Neprehliadni

Služby Božie ako stretnutie s Ježišom – Emauskí učeníci

19.4.2009

Milí bratia a sestry v Pánovi Ježišovi Kristovi!

V našom dnešnom príbehu z evanjelia sa s týmto Ježišom stretajú dvaja z Jeho učeníkov. Nevieme ich mená, ale nebol to nikto z dvanástich. Boli to niektorí z Jeho širšieho okruhu učeníkov.
V ten istý deň, kedy ženy priniesli správu o tom, že hrob je prázdny a že im anjel povedal, že Ježiš vstal z mŕtvych, oni odchádzajú z Jeruzalema. Šli do mestečka Emaus, o ktorom dnes ani presne nevieme, kde ležalo. Vieme, že bolo vzdialené od Jeruzalema asi 11 km, pešo sú to teda také 3 hodiny chôdze.
Je to krásny príbeh ako oni idú, rozprávajú sa o všetkom, čo sa stalo v Jeruzaleme v tých dňoch. Pridá sa k nim na ceste Pán Ježiš. Oni Ho najprv vôbec nespoznávajú, pokladajú Ho za cudzinca. A on im začne z Písma Starej Zmluvy vykladať proroctvá o Mesiášovi. A im sa rozjasnieva, že to naozaj bolo všetko tak o Ňom predpovedané, ako sa to aj stalo. A keď po troch hodinách prichádzajú do mestečka, zdržiavajú Ho, aby zostal s nimi na noc. A až tam, za stolom, keď sa On modlí a dáva im chlieb, oni spoznávajú, že je to On – Ježiš. Ale On vtedy mizne, to im však nebráni, aby hneď vstali, a merali celú tú vzdialenosť 11 km ešte raz, aby čím skôr doniesli správu ostatným učeníkom, že je to všetko pravda, čo hovorili ženy, a že aj oni Ho stretli.
Chcem sa dnes však pozrieť na tento príbeh trochu inými očami. Inšpiroval ma k tomu jeden môj kamarát a kolega.
V tomto príbehu totiž nájdeme štyri nevyhnutné súčasti služieb Božích, ktoré sú od vzniku cirkvi súčasťou jej liturgie – v rôznych formách a podobách, ale sú tam. Tieto štyri zložky sú:  zhromaždenie, Slovo Božie, eucharistia – Večera Pánova a vyslanie.
V niektorých evanjelických cirkvách vo svete dokonca presne tieto štyri pojmy sú v poriadku služieb Božích ako také podnadpisy. Tak poďme na to.
1. Zhromaždenie. Po ceste kráčajú dvaja učeníci, plní otázok, zmätení z toho všetkého, čo sa stalo a čo počuli. Vzrušene o tom všetkom debatujú. Na ceste sa k nim pridáva Ježiš a zapojí sa do rozhovoru.
Bolo to veľmi malé zhromaždenie. Len dvaja ľudia. Ale pripomína mi to silne Pánovo zasľúbenie, že kde sa dvaja alebo traja stretnú v Jeho mene, tam On bude medzi nimi. Tu sa to doslova naplnilo. Boli dvaja a prišiel k nim Ježiš.
Nie je to typické zhromaždenie – v chráme, s lavicami, organom, rúchom, sviecami a všetkými tými doplnkami, ktoré očakávame v kostole. Ale v istom zmysle je to veľmi symbolické. Kresťanstvo nie je o sedení v kostole, ale o chodení s Ježišom.
Keď sa k nám pripojí Pán Ježiš, nech je to hocikde, tak sa obyčajná debata mení na bohoslužbu. Preto som sa pýtal v úvode na dôvody toho, že tu dnes ste. Je to len naše ľudské stretnutie, alebo stojíme o to, aby sa k nám pripojil aj Pán Ježiš. Len vtedy sme skutočne kresťanským zhromaždením, keď je medzi nami Pán Ježiš. Nie len naše ľudské reči, nie len naše vlastné myšlienky.
2. Skutočne má význam sa spolu stretnúť a spolu očakávať na to, čo nám povie Pán Ježiš. A tak sa dostávame k tomu druhému – Slovu.
A On k tým dvom skutočne hovoril. Viete si to predstaviť – trojhodinový výklad Biblie samotným Ježišom! To teda bola biblická hodina! To bola kázeň!
Opäť tu vidíme, že výklad Písma Svätého nie je obmedzený na kostolný priestor. Deje sa všade tam, kde nás sám Ježiš vyučuje. Na službách božích sa to deje tým, že tu čítame z Biblie, najmä z listov apoštolov, evanjelií, ale aj zo Starej Zmluvy, zo žalmov a pod.
Jedným z vrcholov služieb Božích je kázeň, ako to voláme. Ide o to, že spoločne otvárame Písmo a rozmýšľame nad tým, čo tieto slová znamenajú pre nás. Očakávame nielen múdre myšlienky človeka, ale to, že sám Boh bude k nám nejakým spôsobom hovoriť. Že Duch Svätý tie dávno písané slová oživí pre nás dnes tak, že budú pre nás aktuálne.
V niektorých kostoloch v zahraničí som videl, ako ľudia okrem spevníka majú bežne  aj Bibliu a otvárajú ju spolu s kazateľom. My sme si v našich končinách zvykli sa uspokojiť len s tým, že výklad Božieho Slova počúvame. Česť výnimkám, viem, že aj tu niektorí aj dnes máte svoju malú Bibliu. Tak by to malo byť. To je správne. Ak Božie slovo len počúvame, tak zapájame len jeden zmysel – sluch. Ale ak aj sami čítame, tak sme zapojili už aj zrak. A aj naša myseľ je potom oveľa aktívnejšia, ľahšie sa sústredíme, viac si zapamätáme a dávame väčší priestor Duchu Svätému, aby k nám hovoril.
Ak máte doma len veľkú Bibliu, kúpte si aj malú, aspoň Novú zmluvu a nosme si ju do kostola. Dnes dokonca môžete mať Bibliu aj vo svojom mobile, stále so sebou. A byť tak aktívne zapojení do procesu počúvania Božieho Slova.
3. To tretie je eucharistia, alebo po našom – Večera Pánova. Žiaľ pod vplyvom racionalizmu v 19. storočí sa dôležitosť Večere Pánovej zatlačila z nášho života do úzadia. Všetko emotívne, všetko tajomné, všetko, čo sa nedalo logicky zdôvodniť a rozobrať, bolo vytlačené z duchovného života ako niečo menejcenné. A tak sme si odvykli byť účastnými Večere Pánovej častejšie a zdedili sme  to tak.
Dnes si stále viac ľudí uvedomuje aj u nás, že Večera Pánova nie je náboženská povinnosť, ktorú treba z nejakého zvláštneho dôvodu absolvovať aspoň raz do roka, ale že aj tu ide o stretnutie so živým Kristom. Kým pri kázni je zapojený len náš sluch, poťažne zrak, a dôraz je viac na myšlienkové spracovanie veci, tak pri Večeri Pánovej je zapojená aj chuť, hmat a čuch, všetky naše zmysly, a nielen rozum ale aj cit, a tak celá naša osobnosť.
Nejde tu o nič čarovné v zmysle nejakej mágie; ale o iný spôsob, ako mi je podávané to isté evanjelium ako pri kázni. Vo viditeľnom a hmatateľnom chlebe a víne poznávam Krista kvôli mne, namiesto mňa a pre mňa ukrižovaného. Zároveň je tento stôl Pánov aj predobrazom budúcej hostiny so Vzkrieseným Kristom v Jeho nebeskom kráľovstve.
Emauským učeníkom na ceste počas Ježišovho výkladu – ako sami o tom povedali – horelo srdce. boli zapálení Božím Slovom. Akoby ich zrazu osvietilo a zmätok v hlave sa zrazu usporiadal. Zrazu im to všetko začalo dávať zmysel. Áno, takúto moc má Božie Slovo. Môžem hovoriť z vlastnej skúsenosti o tom, ak sa tma v mojej hlave zrazu zmenila pod vplyvom Božieho Slova na svetlo.
Ale – títo učeníci až pri stole s Ježišom spoznávajú, že je to vlastne On, kto k nim celý čas hovoril. Áno, niekedy nepotrebujeme veľa slov, niekedy kazateľ nemusí mať svoj deň, alebo my sme akosi mimo a z kázne nemáme nič. Žiaľ, stáva sa aj to. Ale pri Večeri Pánovej si vždy môžeme uvedomiť, že tu ide o Krista. Že On je Ten dôležitý. Môžeme si uvedomiť znovu a znovu, aký má pre nás význam Jeho smrť i Jeho život.
Preto Večera Pánova je vždy vzácna príležitosť stretnutia s Kristom, a to dokonca aj vtedy, ak ju priamo neprijímame. Preto má svoje miesto priamo na službách Božích, nie až „po“. Skúsme ju vnímať nie ako nadbytočné predlžovanie času v kostole, ale živú a potrebnú súčasť nášho života. A aj keď dnes Večera Pánova tu nebude, ak ste po nej zatúžili, o to lepšie. Tak to má byť.
4. A prichádzame k tomu poslednému – vyslanie. Toto je asi najmenej zrozumiteľné. Vedeli by ste teraz povedať, k čomu vás Pán Boh vysiela? Bol by to problém? Prečo? Sme len tými, ktorí prichádzajú, alebo aj tými, ktorí sú vysielaní?
My sa teraz už niekoľko týždňov bavíme na rodinnej skupinke o tom, aké je naše povolanie – čomu nás Boh povoláva, alebo lepšie povedané – do čoho nás vysiela, čo je naším poslaním. A je to veľmi zaujímavé. Aj keď v istých momentoch pre niektorých veľmi ťažké to vo svojom živote pomenovať. Nie sme zvyknutí uvažovať o svojom živote ako o poslaní. Akoby zvláštne duchovné povolanie bolo len pre pár vyvolených, akoby väčšina ľudí na tomto svete nemala žiadne poslanie,  akoby bolo jediným cieľom to tu na zemi nejako pretrpieť a potom hurá do neba.
Ale to je omyl. V našej liturgii sú dva momenty, ktoré síce možno zanikajú, ale veľmi zreteľne hovoria o našom – vašom poslaní. Pri prijímaní Večere Pánovej znejú slová: Pristúpte, prijmite osobné rozhrešenie a Jeho svätú Večeru. A potom G – Zvestujte nevinnú smrť Baránka nebeského a oslavujte Ho s vďačnou mysľou na svoje spasenie.
Od stola Pánovho odchádzaš s jasným poslaním – zvestovať Kristovu smrť a oslavovať Ho plní vďačnosti vo svojom živote.
A vždy v závere služieb Božích znejú v nejakej podobe slová: Podajme si ruky, rozíďme sa v pokoji a s radostným srdcom slúžme Pánovi. S radostným srdcom slúžme Pánovi. Toto je jasné vyslanie.
Pozeráš na svoj život ako na zvestovanie Krista, Jeho oslavu a službu Jemu? Ak nie, tak ti niečo dôležité uniká.
Tým učeníkom to ani nikto nemusel hovoriť, čo majú robiť. Iste boli po ceste unavení, zišiel by sa teplý kúpeľ a dobrá posteľ. Ale oni namiesto toho utekajú späť, aby ostatným povedali o Ježišovi. Vzdávajú sa svojho pohodlia, prekonávajú únavu aby druhým povedali – Ježiš naozaj žije! Nemohlo to počkať do rána? Mohlo? Možno mohlo, ale z ich pohľadu v žiadnom prípade nemohlo! Tí ostatní to predsa musia vedieť! Čím skôr, tým lepšie. A tak idú.
To vyslanie sa deje na službách Božích ešte aj iným, menej zreteľným, ale pritom rovnako dôležitým spôsobom.
Na službách Božích sa modlíme – u nás je to väčšinou v časti po kázni – nielen za svoje potreby ale aj za potreby druhých ľudí. Ale táto modlitba má pokračovať aj u teba doma. Je mnoho ľudí, ktorí sa nemodlia. Je mnoho ľudí, za ktorých sa nikto nemodlí. A sme to my, si to práve ty, ktorý sa za nich a namiesto nich môžeš modliť. To je jedno z tvojich dôležitých poslaní. Prihováraj sa u Boha za druhých ľudí. To je tvoje poslanie.
A ešte jedno – zbierka. U nás sa to deje zväčša pri východe z kostolov. Tých pár mincí nie je tvojim ocenením kazateľovho výkonu v danú nedeľu. Ide o tvoju praktickú účasť na Božej misii a diakonii v tomto svete. Ak na svoj príspevok pozeráš len ako na príspevok k pokrytiu nájomného za sálu, ako príspevok na odmenu pre kostolníčku či plat farárovi, tak je to veľmi málo. Tvoje peniaze môžu urobiť omnoho viac ako len toto. Tvoj dar je tvojou predĺženou rukou, ktorou sa zúčastňuješ na budovaní Božieho kráľovstva na tejto zemi. Amen

Hľadanie ježiša

12.4.2009, 1 slávnosť veľkonočná

1 V prvý deň po sobote zavčasu ráno šli k hrobu a niesli vonné veci, ktoré pripravili; boli s nimi aj niektoré iné. 2  Ale kameň našli odvalený od hrobu, 3  a keď vošli, nenašli telo Pána Ježiša. 4  Keď boli nad tým v rozpakoch, ajhľa, dvaja mužovia v žiariacom rúchu zastali si vedľa nich, 5  a keď sa preľakli a sklopili zraky k zemi, povedali im (tí mužovia): Čo hľadáte živého medzi mŕtvymi? 6  Niet Ho tu, ale vstal. Rozpomeňte sa, ako vám hovoril, keď bol ešte v Galilei, 7  že Syna človeka musia vydať hriešnym ľuďom do rúk a ukrižovať a že v tretí deň musí vstať z mŕtvych. 8  I rozpomenuli sa na Jeho slová. 9  A vrátiac sa od hrobu, zvestovali toto všetko jedenástim a všetkým ostatným.
Lk 24:1-9

Milí bratia a sestry v Pánov Ježišovi Kristovi!

