Do not miss

Všetko má svoj čas…

31.12.2007 / 1.1.2008, Štós / Terasa

.Téma: Všetko má svoj čas….(nájsť si čas na rozvíjanie sa v 5 oblastiach života)

“Všetko má svoj čas a každé počínanie pod nebom má svoju chvíľu: Je čas narodiť sa i čas umierať, čas sadiť i čas vytŕhať zasadené; čas zabíjať i čas uzdravovať; čas búrať i čas stavať; čas plakať i čas smiať sa; čas horekovať i čas radovať sa; čas odhadzovať kamene i čas zbierať kamene; čas objímať i čas vyhýbať sa objímaniu; čas hľadať i čas strácať, čas zachovať i čas odhadzovať; čas roztrhať i čas zošívať, čas mlčať i čas hovoriť. Čas milovať i čas nenávidieť, čas vojny i čas pokoja.” Kazateľ 3:1-8

Milí bratia a sestry v PJK!

Dám vám hádanku: Čo si mal včera, dnes už nemáš. A čo máš dnes, nemôžeš si odložiť na zajtra. A čo budeš mať zajtra, nemôžeš použiť dnes. Čo je to? Odpoveď – čas.
Čas, ktorý si mal včera, sa už nevráti, to čo príde zajtra, neurýchliš, ani neoddiališ, a čo máš dnes, to môžeš prežiť len dnes. Zajtra už bude neskoro.
Na prelome rokov je prirodzené obzerať sa trochu späť k minulosti a trochu rozmýšľať aj o tom, čo nás čaká. Ale aj pri tom najlepšom rozmýšľaní nevieme ešte celkom zhodnotiť, čo naozaj bolo dobré, a ani celkom dosť dobre predvídať, čo nás čaká.
V jednej z našich večerných piesní sa spieva „Zas deň jeden z nášho žitia zhasol, tmy sa stelú…“. Mohli by sme ju zmeniť na „Zas rok jeden nášho žitia zhasol…“. To je skutočnosť, ktorú si v týchto chvíľach uvedomujeme.
Čas plynie. To je ten čas, ktorý Biblia nazýva „chronos“. Od toho je odvodené aj naše slovo chronológia, či chronologický. Plynutie času, ktoré neúprosne odkrajuje z koláča nášho života, a my ani nevieme, koľko nám z neho zostáva. Nedá sa s ním zjednávať, nedá sa podplatiť ani nijako inak obísť táto skutočnosť.
Ale je tu ešte čas „kairos“. Biblia toto slovo používa na označenie mimoriadnych chvíľ uprostred plynutia času. Preto sa „kairos“ nazýva aj časom milosti.
Jedna z veľkých vecí v živote je naučiť sa vnímať náš chronos ako kairos. Jednotlivé chvíle života ako zvláštne okamihy milosti.
A hoci čas neúprosne plynie, a najlepšie to vidno na deťoch a vnúčatách, ten čas, ktorý sa stáva minulosťou, nemusí byť stratený. Nemusíme smútiť za časom, ktorý pominul, a nemusíme sa desiť času, ktorý príde.
Božie slovo učí, že „Všetko má svoj čas a každé počínanie pod nebom má svoju chvíľu“. Inými slovami – jednak každá vec má svoj čas, ktorý je ten pravý pre ňu, aby sa v ňom konala, a tiež, každé obdobie má svoju náplň.
Mali by sme sa naučiť objavovať a vidieť tie okamihy Božej milosti, prijať ich a tešiť sa z nich. Múdry kazateľ, a tradícia pripisuje túto knihu Biblie Šalamúnovi, z ktorého knihy sme čítali, predkladá pred naše oči rôzne okamihy, situácie, z ktorých sa skladá život. Niektoré z tých chvíľ napĺňajú naše srdcia radosťou a nádejou, iné v nás vzbudzujú obavy a neistotu. Tieto situácie život prináša či sa nám to už páči alebo nie a nemáme to celkom pod kontrolou.
