Neprehliadni

Veľkonočný pondelok, 5.4.2010

Bratia a sestry!

M:Prosíme za zbor, aj za cirkev celú, obživ ju Duchom, drahý Spasiteľu. Aby tak znova Tebou posvätená, žila len na česť a slávu Tvojho mena. Amen.

Text:1Kor.10,17

K biblickej viere patrí neodmysliteľne viditeľné spoločenstvo. To znie zdanlivo samozrejme. Avšak – nepoznáme kresťanov, ktorí radšej chodia- ako hovoria- do chrámu božej prírody, než do spoločného zhromaždenia bratov a sestier? Nestáva sa i nám, že si doma čítame Písmo a pritom si myslíme, že súkromné čítanie môže nahradiť stretnutie so spolu veriacimi? Máme možnosť počúvať Božie slovo z rozhlasu/ naše SB síce len raz v mesiaci, ale inde vo svete je to samozrejmosťou aj pre bežného človeka nie len pre tých čo nemôžu prísť ako sa to viac menej vníma u nás/ , nehovoriac o televízii, či internete. Poslucháč môže sedieť vo vani, či pri pive, môže ležať pohodlne v posteli alebo raňajkovať. Niekto má tak potom aj svojho obľúbeného evanjelistu- a jeho slová potom majú byť náhradou spoločných stretnutí. Nie je to jedno, či si vypočujeme kázanie doma alebo v kostole? Je v tom vôbec nejaký rozdiel? A tu musíme jasne povedať, že súkromné čítanie aj najduchovnejšej literatúry alebo počúvanie akýchkoľvek vynikajúcich kazateľov nenahradí pravidelne ani slávnostné SB. Človek potrebuje spoločenstvo. Má do neho vstúpiť. A to znamená vydať sa na cestu. Naši predkovia vo viere, rodičia či starí rodičia to dobre vedeli a dokázali ísť s absolútnou samozrejmosťou  do kostola aj niekoľko kilometrov. A to nie len za priaznivého počasia. My evanjelici sa radi odvolávame na apoštola Pavla, hlavne na jeho učenie o ospravedlnení. Ale u apoštola nájdeme aj iné závažné dôrazy. Ani tie nie je dobré prepočuť. Korintský zbor bol v Pavlovej dobe všelijako vnútorne rozhádaný, či rozbitý. A predsa veriaci tvoria jeden zbor, ktorý sa schádza pri stole Pánovom. Či kalich dobrorečenia, ktorému dobrorečíme, nie je spoločenstvom krvi Kristovej? A chlieb, ktorý lámeme, či nie je spoločenstvom tela Kristovho? Keďže je jeden chlieb, jedno telo sme, čo aj mnohí, lebo všetci máme podiel na jednom chlebe./1Kor. 10,16-17/. Na inom mieste čítame: Vy spolu ste telo Kristovo a každý osve Jeho úd./1Kor.12,27/. Pri VP neoslavujeme nejaké učenie, nejaké všeobecne platné Kresťanské zásady a pravdy. Slávime spoločenstvo, ku ktorému sme sa mohli zísť ako deti Božej milosti a štedrosti. Vďaka tomu, že môžeme všetci spoločne prijímať a ochutnávať Božie dary. Kresťanské spoločenstvo nespája len nejaký súhlas či zhoda medzi nami ako členmi. Nespájajú nás ani rovnaké morálne alebo asketické sklony, alebo presne formulované náboženské názory a predstavy. To by bolo málo a pohybovali by sme sa na veľmi tenkom ľade. Účastníkov SB a Pánovho stola- teda nás spája niečo iné hlbšie. A síce spája nás pripravenosť stáť pred Bohom s prázdnymi rukami a núdznym srdcom. Pripravenosť čakať od Boha všetko- a to pre seba i pre spoločenstvo, ktorého sme časťou. Kresťanské spoločenstvo žije dôverou, že Boh stavia v Ježišovi Kristovi medzi mňa a druhých skutočne kvalitné- nosné mosty. A tak nie naše bezprostredné vzťahy, naša vzájomná náklonnosť, ale až Kristus z nás činí zbor, pravé spoločenstvo. On spája vzdialenosti  mostami, vzdialenosti, ktoré sú medzi nami. Skutočne- Boha nemôžeme chcieť sebecky len pre seba.  Je prítomný všade tam, kde sa dvaja alebo traja zhromaždia v jeho mene. A tak ak si sám čítam Bibliu, alebo sa kresťansky vzdelávam niekde v anonymite, počúvam záznamy kázní významnej osobnosti, čo je všetko síce dobre, ale predsa mi chýba to podstatné: spoločenstvo. Na kríži berie Kristus cudzie- a teda i naše- previnenia, zlyhania, biedu. Na tomto Kristovom nesení kríža má však podiel len ten, kto dokáže v spoločenstve vyznať hriech, kto v ňom spolu s druhými prijíma i odpustenie. Kto prijíma odpustenie zhora a žije z neho- keď tiež sám odpúšťa.  Všetci potrebujeme spoločenstvo v našom zbore, pri Pánovom stole. Tým viac, že radi zdôrazňujeme osobnú vieru. Dajme si však pozor, aby sa nám niečo závažné nevytratilo. Osobná duchovná starostlivosť, sociálna či iná výpomoc ešte neoslobodzujú, nevyvádzajú automaticky z pocitu osamelosti a vykorenenosti. Ide o to, aby sme znovu chceli objaviť význam a potrebu spoločenstvo. Až v ňom naozaj prežijeme a precítime čo pre nás Ježiš vykonal. Aj keď sme rozdielny a neuvažujeme rovnako, aj keď pochádzame z rôznych miest, pomerov či prostredia- predsa sme vďaka Kristovi jedno telo. Ku každému spoločenstvu paria prítomní i neprítomní. Spoločenstvo umiera, keď nemá viditeľnú podobu. Uvedomujeme si túto skutočnosť v cirkvi? Ide o to, aby sme odhalili, ako je vernosť konkrétnemu spoločenstvu dôležitá. Súďte sami, píše apoštol v predchádzajúcich veršoch. Židia putujú do svätého mesta Jeruzalema, aby tam obetovali. Pohania navštevujú svoje chrámy a ich očakávania  sa obracajú na určité božstvo. Kto niekomu dôveruje, môže tak robiť buď úplne, nedá sa dôverovať  polovičato. A tak ak sa židia i pohania zaväzujú v dôvere svojmu Bohu či božstvu, o čo viac musíme byť my kresťania viazaní na spoločenstvo,  v ktorom  Boh dáva a dopraje svoju prítomnosť. Je preto skutočne smutné koľko kresťanov stojí niekde stranou. Chcú byť kresťanmi, dokonca sa za nich považujú, ale vzťah ku konkrétnemu, viditeľnému spoločenstvu tu chýba. Radi však zdôrazňujú svoje osobné, morálne, správne životné zásady. Sú to slušní ľudia, snáď pestujú aj rôznu zbožnosť, ale s viditeľným spoločenstvom nechcú nič mať. Áno chcú i Krista, ale nie cirkev- a tých v nej nudných a tradične trápnych. Veď cirkev už toľkokrát sklamala. Hovoria o tom dejiny. Ale zamyslime sa: je zachraňovanie Krista na úkor cirkvi cesta dopredu? Je vôbec možné hovoriť o kresťanskej viere bez viditeľného spoločenstva? Prečo nie sú tí čo tak radi práve toto spoločenstvo kritizujú tak čestní, aby priznali koľkokrát už sami biedne zlyhali, koľkokrát ako jedinci sklamali vo vyznavačských situáciách? Ako vyzeralo prvé spoločenstvo pri stole? Ježiš láme chlieb a dáva ho Petrovi. Ten svojho Majstra za niekoľko hodín zaprie. Ježiš podáva kalich judášovi. Ten zradí a neskôr spácha sebe vraždu. Spoločenstvo okolo Ježiša netvoria a nikdy netvorili ideálni a bezchybní ľudia. Sme jednoducho stále v nebezpečenstve, že nebudeme mestom ležiacim na hore. Sme v ustavičnom ohrození, že budeme podliehať rôznym emotívnym trendom inej cirkvi, duchu doby, alebo si nájdeme inú výhovorku. A predsa v tomto našom nedokonalom spoločenstve- máme zachovať vernosť. Má to svoj dobrý zmysel. Veď cirkvi zachováva vernosť i Boh v Ježišovi Kristovi. V našom zbore sa všetci učíme. Vyrovnávame sa s pádmi našich vízií- či skôr vidín a ideálov, s rozličným sklamaním. Vo svojej knihe jeden teológ napísal:“ Až keď spoločenstvo prežije sklamanie, začne byť tým čím má byť pred Bohom. Spoločenstvo, ktoré nedokáže zniesť sklamanie a vyrovnať s sním, ktoré sa stále drží svojich vysnených predstáv a nechce sa ich pustiť, stráca nádej na prežitie a skôr či neskôr sa rozpadne. Každá vysnená predstava, ktorá prenikne do kresťanského spoločenstva, bráni pravému spoločenstvu a musí sa rozpadnúť ak má pravé spoločenstvo žiť“/Bonhoeffer- Život v spoločenstve/.

Pýtajme sa na základe myšlienok tohto teológa, či je na mieste módne kritizovanie a odstup od viditeľného, „hmatateľného“ spoločenstva. Nebolo by lepšie a primeranejšie, aby sme podrobili čestnej kritike vlastné sny, či vidiny a predstavy? Všetko to, čo nemá nič spoločného s biblickou realitou?

V liste Korintským si apoštol Pavel neberie žiadnu servítku. Nečudujme sa. Zbor bol v hlbokej kríze. Poskytuje žalostný, neradostný pohľad. A predsa- napriek tejto neradostnej skutočnosti, adresuje apoštol list cirkevnému zboru Božiemu v Korinte, posväteným v Kristovi Ježišovi, povolaným svätým… .Nie je to zvláštne a nesamozrejmé? Napriek mnohému tvoria veriaci zbor. Patria k sebe. Vytvárajú spoločenstvo. Platí o nich, rovnako ako o nás: Keďže je jeden chlieb, jedno telo sme, čo aj mnohí, lebo všetci máme podiel na jednom chlebe. Vieme to?   Amen.

M: Vzkriesený Pane oslavujeme Tvoje víťazstvo nad smrťou, diablom a pokúšaním. Sme šťastní, že sa môžeme k Tebe utiekať s radosťami trápením pod Tvoj kríž, kde sa stretáme s Tvojou nekonečnou dobrotivosťou, milosťou a odpustením. Veríme, že aj nás chceš použiť na šírenie Tvojho evanjelia, aby naša viera v Teba ako v živého a vzkrieseného Pána bola potešením a radosťou nielen pre nás samých, ale i príkladom a povzbudením pre všetkých ostatných, ktorí ju ešte neprijali. Daj nám prosíme silu aby sme žili Tebe na slávu, spoznali v tebe jediného a mocného, pravého Pána a Spasiteľa a pre našich blízkych sme boli na posilnenie ich viery v teba ako verného Pána života. Amen.

Veľkonočná nedeľa, 4.4.2010

Téma: Kristus vskutku vstal   /Pamätaj/

Žalm:Ž118,14-24

Evanjelium:Lk24,1-12

Kázeň:2Tim2,8

M:Pán vstal- hrob je otvorený!

Boh Ho vzkriesil svojou mocou, aby v Pravde oslávený žiaril svetu temnou nocou.
My prosíme Hospodine, vzkries nás z mdloby, hriechu zloby a veď duchom Ježišovým k nebies výškam v život nový. Amen.

Bratia a sestry!

Tento prečítaný verš sa nám priamo chce až vykríknuť v dnešnú veľkonočnú nedeľu. Zachovávaj v pamäti- Ježiša Krista, ktorý bol vzkriesený z mŕtvych- podľa môjho evanjelia. Je to radostná správa, je to svedectvo doslova protichodné proti svedectvu Veľkého piatku, posolstve o smutnej a potupnej smrti. Dnešná zvesť však potrebuje práve pozadie Veľkého piatku. Sám Pán Slova tieto dve správy zviazal v pevný celok. Bez Veľkého piatku by posolstvo Veľkej noci nevyznelo tak radostne, tak oslobodzujúco. My vieme o čom hovorí  posolstvo Veľkého piatku- o tieni smrti a jej priepastnej hrôze. O priamo otrasnej povahe nášho hriechu, ktorý smrť privodil. Ale zároveň o neopísateľnej láske, ktorá toto všetko na seba vzala za nás. A tak, brat a sestra zachovávaj toto všetko v pamäti, aby si vedel čo ti hrozilo a vlastne i hrozí ak zostávaš bez Krista, ak si ho neprijal do svojho srdca za svojho Pána. Neprestávaj sa desiť nad odpornosťou ľudskej zloby, ktorá dokázala zaprieť, zradiť, vydať, tupiť, opustiť, pľuť i zabiť síce pravého človeka ale i Boží obraz, ktorý niesol Pán Ježiš. Tu sa ukázalo, na naše zahanbenie, čoho všetkého je človek schopný. A neprestávaj žasnúť nad Božou láskou, ktorá to podstúpila, aby každý kto uverí nezahynul, ale mal život večný, aj keď sám v sebe núdzny, biedny, smrti poddaný a nič dobrého by si nezaslúžil. To bola a je láska, ktorá i dušu položila za svojich. A neprestávaj za to ďakovať. Iste je i pre nás slovo kríža- Božou mocou a múdrosťou. Deň ukrižovania Krista bol skutočne veľkým dňom pre nás i naše spasenie. Toto nám každoročne pripomína Veľký piatok. Ale keby za posolstvom Veľkého piatku nebolo už nič, zostal by len čiernym dňom. Zostal by len akousi pamiatkou na úmrtie najlepšieho človeka, ktorý chcel druhých zachrániť a nakoniec i zachraňoval, ale šiel naivne za cieľom napriek všetkým skúsenostiam ľudstva, proti všetkej prirodzenosti a skončil na kríži, mnohými nepochopený a posmievaný. Bol by to výročný deň tragédie, hrdinskej lásky, ale dokonalého omylu. Deň stroskotaného Mesiáša. Možno by sme si ho ani nakoniec nepamätali, a ak, tak len na výstrahu. Veľký piatok nám však nezostal v čiernom rámiku, pretože naň padá žiara slávneho veľkonočného rána- veľkonočnej nedele. A tak po veľkom piatku, dni nevysloviteľne smutnom pre učeníkov, pretože pod ťažkým kameňom pochovali všetky svoje nádeje, prišiel deň tretí, ktorý síce najprv akoby priniesol zmätok a pochybovačný údiv do rozmýšľania samotných učeníkov, ale nakoniec pripomínajúci udalosť, ktorá pre vieru začína nový vek. Deň, nami nazvaný nedeľa, stal sa dňom Pánovým, znamením víťazstva a života. To preto, že sa stalo to, čo všetkým nám, dnes počúvajúcim, pripomína stručná, ale mohutná apoštolova veta: Ježiša Krista, ktorý bol vzkriesený z mŕtvych a je z Dávidovho potomstva, zachovávaj v pamäti podľa môjho evanjelia. Zachovávaj, drž v pamäti, nikdy nezabudni, nevypusť to z hlavy, kde si to čítal, počul, neodlož to ani keď opustíš slávnostné zhromaždenie, keď sa skončia sviatky, ani keď prejde ktorákoľvek nedeľa, ktorá nám každých sedem, po celý život má pripomínať tento Boží div. Preto apoštol upozorňuje: zachovávaj v pamäti podľa môjho evanjelia.