Dnešný deň je radostnou oslavou toho, že náš Spasiteľ, náš Záchranca z hriechu, nezostal mŕtvy v hrobe, ale bol nebeským Otcom vzkriesený a žije! Bez veľkonočnej nedele by nebolo kresťanskej viery v Ježiša. Mohli by sme na Neho spomínať ako na dobrého človeka, ako na učiteľa mravnosti, ako na duchovného vodcu, ako na neúspešného proroka. Mohli by sme si vziať príklad z Jeho života, rozmýšľať nad Jeho múdrymi slovami, ale nemali by sme v Ňom nádej akú máme teraz. Všetko by skončilo zúfalstvom a beznádejou Veľkého piatku.
Veľký piatok a veľkonočná nedeľa sú ako dve strany jednej mince. Nemôžete mať jednu bez druhej. Obraz je úplný len keď sú obidve. Veľký piatok a Veľkonočná nedeľa tvoria jeden celok. Odtiaľto sa odvíja naša viera a sem sa vracia a čerpá silu pre svoje napredovanie.
My môžeme o tom dnes veľkolepo rozprávať. My dnes už poznáme celý príbeh. Ale pred takmer 2000 rokmi, tí ľudia, ktorí boli priamymi účastníkmi týchto udalostí, prežívali tieto udalosti inak ako my dnes. Oni ich PRIAMO prežívali. So všetkými pochybnosťami a nádejami, ktoré k tomu patria.
Svojim spôsobom však každý z nás môže prežiť svoj vlastný veľkonočný príbeh. Čo tým myslím? Myslím tým to, že Ježiš, ktorý je pre teba v istej fáze života len mŕtvym človekom, len historickou postavou alebo už nepotrebným náboženským doplnkom, zrazu ožije aj v tvojom srdci.
Ježiš žije bez ohľadu na to, či tomu veríš alebo nie. A raz príde chvíľa, že sa pred tohto Ježiša každý z nás postaví aby účtoval zo svojho života. Ale môže byť pre teba mŕtvy v tom zmysle, že s Ním nepočítaš, že ti je ľahostajný, že nie je súčasťou tvojho životného príbehu. Možno je príležitostnou dekoráciou ako dnes, keď si prišiel na sviatky do kostola.
Na svete žije niekoľko miliárd ľudí, a len niekoľko málo z nich, je živou súčasťou môjho života. O miliónoch z nich vôbec nič neviem, nepočítam s nimi, okolo tisícov prechádzam a naše životy sa nikdy nestretnú.
A tak to môže byť aj s Ježišom. Hoci je skutočný, môžeš okolo Neho prechádzať, a predsa sa s Ním nikdy skutočne nestretnúť.
Inak to však bolo pre tie ženy, ktoré šli v to veľkonočné nedeľné ráno k hrobu. Ježiš bol súčasťou ich života. Ale teraz bol mŕtvy. Aspoň tak vedeli – veď boli pri tom, ako ukladali Jeho telo do hrobu. Teraz šli k hrobu, lebo chceli dokončiť pohrebný obrad tak, ako sa patrí. Umyť jeho telo a natrieť ho vonnými masťami tak, ako to bolo zvykom.
Ony hľadali Ježiša. On im nebol ľahostajný. Ale dnes sú milióny ľudí, ktorí Ježiša vôbec nehľadajú. Mnohí sú aj pokrstení, dostali znamenie Božej milosti, ale nič to pre nich neznamená. Ježiš je pre nich stále mŕtvy.
Práve predvčerom mi jedna známa rozprávala o tom, ako rôzne jej kolegovia pristupujú k týmto sviatkom. Niektorí sú veriaci a slávia tieto sviatky podobne ako mnohí z nás.
Pre iných je to len pár dní voľna, na kedy si naplánovali – ako jeden z kolegov – hoci aj betónovanie. Áno, dokonca pokrstený evanjelik si naplánoval na Veľký piatok betónovanie.
Môžeme nás to pohoršovať, môžeme sa nad tým rozčuľovať, môžeme tým byť dotknutí a môže nás to bolieť. Ale tak to je s človekom, pre ktorého je Ježiš v skutočnosti mŕtvy. Nič pre neho neznamená.
Mnohí Ježiša vôbec nehľadajú. Ale tieto ženy z evanjelia Ho hľadali. Šli za Ním tam, kde predpokladali, že bude. Aké však bolo ich prekvapenie, keď Ho tam nenašli. Nebolo tam vojakov, ktorí Ho mali strážiť, kameň z vchodu bol odvalený a hrob bol prázdny. Čo sa stalo?
Zjavia sa im dvaja anjeli. Nie tí s krídelkami z kostolného oltára, ale ako dvaja mužovia – poslovia. Čo hľadáte živého medzi mŕtvymi?, hovoria.
Ty si možno jeden z tých mála, ktorí za Ježišom idú, ktorí Ho hľadajú. Ale či Ho hľadáš na správnom mieste? Pokiaľ si s niekým nedohodnem schôdzku priamo na cintoríne, nebudem ho tam hľadať. Budem ho hľadať tam, kde žije, kde pracuje, kde býva, kde trávi voľný čas.
Mnohí aj dnes hľadajú Ježiša na nesprávnom mieste. Hľadajú živého medzi mŕtvymi. Ježiš nepatrí medzi velikánov ľudstva, ktorí odpočívajú na cintorínoch. Nepatrí medzi tých, ktorých myšlienky môžeme čítať len v knihách. Nepatrí medzi tých, ktorých si uctíme ako svojich veľkých predkov.
Keď som bol ako študent gymnázia na výmennom pobyte v Moskve, šli sme aj do Mauzólea pozrieť na Lenina, o ktorom hovorila komunistická propaganda, že je večne živý.
Šli sme do Mauzólea a viete čo? On tam bol. On tam ležal. Mŕtvy. Teda, neviem to s určitosťou povedať. Možno to bola len vosková figurína, taká, aké môžete vidieť aj tu v košiciach v Urbanovej veži, ale prinajmenšom tam bolo niečo, čo Leninom mohlo byť.
Lenin večne živý? Dnes sa už ani k jeho myšlienkam nahlas politici nehlásia, hoci v mnohých hlavách ešte jeho myšlienky strašia.
Ježiš je živý, ale inak ako ktokoľvek iný. On je živý ako vzkriesený, ako zmŕtvychvstalý. Bol mŕtvy a znovu ožil. Skutočne, nie obrazne, nie len v mysliach nasledovníkov, nie len v zapísaných slovách a myšlienkach.
Preto Ho máme hľadať medzi živými. Okolo živého človeka môžem prejsť bez záujmu, ale môžem s ním aj vstúpiť do kontaktu, vytvoriť reálny vzťah, komunikovať, spolu žiť.
A podobne je to aj s Ježišom, ktorý však nie je len človekom, ale pravým Bohom. Ak teda hľadáš Ježiša, hľadaj nie len Jeho myšlienky, Jeho životný príklad, ale hľadaj s Ním vzťah. Komunikuj s ním v modlitbe a keď čítaš Jeho myšlienky v Biblii, čítaj ich ako slová živého Boha.
Ježiša dnes nestretáme ako druhého človeka zoči-voči. V tom je to trochu ťažké. Ale tak ako tam vtedy poslal tým ženám anjelov, tak aj nám posiela rôznych anjelov – poslov, ktorí nám pomáhajú usporiadať si to všetko v hlave i srdci, ako to vlastne s Ježišom je.
Nemám teraz ani tak na mysli anjelov ako nadprirodzené duchovné bytosti. O tých nechcem špekulovať. Ak sa aj s takým Božím anjelom stretneš, budeš potom vedieť, že je to on. Ale slovo anjel znamená jednoducho posol. Ježiš nám posiela do života mnohých takýchto poslov dobrých správ, aby sme nezostali vo svojom zmätku, zúfalstve a beznádeji.
Tieto ženy sa potom neskôr stretli s Ježišom aj priamo, keď sa im zjavil. Ale v tejto chvíli ešte nie. Ale samé sa stali anjelmi – poslami dobrej správy pre ďalších. Utekali za ostatnými učeníkmi a povedali im všetko to, čo sa dozvedeli od anjelov.
Aj ty sa môžeš stať anjelom – poslom dobrej správy pre ďalších, ktorí žijú v smútku a beznádeji. Nemusíš vedieť o Pánovi Ježišovi všetko. To nikdy ani nebudeš vedieť.
Ale keď nájdeš vzťah s Ježišom, bude to pre teba normálne, že sa o to podelíš s ďalšími. Tak ako vieš. Nie učenými slovami, ale o to prirodzenejšie a skutočnejšie.
Prišli sme sem dnes na služby Božie. Nehľadajme Ježiša v minulosti, medzi veľkými postavami dejín, nehľadajme Ho v obradoch, v mŕtvych veciach, ale hľadajme Ho skrze modlitbu a Jeho slovo v Biblii.
On nám posiela v ústrety poslov, ktorí nám pomáhajú stretnúť sa s Ním. A keď si sa už stretol s Pánom Ježišom ako so svojím Spasiteľom a Pánom svojho života, nenechaj si to pre seba. Povedz o tom ďalším. On vstal. On naozaj vstal. Amen

Vzdať sa hriechu

22.3.2009, 4 Nedeľa pôstna

Preto aj my, keďže máme toľký oblak svedkov okolo seba, zložme všetko, čo nám je na ťarchu, i hriech, ktorý nás tak ľahko opantáva, a buďme vytrvalí v zápase, ktorý máme pred sebou.
Židom 12:1

Milí bratia a sestry v PJK!