Ja by som sa chcel dnes spolu s vami zamyslieť nad takými chvíľami života, ktoré neprichádzajú automaticky, na ktoré si sami musíme urobiť čas, a predsa by mali mať priestor v našom živote. Chcel by som dnes pripomenúť sebe i nám všetkým niekoľko vecí, na ktoré by sme si mali nájsť čas počas toho času, ktorý tu ešte máme.
1. Je to čas na stíšenie pred Bohom. Mali by sme si nájsť uprostred všetkých povinností čas na čítanie Božieho slova, rozmýšľanie nad ním a jeho aplikovanie do života.  Je to čas naplnený tiež modlitbou, rozhovorom s Bohom. Je veľa vecí naliehavých i dôležitých, ktoré nás odvádzajú od týchto chvíľ. Toto je však veľmi dôležitý čas, to je v pravom zmysle ten čas milosti – kairos, pretože tu sa stretáme s Bohom na veľmi osobnej a intímnej rovine. Toto je dôležitý čas, pretože je to čas, kedy sa otvárame Bohu, aby nás priamo formoval skrze svoje Slovo.
2. Mali by sme si nájsť čas na vzdanie úcty Bohu. Znamená to vzdať Bohu vďaku za to, čo nám dáva, ale uctievať Ho aj v tom, čo nám berie. To dokázal napríklad Jób. Nepreklínal Boha uprostred tragédie, ale vzdal Mu úctu aj v tých najtragickejších chvíľach života. Toto uctievanie Boha môžeme konať v spoločenstve s druhými kresťanmi, ale môže sa diať aj v rodinnom kruhu či pri osobnej chvíľke stíšenia. Uctievať Boha znamená klásť Boha vo svojom živote na prvé miesto a uznávať Ho ako Pána svojho života, podriaďovať sa Mu. Toto určite nie je niečo populárne v dnešnom svete, ale bez skutočného uctievania Boha niet pravého kresťanstva. Je to viac ako spievať piesne ústami, ako odriekať modlitby, ako sa zúčastňovať náboženských obradov či kresťanských aktivít. Pravé uctievanie Boha plynie z vnútorného postoja nášho srdca.
3. Mali by sme si nájsť čas na druhých ľudí. V prvom rade na tých, ktorých nám Boh dal ako najbližších – na manželku, manžela, rodičov, deti a pod. Biblia nás napomína, aby sme nezanedbávali svoju rodinu.
Ale naše vzťahy by sa nemali obmedziť len na tú biologickú rodinu. Ako Božie deti patríme aj do Božej rodiny. Ani tieto vzťahy by sme nemali zanedbávať.
Pre nás žijúcich tu v meste je to viac ako naliehavá výzva. Na vidieku si predsa len ľudia sú ako si prirodzene bližšie ako v anonymite mesta.
A práve cirkev by mohla a mala byť miestom skutočného prežívania spoločenstva a vzťahov. Dnes sa to nazýva aj ako autentické vzťahy, komunita.
K tomuto sú výborným miestom menšie spoločenstvá ako sú stretnutia na biblickej hodine, v skupinkách dospelých či mládeže, či ďalšie.
Tieto vzťahy by nemali zostať len biologickými, či ani len duševnými, ale mali by sa posunúť aj do duchovnej roviny. Čo tým myslím? Jednoducho, mali by sme sa dokázať spolu prirodzene rozprávať o veciach viery, spolu sa modliť, spolu sa rozprávať o tom, čo prežívame.  Toto znamená spoločenstvo. Pokiaľ sa nestretávame na tejto duchovnej rovine, sú naše vzťahy, hoci sebelepšie, len telesné a duševné, ale nie duchovné.
4. Mali by sme si nájsť čas aj na službu. Služba kresťana druhým, v cirkvi i vo svete je to, čo si druhí ľudia zvonku najskôr všimnú a podľa čoho hodnotia našu vieru.
Samozrejme, celá naša práca by mala byť poctivou službou druhému. A svoju prácu, nech je akákoľvek, by sme mali konať poctivo, zodpovedne a dobre ako len vieme.
