1.3.2009, 1 pôstna nedeľa
5 Tak zmýšľajte medzi sebou, ako aj Ježiš Kristus,6 ktorý mal podobu Božiu a svoju rovnosť s Bohom nepokladal za lúpež,7 ale vzdal sa hodnosti, vzal na seba podobu služobníka, podobný sa stal ľuďom, a keď sa zjavil ako človek, 8 ponížil sa a bol poslušný do smrti, a to až do smrti na kríži. 9 Preto Ho aj Boh nadmieru povýšil a dal Mu meno nad každé meno, 10 aby v Ježišovom mene pokľaklo každé koleno tých, čo sú na nebi aj na zemi, aj pod zemou, 11 a každý jazyk aby na slávu Boha Otca vyznával, že Ježiš Kristus je Pán. 12 A tak, moji milovaní, ako ste vždy boli poslušní, nielen v mojej prítomnosti, ale ešte viac teraz v mojej neprítomnosti, s bázňou a s chvením konajte svoje spasenie.
Filipským 2:5-12
Téma: Vzdať sa seba
Milí bratia a sestry v PJK!
Vstúpili sme do obdobia pôstu. Žijeme však možno tak rýchlo, že si to ani nestihneme všimnúť. A ešte menej času máme na to, aby sme sa zamysleli nad tým, aký a či vôbec nejaký význam má pre nás toto obdobie.
Ak Pán dovolí, tak by som sa rád spolu s vami zamýšľal v tomto období nad tým, k čomu nás Boh vyzýva, aby sme sa toho vzdali. Toto iste nie je téma, ktorou by som si získal popularitu.
Všade okolo nás počujeme reklamy a ponuky, ktoré hovoria o tom, ako získať viac. A dnes je ešte aktuálnejšia otázka, ako vôbec nestratiť aspoň to, čo človek má.
O obetovaní sa, o vzdávaní sa niečoho dobrovoľne, nepočuť takmer vôbec. O to dôležitejšie je, aby sme o tom aspoň tu počuli. Dávanie a vzdávanie sa je totiž jedna z podstatných vlastností nášho Boha. A On chce, aby sme boli takými ako je On.
Bohovia iných náboženstiev si nechávajú slúžiť, treba im prinášať dary na uzmierenie. Ale Boh Biblie je Boh dávajúci. On nikdy nežiada bez toho, aby nám On sám už skôr nedal príklad a dôvod k tomu, aby sme sa aj my niečoho vzdali.
Náš dnešný text o tom hovorí veľmi jasne a zrozumiteľne. Niektorí biblickí bádatelia sa domnievajú, že autorom tohto hymnusu o Kristovi ani nie je Pavel, ale že Pavel tu použil ako príklad hymnus, ktorí kresťania spievali na svojich zhromaždeniach. Pre nás dnes nie je vôbec podstatné, kto je autorom týchto slov.
Každopádne tu je krásnym spôsobom vyjadrené, čo Kristus podstúpil pre človeka. Čoho sa On vzdal pre nás. Sám sa veľmi rád vraciam k týmto slovám, keď rozmýšľam o Kristovi.
Pôstne obdobie je čas, kedy aj v cirkvách viac ako inokedy rozmýšľame o tom, čo podstúpil Pán Ježiš pre nás a kvôli nám. Sledujeme Jeho cestu ku golgotskému krížu. A potom ešte ďalej – k prázdnemu hrobu.
Aj táto starokresťanská oslavná pieseň o Kristovi opisuje cestu Pána Ježiša na kríž – to je tá časť, ktorá hovorí o Jeho ponížení, o tom, čoho sa On pre nás vzdal.
Druhá časť hovorí o Jeho oslávení, o tom, ako Ho Boh Otec pozdvihol a vyvýšil, dal mu späť to, čoho sa vzdal, a to v oveľa slávnejšej podobe.