V tomto pôstnom období je tu jednou z nosných tém na našich službách Božích to, čoho sa môžeme a máme vzdať pre Krista. Vzdať sa niečoho? To mi nie je celkom po vôli, to mi nie je prirodzené.
Ľahko sa vzdávam toho, čo nepotrebujem, alebo toho, čo nemôžem použiť. Ale vzdať sa niečoho, čo mi prináša potešenie, čo je príjemné… hm, prečo by som to mal robiť?
Je taký rozšírený, ale pomýlený názor medzi mnohými evanjelikmi, že keďže sme spasení z milosti, nemá zmysel, aby sme sa zaťažovali myšlienkami pôstu, odriekania… a kresťanskej disciplíny vôbec.
Je síce pravdou, že naše spasenie sme dostali darom od Pána Ježiša Krista, celkom bez našich zásluh, nič k tomu nemôžem pridať, ani to nijako vylepšiť. Boh skutočne nepotrebuje moje úsilie, moje dobré skutky, moje odriekanie, pôsty atď.
Otázkou však je, 1. či to ja nepotrebujem? A ako sa poznám – určité cvičenie sa v kresťanskej disciplíne potrebujem. A po 2. Ako odpovieš svojim životom na to, čoho sa Kristus vzdal pre teba? Dajme si pozor, aby sme nebrali Božiu milosť na ľahkú váhu.
Keď chcem dnes spolu s vami rozmýšľať o hriechu, chcem tak robiť v širších súvislostiach. V našom dnešnom biblickom texte sa hovorí: zložme všetko, čo nám je na ťarchu, i hriech, ktorý nás tak ľahko opantáva.
Obyčajne uvažujeme o hriechu v kategóriách „dobrý – zlý skutok“. Ale hriech je oveľa vážnejší problém, ako naše jednotlivé činy či výčiny J.  To dnes veľmi cirkevne znejúce slovo „hriech“ doslova znamená „zísť z cesty“, „minúť sa cieľa“. Majme toto na pamäti.
Ak si svoj život predstavíme ako cestu, na ktorej kráčame odniekiaľ niekam, tak hriech je potom všetko, čo nás odvádza od cieľa nášho života; hriech je každé zídenie z tejto cesty.
Ak máš pocit, že momentálne sa len tak bezcieľne túlaš, alebo dokonca blúdiš a nevieš nájsť ten správny smer (prečo mám od istého času isté zábrany použiť v kázni toto slovo? J), alebo máš pocit, že sedíš niekde pri ceste, dobitý, doráňaný, alebo jednoducho unavený, pričom ostatní, zdá sa, majú kam ísť, tak vedz, že za týmto všetkým je hriech –  stratil si cieľ, minul si ho, zišiel si z cesty.
Pisateľ nášho dnešného biblického textu to vyjadruje slovami „ťarcha“ a „hriech“. Budeme o tomto teraz viac uvažovať, ale ešte predtým sa chcem pristaviť pri otázke: A čo ma má motivovať? Ako ísť ďalej, keď sa v tom zápase života cítim neraz tak sám?
Tu v Biblii čítame: Preto aj my, keďže máme toľký oblak svedkov okolo seba, zložme… atď. Týmito slovami nám je pripomenuté, že v tom nie sme sami. Videl som nedávno taký kreslený vtip. Na obrázku bolo nakreslených množstvo ľudí ako v nejakom hypermarkete, medzi regálmi sa tam tmolili a pozerali na tovar. A nad každým bola taká bublina s textom: Som sám, som sám, som sám…
Áno, toto je pocit mnohých dnešných ľudí – uprostred davu sa cítime sami. Ak to ne je tvoj prípad, si šťastný človek a ďakuj za to Bohu. Ale ak sa v tom vidíš, potom vieš, o čom hovorím…
Kresťan však môže kráčať týmto životom vo vedomí, že aj keď sa zdá, že je sám, tak sám nie je. Raz bola jedna sestra vo viere, ktorá sa nikdy nevydala, moja bývalá vedúca na doraste v BA, ktorú si veľmi vážim, veľmi vzdelaná ale aj hlboko veriaca žena, niekde na liečení. A šla na prechádzku do lesa. A niekto tam, zo zamestnancov alebo tak nejak sa jej spýtal, či sa nebojí ísť do lesa tak sama. A ona na to: Ja nie som sama. My sme vždy dvaja. So mnou je vždy Pán Ježiš. A ten druhý na to. A my sme štyria – so mnou je aj Otec a Duch Svätý. J
Obaja v tom mali jasno. Nie sú sami, keď je s nimi Boh. Ale Boh sa niekedy zdá byť tak vzdialený a vtedy veľmi človeku pomôže vedomie, že sú tu aj druhí ľudia. To je ten oblak svedkov. To sú tí svedkovia viery.
Aj mňa veľmi motivujú mnohí kresťania, niektorí žili dávno v minulých dobách, iných stretávam aj dnes, poznám ich a neraz prežívame naše zápasy spolu.
Takže – nie sme v tom sami. Preto zložme všetko, čo nám je na ťarchu, i hriech, ktorý nás tak ľahko opantáva. Keby to bolo jednoduché, asi by o tom Biblia nehovorila. Ale nie je to také ľahké. Sám pisateľ týchto riadkov hovorí, že hriech nás ĽAHKO opantáva. Ani sa nenazdám a už som v tom až po uši.
Opantáva znamená, že sa ma zmocňuje, pohlcuje ma, zväzuje ma. Na iných miestach to Biblia popisuje slovami, že nás hriech zotročuje. Ak je niekto poviazaný, zotročený, tak nemá možnosť voľby. Nemôže sa rozhodnúť nehrešiť. A takto ľahko my podliehame hriechu.
Ak nechceš na ceste naraziť, musíš pozorne sledovať, čo je pred tebou, kadiaľ cesta vedie. Nemôžeš kráčať vpred a nepozerať pred seba. To sa väčšina z nás naučí ešte v predškolskom veku, niekedy aj za cenu bolestivých modrín na čele J. Ale tak ľahko je niekde sa nepozerať a stratiť spred očí cieľ. A potom príde náraz.
Pamätám si veľmi dobre, ako sme sa s kamarátom tak zaujato rozprávali na prechádzke ako škôlkari, že si vôbec nevšimol (ani ja) dopravnú značku, ktorá pred ním zrazu vyrástla na chodníku. Keď sa jeho hlava stretla so stĺpikom, tak tak zarindžalo, že sa až učiteľka, ktorá bola pár metrov pred nami, otočila, že čo sa deje. Úsmevno-bolestivá príhoda zo škôlky, ale veľmi trefne ilustruje, čo sa s nami deje, keď zídeme z cesty.
Nie sme supersvätci, ani len obyčajní svätci, len obyčajní hriešnici, ktorí každodenne zápasíme s mnohými vecami, s ľuďmi, sami so sebou.
Zložme svoj hriech. Nechajme ho tak. Nech ten zostane ležať tam, v prachu cesty, ale my poďme vpred, ďalej, v ústrety nebeskému cieľu.
Hriech, to nie je batožina, ktorú hodíme do kufra v aute a pohodlne sa vezieme ďalej. Je to skôr batoh, ktorý vláčime na svojom chrbte, ktorý nás obmedzuje a zväzuje.
Čítame tu, že sú aj iné veci, ktoré nie sú priamo nazvané hriechom, alebo aspoň my ich tak hneď nevidíme, a predsa sú nám na ťarchu. Čo je tým myslené?
Ja sa spýtam takto: Čo ti prekáža v živote celkom nasledovať Krista? V čom krívaš na obe strany? Čo ťa zdržiava? O čo sa bojíš prísť, ak by si vykročil za Kristom? Porozmýšľaj. Tak toto všetko sa dá nazvať ako hriech. Teda, to aj JE hriech, od ktorého potrebuješ byť oslobodený.
A ďalšia otázka: Čo ti bráni radovať sa z cesty za Kristom? Čo spôsobuje, že tvoje kresťanstvo vyzerá viac ak trúchloslužby a nie ako radostná oslava? Tak toto je tá ťarcha, ktorú vláčiš a nemusel by si.
Jedného i druhého sa potrebuješ vzdať. Lebo ak to budeš niesť ďalej so sebou, tak sa ľahko môže stať, že do cieľa nikdy nedôjdeš.
Možno to vyzerá jednoducho, ale v skutočnosti nie je. Je možno milión vecí, ktorých sa viem ľahko zdať. Ale sú možno 1-2-3, pri ktorých to vôbec nie je ľahké. pri ktorých sa desím, že ak sa ich vzdám, tak o niečo prídem.
V skutočnosti však prichádzaš o väčšie potešenie, radosť a slobodu, keď sa týchto vecí nevzdáš.
Nie je to jednoduché. Viem, lebo som v tom aj ja sám až po uši. A ja som už v štádiu, že už nielen moja Alenka, manželka by o tom vedela rozprávať, ale už aj moje deti.
Aj tu čítame: buďme vytrvalí v zápase, ktorý máme pred sebou. To nie je prechádzka v nedeľu poobede. To je zápas. A ak si myslíte, že teraz je ten najťažší, tak tu čítame, že ho ešte máme pred sebou. Áno, keď skončí jeden boj, vstupujeme do ďalšieho. Tu na zemi je to tak. A keď vám niekto bude hovoriť niečo iné, tak klame, alebo sa mýli.
A predsa to stojí za to. Nezabudnime, že pred sebou máme nielen zápas, ale aj cieľ. Máme okolo seba oblak svedkov, ktorí týmto zápasom už prešli, či prechádzajú podobne ako my. Máme pred sebou Ježiša, ktorý týmto všetkým prešiel a zvíťazil. My môžeme žiť z tohto Jeho víťazstva.
Budeme sa teraz modliť. Chcem dať priestor každému na osobnú modlitbu. Urobíme to dnes tak, že položím najprv jednu otázku, ktorá už dnes zaznela, potom bude chvíľka ticha na modlitby, potom druhá otázka a opäť vaše modlitby. Potom sa budeme modliť spolu nahlas.
Amen

1. Čo ti prekáža v živote celkom nasledovať Krista? V čom krívaš na obe strany? Čo ťa zdržiava? O čo sa bojíš prísť, ak by si vykročil za Kristom?
hriech,

2. Čo ti bráni radovať sa z cesty za Kristom? Čo spôsobuje, že tvoje kresťanstvo vyzerá viac ak trúchloslužby a nie ako radostná oslava?
bolesť, slabosť, sklamanie, zranenie, neodpustenie

Úvod zborových presbyterov a funkcionárov

15.3.2009, 3 Nedeľa pôstna

57 Keď šli, povedal Mu ktosi cestou: Pôjdem za Tebou, kamkoľvek by si šiel. 58  Odpovedal mu Ježiš: Líšky majú dúpätá a nebeskí vtáci hniezda, ale Syn človeka nemá, kde by sklonil hlavu. 59  Inému zas riekol: Poď za mnou! Ale ten povedal: Dovoľ mi najprv odísť a pochovať si otca. 60  Odpovedal mu: Nech si mŕtvi pochovávajú svojich mŕtvych; ale ty choď a zvestuj kráľovstvo Božie! 61  A ešte iný povedal: Pôjdem za Tebou, Pane, ale dovoľ mi najprv rozlúčiť sa s domácimi. 62  Ježiš mu však povedal: Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nehodí sa pre kráľovstvo Božie.
Luke 9:57-62

Milí bratia a sestry v PJK!

