Neprehliadni

Smrtná nedeľa, 21.3.2010

Téma: Odpustenie

            Lebo toto bude zmluva, ktorú uzavriem s domom Izraela po oných dňoch – znie výrok Hospodinov: Svoj zákon vložím do ich vnútra a vpíšem im ho do srdca; ja budem ich Bohom a oni budú mojím ľudom.

            Potom už nikto nebude viac poučovať blížneho ani svojho brata: Poznajte Hospodina! Lebo všetci ma budú poznať, od najmenšieho až po najväčšieho – znie výrok Hospodinov – lebo im odpustím ich viny a na ich hriech si už nespomeniem.

                                                                                  Jeremiáš 31:33 -34

Milí bratia a sestry v Pánovi Ježišovi Kristovi!

Keď som sa svojho času začítal do knihy proroka Jeremiáša, veľmi ma oslovilo, do akej veľkej miery som sa mohol stotožniť s jej hlavným hrdinom. Prorok Jeremiáš je v mojich očiach človek obdivuhodnej viery.

Zostal verný Bohu uprostred neverného ľudu. Náboženských ľudí bolo okolo neho dosť, ale pritom ich srdce odpadlo od Hospodina.  Bolo to náboženstvo so všetkými rituálmi, zákonmi, tradíciami, zvykmi a formami, ale vytratil sa z tejto viery skutočný živý vzťah k Bohu.

Veľmi dobre to vystihol iný prorok, Izaiáš, keď povedal: … tento ľud sa mi približuje svojimi ústami a perami ma ctí, ale jeho srdce sa vzďaľuje odo mňa a ich bázeň predo mnou je len naučeným ľudským príkazom… (Izaiáš 29:13).

Tieto slová citoval dokonca aj Pán Ježiš, keď chcel popísať situáciu ľudí v Jeho dobe. To nám ukazuje, že ľuďom v každej dobe hrozí, že sa v ich živote premení živá viera na bezduché náboženstvo.

To nie je len o židoch, a o minulosti. V dejinách cirkvi dobre vidíme, že sa tento vzorec správania opakoval. Tam, kde sa vytratil živý, osobný, vrúcny vzťah k Bohu, tam nastúpili tradície, rituály, náboženské formy, ale vytratil sa život.

Musím sa tu hneď zastaviť a konfrontovať nás s otázkou: Nakoľko je naša viera náboženstvom a nakoľko vzťahom k Bohu?

Možno sa niektorí pozastavíte nad tým, prečo tu dávam do kontrastu náboženstvo a vieru. Vari to nie je to isté? Nie sú to synonymá?

Nie tak celkom. V tomto kontexte, ako o tom hovoria aj proroci, pod vierou rozumiem osobný vzťah dôvery k Bohu. To znamená, že ja, ja sám som v tejto viere sám za seba celkom zapojený, zaangažovaný. Že to nie je niečo, čo ide mimo mňa, ale táto viera prestupuje naplno celé moje vnútro.

Pod náboženstvom tu rozumiem súbor dogiem, náuk, vyznaní, rituálov, nábožných činností, ku ktorým sa človek môže hlásiť, ktoré môže dokonca aj praktizovať bez toho, aby sa to dotklo jeho srdca.

Samozrejme, každá viera má aj svoj vonkajší nábožný prejav. Ale nábožný vonkajší prejav môže byť aj bez skutočnej viery.

Ak tu hovorím o osobnej viere, nemám tu na mysli nejaké príjemné pocity. Keď sa vrátime k Jeremiášovi, jeho viera bola všetko možné, len nie príjemné pocity. Jeho viera bola aj plná bolesti a smútku. On veril nie vďaka ale napriek vonkajším okolnostiam. Nie vďaka ale napriek ľuďom, napriek väčšine. On veril nie pre príjemné pocity a zážitky, ale napriek mnohým nepríjemným pocitom a zážitkom.

Jeremiáš bol povolaný zvestovať Izraelu Boží súd. Boží súd, ktorý bol dôsledkom nevery Izraela. Nie dôsledkom slabej nábožnosti. Nábožnosti bolo dosť, oni sa na svoje náboženstvo dokonca spoliehali, ale chýbala skutočná viera. Ich ústa nábožne hovorili i spievali, ale konali ináč. A ak aj konali nábožne, a dodržiavali nábožné predpisy, tak ich srdce bolo od Boha vzdialené.