Ježiš Kristus vstal- to nie je slovo len pre tento okamih, len pre túto slávnostnú chvíľu, ktoré potom treba znova odložiť na ďalší rok. Zachovávaj, drž v pamäti- má to ďalekosiahle dôsledky pre náš život, pre naše správanie, pre naše vzťahy medzi nami navzájom a inými ľuďmi. Skutočne sa to stalo, ručiteľom a zvestovateľom toho je sám Hospodin, Boh, ktorý stvoril aj Teba. Vzkriesený Ježiš nie je teda žiaden fantóm, či naša naivná vidina. Bol zahanbený aj Tomáš, ktorý sa zdráhal uveriť tomu a bolo mu povedané: Blahoslavení, ktorí nevideli a uverili. A táto výstraha platí i nám. Nepokúšajme Pána Boha nedôverou v Jeho zjavení a žiadosti po dôkazoch. Spomeňme si na to, že Ježiš Kristus vstal a kraľuje, kedykoľvek budeme pred ťažkým životným rozhodnutým, v tiesni, kolísať v pochybnostiach, v pokušení poddať sa zlému, či podľahnúť neláske. Spomeňme si na to ak budeme chorý, alebo na konci života pri smrti. Práve vtedy v ťažkých životných chvíľach, nie v pokoji a pohode, keď nás vedome nič neťaží sa má slovo o vzkriesení osvedčiť. Na to pamätajme. Bratia a sestry táto pravda, že Kristus vstal z mŕtvych, je pravdou s bohatým obsahom. Ježiš Kristus teda bol mŕtvy. Podstúpil smrť, poznal jej hrôzu. Vydal sa jej, lebo bol poslušný svojmu Otcovi. Ale nezostal v nej. Boh Ho vzkriesil- túto korisť smrť nemohla držať vo svojej moci. Apoštolovia vidia v tejto udalosti hneď niekoľko významov na ktoré je treba pamätať. Veď tu vstal z mŕtvych Ježiš Kristus, Boží pomazaný, pravý človek a pravý Boží Syn. Prvý dôsledok vyjadruje apoštol tak: Vstal z mŕtvych, už viac neumiera a smrť nad ním nepanuje. Apoštol nás však vedie ďalej: Kristus bol vzkriesený z mŕtvych, prvotina umretých. Nebol to teda len div sám o sebe, len ku Kristovmu dobru, ale dôležitý čin pre nás všetkých, pretože všetci raz umrieme. Je to vykupiteľský čin, je to pre všetkých, ktorí uverili a vierou sa ku Kristovi pripoja, vyhraný boj v zápase nastupujúceho Božieho kráľovstva s mocnosťami starého veku. Kristus vstal ako hlava, ako vodca všetkých tých, ktorí sú mu daní, ktorí sú mu verní a z jeho milosti budú účastní vzkriesenia. Ďalší úžitok zo vzkriesenia pre nás je, že Kristus vstal z mŕtvych pre naše ospravedlnenie. On ožil, aby nám daroval spravodlivosť, ktorú mi nedosiahneme a bez ktorej pred Bohom neobstojíme. Ak prijmeme vierou, že sme pre jeho smrť a vzkriesenie ospravedlnení u Boha, sme s Ním v pokoji. Sme s Ním zmierení, zatiaľ čo doteraz sme boli jeho nepriateľmi. To má samozrejme svoje následky už v tomto živote, to nie je teória pre život niekde v záhrobí. Apoštol nám to vysvetľuje v pokojnom slove: Spolu s Ním sme teda skrze krst pohrobení v smrť, aby tak ako Kristus vzkriesený bol slávnou mocou Otcovou, aj my sme chodili v novote života./Rim.6,4/.Čo Pán Ježiš učinil, máme nechať platiť vo svojom živote. To znamená vykročiť za Ježišom a nasledovať, chodiť v Jeho šľapajách. Kto uveril a bol vštepený v Krista, vstúpil v novotu života a teraz v nej má chodiť, viesť boj proti hriechu. Musíme a máme niesť ovocie viery, no nikdy by sme ho neniesli, keby Kristus nebol vstal. Toto máme mať na pamäti. Bratia a sestry, keď skutočne máme toto na pamäti, musíme vidieť, že zvesť Veľkej noci nie je mŕtva- dogmatická poučka, ale plodná a život ovplyvňujúca správa. Stojí v samotnom jadre novozákonného posolstva. Je to hlboké videnie pravdy, keď apoštol Pavol volá: A ak Kristus nebol vzkriesený, tak je prázdne naše kázanie, prázdna je aj vaša viera./1Kor.15,14/.

Viera v zmŕtvychvstanie je základ našej pravej, skutočnej existencie. Vo vzkriesení Kristovom je odpoveď na našu otázku po Bohu. Kde je Boh? On sám odpovedal: Tu som uprostred vás. Zjavil svoju slávu. V Kristovom vzkriesení je naplnený Boží úmysel s nami. Čo sa stalo v Kristovi je z Božej milosrdnej lásky pripočítané nám. Kto teda verí v Ježiša Krista ten vidí Boží úmysel s nami. Kristovo vzkriesenie nám ohlasuje Boží nárok na nás. Ak Boh toto všetko učinil pre nás, má na nás nárok, na nás celých, na našu vďačnosť a poslušnosť. Je to nárok toho kto chce, aby sme mohli žiť v radosti a pokoji. Zaväzuje nás k ceste za Kristom a Jeho láskou. Na toto pamätaj!

Pamätaj, že Ježiš Kristus vstal z mŕtvych! Apoštol Pavol píše Timoteovi- tomu, ktorý uveril: Ty teda, syn môj, posilňuj sa milosťou, ktorá je v Kristu Ježiši- A čo si počul odo mňa pred mnohými svedkami, zveruj to spoľahlivým ľuďom, ktorí budú schopní aj iných vyučovať. Vzkriesený Kristus nás zaviazal: Choďte teda, čiňte mi učeníkmi všetky národy… veď Pán Boh chce, aby mnohí ešte boli zachránený. Ježiš Kristus predsa žije. Máme byť svedkami vzkrieseného, blížnym ochotní pomôcť k životu a tým Jemu žiť na chválu. Nedaj sa ničím odviesť, aby si Ho zaprel. Stoj verne v Jeho službe a dokazuj, že si skutočne uveril.

Pamätajme, na to že aj keď sme už mnohokrát počuli a dnes počúvame túto zvesť, ale doteraz sme na rozpakoch a váhame, a možno preto nemá naše kresťanstvo tú správnu životnú silu, ktorá tvorí a napreduje na ceste za Ním, že Ježiš Kristus vstal. Kristus zvíťazil aj pre nás a naša neviera či malovernosť nevyprázdni tento Boží skutok. I pre nás je v ňom zdroj potešenia, života a sily. Preto pamätajme, keď príde z milosti tá chvíľa a toto sa stane našim každodenným osobným vyznaním. Ak práve v tomto cítiš svoj nedostatok, tak pros. Kto prosí tomu bude dané.

Bratia a sestry pamätajme všetci, že Ježiš Kristus vstal z mŕtvych. Nezabudnime na to ani keď vyjdeme z kostola. Ak by sme skutočne pamätali a mysleli na všetky dôsledky, spevňovalo by to naše spoločenstvo, rodiny a celý náš život. Potom by sme dobrým premáhali zlé a nebáli by sme sa smrti. Prestanú všetky “keby“ až budeme skutočne pamätať: Ježiš Kristus vstal z mŕtvych. Potom sa na nás osvedčí: Všetko môžem v Kristu, ktorý ma posiľňuje. Spoľahnime sa na Neho, lebo On skutočne vstal, žije a kraľuje na veky. Amen.

2. NE pôstna, 28.2.2010

Nemyslite na predošlé deje, o pradávnych neuvažujte! Ajhľa, tvorím nové; už teraz to raší. Nebadáte to?
Izaiáš 43:18-19

Milí bratia a sestry v PJK!