Mám toho veľa, čo chcem povedať. Keď som dopísal dnešnú kázeň, zistil som, že je to akési dlhé, tak som sa rozhodol celkom vynechať pôvodný úvod. Tak len veľmi stručne: Ide tu o to, čo to stojí, keď chce byť človek nasledovníkom Pána Ježiša. Veľmi prakticky – ak chceš ísť za Ježišom aj ty, tak pozorne počúvaj. Ak to nechceš zobrať vážne, tak tu zbytočne márniš čas.
Budem hovoriť nielen k vám, milí presbyteri – aj vy, ktorí ste stáli v tejto službe doteraz, aj vy, ktorí začínate či pokračujete. Chcem hovoriť k vám všetkým. A úprimne povedané – chcem hovoriť v prvom rade sám k sebe. Tak poďme na to.
Náš dnešný evanjeliový text opisuje tri krátke dialógy, tri stretnutia Pána Ježiša s tromi rôznymi ľuďmi. Jedného volal On, aby Ho nasledoval, dvaja sa ponúkali sami, ale ich rozhodnutie nebolo až také pevné.
Nevieme, ako to nakoniec dopadlo. Nevieme vlastne ani len mená týchto troch ľudí, nevieme, či sa niekedy vlastne vybrali na cestu za Ježišom, alebo zostalo len pri ich úvahách.
Toto je nebezpečenstvo aj pre nás. Stretneme sa s Ježišom. Ale zostaneme len pri zvažovaní pre a proti a nikdy sa nepohneme dopredu.
Ten prvý oslovil Ježiša s veľkým odhodlaním: Pôjdem za Tebou, kamkoľvek by si šiel. Výborne! Čo viac si možno priať? Ako by ma potešilo, keby ste prišli za mnou a povedali mi: Brat farár, nech sa pustíš do hocičoho, ideme s do toho s tebou… čo viac si môže človek priať ako mať takých odhodlaných a verných nasledovníkov?
Ale aká je Ježišova odpoveď? Líšky majú dúpätá a nebeskí vtáci hniezda, ale Syn človeka nemá, kde by sklonil hlavu. Ježiš tu sám seba predstavuje ako bezdomovca?! Lepšie povedané ako pútnika. Pán Ježiš je na ceste. Je na ceste naplniť svoje poslanie. Nie je tu preto, aby si budoval krásny a bezpečný domov. Žiaden: môj dom – môj hrad. Nie. Ježiš je na ceste.
Ak chceš ísť s Ním, znamená to byť tiež stále na ceste. Nebyť priviazaný k jednému miestu, k jednému domu, bytu.
Pán Ježiš nestojí na jednom mieste. On ide. Ak ty chceš stáť, On sa ti vzdiali.
Vieme asi každý, ako veľa pre nás znamená domov – to vlastné miestečko, ktoré je skutočne naše. Tá vlastná posteľ, to miesto, kde môžem byť sám sebou.
Viete, skôr ako sme sa presťahovali do vlastného bytu, bývali sme pol roka u známych v jednej izbe. Doslova v ich obývačke. Viete, ešte aj teraz niekedy, keď pustím vodu v kúpeľni, tak ma fascinuje vedomie, že tá voda z kohútika, čo tečie, je „moja“ voda. Môj domov, moje miesto… Iste, má mnoho nedostatkov, ale je to to moje miesto.
Čoho sa vzdal Pán Ježiš? On sa vzdal toho svojho miesta – najprv toho krásneho miesta v nebi, a potom aj toho na zemi. Ako sa to týka nás? Buď pripravený, že ak kráčaš s Ježišom, vstupuješ do neistoty. Vydávaš sa na cestu a opúšťaš to svoje miesto, domov.
Ešte aj tá líška má tú svoju dieru v zemi, a vtáčik hniezdečko na strome, ale Pán Ježiš nemá ani len to. Ak máš ty viac, ak máš byt či dom, nemusíš mať teraz hneď výčitky svedomia, ale buď pripravený to v prípade potreby opustiť. Neviaž k tomu svoje srdce.
Viete, bol som raz ubytovaný v jednom cirkevnom zbore v zahraničí u jednej rodiny. Mali krásny dom v krásnej štvrti. Krásna piesočná pláž bola vzdialená pešo 5 minút. Izieb mali, že som ani nevedel porátať, pri dome bazén, atď. Ale ako sme sa rozprávali, tak som zistil, že v ich dome počas roka prakticky ani nebolo týždňa, aby u nich nebol niekto ubytovaný. Aby bolo jasné, oni neprevádzkovali penzión, žiadne „zimmer frei“ pre turistov, ale jednoducho otvorený dom pre príbuzných, priateľov, známych ale i neznámych, hostí z cirkvi – ak som bol aj ja, a mnohých ďalších.
Aj to znamená opustiť svoj domov, vzdať sa svojho pohodlia. Otvoriť sa druhým, a otvoriť druhým aj dvere svojho bytu aj za cenu, že vám pošliapu koberec, zašpinia gauč, rozbijú tanier a pod.
Ale môže to znamenať aj opustiť fyzicky svoj rodný dom, rodný kraj a ísť na misiu do ďalekej cudziny, kde už dvojizbový byt je luxusom, alebo kde ani netečie – nie že teplá, ale žiadna voda, a musíte si ju kupovať.
Chceš ísť za Ježišom kamkoľvek by On šiel? Líšky majú dúpätá a nebeskí vtáci hniezda, ale Syn človeka nemá, kde by sklonil hlavu.
Toho druhého oslovil sám Ježiš: Poď za mnou! Ale ten povedal: Dovoľ mi najprv odísť a pochovať si otca. Odpovedal mu: Nech si mŕtvi pochovávajú svojich mŕtvych; ale ty choď a zvestuj kráľovstvo Božie!
Aká to česť byť oslovený Ježišom! On si ma vybral za učeníka! Neviem, v akej ste boli pozícii, keď sa chlapci na ulici rozdeľovali do dvoch družstiev napr. na futbal. Zvolia sa dvaja kapitáni a oni si potom striedavo vyberajú do svojho mužstva. Aké je to trápne a ponižujúce zostať posledný, či dokonca ten, ktorého nikto nechce. Zažili ste to? Ak nie, tak ten pocit nepoznáte. A na druhej strane, ako stúpne vaše sebavedomie, keď si vás kapitán vyberie hneď v prvom alebo druhom kole. „On so mnou počíta, som hoden hrať v jeho tíme.“
A tu si niekoho vyberá Ježiš do svojho tímu. A čo nasleduje? Výhovorka. Na prvý pohľad veľmi vážna: Dovoľ mi najprv odísť a pochovať si otca. Logická požiadavka. Samozrejme, to sa patrí. ako by to bolo nepochovať si otca.
Ale znalci Písma sa zhodujú v tom, že tu nešlo o to, že by Ježiš oslovil niekoho z pohrebného sprievodu. Podľa všetkého otec dotyčného ešte žil. A možno sa tešil ešte aj dobrému zdraviu.
Jednoducho tento muž povedal: Áno, pôjdem za tebou, ale musím počkať, kým si zariadim veci v dome. Možno mal súrodencov a bál sa, že by prišiel o svoju časť dedičstva. Možno jeho rodičia na neho mali svoje požiadavky, očakávania, a keby ich neplnil, bol by vydedený.
Jednoducho, tento muž nechcel riskovať. Chcel mať najprv istotu vo svojich domácich záležitostiach, a potom, možno, ak to okolnosti dovolia, potom pôjdem za Ním.
Kým ten ešte čakal na smrť svojho otca, Ježiš už bol nielen po smrti, ale aj po vzkriesení a už sedel na nebesiach…
Tomuto chlapíkova však Ježiš tvrdo povedal: Nech si mŕtvi pochovávajú svojich mŕtvych; ale ty choď a zvestuj kráľovstvo Božie! Týmto Pán Ježiš povedal dve dôležité veci. Po prvé, pochovať človeka so všetkou úctou môže hocikto, kto má k tomu človeku vzťah. Ale zvestovať kráľovstvo Božie môže len duchovne živý človek.
Pri tomto si kladiem aj ja vážnu otázku. Viete, je mnoho dobrých vecí, ktoré možno robiť tu na tejto zemi. Ale ja si musím vybrať to, čo neurobí hocikto. Prečo? Pretože nie som hockto. Som kresťan, som Božie dieťa. Ja poznám evanjelium a poznám Spasiteľa. Je mnoho vecí, ktoré môžu rovnako dobre robiť aj ľudia bez viery v Boha. Ale kto im môže povedať o Spasiteľovi? Len ten, kto Ho pozná.
Nechcem tým povedať, že všetci musíte opustiť svoje zamestnanie a – hurá za farárov či misionárov. Len rob poriadne svoju prácu, ale pamätaj – sú veci, ktoré miesto teba nedokáže nikto iný. To, čo robíš v práci, dokáže mnoho aj iných ľudí miesto teba. Ale ty si tam pre niečo viac – ty si tam aj preto, aby si im povedal o Božom kráľovstve.  tom ťa nikto nezastúpi.
Je mnoho vzácnych hodnôt na tejto zemi – rodina, domov, majetok, práca a ďalšie, ale najväčšou hodnotou je Božie kráľovstvo, pretože to je večné. Všetko ostatné tu necháme, to pominie. Ale Božie kráľovstvo je večné. Preto: Nech si mŕtvi pochovávajú svojich mŕtvych; ale ty choď a zvestuj kráľovstvo Božie!
A čo ten tretí? Ten vyjadruje ochotu ísť, ale – hneď sám pridáva jedno „ale“. Pôjdem za Tebou, Pane, ale dovoľ mi najprv rozlúčiť sa s domácimi. Ježiš mu však povedal: Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nehodí sa pre kráľovstvo Božie.
Opäť sa tu spomína rodina. Čo má zase Pán Ježiš proti tomu, aby sa dotyčný rozlúčil s domácimi? Ísť za Ježišom bola aj vtedy zásadná zmena. Peter, Ondrej, Ján a Jakub nechali siete na brehu a šli za Ním. Matúš nechal colnicu colnicou a šiel za Ním.
Ale tu je jeden z nádejných učeníkov chce ešte urobiť niečo „najprv“, a až potom Ježiš. Viete, je dosť možné, že keby Peter nenechal tie siete na brehu, ale začal ich čistiť a ukladať, tak by si to rozmyslel. Keby Matúš uzatváral tržbu za ten deň a na tej colnici rátal, koľko vybral, s každou ďalšou mincou by klesalo jeho odhodlanie vydať sa ešte za Ježišom.
Ja osobne nemám rád urýchlené rozhodnutia. Ale všetci vieme, že v určitých situáciách sa človek musí rozhodnúť rýchlo – teraz alebo nikdy. A kto príliš váha, tak premešká jedinečnú šancu.
Keby sa ten dotyčný začal lúčiť s domácimi a každému mal vysvetľovať, prečo opúšťa istotu domova, svoju prácu atď. a ide za Ježišom, tak by ho jeho blízki odhovárali. Viete, poznám nemálo prípadov, kedy rodičia deťom hovoria, aby to tak nepreháňali s tým náboženstvom. Hovoria: To, že si nábožný, to je v poriadku, ale len to prosím ťa tak nepreháňaj, nebuď fanatikom.
Vieme, že v istom momente dokonca Ježišovi príbuzní prišli za ním, vyhľadali Ho, a chceli Ho zbrzdiť, lebo si mysleli, že sa. zbláznil.
Ježiš…  povedal: Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nehodí sa pre kráľovstvo Božie. Ak sa rozhodneš pre Božie kráľovstvo, už sa neobzeraj späť. To je pasca, do ktorej upadla Lótova žena. Utekala z mesta, ktoré si vybrali spolu s manželom za svoj domov, pretože to bolo miesto lákavejšie a krajšie ako to, čo zostalo Abrahámovi. Ale bolo to aj miesto a mesto hriechu. A boh prišiel so svojim súdom. Ona sa ho však nedokázala celkom vzdať. A obzrela sa späť a to bol jej koniec. Ďalej sa už nedostala. Poznáte ten starozmluvný príbeh…
Ak chceš ísť vo svojom dopredu, nemôžeš sa stále obzerať späť. Ak Pavel napísal: Bratia, ja si nemyslím, že som už uchvátil. Ale jedno robím: zabúdam na to, čo je za mnou, a snažím sa o to, čo je predo mnou… (Filp 3:13).
Máš ty takto pohľad uprený dopredu? Tieto biblické slová som si ja vybral pri svojej ordinácii. A priznám sa, už som na ne skoro zabudol, keď som pred časom narazil na svoje oznámenie o ordinácii, ktoré som si sám pripravil. A uvedomil som si, že si tieto slová potrebujem častejšie pripomínať.
neviem, asi táto moja dnešná kázeň nie je veľmi povzbudivá. J nebojte sa, to čo hovorím, hovorím v prvom rade sám sebe. A môžete ma v tom kontrolovať a napomínať. A budem tak robiť aj ja vo vzťahu k vám. A snáď pôjdeme potom spolu tam, kam kráča Pán Ježiš. Poďme za Ním. Všetci.
Amen

Pomôcky:
Biblia s aplikáciami pre život
Concordia Self-Study Bible
Lukášovo evangelium, D. Gooding

Vzdať sa seba

1.3.2009, 1 pôstna nedeľa

5 Tak zmýšľajte medzi sebou, ako aj Ježiš Kristus,6  ktorý mal podobu Božiu a svoju rovnosť s Bohom nepokladal za lúpež,7  ale vzdal sa hodnosti, vzal na seba podobu služobníka, podobný sa stal ľuďom, a keď sa zjavil ako človek, 8  ponížil sa a bol poslušný do smrti, a to až do smrti na kríži. 9  Preto Ho aj Boh nadmieru povýšil a dal Mu meno nad každé meno, 10  aby v Ježišovom mene pokľaklo každé koleno tých, čo sú na nebi aj na zemi, aj pod zemou, 11  a každý jazyk aby na slávu Boha Otca vyznával, že Ježiš Kristus je Pán. 12  A tak, moji milovaní, ako ste vždy boli poslušní, nielen v mojej prítomnosti, ale ešte viac teraz v mojej neprítomnosti, s bázňou a s chvením konajte svoje spasenie.
Filipským 2:5-12
Téma: Vzdať sa seba

Milí bratia a sestry v PJK!