Ale ak konáme len svoju prácu, a nič navyše, tak to je ešte málo. Pán Ježiš hovorí, že „kto nás prosí, aby sme s ním šli jednu míľu, máme ísť dve“. A tu prichádza k slovu obeť. Obeť ako náš dobrovoľný dar navyše. Obeť je niečo, čo nás niečo už naozaj stojí, čo nás môže aj trochu bolieť, čo nám trochu môže aj chýbať.
Obetovať by sme nemali vzťahy, svoju rodinu, vzťah s Bohom. Ale obetovať môžeme zo svojho času, svoju prácu, svoje pohodlie, financie a pod. Niekto možno môže obetovať takto v službe len hodinu týždenne, iný aj celý deň. Nie je to niečo, v čom by sme sa mali navzájom posudzovať, ale niečo, v čom by sme sa mali povzbudzovať.
Každopádne, život človeka, ktorý neslúži nezištne druhým, nie je dostatočne hodnoverným pre tých, ktorí pozerajú na jeho život zvonku.
5. A napokon, nájdime si čas aj na misiu. Toto je nám možno najmenej blízke. Mnohí si možno poviete: Ako sa mňa, bežného veriaceho týka misia?
Ale misie sa zúčastňujeme mnohými spôsobmi – v modlime sa môžeme prihovárať za misiu, misionárov, za prenasledovaných, biednych a pod. Môžeme sa modliť za obrátenie aj tých, medzi ktorými žijeme, a ktorí žijú medzi nami. Misie sa môžeme zúčastniť už jednoducho tým, že sa druhým človekom podelíme o to, čo pre nás znamená Ježiš, čo On koná v našom živote.
Misie sa môžeme zúčastniť aj finančnou podporou misionárov o čo sa v našom cz aj snažíme. Ale možno má Boh pre nás aj viac. Možno sa niektorí v našom zbore aj môžu stať doslova misionármi, alebo aspoň zúčastniť krátkodobého misijného pobytu niekde vo svete. Misia je jedným z hlavných dôvodov, prečo tu je cirkev, prečo tu sme ako kresťania.
Všetko toto sme svojho času vyjadrili ako našu víziu, a chcem nám to dnes pripomenúť: Náš cirkevný zbor je tu preto, aby sme vytvárajúc rodinu Božích detí prinášali evanjelium strateným, slúžili núdznym, budovali veriacich a tým všetkým prinášali Bohu slávu.
Stručne sme to zhrnuli do slov: Uctievame Krista – slúžime s Kristom – prinášame Krista – rastieme s Kristom – patríme Kristovi.
Aby sme na toto nezabudli, máme tieto myšlienky aj na kalendárikoch nášho zboru, ktoré môžete používať ako záložku alebo si ich pripnúť na viditeľné miesto, aby sme si tieto pravdy pripomínali – a naši si čas na to skutočne dôležité.
Nemali by sme zostať len pri počutí tejto kázne. Pán Ježiš povedal: Každý, kto počúva tieto moje slová a plní ich, podobný bude múdremu mužovi, ktorý si postavil dom na skale. A každý, kto počúva tieto moje slová, a neplní ich, podobný bude mužovi-bláznovi, ktorý si postavil dom na piesku. (Mt 7:24, 26) A Jakub nás napomína: Buďte však činiteľmi slova, a nielen poslucháčmi, ktorí oklamávajú sami seba. (Jk 1:22).
Stavajme teda svoj život na skale, buďme činiteľmi počutého Slova Božieho, neklamme sami seba tým, že počúvanie stačí, že to je dostatočná zbožnosť.
Keď pozriem na svoj život vo svetle svojej dnešnej kázne, vidím, že by som sa mal prioritne sústrediť na dve veci: viac času venovať rodine, a strážiť si tento čas, a viac času osobne tráviť s Bohom, nielen ako súčasť svojej profesie, ale sám za seba.
Nech Pán Boh požehná okamihy svojej milosti, ktorú má pr nás pripravenú.
Amen

Comments are closed.