V posledných dňoch veľká časť Slovenska žije hokejom. Keď som prvýkrát začal rozmýšľať nad dnešným textom a nad naším dnenšným konventom, tak som ešte netušil, ako dobre obstojí naše hokejové mužstvo v konkurencii najlepších. Je pravda, že by sa mi dnes lepšie hodilo do kázne, keby naši ten dnenšný zápas boli vyhrali. To však nič nemení na tom, že v posledných dňoch, keď som viac ako inokedy rozmýšľal o športe, tak som si opäť uvedomil, ako mnoho paralel ponúka šport k životu, aj k tomu duchovnému. Až som si musel položiť rečnícku otázku, prečo medzi športovcami nie je viac nadšených kresťanov? Asi medzi kresťanmi je viac športových nadšencov ako naopak.
Prvý moment, na ktorý chcem upozorniť, sa ani tak netýka samotných športovcov ako skôr ich fanúšikov. Možno práve vy ste nevstávali v noci k sledovaniu športových prenosov (o niektorých viem, že áno). Keď som včera telefonoval so švagrinou, hovorila mi o postrehu, ktorý mala jej sestrička z nemocničného oddelenia, keď išla skoro ráno do služby. Všimla si, že takmer v akždom druhom dome, byte, okne sa svieti, mihotá televízna obrazovka.
Áno, mnohí vstávali uprostred noci, aby mohli naživo sledovať tie zaujímavé hokejové momenty. Postreh – koľkí by boli ochotní tak vstať kvôli napr. modlitbe? Hokej mnohým stojí za to, aby vstali yuprostred noci a potom celý ďalší deň fungovali s ohučanou hlavou. V poriadku. Chápem to. Možno, keby som žil v iných okolnostiach, tiež by som vstal. Ale, koľkí by sme vstal uprostred noci kvôli Bohu?
Keby som dal návrh, nastavme si budík na 3:30 v noci, vstaneme a budeme sa modliť, alebo budeme mať spoločné modlitebné stretnutie, tak by si asi mnohí pomysleli: Čo ti šibe?
Takže prvý postreh: Fanúšikovia hokeja sú ochotní obetovať kvôli hokeju oveľa viac ako mnohí kresťania kvôli Bohu. Keď vstávame k hokeju, aosi počítame s tým, že to bude stáť za to – no, aj keď nie vždy to tak nakoniec je.
Ale akosi nepočítame s tým, že by vstať kvôli Bohu mohlo stáť za to. Možno s tým nepočítame ani, keď vstávame nie uprostred noci, ale v nedeľu ráno, aby sme šli na služby Božie. Nehovoriac o modlitebnej chvíli, ktorá je pred službami Božími.
Keď som čítal prvýkrát tento biblický text z proroka Izaiáša, tak som mal silný pocit, že tu prorok hovorí o niečom, čo stojí za to! Viete, sú to veľmi zaujímavé slová: Nemyslite na predošlé deje, o pradávnych neuvažujte!
Akoby tieto slová išli proti všetkému, čo by sme očakávali. Viete, v Biblii máme mnoho výziev k tomu, aby sme robili práve opačne – aby sme spomínali na minulé udalosti, na to, čo Boh konal, aby sme si pripomínali hrdinov viery. A tu – výzva konať presne naopak – zabudnúť na minulosť. Obrátiť sa smerom k budúcnosti.
Keď som tie slová čítal, veľmi som sa zarazil. Zľakol som sa, či naša cirekv nie je cirkvou minulosti. ČI nie sme až príliš zameraní na to slávne, čo bolo. Alebo aj na to ťažké, čo prežili naši predkovia. Viete, máme na čo byť hrdí. Máme na čo spomínať. Pomaly každý týždeň je výročie nejakého nášho dejateľa. Ale nie je tu nebezpečie, že pri všetkých tých oslavách a spomienkach zabudneme brať vážne budúcnosť?
Vždy si pri tomto spomeniem na slováá istého cirkevného tajomníka – čo bol za minulého režimu komunistický úradník, ktorý kontroloval úradne cirkev a rozhodoval o mnohom, čo sa mohlo či nemohlo konať. Teda, bez jeho vedomia sa nemohlo konať nič mimoriadne. Muselo sa mu prakticky všetko oznamovať, čo vybočovalo z rámca bežných kostolných bohoslužobných vecí. No, a on povedal jednému nášmu farárovi: Viete, vy luteráni ste ako zemiaky. To najlepšie  z vás je už pod zemou. Ak by to bola pravda, tak je to nie smutné, ale tragické konštatovanie.
Náš dnešný text nás chce preorientovať na budúcnosť. Náš cirkevný zbor je stále omerne veľmi mladý. Možno je nám prirodzenejšie pozerať do budúcnosti. Nie sme zaťažení vlastnou minulosťou. Ale to môže byť len zdanie na prýv pohľad. My ako cirkev máme svoju minulosť a tradíciu a sme jej súčasťou. A každý z nás má svoju minulosť, svoju vlastnú tradíciu, svoj vlastný príbeh – to odkiaš pochdáza, čím bola formovaná jeho viera. Mnohé veci posudzujeme z pohľadu  – u nás to robilo tak a tak… alebo: u nás sa to a to nikdy nerobilo… alebo: s tým a tým mám už také a takú skúsenosť, dobrú alebo nedobrú…
Naša minulosť, naša tradícia to sú okuliare cez ktoré hodnotíme prítomnosť a cez ktoré pozeráme  do budúcnosti. Niekedy je to na prospech, ale často to môže byť na prekážku.
Čo tým myslím? Pomôže nám k tomu aj pochopenie súvislosti,  ktorých zneli Izaiášove slová. Tieto slová zazneli do situácie, kedy bol Izrael v babylonskom zajatí – v polovici 6. storočia pred Kristom. Nabuchodonozor dobyl Izralel, zničil Jeruzalem i s chrámom, mnohých odvliekol do zajatia. Izrael stratil svoju domovinu, stratil svoj chrám, stratil slobodu… Stratil tak svoju národnú i náboženskú identitu. Teda, nestratil ju celkom, lebo mali svoju tradíciu, svoju minulosť, na ktorú spomínali. To bolo dobré. To ich držalo, takže nezabudli celkom na Boha  v tej ďalekej cudzine.
Ale prišla chvíľa, kedy sa Boh rozhodol zmeniť ich osud. Mala prísť chvíľa, kedy im Boh vráti slobodu, kedy sa oni budú môcť vártiť domov, kedy budú môcť obnoviť slobodne svoj národný i náboženský život. A Bo ich lsovami proroka Izaiáša chce na toto pripraviť: Už prestaňte pozerať do minulosti, plakať, ľutovať sa a nariekať. Idem robiť niečo nové. Počítam s vami. Pozrite sa dobredu. To je zmysel tých prorokových slov.
Viete, tak ako nám minulosť môže byť pomocou, tak nás môže i zväzovať. Čo tým myslím? Vrátim sa teraz späť k hokeju.   Snáď to prirovnanie poslúži aj tým, ktorí nie ste až takí hokejoví fanúškovia. Hokej sa hrá na tri tretiny. A turnaj sa hrá na niekoľko zápasov. A história hokeja sa ráta na desiatky rokov.
Úspechy minulosti neznamenajú automaticky dnenšý úspech hokejového mužstva. Ani neúspechy minulosti neznamenajú to, že sme dnes odsúdení a prehru. Jeden vyhratý zápas neznamená vyhrať turnaj. Treba sa vždy súsetrediť maximálne na ten najbližší boj. A každý zápas sa hrá na tri tretiny. Nestačí byť dobrý počas jednej, ani nestačí vyhrať dve tretiny, ako tomu bolo dnes v noci. Hrá sa na tri tretiny. Treba to vždy dotiahnuť až do konca. Dalo by sa o tom veľa hovoriť. Môžete o tom sami rozmýšľať.
Je to obraz nášho života. A teraz už budem celkom osobný. Tvoje minulé víťazstvá v živote neznamenajú tvoje víťazstvo dnes. Dokonca ani neznamenajú celkový dobrý koniec. Ale to isté platí aj o prehrách. Ak si prehral včera, dnes môžeš byť víťazom.
Inými slovami, tovja minulosť, či už dobrá alebo zlá, nemusí a nemá určovať tvoju prítomnosť. Minulé úspechy ťa môžu ukolísať, a bremeno minulosti ťa môže pritlačiť k zemi. Ani jedno nie je dobré, ak sa stane. Nemyslite na predošlé deje, o pradávnych neuvažujte!
Boh má pre teba budúcnosť.  Ajhľa, tvorím nové…
Skúsenosť našej minulosti môže byť pre nás prekážkou, aby sme vstúpili do budúcnosti, ktorú má pre nás pripravenú Boh.
Ak je tvojou minulosťou hriech, je ptrebné urobiť pokánie, priznať a vyznať svoj hriech. A prosiť o odpustenie. Ak je tvojou minulosťou to, že ti ublížili druhí, si to ty, kto potrebuje odpustiť. Prestať sa ľutovať a prosiť Boha o udravenie zranenia. Ak je tvojou minulosťou nejaká životná prehra, Boh ti môže vždy dať nový začiatok.
V športe možno už pre teba nebude ďalšia olympiáda. Ale v živote ti Boh dáva šancu hrať znova. A ďalšia šanca znovu príde. Nie je všetko stratené.
Ak je tvojou minulosťou víťazstvo, to neznamená, že dnes môžeš poľaviť. Ak si včera slávil úspech, dnes ťa znova čaká boj. Ak si prežil úžasné duchovné výšky a máš krásne zážitky a skúsensoti s Bohom, dnes môžeš prechdázať púšťou a môžeš čeliť ťažkým pokušeniam a duchovným zápasom.
Preto to všetko nie je dobré, ak sa necháme zviazať minulsoťou, Ak sa ňou necháme pomýliť. Ak dovolíme, aby ona určovala našu budúcnosť. Naša budúcnosť je v rukách Boha, nie v rukách minulosti.
Nemyslite na predošlé deje, o pradávnych neuvažujte! Ajhľa, tvorím nové; už teraz to raší. Nebadáte to?
Vo februári 2004 som tieto slová, tú druhú časť nášho textu mal ako bibický úvod ku správe na výročnom konvente. Vtedy to bolo len kráte zamyslenie – bez tej prvej časti o minulosti.
Dnes nás znovu tieto slová chcú upozorniť na to, aby sme neprehliadli to, čo chce Boh konať s nami, medzi nami, skrze nás. Ajhľa, tvorím nové; už teraz to raší. Nebadáte to?
Áno, ľahko sa môže stať, že nezbadáme to, čo koná Boh. Že si to nevšimneme, že to prehliadneme. A sme mimo hry. To by som nechcel. Ja chcem byť pri tom, čo koná Boh!
Mnohí merali cestu do Vancouveru, aby mohli byť priamo pri tom, čo sa tam bude diať. Pretože to je niečo jedinečné, úžasné. Je v tom prísub niečoho mimoriadneho.
A čo Boh? Tam, kde koná Boh, je istota niečho mimoriadneho, niečoho vzrušujúceho, niečoho požehnaného a jedinečného. Je veľmi pravdepodobné, že o tom sa nebude písať v médiách, a že nebudú tlieskať tisíce.
Ale je dosť možné, že Jeho verní, budú kvôli tomu vstávať aj uprostred noci k modlitbám. A ja chcem byť pri tom, keď koná Boh. Chcem vás pozvať, aby ste sa pridali aj vy. Pouvažujte o tom. Nech vás Pán Boh požehná.
Amen

Priblížiť sa ku Kristovi

1. Nedeľa pôstna, 21.2.2010

Mt 4:1-11

Milí bratia a sestry skrze vieru v PJK!
Chcem hneď v úvode začať otázkou. Chcem sa spýtať, aký bol dôvod toho, že ste dnes tu? Dôvody môžu byť rôzne – rodičia ma prinútili, manželka ma donútila, lebo sa patrí, vždy chodím… toto nie sú veľmi dobré dôvody.
Vieš, Boh nepotrebuje tvoju účasť na službách Božích. Boh si nepíše našu dochádzku. U Boha nie sú žiadne „cvakačky“ ak vo fabrike. Tým, že si tu, nerobíš Bohu žiadnu láskavosť.
Môžu byť aj iné: napríklad – chcem duchovne rásť, napredovať. Chem viac poznať Boha. Chcem sa viac k Bohu priblížiť, chcem byť viac tým, čím ma Boh chce mať…. Toto sú iste lepšie dôvody.
Ak si aspoň na jednu z týchto otázok odpovedal kladne, tak si tu na správnom mieste. Pozrime sa spoločne dnes na príbeh Ježišovho pokúšania na púšti. Je to pre väčšinu zrejme dostatočne známy príbeh. Možno až tak známy, že už vopred vieme, o čom bude kazateľ hovoriť.
Nechcem však dnes detailne rozoberať jednotlivé pokušenia, ktorými bol ježiš pokúšaný. Ani Jeho odpovede. Chcem sa viac zamerať na samotného Pána Ježiša. Nechcem, aby sme rozmýšali len o Jeho múdrych slovách, ale aby sme rozmýšľali o Ňom samom.
Keď ako kresťania hovoríme, že chceme rásť v Kristovi, tak tým myslíme, že sa chceme Jemu viac podobať. Keď hovoríme, že chceme rásť s Kristom, tak tým myslíme, že sa chceme od Neho učiť, a tak duchovne napredovať. Aj dnes máme k tomu príležitosť.
Začiatok tejto udalosti nám evanjelista Matúš opisuje takto: Potom Duch vyviedol Ježiša na púšť, aby Ho diabol pokúšal. Keď sa štyridsať dní a štyridsať nocí bol postil, nakoniec vyhladol.
Ešte predtým, ako Pán Ježiš začal verejne pôsobiť, strávil 40 dní na púšti v pôste. Hm, napadlo mi, keby toto bola podmienka k tomu, aby bol niekto farárom, že musí pred vysviackou stráviť 40 dní v púšti postením, koľko by vôbec bolo farárov…
Tu však čítame jasne, že to bol Duch, Duch Boží, ktorý viedol Ježiša na púšť. Nevieme, čo to presne znamená, že „Ho Duch viedol“. Iste to nebolo „za ručičku“, ako keď matka vedie svoje dieťa. Možno to bolo len akési nutkanie, možno impulz, v ktorom Ježiš rozpoznal pobádanie Božieho Ducha.
V Biblii neraz 40-tka zohráva význam v duchovnom živote jednotlivcov či národov. Za všetky spomeniem aspoň 40 dní, ktoré strávil Mojžiš na Sinaji v rozhovore s Bohom, a potom mu Boh zjavil Desatoro. Alebo 40 rokov na púšti, ktoré strávil Izrael putovaním. A tu máme 40 Ježišových dní.
Aj pôstne obdobie, do ktorého sme vstúpili, má 40 dní. Je to symbolické číslo. Je to viac ako mesiac. Je to jednoducho veľa času, ktorý však môže aj rýchlo ubehnúť. Ale ak máte tých 40 dní stráviť bez jedla, myslím, že je to viac než dosť dlho.
Chcem sa pri týchto veciach ešte chvíľu zdržať. Skúsme spolu uvažovať. Prečo potreboval Ježiš stráviť 40 dní na púšti v pôste? V modlitbe a rozhovore s nebeským Otcom? Veď bol Božím Synom! Vari nebol dosť duchovný? Vari nemal jasno v tom, aká úloha Ho čaká? Pochybujem, že toto boli dôvody.
Pán Ježiš bol dosť duchovný. Bol duchovnejší ako ktorýkoľvek iný človek. Už ako 12-ročný vedel veľmi jasne, že On „má byť vo veciach svojho nebeského Otca“. Už ako dieťa prevyšoval mnohých múdrosťou a poznaním Písma Svätého.
Pochybujem, že by Mu mama, Mária, nepovedala o anjeloch a zjaveniach, ktoré sprevádzali Jeho narodenie. Mne mama rozpáravala, aký bol deň, keď som sa narodil, aké počasie a pod. Vari by Mária nehovorila svojmu Synovi o niečom takom mimoriadnom ako boli anjeli, pastieri, mudrci s darmi, a pod.?
Iste to nebolo v tom, že by Ježiš potreboval nejaké osvietenie, ako ho hľadal Budha.
Matúš nám zaznamenal, že Ho Duch viedol na púšť, aby Ho diabol pokúšal. Bola to určitá skúška. Pokúšanie je vždy aj skúškou. A každá skúška skrýva v sebe aj pokušenie.
Prečo to takto rozoberám? Pretože možno aj ty sa nachádzaš – obrazne povedané – uprostred takých nejakých 40 dní. Dní skúšok a pokúšania. To, že je niekto Boží, neznamená, že by bol ochránený pred skúškami a pokušeniami.
Ježiš bol viac Boží ako ktokoľvek iný. A predsa musel čeliť ťažkým skúškam. Ak si a chceš byť Boží, tak sa nediv, ak prichdázajú skúšky a pokúšania. A práve tu môžeme vidieť v Pánovi Ježišovi príklad toho, ako v takýchto chvíľach obstáť. O chvíľu budeme ešte o tom hovoriť.
Ale môže byť aj iná tvoja situácia. Už som hovoril že sme vstúpili do 40 dňového obdobia pôstu, tak je to označené v liturgickom kalendári. Možno aj teba Boží Duch chce niekam počas týchto dní viesť. Nemusí to byť zjavenie vo sne, ani hlas z neba. Oveľa pravdepodobnejšie to bude len ako určité pobádanie. Duch Boží ťa pozýva, aby si vstúpil do užšieho vzťahu s Bohom skrze Pána Ježiša. Tak sa tomu nebráň a vydaj sa na tú duchovnú cestu, hoci by to bolo aj – obrazne povedané do púšte.
My máme takú predstavu, že to duchovné vyzerá tak, že speivajú anjeli, hrá nebeská hudba a je nám pritom fajn. Ale to môže byť presne naopak. Môže to byť ako chodenie púšťou o hlade.
Mnohí kresťanskí mystici a myslitelia hovoria, dokonca aj ľudí, čo poznám, že mali možnosť stráviť čo len jeden deň v púšti, že tam na ich živote Boh pracoval.
Ale púšť je obrazom. Nemusíte teraz utekať kupovať letenku niekam do púšte. Púšť je obrazom života. Niekedy náš život vyzerá ako na púšti. Cez deň horúčava, v noci mráz, pustanina bez života, ťažoba…
Ak sa nachdázaš v takomto období života, tak to neber ako tragédiu ale ako príležtosť k tomu, aby na tebe Boh pracoval. Ak Ježiš potreboval prejsť púšťou, potrebuješ to aj ty.
Všimnime si ešte jeden detail na Ježišovi. Keď sa štyridsať dní a štyridsať nocí bol postil, nakoniec vyhladol. To nebol ramadán, kedy sa moslimovia cez deň postia, ale v noci môžu jesť. On sa postil 40 dní a nocí. A samozrejme, nakoniec vyhladol. Mne stačí jeden – dva dni nejesť… Viem, čo je to hlad.
Chcem povedať, Pán Ježiš bol skutočný človek. Podliehal tým istým metabolickým procesom ako ktokoľvek z nás. On nebol anjel, ani duch či prízrak, ale skutočný človek. Keď sa Boh stal v Ježišovi člveokom, tak to bolo naozaj, na 100%. Boh sem neprišiel zahrať nám divadielko, ale bolo to skutočné.
Ak si ty hladný, ak je ti zima alebo horúco, ak je ti smutno, ak sa cítiš sám… tak Ježiš to pozná. On to zažil. A rozumie ti.
Samozrejme, keď naše telo je slabé, aj naša duša je unavená a duch skleslý. Nečudo, že prídu pokušenia.
Nebudeme ich dnes podbrobne rozoberať. Skúsme si vziať len toto poučenie do života. Pokušenie či skúška, nepríchádza len jedno. Sú aj dve aj tri. To číslo 3 je opäť aj symbolické. Ale každopádne, ak je skúšok viac, nemusí nás to prekvapovať. Ak prejdeme víťazne jedným pripravme sa na ďalšie. Život je boj. A ten duchovný život je duchovný boj. Kým sme tu na zemi, bude to tak. Niekedy sú aj prestávky, aj chvíle oddychu a občerstvenia, a je to len prestávka medzi dvoma zápasmi.
Teraz asi mnohí žijeme aj olympiádou. To nám dáva krásne príklady. Nestačí vyhrať len jeden zápas. Niekedy je prestávka medzi zápasmi dlhšia, inoked kratšia. Ale niet sa čo vyhovárať, Zápas treba vyhrať. Na druhej strane, netreba sa trápiť, čo bude o 5 dní. Treba sa sústrediť na ten, čo je najbližšie. Mne to veľmi pripomína to, čo nás učí aj Biblia.
Pokušenia a skúšky sú v našom živote istou skutočnosťou. S tým treba počítať. Ako v tom obstáť? Ako v tom obstál Ježiš? Aha, samozrejme, On reagoval Božím slovom. Na každé pokušenie odpovedal citátom z Písma Svätého. Len pre zaujímavosť, bola to všetko zo Starej zmluvy, pretože Nová vtedy ešte nebola.
V tom je veľmi jednoduché a veľmi jasné poučenie. Poznanie Písma Svätého, Biblie je veľkou zbraňou v duchovnom boji. Tak ako biatlonisti musia nabehať určité kilometre a nastrieľať isté množstvo rán, aby sa vôbec mohli postaviť na štart, alebo hokejisti absolvovať svoje tréningové hodiny, tak je to aj v živote.
Ono, zdá sa, že sa to dá oklamať. Omyl. Nedá. Ako trénuješ, tak hráš. Ako si pripravený, taký je výsledok zápasu. Teraz nehovorím o športe, ale o tvojom i mojom živote.
Pomaly to skúsim všetko zhrnúť. Či vidíš svoj život ako na púšti, alebo nie, skús toto pôstne obdobie využiť. Je to príležitosť k tomu, aby si sa priblížil k Bohu. To nie je len obdobie cirkevného roku, ktoré zaznamenáme v kalendári. Je to dar, ktorý ti dáva Boh, a môžeš ho využiť.
40 dní je symbolická doba. Nemusíš sa postiť celý čas, ale využi tých cca40 dní na to, aby si viac poznával Krista. Tak, ako sme sa dnes mohli od Neho niečo naučiť, ako prechádať cez pokušenia, tak sa od Neho môžeme učiť každý deň.
Nehovorím: viac sa modli, viac čítaj Bibliu, viac, viac, viac… a ešte viac… nikdy nie je dosť… hovorím, poznávaj Krista – ak ti k tomu pomáha modlitba, modli sa, ak Biblia, čítaj ju, ak spoločenstvo, tak vyhľadaj spoločesntvo, ak počúvanie duchovnej hudby, tak počúvaj, spievaj… ak služba, tá iste áno, tak slúž…
Pri východe zo sály, je na plagátiku niekoľko tipov, čo môžeš robiť. Prečítam ich aj teraz. Ty porozmýšľaj. A nechaj sa viesť tam, kam ťa pobáda Boží Duch.