Vstúpili sme do obdobia pôstu. Žijeme však možno tak rýchlo, že si to ani nestihneme všimnúť. A ešte menej času máme na to, aby sme sa zamysleli nad tým, aký a či vôbec nejaký význam má pre nás toto obdobie.
Ak Pán dovolí, tak by som sa rád spolu s vami zamýšľal v tomto období nad tým, k čomu nás Boh vyzýva, aby sme sa toho vzdali. Toto iste nie je téma, ktorou by som si získal popularitu.
Všade okolo nás počujeme reklamy a ponuky, ktoré hovoria o tom, ako získať viac. A dnes je ešte aktuálnejšia otázka, ako vôbec nestratiť aspoň to, čo človek má.
O obetovaní sa, o vzdávaní sa niečoho dobrovoľne, nepočuť takmer vôbec. O to dôležitejšie je, aby sme o tom aspoň tu počuli. Dávanie a vzdávanie sa je totiž jedna z podstatných vlastností nášho Boha. A On chce, aby sme boli takými ako je On.
Bohovia iných náboženstiev si nechávajú slúžiť, treba im prinášať dary na uzmierenie. Ale Boh Biblie je Boh dávajúci. On nikdy nežiada bez toho, aby nám On sám už skôr nedal príklad a dôvod k tomu, aby sme sa aj my niečoho vzdali.
Náš dnešný text o tom hovorí veľmi jasne a zrozumiteľne. Niektorí biblickí bádatelia sa domnievajú, že autorom tohto hymnusu o Kristovi ani nie je Pavel, ale že Pavel tu použil ako príklad hymnus, ktorí kresťania spievali na svojich zhromaždeniach. Pre nás dnes nie je vôbec podstatné, kto je autorom týchto slov.
Každopádne tu je krásnym spôsobom vyjadrené, čo Kristus podstúpil pre človeka. Čoho sa On vzdal pre nás. Sám sa veľmi rád vraciam k týmto slovám, keď rozmýšľam o Kristovi.
Pôstne obdobie je čas, kedy aj v cirkvách viac ako inokedy rozmýšľame o tom, čo podstúpil Pán Ježiš pre nás a kvôli nám. Sledujeme Jeho cestu ku golgotskému krížu. A potom ešte ďalej – k prázdnemu hrobu.
Aj táto starokresťanská oslavná pieseň o Kristovi opisuje cestu Pána Ježiša na kríž – to je tá časť, ktorá hovorí o Jeho ponížení, o tom, čoho sa On pre nás vzdal.
Druhá časť hovorí o Jeho oslávení, o tom, ako Ho Boh Otec pozdvihol a vyvýšil, dal mu späť to, čoho sa vzdal, a to v oveľa slávnejšej podobe.
Pavel nás tu však veľmi jasne vyzýva, že toto nie je príbeh, ktorým sa máme len nadchýnať, že toto nie sú udalosti, o ktorých máme len rozjímať; ale že je to príklad, ktorý máme nasledovať.
Rozumiete, čo tu hovorím? Môžeme sa rozciťovať nad tým, čo pre nás urobil Pán Ježiš. Áno, toto je prvé a dôležité si uvedomiť. Ale dnes tu k vám hovorím ako k takým, ktorí túto pravdu už poznáte a uverili ste jej. Áno, Pán Ježiš sa vzdal svojej nebeskej slávy kvôli tebe, kvôli mne, ponížil sa a šiel až na smrť ukrižovaním. Kvôli môjmu, kvôli tvojmu hriechu.
Ale ten istý Kristus nezostal v moci smrti, ale bol Bohom vzkriesený, povýšený, oslávený – aby sme sa teraz pred Ním skláňali ako pred svojim Spasiteľom a Pánom.
Toto vieme, tomuto veríme. Ale Pán Ježiš nám dal nielen večný život, spasenie – ale aj príklad, ktorý máme nasledovať. Náš život je obrazom toho, ako sme pochopili a uverili týmto pravdám. Náš život je našou odpoveďou na to, čo pre nás urobil Boh.
Aká je táto tvoja odpoveď? Nad tým sa dnes zamyslime. Pavel píše: Tak zmýšľajte medzi sebou, ako aj Ježiš Kristus a na záver hovorí: A tak, moji milovaní, ako ste vždy boli poslušní, nielen v mojej prítomnosti, ale ešte viac teraz v mojej neprítomnosti, s bázňou a s chvením konajte svoje spasenie.
Toto je jednoznačná výzva k tomu, aby sme rozmýšľali a aj konali tak, ako Pán Ježiš. Pán Ježiš nič nerobil polovičato. On sa celkom vzdal neba a prišiel celkom na zem, do našej biedy, špiny, do nášho života, do našej smrti, do nášho hriechu. On skutočne celkom trpel, a celkom zomrel. Odovzdal sa nám celý so všetkým, čo mal a kým bol.
Pred pár dňami som pozoroval nášho najmladšieho – Timotea ako objavuje svet. A uvedomil som si, ako také malé dieťa robí všetko naplno. Celou svojou dušou, celou svojou bytosťou.
Najmä tie najmenšie deti ešte nemajú tu celu širokú skalu prejavov, ale konajú v extrémoch. Keď sa Timi teší, tak ako o dušu. Keď sa hnevá, ide ho rozhodiť. Keď plače, sú to potoky slz. Keď ho niečo zaujme, tak sa mu od sústredenia až z kečky parí… atd.
Uvedomil som si pri tom, čo to znamená, keď Ježíš povedal, že najväčšie prikázanie je: Milovať budeš Pána, svojho Boha z celého srdca a z celej duše a z celej mysle a z celej sily (Mk 12:30).
Dieťa nerobí nič „len tak“, nič len „naoko“. Dokonca aj nudu prežíva celou svojou bytosťou. Aby som miloval Boha z celej duše, tak to by som Ho musel milovať tak, ako to dokáže len dieťa. Nie náhodou povedal Pán Ježiš: …ak nebudete ako deti, nikdy nevojdete do kráľovstva nebeského. (Mt 18:3).
Uvedomujem si a priznávam, že to takto nedokážem. Ale chcel by som. Je to ideál, ku ktorému mám smerovať. O to mám prosiť v modlitbe, aby ma takým Boh urobil.
V tomto bol Pán Ježiš ako dieťa, tiež nič nerobil polovičato,  ale naplno. A predsa v tom bola zrelosť dospelého muža, zrelého človeka.
Keď Pavel píše, že máme s bázňou a s chvením konať svoje spasenie, tak to neznamená, že si my nejako máme či dokonca môžeme získať či zaslúžiť spasenie. Toto by odporovalo evanjeliu a zvesti o Božej milosti.
Možno sa tu Pavel nevyjadril pre nás dnes celkom zrozumiteľne, ale ide tu o to, že svojim životom máme potvrdiť to, že sme spasené Božie deti. Svojim životom máme naplniť obsah toho, že sme spasení.
Žiaľ, mnohí cirkevníci majú spasenia plné ústa, keď spievajú piesne na bohoslužbe či hovoria amen na odriekané modlitby, ale ich životy hovoria opak.
Pred pár dňami ma zaujalo zamyslenie v Tesnej bráne, kde autor spomína Mahátma Gándhiho, ako v mladosti uvažoval o tom, že by sa stal kresťanom. Veľmi ho totiž oslovoval Ježišov život a učenie. V tom čase žil v Pretórii, v Južnej Afrike.
Začal tam navštevovať kresťanský kostol. Ale bol sklamaný tým, čo tam videl. Povedal, že tí kresťania sú málo nadšení zo svojej viery. Sklamane povedal, že kresťanstvo nemá hinduizmu čo dať. Tí cirkevníci tam totiž žili celkom svetsky a ich náboženstvo ich vôbec neovplyvňovalo v ich bežnom živote.
Samozrejme, nemá asi zmysel uvažovať nad tým, čo by bolo keby. Ale možno keby vtedy stretol Gándhí viac oduševnených kresťanov, ktorí berú svoju vieru vážne, tak by zápas za oslobodenie Indie neviedol hinduista ale kresťan. A vieme, že Gándhí sa tomuto poslaniu odovzdal tiež celou svojou dušou, celým svojim životom.
My sme niekedy zvedení na nesprávnu cestu tzv. lacnou milosťou. Kristus urobil pre nás všetko, a preto my už nemusíme nič. Stačí, ak my len tak trošku, aby sme neboli ani celkom bezbožní, ale ani príliš fanatickí.
Ale ak Pán Ježiš Kristus urobil pre nás všetko, nemali by sme aj my urobiť všetok pre Neho? Ak sa On všetkého vzdal, aby pre nás všetko získal, nemali by sme sa ja my všetkého vzdať, aby sme všetko získali pre Neho?
Niet dnes už priestoru, aby som hovoril o konkrétnostiach. Niečo musím nechať aj na vás, aby ste aj vy mali o čom rozmýšľať. V letáku, ktorý si budete môcť vziať pri východe, sú aj niektoré praktické otázky, ktoré vám môžu pomôcť nájsť konkrétnu praktickú odpoveď na to, čo môžete urobiť nasledovných 40 dní pre Ježiša.
Ale na záver ešte jednu poznámku k tomu letáku. Včera som na ňom pracoval a najmä náš najstarší ma rád pozoruje, ako pracujem na počítači. Sadne si vedľa mňa a „očumuje“, prípadne komentuje. Samozrejme, značne ma to vyrušuje a rozčuľuje. V závere letáka je napísané naše poslanie – ako cirkevného zboru: Sme tu preto, aby sme vytvárajúc rodinu Božích detí prinášali evanjelium strateným, slúžili núdznym, budovali veriacich a tým všetkým prinášali Bohu slávu.
Keď čítal tieto slová, poznamenal: Ocko, však toto nie je pravda, že by to tak bolo? A ja na to: Ako to myslíš? No, to nie je, tak to predsa nie je, to by si len chcel, aby to tak bolo, nie?
A ja som musel priznať. Áno, toto je sen. Toto je niečo, čo by som veľmi chcel, aby bolo, aby to bola pravda o nás. Aby – keď niekto príde sem medzi nás, alebo stretne hocikoho z nás niekde inde, tak povie – áno, toto je pravda. Tam je naozaj prítomný Boh.
To, prečo tu sme, je povedané veľmi jasne. To, akí sme, to je už odpoveď, ktorú svojim životom píše každý jeden z nás.

Amen

Boží súd II

23.11.2008, 27. Ne po Sv.Trojici

Lebo nik nemôže položiť iný základ okrem toho, čo je položený, a tým je Ježiš Kristus. Či na tomto základe stavia niekto zlato, striebro, drahokamy, drevo, seno, slamu, každého dielo vyjde najavo; ukáže to totiž (súdny) deň, ktorý to zjaví v ohni, a sám oheň sprobuje dielo každého, aké je. Ak niekomu zostane dielo, čo postavil, dostane odmenu; ak niekomu dielo zhorí, utrpí škodu; sám sa síce zachráni, ale len ako cez oheň. 1K 3:11-15

