
Dnes tu stojíme spolu ako tí, ktorí budú vyznávať vieru v Ježiša slovami vyznania cirkvi – viery všeobecnej kresťanskej. Táto viera nás spája s miliónmi tých, ktorí tu boli a verili pred nami, ale aj s tými, ktorí veria a žijú dnes, hoci ich ani nepoznáme. Ide však o to, aby táto viera nebola len v našich ústach, ale aj v našom srdci.
Biblia hovorí: srdcom veríme na spravodlivosť a ústami vyznávame na spasenie. (R 10:10). Srdce aj ústa. Náš vnútorný postoj a jeho vonkajší prejav. Oboje patrí k sebe ako dve strany jednej mince. V obchode nestačí, ak dáte predavačke mincu vyrazenú len z jednej strany. Je neplatná. Musí byť vyrazená z oboch strán. Tak nestačí, ak dnes len hovoria naše ústa, ale srdce je od Ježiša ďaleko. A preto tu aj sme, aby sme verejne svoju vieru vyznávali, pretože rovnako nestačí, ak je naša viera len v srdci, ale nikdy nie je aj verejne vyjadrená.
Viem, komu som uveril. To bolo vyznanie Pavla, to je aj mojím vyznaním. Prajem každému z nás, aby to bolo aj jeho skutočným vyznaním. Nech vám Boh žehná.
Amen