Vo vzťahu Ty a Kristus

  • * Oddeľ si čas na pôst (1x týždenne, alebo aspoň 1x počas pôstu)
  • * Oddeľ si o niečo viac času na modlitbu a čítanie Biblie
  • * Prečítaj jednu kresťanskú knihu. S niekým sa o nej porozprávaj.

Vo vzťahu k spoločenstvu

  • Prichádzaj pravidelne na služby Božie
  • Príď na niektorú z aktivít v cirkvi, kam obvykle nechodíš
  • Zapoj sa do nejakej skupinky – dorastu, mládeže, rodín, starších…

Vo vzťahu k okolitému svetu

  • Povedz niekomu o tom, čo pre Teba znamená Kristus
  • Pozvi niekoho na niektorú z akcii, ktoré sú v cirkevnom zbore.

Vyber si z tohto zoznamu hoci len 3 veci, a skús ich aplikovať do života. Neskúšaj robiť všetko. A určite nie naraz. A nezabudni – nejde tu o to, čo robíš, ale G Koho tým spoznávaš. Boh ťa žehnaj.

Amen

Štedrý večer 2009

24.12.2009

Milí bratia a sestry v PJK, drahí hostia, milí priatelia!

Pred malou chvíľou sme sa tešili z programu detí. Možno v nás ešte doznievajú dojmy z ich vystúpenia. A aj ak niekto všetkému neporozumel, tak asi každý pochopil, že to bolo niečo o svetle J. Vianoce sú aj sviatkami svetla, svetiel. Nevieme si predstaviť Vianoce bez svetla. Svetlo sviec na adventnom venci, rozsvietený vianočný stromček, svetelná výzdoba na uliciach či v domácnostiach.
Dnes sa možno zredukoval význam týchto vianočných svetiel len na „peknú ozdobu“, a pozabudli sme, že tie všetky svetlá majú aj istý symbolický význam, ktorý priamo s Vianocami súvisí.
Ako súvisí svetlo a Vianoce nám pripomenú slová samotného Pána Ježiša. Prečítame si z Biblie, z evanjelia podľa Jána, 12:46, čo On o tom povedal:

„Ja, svetlo, prišiel som na svet, aby nikto nezostal v tme, kto verí vo mňa. Ján 12:46

Svetlo znamená radosť, slobodu, bezpečie, krásu – jednoducho všetko pozitívne. Naopak tma, temnota, v nás vyvoláva úzkosť, neistotu, obavy, možno až hrôzu.
Spomínam si, ako som pred rokmi trávil Silvester v jednej škandinávskej krajine. Bolo to ďaleko na severe. Deň tam trval len pár hodín. Svitalo tam o 11:00 pred obedom a už okolo 14:00 slnko zapadalo. V dobách bez elektriny to muselo byť veľmi depresívne žiť celú zimu v takom krátkom dni. A aj tak to pôsobilo na mňa zvláštne a úzkostne.
Človek potrebuje k životu svetlo. To vám potvrdí biológ, lekár i psychológ. Ale hovorím to aj ja- teológ, a nemyslím teraz na svetlo ako na fyzikálnu veličinu, ale na svetlo ako obraz nášho duchovného života.
Biblia na mnohých miestach ilustruje život človeka ako život buď vo svetle alebo v tme. Sú to dve polohy života, v ktorých sa každý z nás nachádza. Buď si vo svetle alebo v tme. Buď je v tvojom živote svetlo, alebo v tvojom živote prevláda temnota.
Chcem dnes síce hovoriť najmä o svetle, ale nedá sa to bez toho, aby som aspoň pár slov nevenoval aj tme.
– sfúknuť sviečku
Skúsme chvíľu porozmýšľať, kde všade je v našom živote tma.
Čo je tmou tvojho života? Aké sú temné oblasti, zákutia, miesta tvojho života? Čo sú tvoje temné stránky?
Zlo, morálne poklesky, hriech. Konflikty, neodpustenie, hnevy. Zranenia, bolesti, trápenia. Nevyriešené veci, neriešiteľné veci.
Tma – to je všetko to, čo by sme boli najradšej, aby to v tme aj zostalo. Čo by sme nechceli, aby uvideli druhí ľudia. Čo by sme chceli, aby zostalo skryté. Čo by sme chceli, aby radšej možno ani nebolo.
Skúsme na chvíľu o tom v tichosti porozmýšľať. Pomenovať aspoň niektoré tie veci vo svojom živote.
…chvíľa tichého zamyslenia…
Ale tma nemusí byť dominantnou témou nášho života. Ježiš prišiel, aby sme mali v živote svetlo. Ježiš prišiel, aby sme mali v živote jasno.
– zapáliť o5 sviečku
Ježiš zachraňuje z tmy. Ja, svetlo, prišiel som na svet, aby nikto nezostal v tme, kto verí vo mňa. Neviem, koľko tmy si objavil vo svojom živote. Neviem, koľko tmy si ochotní vo svojom živote priznať. Nech je to akokoľvek, nemusí to tak zostať. Tma sa ľahko môže zmeniť na svetlo.
Veď čo je tma? Tma je len nedostatok svetla. Ak nemáš v živote dostatok Božieho svetla, tak v ňom prevláda bezbožná tma. Ale to sa môže zmeniť.
Iste ste počuli o Kocúrkove a jeho obyvateľoch. Neviem, koľkí ste aj čítali príbehy v Kronike mesta Kocúrkova. Tam je jeden príbeh, ako Kocúrkovčania postavili – myslím novú radnicu, celú z tvarohu, aby bola pekná biela. Ale zabudli na nej urobiť okná. Boli veľmi sklamaní, že v nej nie je svetlo. A tak to svetlo začali vo vreciach dnu nosiť, ale nepomáhalo to. Až keď vrany vyďobali do tvarohu dieru, a urobili tak vlastne okná, tak bola radnica osvetlená. Neviem, či to hovorím presne, ten príbeh, ale takáto nejaká je pointa.
Nad týmto príbehom sa len pousmiať – jasné – Kocúrkovo. Ale nie je aj náš život takým Kocúrkovom? Zadebnili sme a pred druhými. Nikoho dnu nepustíme, a čudujeme sa, aká je tam tma. Ani Boh sa nemôže k nám dostať. Ak sa nám uráči, tak my prídeme sem – tam za Ním – na bohoslužbu. Ale On nech nás doma zbytočne nevyrušuje.
Snažíme sa niekedy aj trochu toho svetla do života priniesť. Nosíme ho vo veľkých vreciach, aby druhí videli, akí sme morálni a ako nám záleží na ušľachtilých hodnotách. To sú všetky tie tzv. dobré skutky, ktorými sa snažíme vylepšiť svoj obraz v očiach druhých a možno aj vo vlastných očiach.
Ale aj napriek snahe – tma zostáva. A často aj tie najsvetlejšie predsavzatia, tie najušľachtilejšie myšlienky a činy sa menia na tmu. Ani Kocúrkovčania nechápali, ako sa to svetlo vo vreci zmenilo na tmu. Nemusí sa nám to páčiť, ale tak to funguje aj v ozajstnom živote. Naše vlastné svetlá sa často menia na tmu. A aj keby sme skúsili opačný postup – vo vreciach by sme chceli tmu povynášať, aj tak to nepomôže.
Jestvuje však riešenie! Aké? Jednoduché – stačí vpustiť svetlo a tma sama odíde.
Ja, svetlo, prišiel som na svet, aby nikto nezostal v tme, kto verí vo mňa. Stačí skrze vieru otvoriť svoj život Pánovi Ježišovi. Dnes začínajú vianočné sviatky. Sviatky, kedy si pripomíname Jeho narodenie ako človeka. Jeho príchod k nám. Príchod Božieho Syna, Božieho Svetla, do našej ľudskej tmy.
Ty nezostaň v tejto tme. Nemusíš v nej zostať uväznený. Len otvor svoje srdce Ježišovi. Keď On – Svetlo vstúpi, prežiari tvoj život, odstráni tmu a zostane svetlo.
Nech vás Pán Ježiš požehná svojím svetlom.

Amen

20. Nedeľa po Sv. Trojici

25.10.2009

…Potom Daniel odišiel domov a oznámil vec svojim druhom Chananjovi, Míšáélovi a Azarjovi,  aby vyprosili od Boha nebies milosrdenstvo pre toto tajomstvo, aby tak Daniel a jeho druhovia nezahynuli s ostatnými babylonskými mudrcmi. Vtedy bolo Danielovi v nočnom videní odhalené tajomstvo. A Daniel velebil Boha nebies…
Daniel 2:17-19
Milí bratia a sestry v PJK!