Milí bratia a sestry v PJK!
Ak sa vám zdá tento prečítaný biblický text povedomý, nie je to náhoda, pretože  sme ho počuli z tohto miesta aj pred týždňom. Ale nebojte sa, nejdem opakovať minulotýždňovú kázeň. Chcem však nadviazať na myšlienky, ktoré som hovoril minulý týždeň o Božom súde.
Ale najprv predsa trochu opakovania. Hovoril som o Božom súde ako sa týka neveriacich a ako sa týka veriacich. Neveriaci by sa mali tohto súdu obávať, pretože bude pre nich znamenať konečné vylúčenie z Božej prítomnosti. Ale keďže ide o neveriacich, tak oni sa zase asi ani tak neobávajú, pretože keď neveria v Boha, tak neveria asi ani na Posledný súd.
Na druhej strane, veriaci sa Božieho súdu niekedy neprimerane obávajú. Neprimerane preto, lebo Posledný súd pre kresťana bude len potvrdením toho, čím žil doteraz – bude pre neho vstupom do plnosti života s Bohom.
Väčšina ľudí tak akosi prirodzene očakáva, že na poslednom súde bude posúdený život každého človeka, a podľa toho, ako žil, pôjde do pekla alebo do neba. Minule som hovoril o tom, že to nie je celkom tak. Na poslednom súde sa naplní Božia spravodlivosť – nie v tom, že Boh bude posielať ľudí do pekla či do neba, ale v tom, že tam bude potvrdené to, kam človek smeroval už tu na zemi. Pre kresťana to bude len prechod do Božieho kráľovstva.
Inými slovami, medzi peklom a nebom sa rozhoduje už tu na zemi na základe tvojho postoja voči Ježišovi Kristovi. Kto odmietol Krista, odmietol tým večný život. Ako napísal Ján: Kto má Syna, má život; kto nemá Syna Božieho, nemá život. (1 Jána 5:12) A tak otázka znie: Máš Syna Božieho? Máš Ho za svojho Spasiteľa, Záchrancu od hriechu? Nie je tu otázka, či si dobrý človek, alebo dobrý cirkevník, ani či sa ním usiluješ byť. Všetko sa láme na postoji k Pánovi Ježišovi Kristovi. Ak nemáš Krista, nemáš nič. Ak môžeš vyznať, že On je tvojím Spasiteľom, nemusíš žiť v strachu pred Božím súdom, pretože si – ako On sám povedal – už prešiel zo smrti do života. (J 5:24).
Možno si tu nebol minulý týždeň, možno si ešte nikdy nebol takto konfrontovaný s touto otázkou. Pre teba platí, aby si sa tu zastavil a dal si do poriadku, ujasnil si svoj vzťah s Pánom Ježišom Kristom. Potom môžeš ísť ďalej.
Možno vám príde otázka: No dobre, ale čo tí, ktorí o Kristovi nepočuli? Otázka je to dobrá, ale netýka sa teba. Ty, čo tu sedíš, si už o Kristovi počul, respektíve počuješ o Ňom v tejto chvíli. Preto teba sa týka otázka: Čo si spravil s Kristom ty?
Aby som tú otázku nenechal bez odpovede – aspoň čiastočnej, tak tí, čo nepočuli o Kristovi, budú súdení podľa svojho svedomia. Budú súdení podľa toho, čo mohli poznať a poznali. Inými slovami, budú súdení podľa svojho svedomia podľa toho, ako napĺňali prirodzený morálny zákon, ktorý má každý človek vpísaný do srdca. V tom zmysle hovorí Pavel v R 2:12-16.
Ale poďme dnes o krok ďalej. Vráťme sa k otázke, ktorá sa týka asi najväčšieho počtu z nás – ako sa ešte týka Boží súd nás? Hovorili sme o tom, že pre kresťana je to len prechod z tohto života do toho ďalšieho – večného. Ale predsa, keď sa pozrieme opäť na náš dnešný text, upozorňuje nás na to, že v istom zmysle aj život kresťana bude Božím súdom posúdený. Nie kvôli nášmu spaseniu, ale ohľadom toho, čo sme spravili s tým životom, čo nám Boh dal.
Je tu možnosť, že hoci spasenie nám nebude odňaté, predsa zhorí všetko, čo sme celý svoj život stavali, o čo sme sa usilovali. To hovoria tie slová: ak niekomu dielo zhorí, utrpí škodu; sám sa síce zachráni, ale len ako cez oheň. Je možné, že vojdeš do nebeského kráľovstva, ale so zdesením a hanbou zistíš, že si ako kresťan celý svoj život premárnil a žil naprázdno.
Je jedna nedobrá vec, ktorej veriaci ľudia podliehajú. Už sa tak skamarátia s Pánom Bohom, že poľavia vo svojom živote. To, že si spasený neznamená, že môžeš žiť ako chceš. Teda – rovnako ako pred svojim obrátením sa k Bohu, po starom. To by bola lacná milosť.
Chcem dnes hovoriť veľmi vážne o tom, ako žiješ ako kresťan? Máš vo svojom pevný základ, ktorým je Kristus. Ale čo ďalej? Čo staviaš na tomto základe? Staviaš to, čo chce On, alebo si staviaš svoje vlastné stavbičky?
Ako je zameraný tvoj život? O aké ciele usiluješ? Hľadáš na prvom mieste Božie kráľovstvo alebo svoje vlastné záujmy? Čomu venuješ svoje úsilie, energiu, peniaze, voľný čas, myšlienky…?
Nehovorím, že nemáš právo na svoj vlastný život, len sa pýtam, čo je to za život? Venuješ ho sám sebe, alebo ho venuješ Bohu? A druhým ľuďom?
Najväčšie prikázanie nám hovorí, že máme milovať celým svojim srdcom Boha a svojho blížneho ako seba samého. Žijeme podľa tohto? Nie preto, aby sme sa zapáčili Bohu, ale ako našu odpoveď na to, čo On pre nás bol urobil.
Mnoho veriacich žije svoj uspokojený kresťanský život, akoby žiaden súd nebol, akoby sa nikdy nemali zodpovedať Bohu za svoj život.
Náš dnešný text nehovorí o Božom súde ako súde k odsúdeniu do pekla, ale o súde, ktorý prehodnotí to, ako sme žili už ako kresťania. Nakoľko sme konali Božiu vôľu? Nie pre svoje spasenie, aby sme boli spasení, ale nakoľko sme svojim životom potvrdzovali svoje spasenie?
Pre aké hodnoty žiješ? Základom tvojho života je Kristus – to je otázka spasenia; ale čo staviaš na tom základe vo svojom kresťanskom živote? Sú to veci, ktoré pretrvajú? Ktoré majú skutočne večnú hodnotu?
Dovoľte, aby som vám prečítal niekoľko myšlienok z knihy Kazateľ. tieto slová sú pripisované Šalamúnovi, kráľovi Izraela, ktorý dosiahol najväčší rozmach, slávu a bohatstvo zo všetkých izraelských kráľov. Mal možnosti o akých my môžeme len snívať. A napokon on takto hodnotí svoj život:
Kazateľ 2:1-11  Povedal som si: Nože, skúsim to s radosťou; užívaj dobré veci! A hľa – i to je márnosť.  O smiechu som povedal: Pochabosť. A o radosti: Čo prospeje? Pomyslel som si, že vínom osviežim svoje telo, ovládajúc myseľ múdrosťou, a bláznivosti sa budem držať až dotiaľ, kým neuvidím, čo je prospešné pre ľudí, čo majú robiť pod slnkom pri krátkom počte dní svojho života. Podujal som sa na veľké veci: Vystaval som si domy, vysadil som si vinice, založil som si záhrady a sady a nasadil som v nich ovocné stromy všetkých druhov.  Urobil som si jazerá, aby sa z nich zvlažoval les, v ktorom rástli stromy.  Kúpil som si otrokov a otrokyne; mal som aj doma narodených sluhov, veľké stáda dobytka a mnoho oviec, viac ako všetci, ktorí boli predo mnou v Jeruzaleme. Nahromadil som si aj striebra a zlata i pokladov od kráľov a z krajín; zadovážil som si spevákov a speváčky, aj čo je ľuďom rozkošou: mnoho žien. Vzrástol som a prevýšil všetkých, ktorí boli predo mnou v Jeruzaleme; nad tým moja múdrosť zostávala pri mne. Čokoľvek si moje oči zažiadali, neodmietol som im; svojmu srdcu som neodoprel nijakú radosť; lebo moje srdce malo radosť zo všetkej svojej námahy; a to mi bolo odmenou za všetku moju námahu. Vtedy som obrátil pozornosť na všetky diela, ktoré moje ruky vykonali, a na námahu, ktorú som vynaložil na ich vykonanie, a hľa – to všetko bola márnosť a honba za vetrom; z ničoho niet úžitku pod slnkom.
A ďalej hovorí takto: (Kazateľ 2:12-23)
Potom som sa obrátil, aby som sa pozrel na múdrosť, na pochabosť i na bláznovstvo… Múdry má oči vo svojej hlave, kým blázon chodí v temnote. A predsa som spoznal, že rovnaký údel postihne všetkých. Preto som si povedal: Ak ma taký údel stihne ako blázna, načo som vynikal múdrosťou? A povedal som si: Aj to je márnosť. Pamiatka po múdrom ani po bláznovi netrvá naveky, v budúcich dňoch sa zabudne na všetko a múdry umiera tak ako blázon.
Vtedy som znenávidel život, lebo sa mi sprotivilo všetko, čo sa deje pod slnkom. Veď všetko je márnosť a honba za vetrom. Znenávidel som všetku svoju lopotu, ktorou som sa umáral pod slnkom, ktorú musím zanechať tomu, čo príde po mne. Preto som dospel k zúfalstvu nad všetkou lopotou, ktorú som s námahou konal pod slnkom. Nuž čo má človek zo všetkého svojho ustávania a z úsilia srdca, ktorým sa umáral pod slnkom? Veď po celý jeho život bolesť a mrzutosť sú jeho zamestnaním; ba ani v noci jeho srdce neodpočíva. Aj to je márnosť.
Poznávaš v týchto slovách seba? Rozumejte mi dobre, ja nechcem, aby ste vstúpili do kláštora, ani nie všetci môžu byť farári či misionári
Ale v každom povolaní, žiješ buď pre Boha a druhých ľudí, alebo len pre seba a svoje záujmy.  A to platí bez ohľadu na to, či si študent, zamestnanec, nezamestnaný, podnikateľ, dôchodca, matka na MD…
Čo staviaš?

  • Aký základ je položený v tvojom živote? Je to skutočne Kristus? Stojíš na Kristovi? Ak nie, tak odovzdaj život Kristovi.
  • Čo staviaš na tom základe? Čo staviaš na Kristovi? Začal si Kristom, ale čím pokračuješ? Prehodnoť svoj život, aké miesto  má v ňom Boh, a Božie veci? 1 hodinu v týždni a možno ešte pár minút počas dňa?

Tu je niekoľko návrhov, čo konkrétne môžeš urobiť.
Zaraď do svojho času Boha
Venuj sa veciam, ktoré majú zmysel pre večnosť
Napríklad – začni si pravidelne čítať Bibliu. Začni v nej hľadať to, čo Ti Pán Boh ukáže, ako máš žiť pre večnosť. Zapoj sa do nejakej konkrétnej pomoci druhým ľuďom.
Amen

Boží súd

16.11.2008, 26. Ne po Sv.Trojici

Lebo nik nemôže položiť iný základ okrem toho, čo je položený, a tým je Ježiš Kristus. Či na tomto základe stavia niekto zlato, striebro, drahokamy, drevo, seno, slamu, každého dielo vyjde najavo; ukáže to totiž (súdny) deň, ktorý to zjaví v ohni, a sám oheň sprobuje dielo každého, aké je. Ak niekomu zostane dielo, čo postavil, dostane odmenu; ak niekomu dielo zhorí, utrpí škodu; sám sa síce zachráni, ale len ako cez oheň. 1K 3:11-15

Milí bratia a sestry v PJK!