Ten Boží súd, ktorý zvestoval Jeremiáš bol v tom, že predpovedal pád Jeruzalema a tým aj celého kráľovstva rukami Babylončanov. Touto zvesťou sa Jeremiáš stal dokonca štátnym nepriateľom. V očiach súkmeňovcov bol – rečou dnešnej doby – zlým vlastencom a zlým cirkevníkom.

Jeremiáš toto všetko však nielen predpovedal, ale sa toho všetkého aj dožil. V roku 587 (?) Nebúkadnecar Jeruzalem dobyl, chrám bol zničený a mnoho popredných národa bolo odvlečených do babylonského zajatia. Jeremiáš sám zomrel v exile, v Egypte,  spolu s ďalšími izraelskými utečencami po páde Jeruzalema.

Napriek tomu všetkému, že jeho život bol ťažký a smutný, nebol beznádejný. Jeremiáš predpovedal nielen Boží súd, ale aj Božiu milosť. A práve náš dnešný text  hovorí o tejto dobe novej Božej milosti.

Lebo toto bude zmluva, ktorú uzavriem s domom Izraela po oných dňoch – znie výrok Hospodinov: Svoj zákon vložím do ich vnútra a vpíšem im ho do srdca; ja budem ich Bohom a oni budú mojím ľudom.

Potom už nikto nebude viac poučovať blížneho ani svojho brata: Poznajte Hospodina! Lebo všetci ma budú poznať, od najmenšieho až po najväčšieho – znie výrok Hospodinov – lebo im odpustím ich viny a na ich hriech si už nespomeniem.

Z dejín vieme, že po babylonskom zajatí prišiel návrat a obnovenie politického ale aj náboženského života Izraela. Ale v mnohom to bolo opäť len obnovenie náboženstva, nie pravej viery.

A tak tieto prorokove slová akoby neboli bezo zvyšku naplnené tými historickými udalosťami po návrate z babylonského zajatia.

Tá nová zmluva prišla naplno až v Mesiášovi, Ježišovi Kristovi. Ale nemýľme sa, že tým, že sme súčasťou inštitucionalizovanej cirkvi, tak sme automaticky tým novým Božím ľudom. A ktorej cirkvi vlastne? Každá má svoje vlastné náuky, zvyky, tradície… 

Svoj zákon vložím do ich vnútra a vpíšem im ho do srdca… Aké je tvoje srdce? Čo máš v ňom napísané? Čo ukrývaš vo svojom vnútri?

Prorok Jeremiáš na inom mieste vo svojej knihe píše: Srdce je klamlivé nad všetko a zradné je – kto sa v ňom vyzná? (Jeremiáš 17:9)

V knihe Zjavenie Jána (2:23) sa píše, že Ježiš je Ten, ktorý „skúma vnútro a srdce“.

Čo je v tvojom vnútri? Aké je tvoje srdce? Viacerí dnes chcete pristúpiť k spovedi a Večeri Pánovej. To je viac ako len absolvovať určitý nábožný úkon. Boh nás vyzýva, aby sme preskúmali svoje srdce.

Pán Ježiš povedal: Lebo kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce. (Matúš 6:21)

A v knihe Kazateľ (9:3) sa píše: srdce ľudí je plné zla, i pochabosť je v ich srdci, dokiaľ len žijú. Potom odchádzajú medzi mŕtvych.

Ak by to bola v Biblii bodka, tak je to veľmi smutný a beznádejný koniec. Ale to nie je koniec.

Boh je nielen ten, ktorý skúma srdce, ale ktorý ho aj dokáže zmeniť. Namiesto kameňa život, namiesto chladu život.

Boh chce do tvojho vnútra, na tvoje srdce napísať svoj zákon, nie pravidlá tohto sveta, ale Jeho pravidlá. Keď sa toto udeje, človek naplno patrí Bohu… ja budem ich Bohom a oni budú mojím ľudom.

Potom už nikto nebude viac poučovať blížneho ani svojho brata: Poznajte Hospodina! Lebo všetci ma budú poznať, od najmenšieho až po najväčšieho – znie výrok Hospodinov…

Keď sa toto udeje, tak to má ďalší sprievodný znak – človek pozná Boha.

Tu nie je reč o tom, že poznáš katechizmus. Ani to, že vieš, kedy počas bohoslužieb vstať a kedy si sadnúť. Tu je reč o poznaní Boha. Poznať Boha je viac, nie menej ako poznať katechizmus. Poznanie Boha je viac, nie menej ako poznať poriadok služieb Božích.  To, čo sa vieme naučiť rozumiem má všetko svoj význam a môže nám to byť k úžitku. Ale viera je viac ako rozumové poznanie.