Tento mesiac sa konajú medzi mladými všetkých cirkví v Košiciach modlitby tzv. 24-7. To znamená, že celý mesiac október prebiehajú modlitby 24 hodín denne, 7 dní v týždni. Ľudia sa prihlasujú na konkrétne hodiny, kedy prídu na určené miesto a tam sa modlia a posúvajú tú štafetu modlitieb ďalej. Modlia sa za duchovné prebudenie, za Boží plán s Košicami, ako aj za mnohé ďalšie konkrétne potreby osobné i zborové.
Budúci týždeň bude prebiehať aj ďalšia modlitebná akcia v našom senioráte, a to reformačný modlitebný týždeň, ktorý má tiež svoju tradíciu v našich zboroch.
Myslím, že toto sú dobré dôvody, aby sme si dnes pripomenuli význam modlitby a sami boli povzbudení k modlitbám, osobným i spoločným. Naviac, máme aj my v zbore nemálo námetov na modlitby, je mnoho ľudí, ktorí potrebujú naše príhovorné modlitby. Niekto povedal, že modlitba je dýchaním kresťana. Inými slovami, kresťan, ktorý sa nemodlí, nedýcha. Kto nedýcha, je mŕtvy. Zbor, ktorý sa nemodlí, duchovne nedýcha. Ak nedýcha, je mŕtvy.
Máme v našom zborovom spoločenstve viacero dobrých aktivít, ale priznajme si, že spoločné modlitby nie sú silnou stránkou nášho duchovného života. Tento týždeň, ktorý je pred nami, je príležitosťou k tomu, aby sa nielen náš osobný, ale aj spoločný zborový modlitebný život oživil.
Spoločná modlitba kresťanov, už hoci aj v malej skupinke, má svoje silné Kristovo zasľúbenie, ako sme počuli aj v dnešnom evanjeliu. Ako však uvidíme, takéto modlitby nie sú vecou len kresťanov Novej zmluvy. Ešte pred príchodom Pána Ježiša Krista veriaci židia poznali význam príhovornej modlitby.
Príklad Daniela a jeho troch priateľov je toho veľmi dobrou ilustráciou. Vráťme sa teda niekoľko tisíc rokov späť, do 6. storočia pred n. l., do ďalekej krajiny Babylonu, dnešného Iraku, kde vtedy vládol veľkej Babylonskej ríši kráľ Nebúkadnecar (Nabuchodonozor), ktorý ovládal veľkú časť vtedajšieho kultúrneho sveta, vrátane Izraela.
Daniel a jeho priatelia, ako aj mnohí ostatní židia, boli odvlečení do babylonského zajatia po zničení Jeruzalema r. 587. Niektorí boli odvlečení už 10 rokov predtým, pri prvom útoku Nebúkadnecara na Jeruzalem.
Daniel bol spolu s ďalšími mladými židmi vybraní, aby sa vzdelávali v babylonských školách a boli pripravovaní na kariéru v službách babylonského kráľa. Išlo vlastne o politicko – náboženské vzdelávanie. Ocitli sa v inej krajine, v inej kultúre, uprostred iného náboženstva. Nešlo len o politické školenia, niečo na spôsob školení v Moskve, kam chodili naši politici v minulom režime. Išlo aj o duchovne neprijateľné prostredie pre veriaceho žida. V babylonskí kráľovskí radcovia sa vzdelávali aj v čarodejníctve, čo bolo úplne neprijateľné pre veriaceho žida.
Napriek tomuto ťažkému prostrediu si Daniel a jeho priatelia vieru v Hospodina, živého Boha Izraela nielen zachovali, ale sa k nej aj verejne priznávali. Výsledkom bolo, že aj boh sa priznával k nim, a oni patrili medzi najlepších študentov. Už tu vidíme, že je možné byť vyznávajúcim kresťanom aj uprostred neprajného prostredia. Ale dnes si chceme zvlášť všimnúť to, čo bolo za tým.
Stalo sa to takto. Kráľ Nebúkadnecar mal znepokojujúce sny. Vykladanie snov patrilo medzi bežné praktiky babylonského náboženstva. al si preto zavolať čarodejníkov, veštcov a zaklínačov, aby mu sen vyložili. Ale kráľ nebol hlupák. Vedel, že hocaký šarlatán mu povie výklad sna. On, aby mal istotu, že výklad sna je ozaj správny, a že to nie je len básnenie ľudí, dal týmto veštcom podmienku, že mu oni sami musia povedať nielen výklad ale aj obsah jeho sna. Tu samozrejme ľudské figliarstvo končí a chce to nadprirodzenú moc. Babylonskí mudrci boli v koncoch. To kráľa veľmi nazlostilo a všetkých ich chcel dať popraviť ako šarlatánov, klamárov a podvodníkov.
Dozvedel sa o tom aj Daniel, pretože tu už išlo aj jemu o krk, hoci on nebol medzi tými, ktorých si dal kráľ v prvom rade predvolať. Bola to naozaj vyhrotená situácia. A čo urobil Daniel? Čítame o tom v našom dnešnom úryvku z Biblie: Potom Daniel odišiel domov a oznámil vec svojim druhom Chananjovi, Míšáélovi a Azarjovi,  aby vyprosili od Boha nebies milosrdenstvo pre toto tajomstvo, aby tak Daniel a jeho druhovia nezahynuli s ostatnými babylonskými mudrcmi. Vtedy bolo Danielovi v nočnom videní odhalené tajomstvo. A Daniel velebil Boha nebies
Nebolo veľa priestoru na politické manipulácie, na hru o čas. Buď Boh zjaví tajomstvo, alebo ich kariéra končí a žiadna kniha Daniel sa písať nebude.
Neviem, čo robíte v takýchto vyhrotených chvíľach vy. Mnohých zachvacuje panika, mnohí sa obracajú na tých, ktorí sa tu ukázali ako neschopní – rôznych veštcov, psychotronikov, liečiteľov a pod. A niektorí sa utiekajú aj k modlitbe k Bohu. Však niečo z toho hádam zafunguje.
Aj Daniel sa obrátil k modlitbe. Ale nešiel do toho sám. Obracia sa na svojich priateľov, aby sa modlili s ním a vyprosili od Boha zjavenie potrebného tajomstva.
Viete, predpokladám, že pre väčšinu z nás je celkom samozrejmé, že sa v najrozličnejších situáciách obraciame v modlitbe k Pánu Bohu, s prosbami i vďakou. Ale čo už nie je také bežné, je spoločná modlitba.
Niekto povedal takú myšlienku, že rodina, ktorá sa spolu modlí, spolu aj vydrží. A je v tom veľký kus pravdy. Tam, kde sú zábrany k spoločnej modlitbe, tam sú väčšinou aj iné problémy, bariéry vo vzťahoch medzi ľuďmi.
Modlitba totiž znamená isté odhalenie sa pred druhým. A neviem sa odhaliť pred tým, s kým mám nejaký problém, pred kým mám tajomstvá, kde nie som celkom slobodný. Modliť sa nahlas pred druhým znamená dať druhému príležitosť ma aj vysmiať, kritizovať, posudzovať. V modlitbe totiž odhaľujem pred druhým svoju slabosť, a to my neradi.
Radšej sa pomodlíme sami v skrytosti, až tak, aby o tom nikto nevedel. Alebo prinajhoršom ešte poprosíme farára, aby sa on pomodlil – síce v spoločenstve, ale aj tak anonymne, takže nikto nevie, za koho sa to vlastne modlíme. Máme povedať spoločné amen, ale nevieme presne kvôli komu a prečo. Môžeme hrať hru: „Hádaj, za koho sa modlím“.
Oveľa správnejšie by bolo, keby aj naše príhovorné modlitby boli neanonymné. V evanjelických cirkvách v zahraničí je úplne bežné, že sa tam modlí konkrétne, menovite, a nielen to, ale dokonca každý dostane do ruky letáčik , kde je napísané napr.: Prosby – Ten a ten operácia taká a taká, choroba taká a taká, a pod. Potom Vďaky: narodenie dieťaťa, úspešná skúška  apod…. A človek môže sa aj doma ďalej modliť za týchto ľudí. Samozrejme, môže ich aj ohovárať, ale môže im aj zavolať, navštíviť, povzbudiť. Ak sa my bojíme toho zneužitia, opäť to skôr odhaľuje niečo nezdravé, čo by v cirkvi nemalo byť, ak si hovoríme bratia a sestry. Viem, že cesta k zmene je dlhá a neľahká, ale musím o tom hovoriť.
Hlasná modlitba v spoločenstve je prejavom istého pokorenia sa – hoci väčšinou práve takýto modlitebníci sú obviňovaní z pýchy a predvádzania sa. No, samozrejme, každé použitie môže mať aj svoje zneužitie. Ale to nie je dôvodom ochudobňovať sa o požehnanie, ktoré spoločná modlitba prináša.
Daniel a jeho priatelia vytvorili takú modlitebnú skupinku, modlitebné spoločenstvo. Možno, keby sme my boli v takej hraničnej situácii, kedy nám ide priamo o život, tak by sme tiež boli ochotnejší padnúť spolu s ďalšími na kolená a volať k Bohu. Ale možno nám je ešte stále príliš dobre na to, aby sme sa znížili k spoločnej modlitbe…?
Boh na ich modlitbu odpovedal. Dal im potrebnú odpoveď. A čítame – Daniel velebil Boha. A keď predstúpil potom pred kráľa, nezaváhal ani na chvíľu, ale jasne vyznal, že tajomstvo bolo zjavené Hospodinom, živým Bohom Izraela, takže aj kráľ uznal Hospodinovu veľkosť.

Nech vás Pán Boh požehná.
Amen

17. Nedeľa po Sv. Trojici

07.10.2009

Nezhromažďujte si poklady na zemi, kde (ich) moľ a hrdza ničí a kde sa zlodeji vlamujú a kradnú. Ale zhromažďujte si poklady v nebi, kde (ich) ani moľ ani hrdza neničí a kde sa zlodeji nevlamujú a nekradnú. Lebo kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce..
Matúš 6:19-21
Milí bratia a sestry v PJK!

Ktorí ste tu boli minulú nedeľu, viete, že sme hovorili o jednom zákone, ktorý má všeobecnú platnosť – o tom, že čo človek rozsieva, to bude aj žať. Zákon sejby a žatvy platí v živote každého človeka. Niekedy je medzi sejbou a žatvou značný časový odstup ale skôr či neskôr príde čas, kedy bude človek žať to, čo sial. Tak ako to platí v poľnohospodárstve, tak to platí aj v samotnom živote človeka.
Dnes budeme hovoriť o ďalšom zákone, ktorý má takúto všeobecnú platnosť. Sú to slová Pána Ježiša o poklade.
Čo je to poklad? Obyčajne nám ako prvé prídu na myseľ peniaze, alebo zlato, možno nejaký pirátsky či zbojnícky poklad. A možno aj Košický zlatý poklad.
V slove poklad počujeme aj slovo „klásť“, „ukladať“. Poklad vzniká tak, že človek dlhodobo systematický ukladá nejakú hodnotu jednu k druhej. Tak sa hodnota, ktorá na začiatku mohla byť pomerne malá, môže stať nakoniec veľkým pokladom. Tým pokladom nemusia byť len peniaze, či zlato a podobné veci. Pokladom je ľubovoľná hodnota, ktorá má  v očiach jeho majiteľa cenu. Takým pokladom môže byť pre človeka jeho práca, dosiahnuté výkony, úspechy. Môže to byť nejaký koníček, záľuba, ktorej sa dlhodobo venuje. Môžu to byť dokonca iní ľudia, rodina, priateľstvá a podobne.
Pán Ježiš definuje ako poklad to, k čomu prilipne naše srdce. Lebo kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce. Toto je na jednej strane definícia, na druhej strane aj varovanie. Skús  porozmýšľa, k čomu ti prirástlo srdce?  čomu sa vo svojich myšlienkach, citoch, túžbach znova a znova vraciaš? Z čoho máš najväčšiu radosť a o čo sa bojíš, aby si to za žiadnych okolností nestratil?  – pauza
Tvojím pokladom je tá najväčšia hodnota, ktorú máš. O svojom poklade vieš, že ak bude on zachovaný, tak aj tvoj život bude bezpečný. Ale ak tento poklad stratíš, stratíš vlastne všetko. Tvoj život sa vyprázdni. Tvoj život a tvoj poklad sú nerozlučne spojené. Osud pokladu sa stáva aj tvojím osudom. Teraz už snáď vidíš lepšie, že otázka pokladu je veľmi vážna otázka tvojho života.
Pán Ježiš varuje, aby sme nezhromažďovali zemské poklady, ktoré sú zničiteľné. Nezhromažďujte si poklady na zemi, kde (ich) moľ a hrdza ničí a kde sa zlodeji vlamujú a kradnú.
Raz zomrel jeden veľmi bohatý človek. A dvaja ľudia sa po pohrebe o ňom rozprávali. Jeden sa spýtal: Koľko toho vlastne po sebe zanechal? A ten druhý na to povedal: Všetko.
Keď si toto človek uvedomí, je to veľmi vážna vec. Pozemské poklady podliehajú skaze. Dnes okrem molí a hrdze mohli povedať, že ich ničí aj hospodárska kríza, inflácia a pod. Tieto poklady čelia útokom neprajníkov a zlodejov. Nové auto ti môže poškriabať závistlivý sused, do bytu či domu sa ti môžu vlámať počas dovolenky, atď.
Ale aj keby sa ti neviem ako dobre podarilo si tieto poklady uchrániť a rozhojňovať až do konca, na konci každý z nás bude čeliť nemilosrdnej skutočnosti – celý ten poklad necháš tu, na tejto zemi.
Ak by bol človek len živočíšnou bytosťou, určenou len pre pár krátkych okamihov medzi narodením a smrťou, tak potom má zmysel zhromažďovať a užívať s tieto pozemské poklady. Pretože nič lepšieho by ani nebolo.
Ale človek je stvorený pre iný svet. Pre Boží svet, pre Božie kráľovstvo. A potom je veľmi dôležitou otázkou, aké poklady si má vlastne zhromažďovať?
Pán Ježiš na to odpovedá: …zhromažďujte si poklady v nebi, kde (ich) ani moľ ani hrdza neničí a kde sa zlodeji nevlamujú a nekradnú.
Možno som už spomínal príbeh pútnika, ktorý večer zaklopal na dvere kláštora s prosbou o nocľah. Mnísi mu ochotne poskytli ubytovanie v jednoducho zariadenej izbičke. Keď sa pútnik počudovanie spýtal, prečo tam nemajú poriadny nábytok, mních mu odpovedal protiotázkou: A ty prečo nemáš so sebou nábytok? Pútnik sa začudoval ešte väčšmi a povedal: Ale veď ja tadeto len prechádzam. A mních na to: Aj my tadeto len prechádzame.
V tomto príbehu je hlboká pravda. Všetci sme pútnikmi na tejto zemi. Všetci tadeto len prechádzame. Nech by sme sa tu chceli neviemako ukotviť, príde čas odchodu.
Ak sme tu len pútnikmi, ktorých cieľ je mimo tohto sveta, tak potom aj náš poklad musí byť uložený mimo tohto sveta. V evanjeliu v liturgii sme počuli dve krátke podobenstvá, ktoré povedal Pán Ježiš o Božom kráľovstve. Božie kráľovstvo je vzácne ako poklad ukrytý na poli. Ten, kto ho nájde, zaplatí za to pole akúkoľvek cenu, lebo vie, že získa oveľa viac v poklade, ktorý je tam uložený. Božie kráľovstvo je ako vzácna perla, za ktorú je kupec ochotný zaplatiť akúkoľvek cenu, aby ju získal, lebo vie, že to je perla perál.
Zjednodušene môžeme povedať, že tým najväčším pokladom je samotné Božie kráľovstvo, alebo hodnoty Božieho kráľovstva. Ako získať tento poklad Božieho kráľovstva? Vierou v Pána Ježiša Krista. Keď prijmeš Pána Ježiša Krista ako svojho osobného Spasiteľa, stávaš sa Božím dieťaťom. V evanjeliu Ján 1:12  sa píše: Ale tým, čo Ho prijali, dal moc stať sa deťmi Božími, tým, čo veria v Jeho meno. Skrze vieru v Krista sa stávaš Božím dieťaťom. A to nie je žiadna malá vec. Byť Božím dieťaťom nie je stáť niekde na okraji Božieho kráľovstva. To nie je túlať sa v Božom kráľovstve ako bezdomovec. Byť božím dieťaťom znamená mať všetky výsady kráľovského dieťaťa.
Ako deti, sme možno snívali, aké by to bolo, keby ste boli princeznami a princmi či rytiermi. Ale to nie je len detský sen, to je Božie zasľúbenie.
Niekto možno povie, že aj tak ten pozemský poklad má význam, lebo ho zanecháme svojim deťom, oni ho zdedia. to je síce pravda, ale tu je reč o oveľa väčšom dedičstve ako môžeme zanechať my svojim deťom. Toto je o dedičstve, ktoré môžeme mať naplno my i oni.
Apoštol Pavel vraví o kresťanovi v Gal 4:7:  Takže už nie si sluha, ale syn. A ak syn, tak skrze Boha aj dedič. Ako Božie dieťa si dedičom Božieho kráľovstva. A nemusíš sa báť, že sa ti ujde len malý kúsok, lebo záujemcov je veľa.
V rodinách sú možno hádky o dedičstvo, ale tu sa nikto nebude hádať, nikto sa nebude musieť báť, že bude oklamaný. Boh je večný, nekonečný. Aj jeho kráľovstvo je nekonečne veľké. A tak pre každého tam bude nekonečne veľké dedičstvo.
Ak chceš byť dedičom kráľovstva Božieho, potrebuješ Krista. Toto kráľovstvo si nemôžeš zaslúžiť, nemôžeš si ho kúpiť. Musíš sa do neho narodiť. Toto znovuzrodenie sa deje skrze vieru v Pána Ježiša Krista.
Kvôli hriechu si bol vylúčený z Božieho kráľovstva. Ako márnotratný syn, či dcéra si svoj diel premrhal. Bez Kristovej obeti na kríži – kvôli tvojmu hriechu, si odsúdený na chudobu v tomto svete, na naháňanie sa za jeho pokladmi, ako straka, ktorá zbiera kúsky ligotavého alobalu mysliac si, že vlastní obrovské hodnoty. Ale to je len klam.
S Kristom však máš všetko, čo by bolo bez Krista beznádejne pre teba stratené. Máš Krista?
Ó, je ľahké povedať: Áno, však ja v Neho verím. Tu však nejde len o nejakú vieru. Tu ide o poklad. Je Kristus tvojím pokladom?
Apoštol Pavel to pochopil a potom aj vyjadril veľmi jasne. Teraz, na záver prečítam toto vyznanie apoštola Pavla. Skús o tom porozmýšľať vo svetle slov Pána Ježiša o poklade. A potom urob rozhodnutie.  Rozhodnutie ohľadom tvojho pokladu, ohľadom osudu tvojho života:
7Ale čo mi bolo ziskom, uznal som pre Krista za stratu.8  A iste aj pokladám všetko za stratu pre nekonečne vzácne poznanie Ježiša Krista, svojho Pána, pre ktorého som všetko stratil a všetko pokladám za smeti, aby som Krista získal,9  a aby som aj sám bol v ňom ako taký, ktorý nemá vlastnej spravodlivosti zo zákona, ale z viery v Krista, teda spravodlivosť z Boha, (založenú) na viere, 10  aby som poznal Jeho, aj moc Jeho vzkriesenia, mal účasť v Jeho utrpeniach, bol Mu podobný v smrti – 11  aby som nejako dosiahol aj vzkriesenie z mŕtvych. 12  Niežeby som už dosiahol, alebo bol už dokonalý, ale snažím sa, či ozaj uchvátim, pretože ma Ježiš Kristus uchvátil. 13  Bratia, ja si nemyslím, že som už uchvátil. Ale jedno robím: zabúdam na to, čo je za mnou, a snažím sa o to, čo je predo mnou; 14  cieľ mám vždy pred očami a bežím za odmenou nebeského povolania Božieho v Kristovi Ježišovi. (Filp 3:7-14)
Nech vás Pán Boh požehná.
Amen