Posledné nedele cirk. roku sa týkajú „posledných vecí“ v živote človeka. Preto témy ako Boží súd, smrť, koniec, vzkriesenie.  Dnes chcem hovoriť o Božom súde. Chcem hovoriť o tom, ako sa Boží súd týka neveriacich, a ako sa týka veriacich. Ohľadom veriacich chcem hovoriť o tom, v akom zmysle sa Božieho súdu báť nemusíme, a v akom zmysle ho predsa musíme brať s plnou vážnosťou.
Nechcem nikoho tu dnes strašiť Božím súdom. Ale byť neveriacim, tak sa skutočne mám čoho obávať. Asi pred dvoma týždňami som sa tejto otázky už dotkol, keď som spomínal myšlienku C. S. Lewisa, že na poslednom súde to bude asi tak, že budú tam ľudia, ktorí povedia Bohu: „Tvoja vôľa nech sa stane“, a potom tí, ktorým povie Boh: „Tvoja vôľa nech sa stane“. Inými slovami, nebude to ani tak, že by Boh niekoho posielal do pekla, ale skôr to, že sa naplní Božia spravodlivosť. Hriech bude odsúdený a potrestaný. A ten, kto sa celý život kamarátil s hriechom, bude s ním previazaný už naveky. Ten, kto v tomto živote nestál o Boha, nebude nasilu nútený ísť do neba, naopak, bude si „užívať“ večnosť bez Boha.
Ako bude to peklo vyzerať? Biblia používa v súvislosti s peklom, večným zatratením obrazy plameňa, večného ohňa. Zabudnite však na predstavu pekla, ako miesta, kde si čertík-Bertík varí v kotlíku zlého hriešnika. Toto patrí do rozprávok.
Oheň ako symbol večného trápenia preto, lebo všetci vieme, že popálenina je skutočne veľmi bolestivá a aj vyzerá škaredo. Na druhej strane oheň tiež ničí odpad a nečistotu. Oheň znehodnocuje všetko, čo mu príde do cesty. Aj toto je symbolom toho, že posledný súd preskúša všetko, čo sme počas svojho života budovali, zhromažďovali a o čo sme sa usilovali.
Peklo si je možné veľmi reálne predstaviť ako miesto, ktorému bude Boh vzdialený, a to so všetkými dôsledkami, ktoré to prináša. A to bez nádeje na zmenu či nápravu. Len si predstavte tú najhoršiu chvíľu vo svojom živote, akú ste zažili. A teraz si túto chvíľu vynásobte nekonečnom. To je peklo. Úplná odlúčenosť od Boha, bez nádeje a budúcnosti.
Preto človek, ktorý nepočíta vo svojom živote s Bohom, mal by počítať s tým, že bude raz znášať dôsledky svojho hriechu. Raz príde rátanie.
Ale viac chcem dnes hovoriť o tom, ako sa Boží súd týka kresťana. Pre kresťana otázka súdu nie je dôvodom k strachu ohľadom otázky, či bude spasený! Kresťan sa nemusí báť, že by ho Boh odsúdil. Kresťan môže žiť v pokojnej istote a dôvere, že bráne Božieho kráľovstva je pre neho otvorená. Nemusí žiť v obavách, že na poslednom súde sa to vyzvrtne nejako nepríjemne inak.
Nie je to môj výmysel, ani môj názor, ale opieram sa plne dôverujem slovám Pána Ježiša, ktorý povedal: Veru, veru, hovorím vám: Kto počúva moje slovo a verí Tomu, ktorý ma poslal, má večný život a nejde na súd, ale prešiel zo smrti do života. (J 5:24) „nejde na súd, ale prešiel zo smrti do života“, to sú slová Pána Ježiša. Ak veríš Boh, ktorý poslal Ježiša ako tvojho Spasiteľa, ktorý prišiel, aby na vlastnom tele ako človek niesol tvoj hriech a aj trest za tvoj hriech, tak sa už nemusíš znepokojovať myšlienkou na Boží súd.
Nie je to preto, že si dobrý človek, ani preto, že si pokrstený, možno konfirmovaný, chodíš do kostola či dokonca si čítaš Bibliu. To sú všetko dobré veci, ale nie preto budeš spasený. Pretože, ruku na srdce, ani pri najlepšej snahe ešte zďaleka nedosahuješ Boží štandard, nie si dosť svätý.
Ak by si sa mal postaviť pred Boha len  stým, čo más sám, tak sa ukáže aký si nedostatočný, a tiež nie dosť statočný. 🙂 Ak si porušil čo len jedno prikázanie, prestúpil si zákon. Ten, kto má záznam v registri trestov, nemusí porušiť všetky paragrafy. Stačí jeden na to, aby jeho register už  nebol čistý. A to ho diskvalifikuje  určitých možností zamestnania, napríklad.
Tak tvoj hriech ťa diskvalifikuje z toho, aby si vstúpil do neba. Ale ako kresťan nebudeš stáť pred Bohom – Otcom sám. Bude tam aj Ježiš, ktorý povie: Áno, tento človek tiež zlyhal, ako aj ostatní, ale aj za neho som zomrel. Aj jeho hriech som niesol na kríž. A on sa spoľahol na moju obeť. On mi uveril. Jeho hriechy sú zahladené mojou krvou.
Chceš sa pred Bohom obhajovať sám, alebo to necháš na Ježiša? Pre mňa je voľba jasná.
Ale možno ty nemáš teraz v tejto otázke jasno. Si veriacim človekom, ale pritom sa aj obávaš Božieho súdu, Pri pomyslení naň, nemáš v srdci pokoj, Nie si si istý, či by si obstál.
Môžem ťa uistiť – neobstál. Ale nie v tom je pointa, nakoľko ty obstojíš. Ak sa chceš spoliehať na seba, na svoje dobré skutky, na svoje zásluhy, tak sa na ne spoliehaj, ale to ti nikdy nemôže priniesť do života pokoj, pretože ak si len trochu úprimný tak vieš, že aj pri najlepšej snahe zlyhávaš a hrešíš. Toto je cesta do slepej uličky. V angličtine sa slepá ulica povie „dead end“ – mŕtvy koniec a to presne vystihuje tento spôsob uvažovania. Na konci tejto cesty je len smrť, beznádej, trápenie.
Ale je tu aj iná cesta. Cesta, ktorú pre nás otvoril svojou smrťou a vzkriesením Pán Ježiš. Otázka je – čo máš spraviť, ak ti chýba pokoj v srdci, ak si nie si istý?
Poviem, čo som urobil ja a ty môžeš urobiť niečo podobné. Sedel som tak raz v kostole, podobne ako vy tu teraz a počúval som kázeň. A uvedomil som si vtedy veľmi jasne svoj hriech. A uvedomil som si svoje zlyhanie pred Bohom, a že si nezaslúžim Jeho milosť. Ale tiež som počul to evanjelium, že aj kvôli tomuto hriechu zomrel Pán Ježiš. A ja som tomu uveril, že je to skutočne tak a tak ako som tam sedel, som sa modlil k Bohu a k Ježišovi. A aj ty sa môžeš teraz modliť. Ak je toto tvoj problém, už ani nemusíš ďalej počúvať, čo budem kázať, ale sa modli. Môžeš sa napríklad modliť:
Pane Bože, uvedomujem si, že som hriešny človek, že si nezaslúžim Tvoje odpustenie, nezaslúžim si vstúpiť do Tvojho kráľovstva. Ale tiež verím, že Pán Ježiš Kristus zomrel aj za môj hriech. A pre Jeho zásluhy a obeť na kríži Ťa prosím, odpusť mi môj hriech a prijmi ma na milosť. Amen.
Spoľahni sa na slová, ktoré povedal Ježiš: to počúva moje slovo a verí Tomu, ktorý ma poslal, má večný život a nejde na súd, ale prešiel zo smrti do života. Veríš tomu, čo hovorí Ježiš? Veríš, že On skutočne prišiel hľadať a spasiť, čo bolo zahynulo v hriechu? A tak On hľadá aj teba a dáva ti svoje odpustenie a milosť.
A tak, sa radšej modli: Áno Bože, uznávam, že som hriešny človek. Nezaslúžim si Tvoje odpustenie, nezaslúžim si vstúpiť do Tvojho kráľovstva. Ale verím, že Pán Ježiš Kristus zomrel aj za tento môj hriech. A pre Jeho zásluhy a obeť na kríži Ťa prosím, odpusť mi a prijmi ma na milosť. Amen.
Toto je to, o čom Pavel napísal:  nik nemôže položiť iný základ okrem toho, čo je položený, a tým je Ježiš Kristu. Je Pán Ježiš Kristus základom tvojej nádeje, tvojho spasenia? Ak áno, tak sa už neboj. Si v Božích rukách. Môžeš mať istotu spasenia a večného života.
Musím ešte po pravde povedať, že ja som túto istotu nemal hneď. Keď som bol neustále konfrontovaný so svojimi zlyhaniami, že aj keď sa snažím žiť ako Božie dieťa, predsa zlyhávam, prepadli ma pochybnosti, či mi ozaj Boh odpustil a môže znovu a znovu odpúšťať.
A keď som si s tou otázkou nevedel rady, vyhľadal som človeka, ktorému som dôveroval, ktorý bol zrelším kresťanom ako som bol ja a hovorili sme spolu o tom, modlili sme sa a Boh mi dal do srdca pokoj v tejto otázke.
Nie je to o tom, že by som sa nebál smrti, alebo presnejšie povedané – zomierania. Samozrejme, z toho mám obavy. Ale nebojím sa Božieho súdu, lebo sa spolieham na Ježišove slová o prechode zo smrti do života. Nikto nemôže položiť iný základ v mojom živote, ako ten, ktorý je už raz položený – a tým základom môjho života,  i môjho spasenia je Pán Ježiš Kristus.
Ako kresťan, sa teda ani ty nemusíš obávať Božieho súdu. Ak sa obávaš, buď nie si kresťanom, alebo nerozumieš ešte celkom tomu, čo to znamená byť kresťanom. Urob preto niečo z toho, čo som naznačil – modli sa, prípadne vyhľadaj niekoho, s kým sa môžeš o tom porozprávať a túto istou a pokoj získať.
Predsa však sa chcem ešte dotknúť aj toho posledného, čo som spomenul v úvode. Aj ako kresťan máš mať istý rešpekt pred Božím súdom. Nie ohľadom svojho spasenia, ale ohľadom toho, čo buduješ na tom základe, ktorým je Kristus.
Pôvodne som chcel dnes hovoriť hlavne o tom, ale uvedomil som si, že nemôžem preskočiť tú otázku spasenia.
Pavel píše: bo nik nemôže položiť iný základ okrem toho, čo je položený, a tým je Ježiš Kristus. Či na tomto základe stavia niekto zlato, striebro, drahokamy, drevo, seno, slamu, každého dielo vyjde najavo; ukáže to totiž (súdny) deň, ktorý to zjaví v ohni, a sám oheň sprobuje dielo každého, aké je. Ak niekomu zostane dielo, čo postavil, dostane odmenu; ak niekomu dielo zhorí, utrpí škodu; sám sa síce zachráni, ale len ako cez oheň.
Nebudem už teraz t robiť podrobný výklad týchto slov. Hoci Pavel tieto slová adresoval kresťanom , v istom zmysle sa týkajú aj neveriacich. Na konci Boží súd – obrazne hovorené – ohňom preskúša všetko, čo sme budovali a na čom sme v živote stavali. Rozdiel medzi kresťanom a nekresťanom je v tom, že nekresťanom zhorí všetko a nezostane nič. Podobne ako Ježiš hovorí v podobenstve o dvoch staviteľoch – kto stavia na piesku, toho dom sa počas búrky zničí. Ale kto stavia na skale, toho príbytok obstojí.
Ak nestaviaš svoj život na skale, ktorou je Kristus, ak nemáš ako základ svojho života i spasenia Krista, tak ti všetko zhorí. Presne ako sa spieva v tej piesni „ zhorí všetko čo mám..“
Ale pozor, ak aj staviaš na Kristovi, je tu vážna otázka – čo vlastne staviaš? Možno sú to bezcenné veci, ktoré nemajú žiadnu hodnotu pre večnosť. A okrem základu ti všetko raz  zhorí. Síce to neohrozí tvoje spasenie, ale chceš žiť tak, že sa raz pred Bohom ukáže, že si žil prázdny život? Dokonca aj ako kresťan?
Nie je to trapas? Nie je to hanba? Premrhať život, ktorý ti Boh dal?
To, že ťa tu Boh ponecháva, má nejaký dôvod. Boh má pre teba plán, má pre teba poslanie. Možno sa o tom nebude písať v novinách – a to je veľmi pravdepodobné, ale v Božích očiach majú tvoje dni zmysel. Preto tu ešte si. On s tebou počíta.
Ale s čím počítaš ty? Alebo čo počítaš ty? Prepočítavaš len koruny na eurá? Počítaš svoje úspechy, zemskú slávu, tituly. Akú kariéru si dosiahol, koľko majetku si nahromadil…?
Každý má len dve možnosti. Buď bude žiť len pre seba alebo pre druhého. A kresťan môže byť veľmi sebecký a žiť len pre seba, pre svoje záujmy a svoj prospech.
Nehovorím, že ako kresťan nemôžeš mať svoje záujmy – ale čo z toho, čomu venuješ svoj život, má hodnotu pre večnosť? Buduješ to vzácne – ako zlato, striebro, drahokamy – to je obrazná reč – alebo slamu, drevo, to čo vezme raz rýchlo skazu?
Veľmi rýchlo si to vieš zhodnotiť sám pre seba. Zrátaj si, čomu venuješ svoj voľný čas? Nakoľko v tom má miesto Boh a Božie veci? Nie je ťa budem súdiť, Boh posúdi raz každého z nás.
Dnes už toto nebudem viac rozoberať. Možno sa k tomuto ešte vrátim nabudúce, keď bude príležitosť. Teraz chcem nakrátko ešte zhrnúť a zopakovať otázku: .
Čo staviaš vo svojom živote? Aký základ je položený v tvojom živote? Je to skutočne Kristus? Stojíš na Kristovi? Ak nie, tak riskuješ, že tvoj dom sa raz zrúti, už tu na zemi, a potom raz sa zrúti určite…
Mám pre teba takýto návrh: Odovzdaj život Kristovi – aby si sa nemusel báť raz stretnutia s Bohom. Nech ťa Boh požehná. Budeme sa modliť. Amen

Pamiatka zosnulých

2.11.2008, 24 Ne po Sv.Trojici

Povedz im: Akože žijem – znie výrok Hospodina, Pána – nemám záľubu v smrti bezbožného, ale v tom, že sa bezbožný odvráti od svojho spôsobu života a bude žiť. Odvráťte sa, odvráťte od svojich zlých spôsobov života!
Ezechiel 33:11

Milí bratia a sestry v PJK!