Pavel nás tu však veľmi jasne vyzýva, že toto nie je príbeh, ktorým sa máme len nadchýnať, že toto nie sú udalosti, o ktorých máme len rozjímať; ale že je to príklad, ktorý máme nasledovať.
Rozumiete, čo tu hovorím? Môžeme sa rozciťovať nad tým, čo pre nás urobil Pán Ježiš. Áno, toto je prvé a dôležité si uvedomiť. Ale dnes tu k vám hovorím ako k takým, ktorí túto pravdu už poznáte a uverili ste jej. Áno, Pán Ježiš sa vzdal svojej nebeskej slávy kvôli tebe, kvôli mne, ponížil sa a šiel až na smrť ukrižovaním. Kvôli môjmu, kvôli tvojmu hriechu.
Ale ten istý Kristus nezostal v moci smrti, ale bol Bohom vzkriesený, povýšený, oslávený – aby sme sa teraz pred Ním skláňali ako pred svojim Spasiteľom a Pánom.
Toto vieme, tomuto veríme. Ale Pán Ježiš nám dal nielen večný život, spasenie – ale aj príklad, ktorý máme nasledovať. Náš život je obrazom toho, ako sme pochopili a uverili týmto pravdám. Náš život je našou odpoveďou na to, čo pre nás urobil Boh.
Aká je táto tvoja odpoveď? Nad tým sa dnes zamyslime. Pavel píše: Tak zmýšľajte medzi sebou, ako aj Ježiš Kristus a na záver hovorí: A tak, moji milovaní, ako ste vždy boli poslušní, nielen v mojej prítomnosti, ale ešte viac teraz v mojej neprítomnosti, s bázňou a s chvením konajte svoje spasenie.
Toto je jednoznačná výzva k tomu, aby sme rozmýšľali a aj konali tak, ako Pán Ježiš. Pán Ježiš nič nerobil polovičato. On sa celkom vzdal neba a prišiel celkom na zem, do našej biedy, špiny, do nášho života, do našej smrti, do nášho hriechu. On skutočne celkom trpel, a celkom zomrel. Odovzdal sa nám celý so všetkým, čo mal a kým bol.
Pred pár dňami som pozoroval nášho najmladšieho – Timotea ako objavuje svet. A uvedomil som si, ako také malé dieťa robí všetko naplno. Celou svojou dušou, celou svojou bytosťou.
Najmä tie najmenšie deti ešte nemajú tu celu širokú skalu prejavov, ale konajú v extrémoch. Keď sa Timi teší, tak ako o dušu. Keď sa hnevá, ide ho rozhodiť. Keď plače, sú to potoky slz. Keď ho niečo zaujme, tak sa mu od sústredenia až z kečky parí… atd.
Uvedomil som si pri tom, čo to znamená, keď Ježíš povedal, že najväčšie prikázanie je: Milovať budeš Pána, svojho Boha z celého srdca a z celej duše a z celej mysle a z celej sily (Mk 12:30).
Dieťa nerobí nič „len tak“, nič len „naoko“. Dokonca aj nudu prežíva celou svojou bytosťou. Aby som miloval Boha z celej duše, tak to by som Ho musel milovať tak, ako to dokáže len dieťa. Nie náhodou povedal Pán Ježiš: …ak nebudete ako deti, nikdy nevojdete do kráľovstva nebeského. (Mt 18:3).
Uvedomujem si a priznávam, že to takto nedokážem. Ale chcel by som. Je to ideál, ku ktorému mám smerovať. O to mám prosiť v modlitbe, aby ma takým Boh urobil.
V tomto bol Pán Ježiš ako dieťa, tiež nič nerobil polovičato, ale naplno. A predsa v tom bola zrelosť dospelého muža, zrelého človeka.
Keď Pavel píše, že máme s bázňou a s chvením konať svoje spasenie, tak to neznamená, že si my nejako máme či dokonca môžeme získať či zaslúžiť spasenie. Toto by odporovalo evanjeliu a zvesti o Božej milosti.