Nedeľa pokánia

16.8.2009, 10. nedeľa po Sv. Trojici

Žalm 51/1-6, 10-14

V tom čase prišli niektorí a rozprávali Mu o Galilejcoch, krv ktorých zmiešal Pilát s ich obeťami. Ježiš im odpovedal: Myslíte si, že títo Galilejci, keďže tak trpeli, boli väčší hriešnici, než všetci ostatní Galilejci? Nie, hovorím vám; ale ak sa nebudete kajať, všetci podobne zahyniete.
Alebo myslíte si, že oní osemnásti, na ktorých padla veža v Siloe a zabila ich, boli väčší vinníci, než všetci ostatní, ktorí bývajú v Jeruzaleme? Nie, hovorím vám; ale ak sa nebudete kajať, všetci takisto zahyniete.
A povedal toto podobenstvo: Ktosi mal figovník zasadený vo vinici. A prišiel hľadať ovocie na ňom, ale nenašiel. Povedal teda vinohradníkovi: Ajhľa, už tri roky prichádzam a hľadám ovocie na tomto figovníku, a nič nenachádzam. Vytni ho! Načo aj tú zem kazí! On mu však riekol: Pane, ponechaj ho ešte za rok, až ho okopem a pohnojím, či by azda potom nepriniesol ovocie. Ak nie, vytneš ho.
Lukáš 13:1-9

Milí bratia a sestry vo viere v Pána Ježiša Krista!

Ešte tomu nie je ani týždeň, čo nám médiá priniesli správu o ďalšej tragickej udalosti na Slovensku – tentokrát v bani v Handlovej. Cítime účasť so všetkými, ktorých sa táto tragédia dotýka.
Pri pohľade späť akoby každý polrok sa odohralo u nás nejaké väčšie nešťastie. Na chvíľu nás to zastaví. Opätovne si uvedomíme krehkosť nášho života. Väčšina po pár dňoch ide ďalej svojím bežným životom. Ale život tých, ktorých sa to priamo dotýka, sa navždy mení. Nešťastia sa odohrávajú stále, blízko i ďaleko, väčšie, ale aj mnohé malé, ktoré nepritiahnu pozornosť verejnosti a sú prežívané len v súkromí jednotlivcov.
V čom spočíva skutočná tragédia takýchto udalostí? Z pohľadu časného života je smrť strašná v tom, že nám berie blízkeho človeka. Že niekto, kto bol neoddeliteľnou súčasťou nášho života tu už zrazu nie je.
Ale z pohľadu večnosti je ešte väčšia tragédia v tom, že berie človeku možnosť k pokániu. Ak sa človek počas svojho života neobrátil a zostal vo svojich hriechoch, tak to je tá najväčšia tragédia.
Správy o nešťastiach v nás môžu vzbudzovať neistotu, úzkosť, smútok. Môžeme si aj uvedomiť, aké je malicherné mnohé naše sťažovanie a problémy a byť viac vďační za každý deň, ktorý nám je daný prežiť so svojimi blízkymi.
Ale ak pozeráme na veci aj duchovnými očami, tak nás to môže vyburcovať aj k tomu, aby sme sa zamysleli nad svojim vzťahom k Bohu. A mňa to vedie aj k tomu, aby som o to naliehavejšie hovoril o potrebe pokánia a obrátenia sa k Bohu.
Keď som sa dozvedel o tej nešťastnej udalosti uplynulého týždňa – trochu oneskorene, pretože sme boli na dovolenke, tak mi rýchlo prišiel na myseľ príbeh z evanjelia, ktorý sme pred chvíľou čítali.
Podobné nešťastia sa odohrávali aj v minulosti. Či už išlo o udalosti, kedy jedni ľudia ubližujú druhým, dokonca aj formou štátneho teroru, ako sa to stalo v prípade Piláta, alebo o iné tragédie, prírodné či iné nešťastia.
O podobných udalostiach nám prakticky denne médiá prinášajú správy, hoci nie všetky prežívame s rovnakou intenzitou. Zrejme tie dve udalosti, o ktorých hovorí náš evanjeliový príbeh, otriasli vtedajšou spoločnosťou v Izraeli a boli medzi ľuďmi veľmi živé.
Mnohí sa pýtali vtedy, a podobne sa pýtajú aj dnes: Prečo sa to stalo? A touto otázkou ani tak nemyslíme tie čisto technické príčiny, ale nevdojak sa nám vnucuje otázka: Čo je za tým? muselo sa to stať? Prečo taká tragédia?
Ako je zrejmé z toho, čo povedal Pán Ježiš, mnohí si vtedy mysleli, že takéto nešťastia prichádzajú na ľudí preto, lebo je to Boží trest. Tí nešťastníci sú hriešnejší ako ostatní.
Nevieme toho veľa o udalostiach spomínaných v tomto rozhovore. V prvom prípade išlo zrejme o to, že nejaká skupina ľudí z Galileje prišla do Jeruzalema priniesť obete do chrámu. Vznikla pri tom nejaká potýčka, konflikt s rímskou okupačnou mocou. Pilát nezaváhal a rázne a krvavo potlačil náznaky vzbury.
Mnohých to otriaslo, pretože keď človek nesie obeť do chrámu, nerobí to s tým, že sa odtiaľ už nevráti živý. Ale aj dnes počúvame o tragédiách v kostoloch. V niektorých krajinách aj dnes, keď sa stretajú kresťania v chráme, visí nad nimi otázka, či práve dnes sa ich zhromaždenie nestane terčom teroristického útoku. A dokonca aj tam, kde je náboženská sloboda, môže nejaký šialenec vbehnúť medzi spievajúcich ľudí a narobiť tam paseku.
Galilejčanov ostatní židia považovali za menej duchovných, za horších od seba. Asi preto Pán Ježiš uvádza aj iný príklad tragédie, ktorá sa odohrala v Jeruzaleme. Možno išlo o stavbu vodovodu. Možno pracovali na zákazke pre Rimanov. To mnohí považovali za zradu a dôvod Božieho trestu.
Pán Ježiš však ukazuje, že takéto rozmýšľanie a posudzovanie druhých nie je správne. Pán Ježiš im povedal: Myslíte si, že títo Galilejci, keďže tak trpeli, boli väčší hriešnici, než všetci ostatní Galilejci? Nie, hovorím vám; ale ak sa nebudete kajať, všetci podobne zahyniete.
Alebo myslíte si, že oní osemnásti, na ktorých padla veža v Siloe a zabila ich, boli väčší vinníci, než všetci ostatní, ktorí bývajú v Jeruzaleme? Nie, hovorím vám; ale ak sa nebudete kajať, všetci takisto zahyniete.
Obete tragédie nie sú horšie ako tí, ktorí prežili. Život každého z nás raz skončí. Možno skôr, možno neskôr. Možno náhle, možno inak. Ale uvedomme si, že život každého raz posúdi Boh. Uvedomme si, že teraz, kým žijeme, máme príležitosť na pokánie. Teraz je čas milosti, nie potom, keď zomrieme. Potom už bude len čas súdu. A ak sa kajať nebudeme, tak tragédia zasiahne aj nás. Tragédia možno nie v spôsobe, ako zomrieme, ale v tom, že sme premeškali možnosť k pokániu.
Včera sa ma jeden z našich chlapcov spýtal, prečo je viac cirkevných pohrebov ako krstov či sobášov. Neviem, možno preto, že aj keď sa pri tých radostných medzníkoch života o Boha mnohí nestarajú, neďakujú Mu a nepodriaďujú Mu svoj život, tak pri tej poslednej ceste akoby „pre istotu“ do toho vtiahnu aj Pána Boha.
Musím však jasne a dôrazne povedať, že po smrti už niet pokánia, niet obrátenia, niet zmeny. Cirkevný pohreb nenapraví to, čo nebolo napravené počas života. Ale nás, ktorí ešte žijeme, môže evanjelium zastaviť, aby sme si potrebu pokánia uvedomili.
V Novej Zmluve, v gréckom jazyku to slovo zvyčajne prekladané ako pokánie doslova znamená „zmenu myslenia“. V Starej Zmluve toto slovo doslova znamená „obrátiť sa“.
Áno, potrebujeme zmenu nielen konania, ale aj rozmýšľania o sebe, potrebujeme nový pohľad a nový postoj k životu i k Bohu. Potrebujeme sa obrátiť k Bohu, nie od Neho utekať, pred Ním sa schovávať. Potrebujeme sa k Nemu vrátiť späť, nie sa k Nemu obracať chrbtom.
Pán Ježiš nám ukazuje, ako jedná s nami Boh a to podobenstvom o záhradníkovi a jeho strome. Človek by ten strom už vyťal, pretože neprináša ovocie.  Ale ten druhý nám ukazuje to, čo robí Boh – dáva nám ešte čas. Ešte rok ho ponechá, okope, pohnojí, či by azda nepriniesol ovocie. ak ani potom nie, potom bude vyťatý.
Ešte nám je daný čas milosti – čas na pokánie, na obrátenie sa späť k Bohu. Ale aj tento čas raz pominie, a potom príde súd.
Pokánie je túžbou po zmene, po skutočnej celkovej zmene života. V pokání sa človek túži rozísť s hriechom, a preto ho priznáva pred Bohom. V pokání sa človek obracia k Bohu, chce s Ním obnoviť vzťah a dať veci do poriadku.
Pokánie nie je ako umyť tanier, a ešte keď ho umývam viem, že ho o chvíľu znovu zašpiním. Inými slovami, pokánie nie je ísť k spovedi s tým vedomím, že potom môžem ďalej hrešiť, a tak sa potom znovu vyspovedám a tak dokola.
Čo by ste si pomysleli o človeku, ktorý je neverný svojej žene, ale po každej nevere by prišiel s tým, že „prepáč“, ale už v tej chvíli by počítal s tým, že zajtra znovu svoju neveru zopakuje? To nemôže dlhodobo fungovať. To je choré. Ospravedlnenie od takého človeka nemôžeme brať vážne, keď on sa v skutočnosti nechce zmeniť, nechce opustiť svoj spôsob života. Takému je hriech milší a jeho pokánie je len formálne, vonkajšie, možno účelové.
Pokánie je skôr vzťah manželov, kde síce prichádzajú aj nezhody, ale celkové nasmerovanie partnerov je k vzájomnej vernosti a láske. Áno, treba ju každodenne obnovovať, pestovať, v zlyhaní prosiť o odpustenie. Ale celkové nasmerovanie je iné ako v prvom prípade. Tu človek túži po vzťahu s tým druhým, je k nemu obrátený, a preto pri zlyhaní prosí o odpustenie.
Áno, pokánie je potrebné každý deň. Každý deň, a možno aj viackrát za deň sa obracať k Bohu, opúšťať hriech a prosiť o odpustenie.
Ale ja dnes chcem viac ako vás len vyzvať, aby sme oľutovali ten-ktorý jednotlivý zlý skutok. Chcem vás vyzvať k celkovému obráteniu sa k Bohu. V pokání nasmerujme svoj život k Bohu. Neľutujme len to, že sme prestúpili to či ono Jeho prikázanie, ale to, že sme Bohu vzdialení. Chodíme za svojimi cieľmi a nestaráme sa o Jeho vôľu. Snažíme sa urobiť dojem na druhých ľudí, a možno aj na Boha, a prehliadame Jeho lásku.
Boh nám dáva v Pánovi Ježišovi svoju milosť. Chce byť aj Tvojím nebeským Otcom. Ak chceš mať to, čo Ti dáva Boh – odpustenie, zmierenie, pokoj, lásku, nový život – musíš opustiť to, čo máš ty – svoj hriech, pýchu, samospravodlivosť, spokojnosť so sebou.
Pán nám dáva ešte čas na pokánie. Tá možnosť tu ešte je. Ešte sekera nie je priložená ku kmeňu nášho života. Ale koľko času máš ty, to nikto z nás nevie. Bolo by nemúdre ten čas milosti premeškať.
Amen