Čo by ste si pomysleli o mládencovi, ktorý by na prvé rande prišiel s pravítkom? A keby sa dievčina spýtala: Na čo to máš? On by povedal: No, chcem si ťa premerať, aby som ťa lepšie poznal. A ešte sa pôjdeme aj odvážiť… Viem si predstaviť, kam by táto dievčina tohto mládenca poslala. Ak ma chceš poznať, tak sa porozprávajme, poďme niečo spolu urobiť, niečo spolu zažiť… Áno, samozrejme. Tak je to prirodzené a normálne…. Tak sa ľudia spoznávajú.

A prečo potom vynakladáme toľko energie na to, aby sme Boha zmerali, odvážili… ale tak málo času venujeme tomu, aby sme sa s Ním rozprávali, tak málo počítame s Ním v tom, čo robíme…

Ako teda poznať Boha? Ako začať? Dnes máš iste k tomu príležitosť.

Náš dnešný text končí slovami – lebo im odpustím ich viny a na ich hriech si už nespomeniem. Práve cez odpustenie je dobrý začiatok poznania Boha. Môžeme o Bohu povedať toho veľa, ale ak Ho nepoznáme ako Boha odpúšťajúceho, nepoznáme Ho vôbec.

Aj druhého človeka najlepšie spoznáš, keď s ním -obrazne povedané – skrížiš meč, keď príde konflikt, kríza, nedorozumenie. A vzťah i dôvera môžu byť a rásť len tam, kde je prítomné aj odpustenie.

Možno je veľa vecí, ktoré o Bohu nevieš. Ale predsa môžeš poznať Boha ako Boha odpúšťajúceho.  Ako Boha, ktorý ťa oslobodzuje od tvojej minulosti a dáva ti slobodu do budúcnosti. Ako Boha, ktorý mení tvoje náboženstvo na skutočnú vieru. Ako Boha, ktorý dáva obsah i zmysel formám, ktoré poznáš. Ako Boha, ktorý odstraňuje hriech a umýva ťa od morálnej špiny. Ako Boha, ktorý očisťuje tvoje vnútro a dáva ti nové srdce.

Božie odpustenie je dokonalé, úplné. Od odpúšťa a viac nespomína. Dnes som citoval viacero miest v Biblii o našom srdci. Pridám ešte jeden citát z pera apoštola Jána: …keď nás odsudzuje srdce, Boh je väčší ako naše srdce a vie všetko. (1 Jána 3:20)

Áno, Boh je väčší ako naše srdce. Ak je v tvojom srdci veľké bremeno, veľká vina, veľký hriech, Boh je väčší a vie s ním poradiť. Ak je v tvojom srdci zranenie, lebo ti niekto ublížil, alebo si prežil veľké sklamanie, Boh je väčší a môže zranenie zahojiť, horkosť odstrániť a pomôcť ti odpustiť. A ak je v tvojom srdci radosť, Boh je väčší ako tvoja radosť a  On môže naplniť tvoje srdce svojou radosťou, ktorá je ešte väčšia.

Čítal som o jednej žene, ktorú trápila jej minulosť. Opakovane sa modlila, ale nevedela nájsť pokoj. Jej minulosť ju prenasledovala. Raz, keď o tom rozmýšľala, pila čaj a pod balkónom tiekla rieka. A ona sa opäť raz modlila. A povedala takú zvláštnu modlitbu: Ježiš, ty si rieka a môj hriech je ako tento čaj. Dávam ti svoj hriech – a vyliala čaj do rieky. Potom hovorila: Uvedomila som si, že ten čaj bol v momente preč. Rieka ho odniesla do nenávratna. Už by ho z tej rieky nikto nevylovil.

Tak Ježiš odnáša náš hriech, tak odstraňuje našu bolesť, oslobodzuje nás od našej minulosti.

Budeme sa modliť. Skús vnímať túto chvíľu nie ako nábožnú pózu, ale ako chvíľu, kedy môžeš v rozhovore s Bohom prísť k Jeho bližšiemu poznaniu. Využi tú chvíľku ticha na to, aby si pred Bohom odkryl svoje vnútro a otvoril Mu svoje srdce. Nech ťa Boh požehná. Amen

Comments are closed.