Možno sa tu Pavel nevyjadril pre nás dnes celkom zrozumiteľne, ale ide tu o to, že svojim životom máme potvrdiť to, že sme spasené Božie deti. Svojim životom máme naplniť obsah toho, že sme spasení.
Žiaľ, mnohí cirkevníci majú spasenia plné ústa, keď spievajú piesne na bohoslužbe či hovoria amen na odriekané modlitby, ale ich životy hovoria opak.
Pred pár dňami ma zaujalo zamyslenie v Tesnej bráne, kde autor spomína Mahátma Gándhiho, ako v mladosti uvažoval o tom, že by sa stal kresťanom. Veľmi ho totiž oslovoval Ježišov život a učenie. V tom čase žil v Pretórii, v Južnej Afrike.
Začal tam navštevovať kresťanský kostol. Ale bol sklamaný tým, čo tam videl. Povedal, že tí kresťania sú málo nadšení zo svojej viery. Sklamane povedal, že kresťanstvo nemá hinduizmu čo dať. Tí cirkevníci tam totiž žili celkom svetsky a ich náboženstvo ich vôbec neovplyvňovalo v ich bežnom živote.
Samozrejme, nemá asi zmysel uvažovať nad tým, čo by bolo keby. Ale možno keby vtedy stretol Gándhí viac oduševnených kresťanov, ktorí berú svoju vieru vážne, tak by zápas za oslobodenie Indie neviedol hinduista ale kresťan. A vieme, že Gándhí sa tomuto poslaniu odovzdal tiež celou svojou dušou, celým svojim životom.
My sme niekedy zvedení na nesprávnu cestu tzv. lacnou milosťou. Kristus urobil pre nás všetko, a preto my už nemusíme nič. Stačí, ak my len tak trošku, aby sme neboli ani celkom bezbožní, ale ani príliš fanatickí.
Ale ak Pán Ježiš Kristus urobil pre nás všetko, nemali by sme aj my urobiť všetok pre Neho? Ak sa On všetkého vzdal, aby pre nás všetko získal, nemali by sme sa ja my všetkého vzdať, aby sme všetko získali pre Neho?
Niet dnes už priestoru, aby som hovoril o konkrétnostiach. Niečo musím nechať aj na vás, aby ste aj vy mali o čom rozmýšľať. V letáku, ktorý si budete môcť vziať pri východe, sú aj niektoré praktické otázky, ktoré vám môžu pomôcť nájsť konkrétnu praktickú odpoveď na to, čo môžete urobiť nasledovných 40 dní pre Ježiša.
Ale na záver ešte jednu poznámku k tomu letáku. Včera som na ňom pracoval a najmä náš najstarší ma rád pozoruje, ako pracujem na počítači. Sadne si vedľa mňa a „očumuje“, prípadne komentuje. Samozrejme, značne ma to vyrušuje a rozčuľuje. V závere letáka je napísané naše poslanie – ako cirkevného zboru: Sme tu preto, aby sme vytvárajúc rodinu Božích detí prinášali evanjelium strateným, slúžili núdznym, budovali veriacich a tým všetkým prinášali Bohu slávu.
Keď čítal tieto slová, poznamenal: Ocko, však toto nie je pravda, že by to tak bolo? A ja na to: Ako to myslíš? No, to nie je, tak to predsa nie je, to by si len chcel, aby to tak bolo, nie?
A ja som musel priznať. Áno, toto je sen. Toto je niečo, čo by som veľmi chcel, aby bolo, aby to bola pravda o nás. Aby – keď niekto príde sem medzi nás, alebo stretne hocikoho z nás niekde inde, tak povie – áno, toto je pravda. Tam je naozaj prítomný Boh.
To, prečo tu sme, je povedané veľmi jasne. To, akí sme, to je už odpoveď, ktorú svojim životom píše každý jeden z nás.
Amen