Modlitba:
Pane Bože, Ty nás rôznym spôsobom zastavuješ a upozorňuješ na to, čo je skutočne dôležité. My tak často venujeme svoj život márnostiam a prehliadame to, čo je skutočne podstatné. Prehliadame Teba, prehliadame svojich blížnych, prehliadame svoj hriech a neberieme ho dostatočne vážne. Prehliadame aj Tvoju lásku a to, že na nás ešte stále čakáš.
Aj nedávna tragédia baníkov nás upozorňuje, aký krehký a pominuteľný je náš pozemský život. My spolucítime so všetkými, ktorých sa táto tragédia bolestne dotkla. Prosíme, aby si prehovoril k pozostalým uprostred ich bolesti a zjavil im svoju milosť a lásku.
Prosíme aj za ďalších, ktorí prežívajú svoje zápasy a tragédie skryté pred očami druhých. Možno aj tu medzi nami. Ty Bože, nie si slepý ani hluchý k ľudskej bolesti, a nie si ľahostajný ani k nášmu hriechu. Prosíme, aby si sa sklonil k tým, ktorí Ťa úprimne hľadajú a k Tebe volajú.
Pane Bože, aj my voláme k Tebe. Ako vyjadrenie pokánia vypočuj aj túto osobnú modlitbu:
Pane Ježiši, priznávam, že aj ja Ťa potrebujem. Ďakujem, že si za mňa zomrel na kríži, kvôli mojim hriechom. Otváram Ti dvere môjho života a prijímam Ťa ako svojho Spasiteľa a Pána. Ďakujem, že si mi odpustil hriechy a daroval mi večný život. Prosím, riaď odteraz Ty môj život. Urob zo mňa človeka, akého ma chceš mať. Amen.

Záver školského roka

28.6.2009, 3. nedeľa po Sv. Trojici

„Podobne mladší, poddaní buďte starším. A všetci spoločne opášte sa pokorou, lebo Boh sa pyšným protiví, ale pokorným dáva milosť. Pokorte sa teda pod mocnú Božiu ruku, aby vás časom povýšil. Na Neho uvaľte všetky svoje starosti, lebo On sa o vás stará. Buďte rozvážni, bdejte! Váš protivník diabol obchádza ako revúci lev, hľadajúc koho by zožral; vzoprite sa mu, pevní vo viere, a vedzte, že takéto isté utrpenia sú údelom vášho bratstva po celom svete! Boh všetkej milosti, ktorý vás povolal v Kristovi do svojej večnej slávy, keď trochu potrpíte, vás zdokonalí, utvrdí, upevní a postaví na stály základ! Jemu moc naveky vekov. Amen“. 1Pt5,6-11

Bože svätý, posväť srdce naše, nech pred Tebou všetci v každom čase v pokore viery chodíme, starosti svoje na Teba zložíme, aby sme s Tebou diabla premáhali a raz sa do slávy Tvojej dostali. Amen.

Bratia a sestry!

Stále hľadáme spôsob, akoby sme  čo najlepšie zvládli tento náš pozemský  život. Naše deti o pár dní ukončia ďalší školský rok- a my sa tešíme- aj napriek hodnoteniu- bilancovaniu, že si konečne aj my vydýchneme na dva mesiace, tešíme sa, že budeme mať akože menej starostí, veď by sme chceli mať čím menej  starostí a samozrejme viesť pohodlnejší život. A tak aspoň do smrti žiť dobrý život a potom bude ako bude. Dá sa také niečo vôbec dosiahnuť? Na túto otázku sa dá len ťažko nájsť uspokojivú odpoveď. Odpoveď závisí od toho ako vnímame šťastie. Ak pod tým rozumieme mať hojnosť všetkého, mať dokonalé deti s jednotkami na vysvedčení  a tak byť bezstarostný, od všetkého slobodný, nemať žiadne súženie, takýto stav človek nikdy nedosiahne. Kto z nás by mohol povedať nemám žiadne trápenie, nikdy som nič také neprežil, všetci sme podrobený slabostiam, krehkosti. Školáci budú mať o pár dní konečne vytúžené prázdniny, budú žať výsledky svojej celoročnej práce- niektorí ukončili svoje pôsobenie v EMŠ, základné, stredoškolské, iní vysokoškolské štúdium, niektorí žnú s radosťou, iní možno aj s plačom. Aj oni majú vlastnú predstavu o šťastí. Všetci hľadáme to svoje šťastie. Ale dosiahnuť to pravé šťastie je predsa možné, možné ak ho hľadáme vo vyšších nebeských- duchovných hodnotách. Čo je pri tom dôležité to nám dnes hovorí ap. Peter , v našom kázňovom texte. Áno, je teda istý spôsob ako dosiahnuť šťastný a blažený život na svete, a večné blahoslavenstvo v nebesiach, ktoré tu podáva apoštol. Ako? Je obsiahnuté v tom jedinom slove a to slovo je: pokora. Vysloviť sa dá ľahko a predsa ako ťažko sa jej učíme. Bez tejto pokory nemôžeme dosiahnuť  to po čom túži naša duša. Pokora je pravý spôsob k dosiahnutiu šťastia časného a večného.

1.pokora sa aj v životných ťažkostiach spolieha na Boha
Pokorte sa teda pod mocnú ruku Božiu, aby vás časom povýšil. Na Neho uvaľte všetky svoje starosti, lebo On sa stará o vás. Takto hovorí ap. Peter a týmto potešujúcim slovom nám ponúka, aby sme svoje starosti- nech sú už akékoľvek- a je jedno v akom veku ich prežívame, či bremená, ktoré nás v našom živote tlačia zložili zo seba na Neho. Náš život je plný starostí, namáhame sa od rána až do večera, deň čo deň, z roka na rok- to nie je potrebné dokazovať, prežívame dni, ktoré sú sprevádzané prácou- či učením, často Božím dopustením-  napomínaním, aj keď Boh je darca dobrých vecí. Naše srdce je naplnené žiadosťami, už deti, mladí ľudia, nevynímajúc starších, majú v hlave dosť dlhý zoznam toho čo by chceli, spomeňme pri deťoch  narodeniny, meniny, sviatky, nezabúdajúc na vysvedčenie, nám trošku starším, ktorých už netlačia školské lavice, stačí keď sme relatívne zdraví- ktoré nás nútia zháňať sa za rôznymi vecami a tak naplniť túžbu.  A potom, keď cítime v sebe túto silu, nepoznáme a nechceme poznať žiadne prekážky. Sami si chceme zabezpečiť život, pohodlie, ale práve v tomto hľadaní bezpečnosti nemáme žiadny oddych, hrad, ktorý staviame má stále viac trhlín a tak naša ustarostenosť neprestáva, až do smrti. Hlavnou príčinou takéhoto stavu je naša pýcha, vďaka, ktorej si myslíme, že nepotrebujeme inú pomoc, v ktorej sa nevieme pokoriť pred Všemohúcim, ktorý jediný môže zabezpečiť  a ochrániť nás samých, naše deti, naše rodiny, náš ľudský život. Pokorte sa teda pod mocnú ruku Božiu-2. uvaľte všetky svoje starosti na Neho, lebo On sa stará o vás. To je jediná pomoc- pre nás, ale i pre naše deti. Práca je naša, ale požehnanie Hospodinovo. To je to ťažké pre nás. Skutočne to má byť pre nás ťažké?- pokoriť sa pod mocnú ruku Božiu. Ako veriaci mali by sme vedieť, že nám nepomôže naša prehnaná starostlivosť, úsilie, bedákanie, že daromne stavajú stavitelia, daromne rozsievajú rozsievači, ak Boh nebude stavať, ak Boh nedá vzrast. Preto pokorme sa pod mocnú ruku Božiu. Boh sa pyšným protiví, ale pokorným dáva milosť. Zložme svoje bremená, či bremienka- to čo nás trápi na Neho, ako na Všemohúceho, ktorý nám, ktorí máme byť vo viere príkladom v prvom rade pre naše deti, ukáže smer a cestu, východisko  aj odtiaľ, kde sú naše cesty zatvorené, svetlo i tam, kde trčíme vo tme, a pomoc aj tam, kde nám zostalo len zúfanie. Skúsili sme to už mnohí, ako nám verný Boh pomohol- preto uvaľme na Neho všetky svoje starosti, vo vedomí, že On za nás nesie ten ťažší koniec nášho bremena. Keby sme sa vedeli pokoriť pod mocnú ruku Božiu, ak by sme tomu učili i naše deti najlepšie vlastným príkladom- boli by sme lepšie posilnení i vyzbrojení v každodennom boji s diablom, pokušením. 3. Buďte striezliví, bdejte! Váš protivník, diabol, obchádza ako revúci lev, hľadajúc koho by zožral, vzoprite sa mu pevní vo viere- hovorí nám apoštol. Toto slovo sa väčšinou nepáči, a vyvoláva u tých čo stoja mimo viery, posmešný  úškrn. Diabol. Kde je? Videl ho vôbec niekto? Má záujem o nás, naše deti? Nedajme sa oklamať, Písmo nám na mnohých miestach svedčí o jeho existencii. Najväčším dôkazom o jeho pôsobení, o jeho veľkej moci- je náš hriech, nehovoriac o tom, čo všetko striehne na naše deti. O tom nám svedčí i apoštol Peter, zo svojej vlastnej skúsenosti. Spomeňme si na jeho odvážne- až pyšné slová, že zostane pri Pánovi, že sa nepohorší, že Ho nezaprie. A o niekoľko hodín- hovorí, nepoznám toho človeka, nikdy som ho nevidel. Preto i nás upozorňuje, bdejte! V Božej škole sa spoliehame na nášho Pána, oslavujeme Ho, vyznávame to, čo nás ťaží, trápi, čo je zlé, prosíme Ho, ďakujeme Mu. Ale máme i slabé chvíle, a nemôže byť slabšia chvíľa ako keď pyšne staviame na svojej vlastnej sile a schopnostiach- to čo sme dokázali sami, ako sme sami zvládli- skúšky  v škole, neskôr i v živote, všetko sme si vydreli vlastnou silou a zásluhou, myslíme si, že aj hriech hravo premôžeme. Stačí však, len maličkosť, keď si dovolíme jedno takéto sebaklamstvo- podáme diablovi prst, netušiac, že ten zhrabne celú ruku, celého človeka. Vzoprite sa mu, pevní vo viere. Silní vo viere Pána Ježiša Krista- Vykupiteľa. Jemu sa v pokore viery odovzdajme. Čítajme Jeho živé Slovo v našich rodinách, nie sami pre seba, či kvôli našim predkom ,nie potichu, ale nahlas a pre celú našu rodinu- žime vieru každý deň, nielen v deň sviatočný –podľa prikázania, lebo sami vidíme, že to nestačí nám- a už vôbec to nestačí našim deťom- to je začiatok úspešnej cesty, ktorú nám vydláždil sám Pán, tým najcennejším čo mal, svojim životom. Len v tejto pokornej viere môžeme obstáť v tom všetkom pokušení, ktoré nám dennodenne premyslene pripravuje náš protivník. Pán od nás očakáva nielen dnes, keď sa venujeme  potešujúcim slovám na konci školského roka, ale stále, náš vlastný príklad viery –na ktorý tak radi zabúdame v bežnom pracovnom týždni- ak tak ak sa spolieham na niekoho, či na niečo, že urobí zázrak a vychová mi dieťa vo viere v môjho milovaného Pána- tak ma Písmo napomína- kto sa nestará o svojich najbližších, je horší než neveriaci. Správne podľa Božieho slova spravovať si vlastnú rodinu, dávať a ísť príkladom svojim deťom, vnúčatám- nikto, bratia a sestry nie je zbavený zodpovednosti, je krásna ale zároveň ťažká úloha pre nás v tejto časnosti- dôležité je preto na Kom/čom staviame, a čo používame ako stavebný materiál. Keď si môžeme s čistým svedomím povedať – ja staviam na Kristovi- pretože On položil základ- a stavebný materiál je slovo Božie v láskavej výchove- ktorá vie lásku dať- ale vie aj napomenúť, vlastný príklad rodičov/či rodiča vo viere, potom môžeme  hodnotiť a bilancovať aj na konci školského roka, aj nad známkami- výsledkami svojich ratolestí, veď sme išli počas roka s Božou pomocou príkladom. Nikto si nepovie to je ľahké, ide to samo, bez práce , bez problémov- áno, mnohí sme si odskúšali a stále zažívame- či preskakujeme rôzne prekážky- deti v škole sú často konfrontované so spolužiakmi  okrem iného aj vo viere, preskakujú polienka, možno i polená- modlíme sa s nimi?, počúvame s otvorenými ušami ich ťažkosti?, vedia, že nám môžu dôverovať, spoľahnúť sa?- vedia ,ku Komu môžu spoločne s nami  volať?, Kto je ten najdôležitejší v ich živote? Aj keď prežívajú ťažkosti viera a pokora ich nesie. Nie si sám/sama. Boh Ťa má rád takého aký si. Nemusíš nič hrať, môžeš Mu veriť, dôverovať- budeš ľahšie, v pokore znášať i ťažkosti, či pokušenia. Takto vedieme svoje deti- ak majú vieru v Krista, ak majú správny smer, ak ich neustále vedieme k pokore pred Bohom- ak ich nenechávame napospas vlastným rozhodnutiam, ak namiesto bezpečného poriadku a istoty im neukazujeme  chaos, nedôslednosť vo viere- na SB nech idú sami, alebo len s jedným s rodičov, lebo ten druhý v hodinu SB- keď môžu poďakovať aj ako rodina Bohu, má predsa omnoho dôležitejšie povinnosti- môžeme sa radovať. Ak nie, tak si dajme pozor a v pokore prosme Pána, aby náhly príval našej zodpovednosti akurát v deň vysvedčenia nezmietol naše dieťa, a neurobil z neho  stroskotaného zúfalca, zmietajúceho sa na vlnách nášho hnevu. Pracujme počas celého roka, v práci na Božej vinici, vo výchove našich detí. Božie kráľovstvo predsa nestojí na slovách, ale na činoch. Boh od nás očakáva konanie- aj keď mnohokrát sa musíme hanbiť, že síce hovoríme :áno Pane, ale naše konanie zaostáva- viera a pokorenie sa pod mocnú Božiu ruku, musí byť viditeľné, preto tu nemôže  neustále pobehovať a znervózňovať ten starý Adam. Toto platí ako pre nás tak i pre naše deti. Keď budeme teda na konci školského roka do rúk brať vysvedčenie nášho dieťaťa, okrem jeho výsledkov, svoju pozornosť venujme predstave toho nášho vysvedčenia, ale nie zo školy- i keď netvrdím, že to je zanedbateľné, ale dôležitejšie je pre nás ako by nás ohodnotil Boh za to, ako sme sa starali duchovne o naše dieťa- koľkokrát sme sa ho spýtali čo sa učil na náboženstve, či sme ho vôbec prihlásili- či sme radšej uprednostnili niečo iné, čo sa učí na konfirmačnej príprave, koľkokrát sme spolu s ním prišli na SB, nezabudnime si pritom všimnúť kolónku- náš starý Adam. Náš Boh si robí nárok na celé naše srdce, i ruky, i myšlienky- preto zasievajme a veďme svoje deti už od mala ku Kristovi- aby vo viere rástli a raz sme mohli žať dobrú úrodu- vysvedčenie. Pokorte sa pod mocnú ruku Božiu, na Neho uvaľte všetky svoje starosti, On sa stará o vás, bdejte, On vás prevedie aj cez pokušenie a utrpenia, On vás postaví na stály základ. Amen.

Drahý Pane Bože, ďakujeme Ti za nekonečnú milosť, ktorá sprevádzala našich škôlkárov, školákov, študentov počas tohto školského roka. Naša aj ich snaha by bola bez Tvojej pomoci márna. Ďakujeme Ti, že naše deti, dorast, i mládež mali možnosť čerpať z Tvojho bohatého prameňa, Božieho slova, v ktorom boli tu na SB, počas besiedky, na vyučovaní náboženstva v materskej škole, základných školách, na príprave ku konfirmácii, doraste, mládeži vyučovaní, ďakujeme za ochotných pracovníkov s deťmi v našom zbore. Prosíme Ťa, daj nám silu, trpezlivosť, lásku v ich vedení, výchove, nech ich vlastným príkladom viery privádzame ku Tebe. Prosíme posilni našu vôľu, aby sme sa ľahkovážne nevzdávali ich vedenia- nepresúvali zodpovednosť na niekoho iného, aby sme sa spolu s nimi modlili, privádzali ich na SB, vysvetľujúc im zmysel  a význam SB v ich viere. Ochraňuj ich prosíme počas týchto prázdnin, na rôznych miestach, i v našom letnom tábore, odvráť ich  od zlej cesty- spoločnosti- , nech nezabúdajú, že v Božej škole nie sú prázdniny, a že náš Pán má pre nich vždy čas. Amen. KT

…viem, komu som uveril…

Nedeľa Svätej Trojice, slávnosť konfirmácie, 7.6.2009

…viem, komu som uveril…
2 Timoteovi 1:12

Milí konfirmandi, domáci viery i vzácni hostia, bratia a sestry v Pánovi Ježišovi!

Dnes máme slávnostný deň. O akú slávnosť ide? Konfirmácie je vlastne slávnosťou viery. Človek, pokrstený ako malé dieťa sa priznáva k viere, v ktorej bol pokrstený. Vieru, ktorú pri krste vyznávali jeho rodičia a krstní rodičia, dnes vyznáva on sám svojimi vlastnými ústami.
Je to niečo samozrejmé? Vôbec nie. Viera v Ježiša Krista dnes vôbec nie je samozrejmá. Najmä viera, ktorá berie Ježiša skutočne vážne. Kresťanská viera totiž nie je viera v „niečo nad nami“. Je to viera v Ježiša Krista ako svojho Pána a Spasiteľa, Záchrancu od hriechu.
Milí mladí konfirmandi. Trochu teraz predbehnem, keď poviem, že dnes dostanete od nášho cirkevného zboru knižku „Ježiš náš osud“, ktorú napísal dnes už zosnulý nemecký farár Wilhelm Busch. On bol dlhé roky mládežníckym farárom. Jeho obrátenie sa od formálnej náboženskej viery k Ježišovi nastalo na fronte v 1. sv. vojne. A v tejto knižke má mnoho úžasných postrehov o našej viere.
V jednej kapitolke píše o tom, ako sa raz dostal do rozhovoru s jednou váženou dámou. On bol vtedy ešte len mladým študentom teológie. Keď ona zistila, že študuje za farára, tak sa nad tým pozastavila – kto dnes ešte verí tým veciam o Ježišovi? On ju nechcel uraziť, nechcel sa s ňou hádať,  tak zmenil tému rozhovoru. Keď sa jej spýtal na to, ako sa má, ona urobila to, čo aj dnes robí veľa ľudí. Povedala: Musím poklopať na drevo, mám sa dobre. Tfuj, tfuj, tfuj.
A vtedy si on uvedomil – pre túto dámu je viera v Ježiša zastaraná, ale poklopať na drevo a povedať tfuj, tfuj, tfuj, to je veľmi rozumné a moderné.
Niekto raz povedal: Kde končí viera, začína povera. A je to pravda. Ak sa vzdáme viery v Ježiša, musíme ju nahradiť inou vierou. Človek totiž potrebuje niečomu veriť. Bez viery sa nedá normálne žiť. Kto nedokáže vôbec veriť, nedokáže ani žiť.
Aj vy, každý jeden z vás dnes už v mnohom prejavil svoju vieru. Možno si poviete, že konáte výsostne racionálne, rozumne. Riadite sa len rozumom a svojim vlastným úsudkom. Ale nie je to celkom tak.
Čo tým myslím? Dnes ráno, keď ste raňajkovali, dali ste si predtým dať urobiť rozbor vody a jedla? Asi nie. Jednoducho ste verili, že tá voda nie je kontaminovaná, že jedlo nie je otrávené.
Keď ste ráno sadali do auta, verili ste, že pôjde v poriadku, alebo ste vari ešte predtým volali technika, aby auto skontroloval? A keď ste sadali do autobusu, pýtali ste si od vodiča jeho vodičské oprávnenie a doklad o najazdených km bez nehody? Asi nie, však? Verili ste, že sem šťastne dôjdete. Predpokladám, že ani na vrátnici ste si nepýtali doklad o statickej spoľahlivosti tejto budovy, ale že všetci veríme, že sa strecha nezrúti počas toho, čo sme tu.
Vidíte, bez viery sa nedá žiť. A predsa, keby cestujúci toho airbusu, čo sa nedávno zrútil do mora vyžadovali pred odletom technickú prehliadku, boli by urobili dobre. Ale to sa jednoducho nedá. Musím veriť, že práve ten náš let doletí do cieľa. Každý z nás musí každodenne veriť mnohým predpokladom, hoci niekedy by boli namieste aj pochybnosti.
Teda, nejako niečomu veriť musíme. Ide len o to, čomu veriť budeme. Apoštol Pavel napísal svojmu mladému priateľovi a spolupracovníkovi – viem, komu som uveril. To isté hovorím dnes aj ja vám. Viem, komu som uveril – Ježišovi. A táto viera stojí za to. Dnes tu však ani tak nejde o mňa, ale o teba. Vieš, komu alebo čomu si uveril ty?
Na čom staviaš svoj život? Čomu dôveruješ? Na koho sa spoliehaš? Niekto povie, že to, čo som doteraz hovoril, znie síce zaujímavo a niečo na tom aj je, ale to predsa ešte neznamená, že viera v Ježiša je to pravé orechové.
Človek môže mať dôvody, prečo je pre neho veriť v Ježiša neľahké. Môžu to byť rozumové prekážky, alebo veci, ktoré v živote zažil, alebo iné dôvody. Možno vás to prekvapí, ale Biblia hovorí o mnohých ľuďoch, pre ktorých nebola viera ani samozrejmá alebo ľahká.
Napríklad Tomáš mal veľmi vážny intelektuálny problém uveriť, že Ježiš vstal z mŕtvych. Aj keď mu to všetci tvrdili, on tomu nemohol uveriť. Mŕtvi predsa neožívajú. To vie každý. To vedeli aj pred 2000 rokmi. „Kým neuvidím, neuverím. Kým nevložím svoju ruku do jeho rán, neuverím.“ To bol veľmi racionálny prístup. Nemôžeme sa Tomášovi čudovať. Aj dnes mnohí volia takýto prístup. Ale Ježiš prekonal jeho pochybnosti a vyšiel Tomášovi v ústrety. Poznám ľudí aj dnes, ktorí mali podobnú skúsenosť.
Niekto zase zažil v živote niečo ťažké a preto nemôže veriť v Ježiša. Podobne ako otec, ktorý mal chorého syna. Sklamal sa už u mnohých doktoroch. Ale nikto mu nevedel pomôcť. Preto, keď sa konečne stretol s Ježišom, nedokázal už ani veriť. Povedal: Verím, Pane, pomôž mojej nevere. A Ježiš konal.
Ježiš sa nehnevá, ak pred Ním priznáme svoj problém s vierou. Oveľa viac sa hnevá na vieru, ktorá je spokojná sama so sebou, ktorá si je sebaistá, ale pritom je len vonkajšia formálna. Preto sa tak často dostával do konfliktu s predstaviteľmi vtedajšieho náboženstva, ale veľmi dobre si rozumel s tými, ktorí boli všetko možné, len  nie vzormi svätosti.
Dnes máme slávnosť viery. Čo to znamená? Tie vonkajšie znaky slávnosti, kvety, ozdoby, oblečenie, hudba, to všetko tú slávnosť umocňuje. Ale to skutočne slávnostné vlastne nevidno. To je v nás. V tvojom a mojom srdci. Slávnosť viery znamená, že máš v sebe radosť z viery v Ježiša.
Raz sa jedného černocha pýtali, čo pre neho znamená viera v Ježiša. On bez slova vyhrabal zo zeme červíka a spravil okolo neho z raždia kruh, Potom to raždie zapálil. Červík sa začal skrúcať a utiecť pred horúčavou z ohňa. Ale nebolo kam ujsť. Bol uprostred ohnivého kruhu.
Potom sa ten černoch zohol a zobral toho červíka jemne do prstov a položil do trávy. Potom povedal: Toto pre mňa urobil Ježiš. Bol som uväznený uprostred hriechu a nemohol som sám ujsť pred jeho dôsledkami. Ale Ježiš ma vyslobodil, zachránil. To pre mňa znamená Ježiš.
Viera v poklopanie na drevo a tfuj, tfuj, tfuj neobviňuje tvoje svedomie. Nehovorí nič o hriechu, ale ho ani nerieši. veriť v Ježiša nemôžeš bez viery, že si morálne zlyhal, že si zhrešil. Možno ti bráni uveriť v Ježiša práve tento morálny problém. Veriť v klopanie na drevo, čierne mačky a pod. môžeš bez toho, aby sa musel tvoj život nejako výrazne zmeniť. Veriť v Ježiša však znamená rozísť sa s hriechom. A to nie je vždy ľahké.
Dnes tu stojíme spolu ako tí, ktorí budú vyznávať vieru v Ježiša slovami vyznania cirkvi – viery všeobecnej kresťanskej. Táto viera nás spája s miliónmi tých, ktorí tu boli a verili pred nami, ale aj s tými, ktorí veria a žijú dnes, hoci ich ani nepoznáme. Ide však o to, aby táto viera nebola len v našich ústach, ale aj v našom srdci.
Biblia hovorí: srdcom veríme na spravodlivosť a ústami vyznávame na spasenie. (R 10:10). Srdce aj ústa. Náš vnútorný postoj a jeho vonkajší prejav. Oboje patrí k sebe ako dve strany jednej mince. V obchode nestačí, ak dáte predavačke mincu vyrazenú len z jednej strany. Je neplatná. Musí byť vyrazená z oboch strán. Tak nestačí, ak dnes len hovoria naše ústa, ale srdce je od Ježiša ďaleko. A preto tu aj sme, aby sme verejne svoju vieru vyznávali, pretože rovnako nestačí, ak je naša viera len v srdci, ale nikdy nie je aj verejne vyjadrená.
Viem, komu som uveril. To bolo vyznanie Pavla, to je aj mojím vyznaním. Prajem každému z nás, aby to bolo aj jeho skutočným vyznaním. Nech vám Boh žehná.
Amen