Tieto dni prinášajú viacero sviatkov či dní, pri ktorých je hodno sa pristaviť. V piatok sme si pripomenuli začiatok reformácie. Nie je to náhoda, že si Luther zvolil pre zverejnenie svojich téz proti odpustkom práve tento dátum – v predvečer cirkevného sviatku Všetkých svätých.
Vo svojich tézach vystúpil proti odpustkom. A my dnes vidíme, že táto téma je stále aktuálna aj dnes. A súvisí to aj s dnešným dňom Pamiatky zosnulých. Ako tieto tri dni súvisia. Dovoľte mi to stručne vysvetliť. Pre vás, ktorí ste boli na modlitebných večeroch počas uplynulého týždňa, to bude čiastočne opakovanie, ale užitočné.
Z čoho vychádza myšlienka o odpustkoch? Na začiatku je viera, že človek si spásu môže či musí zaslúžiť sám, svojim úsilím. Toto je základný predpoklad, na ktorom stojí celé učenie o odpustkoch. A už tento predpoklad je chybný a nebiblický. Podľa tohto chápania Božia milosť len dopĺňa naše vlastné úsilie.
Podľa tejto viery väčšina ľudí nedosahuje potrebnú dokonalosť na vstup do neba, pretože sme hriešni. Ale zase väčšina nie je až taká skazená, že by musela ísť rovno do pekla. Pre tých je tu očistec, kde si človek musí odpykať trest za svoje hriechy. Odpustky môžu skrátiť tento pobyt v očistci. Učenie o očistci je ďalším, ktorý nemá oporu v Biblii.
Ale odkiaľ sa odpustky vzali? Sú ľudia – svätci – a s tým súvisí včerajší sviatok, ktorí žili taký dokonalý život, že vykonali počas života viac dobrých skutkov, ako potrebovali pre svoje spasenie. Majú teda akoby nadbytočné zásluhy. Škoda by bolo, keby vyšli nazmar.
A tieto nadbytočné zásluhy svätcov tvoria poklad cirkvi, z ktorého ona môže udeľovať tým, ktorí majú dobrých skutkov nedostatok, teda tým, ktorí si odpykávajú svoj trest v očistci.
Kto z ľudí by bol taký neľudský, aby neskrátil svojim blízkym čas trápenia v očistci a nezískal pre nich odpustky?
Finta je ešte v tom, že nikto nevie presne povedať, kto ako dlho v tom očistci má byť, a ani nikto nevie povedať, akou veľkou zásobou nadbytočných dobrých skutkov cirkev disponuje. Máme tu teda nekonečný kolobeh. Pre istotu je potrebné získavať odpustky stále, či už pre seba alebo svojich blízkych.
A keď sa k tomu ešte pridá, že tieto odpustky predávala cirkev za peniaze, deformácia je dokonaná.
Luther kritizoval nielen to, že celé toto učenie nie je v súlade s Bibliou. Položil správnu otázku – prečo pápež neudelí odpustky zdarma a naraz všetkým, keď má tú  možnosť, ale dokonca na tom zarába, aby mohol financovať svoje veľké stavebné projekty?
Toto je súvislosť týchto dní. Včera pripomenutie si zásluh svätcov, dnes získavanie týchto zásluh pre seba a svojich blízkych a reformácia, ako poukázanie na nesprávnosť celej tejto myšlienky.
Odpustenie hriechov dostávame jedine vďaka zásluhám Pána Ježiša Krista, ktorý vzal na seba náš hriech a tým aj trest za náš hriech.
Viete, nechcel som dnes pôvodne vôbec hovoriť o týchto veciach, ale zamerať sa len na ten dnešný deň. Ale tie veci spolu súvisia a keď vidím, koľko miesta a pozornosti dostáva otázka odpustkov aj v médiách, nemôžem o tom mlčať.
Čo teda pre nás z tohto všetkého vyplýva? Nie, nejde tu o tom, že my sme tí správni, ktorí majú pravdu a ten druhý sa mýli. Totiž, tá otázka, ako je to s nami? Ako je to s našimi blízkymi, je predsa aktuálna ja pre nás.
Je ľahké kritizovať, že niekto dostáva falošnú útechu vo svojej neistote ohľadom spasenia cez odpustky. Otázka je, akú odpoveď máme my?
Tá odpoveď podľa Biblie nie je ľahšia. Ale nie je našou vecou si vyberať pravdu podľa toho, ako sa nám páči . Pravda je pravdou bez ohľadu na to, či bolí, alebo či je vábivá.
Nemôžem preto s čistým svedomím dávať ani falošnú nádej ani falošnú istotu. Čas milosti je ten čas, ktorý nám Pán Boh dal tu na zemi. Po odchode z tejto časnosti už veci nezmeníme.
Je to akoby sme chceli už po skončení futbalového zápasu meniť výsledok. To sa nedá.
Ak je však toto pravdou, tak potom nás to prirodzene zneisťuje ohľadom tých, ktorí tu už medzi nami nie sú, alebo aj ohľadom nás samých – ako potom obstojíme pred živým Bohom?
Dôležitou otázkou je – aký je Boh? Je Boh len Ten hrozný sudca plný hnevu, pred ktorým sa treba triasť?
Áno, Boh je plný hnevu voči hriechu. Boh nenávidí hriech a berie ho veľmi vážne, oveľa vážnejšie ako my sami. Biblia jasne hovorí, že nič nečistého nemá prístup k Bohu. Náš hriech nás oddeľuje od Boha.
Ale – toto nie je všetko, čo možno o Bohu povedať. Boh nenávidí hriech, ale miluje hriešnika. nenávidí hriech, ale miluje hriešnika. A to tak veľmi, že za toho hriešnika obetoval svojho Syna, Pána Ježiša Krista. Naša jediná nádej je v Pánovi Ježišovi Kristovi.
Boh nie je ako taký ješitný človek, ktorého si treba neustále udobrovať. Boh urobil všetko pre zmierenie s nami.
Biblia veľmi jasne hovorí, že Boh nemá záľubu v smrti hriešnika, ale v tom, aby sa hriešnik obrátil, teda činil pokánie a obrátil sa k Bohu.
Tak, ako sa Boh neteší z hriechu, nemá radosť z toho, keď vidí, že nás hriech ťahá do záhuby. Tak ako rodiča bolí to, keď vidí, že jeho dieťa si volí zlú cestu vo svojom živote.
Otázka však je, prečo tomu Boh nezabráni? A tu sme pri otázke slobodnej vôle. Boh človeku dal a ponecháva mu slobodnú vôľu.
Možno sa vám tento príklad nebude páčiť, ale istá súvislosť tu je. Svojho času mnohí investovali svoje úspory do nebankových subjektov. Dnes obviňujú štát a žiadajú od neho náhradu za to, že im nezabránil v tomto chybnom rozhodnutí. Je naozaj štát na vine? Keby vtedy štát, napr. zrušil tieto nebankové subjekty, mnohí by sa boli bránili, že je to obmedzenie slobody.
Boh tiež dáva človeku slobodu. Dopraje človeku voliť si aj nesprávne. Pretože len tam je skutočná sloboda, kde je aj táto možnosť.
Možno si poviete, že z tohto pohľadu potom sloboda nie je dobrá. Ale je, pretože len zo skutočnej slobody sa môže zrodiť aj skutočná láska. Len ak má človek slobodu, môže oceniť Božiu lásku voči sebe.
Aby som sa vrátil k pôvodnej myšlienke. Ak niekto v nebi nebude, nie je to Božia chyba, Jeho prílišná prísnosť, ale naša nevera a zatvrdilosť voči Nemu.
Nie Boh je na vine. Ako povedal C. S. Lewis, anglický profesor a spisovateľ: Na poslednom súde budú len dva druhý ľudí. Tí, ktorí povedia Bohu – Tvoja vôľa nech sa stane; a tí, ktorým Boh povie: Tvoja vôľa nech sa stane.
Rozumiete? Nie Boh posiela niekoho do neba či do pekla. Boh každému otvoril dvere do neba, do svojho kráľovstva – skrze Pána Ježiša Krista.
Ale ak v nevere odmietneme Boží dar, neobviňujme ani Boha, ani nikoho iného z toho, že sme si zvolili nesprávne.
Ak je teda nejaké potešenie, a ono je, tak jedine v Pánovi Ježišovi Kristovi. On je jedinou nádejou, istotou, základom nášho spasenia a istotou pre tento i večný život.
Boh nemá záľubu s smrti hriešnika. On nestriehne na to, kedy spravíme nejaký hriech, aby nás vtedy mohol pristihnúť a potrestať. Poviem to hrubo, vziať nám život a poslať do pekla.
On nie je ako policajt, ktorý striehne na vodičov v úseku obmedzenej rýchlosti, kde je to obmedzenie zbytočné a len ich tam zbytočne nachytá a naparí im pokutu.
Svoju nádej skladajme v Bohu. Pán Ježiš Kristus je naša nádej. To nie je len pekná fráza. To je skutočne tá jediná istota, ktorú tu môžeme mať, a pevná kotva uprostred rozbúreného mora života.
Čo teda robiť? Nie, aby sme sa v neistote strachovali o svojich blízkych, aby sme v úzkosti a strachu žili svoje pozemské dni.
Radšej ďakujme Bohu za našich blízkych, za ich život, za všetko dobré, čo sme od nich a skrze nich prijali. A využime čas milosti, ktorý nám je daný. Boh sa teší z pokánia. Boh sa teší z nášho spasenia.
Amen

Pamiatka reformácie

31.10.2008 EMŠ

.. zo skutkov zákona nebude ospravedlnený pred Ním ani jeden človek, lebo zo zákona je poznanie hriechu. Ale teraz sa bez zákona zjavila spravodlivosť Božia, ktorú dosvedčujú zákon i proroci, a to spravodlivosť Božia z viery v Ježiša Krista všetkým veriacim; lebo niet rozdielu: Všetci totiž zhrešili a nemajú slávy Božej, ale ospravedlňovaní sú zadarmo z Jeho milosti skrze vykúpenie v Kristovi Ježišovi, ktorého Boh dal ako prostriedok zmierenia skrze vieru, v Jeho krvi, aby dosvedčil svoju spravodlivosť prehliadnutím hriechov páchaných predtým, v čase Božej zhovievavosti, aby tak dosvedčil svoju spravodlivosť v terajšom čase, aby On bol spravodlivý a ospravedlnil toho, kto verí v Ježiša.
Rímskym 3:20-26

Milí bratia a sestry v PJK!

Dnes si pripomíname začiatok reformácie, kedy M. Luther v predvečer sviatku všetkých svätých, pribil na dvere chrámu vo Wittembergu 95 téz proti odpustkom. Chcel tým vyzvať k akademickej debate, aby boli odstránené negatívne javy, ktoré predaj odpustkov sprevádzal a aby ľuďom bolo prezentované evanjelium vo svojej čistote.
Tým bol spustený mohutný duchovný pohyb, ktorý dnes nazývame Reformácia. Toľko stručné pripomenutie si histórie. Otázkou je, aký majú tieto udalosti vzťah k nám dnes?
Myšlienka Lutherovej reformácie je vyjadrená aj v krátkych heslách: jedine Kristus, jedine viera, jedine milosť. O Kristovi, viere a milosti píše v úryvku z listu Rímskym aj apoštol Pavel, ktorý sme pred chvíľou čítali. A práve štúdium listu Rímskym otvorilo Lutherovi oči pre radostný objav čistého evanjelia.
Je preto namieste, aby sme sa nad týmto posolstvom Biblie zamysleli aj my dnes. Niekedy si tak myslím: Čo už budem kázať o Božej milosti, veď to nie je nič nové. Ale keď sa potom ponorím do tohto štúdia, tak som znovu občerstvený tými pravdami o Božej milosti. Chcem sa o to podeliť aj s vami dnes večer.
Luther povedal o liste Rímskym: „Táto epištola je skutočne hlavnou časťou Novej Zmluvy a vpravde tým najčistejším evanjeliom. Je hodná toho, aby ju každý kresťan nielen mal vedieť slovo po slove naspamäť, ale tiež aby sa ňou zaoberal každý deň ako každodenným chlebom duše. Nikdy nemôžeme o nej príliš veľa premýšľať alebo ju príliš veľa čítať; pretože čím viac sa ňou zaoberáme, tým vzácnejšou sa stáva a tým lepšie chutí.“
A inde sa vyjadril takto: „V tejto epištole  nachádzame v najhojnejšej miere tie veci ktoré by kresťan mal poznať, menovite, čo je zákon, evanjelium, hriech, trest, milosť, viera, spravodlivosť, Kristus, Boh, dobré skutky, láska, nádej a kríž…“
Tak nech je toto pozvánkou aj na biblickú hodinu, kde sa práve začíname zaoberať listom Rímskym.
Božie slovo nám hovorí v tom 20. verši jasne: zo skutkov zákona nebude ospravedlnený (zo svojich hriechov) pred Ním (= Bohom) ani jeden človek, lebo zo zákona je poznanie hriechu. Je tu veľmi jasne povedané, nikto nebude pred Bohom ospravedlnený z konania skutkov, ktoré predpisuje Boží zákon.
Prečo? Pretože zákon nám síce ukazuje, ako máme žiť, čo máme robiť a čoho sa vystríhať, ale nedá nám silu k tomu, aby sme tak aj konali a žili. Ako píše Pavel, zo zákona je teda len poznanie hriechu. Na základe poznania zákona poznám, kde vlastne chybím, kde zlyhávam a v čom som morálne vinný, aký som skazený.
Ale zákon sám o sebe ešte nemení moje vnútro a neočisťuje od hriechu. Ak by mi zákon aj ukázal cestu, ktorou mám kráčať v budúcnosti, nerieši moju minulosť.
Dlhy sa nezmažú jednoducho tým, že oddnes už budem platiť účty poriadne. Treba vyrovnať aj dlh minulosti. Lenže my nedokážeme ani tie účty poriadne platiť, a tak morálny dlh voči svätému Bohu ďalej narastá.
Ale. Pavel začína novú vetu slovom „ale“. A toto slovo vždy naznačuje zmenu. Pavel píše, že sa zjavila bez zákona spravodlivosť Božia. Čo to znamená? „Bez zákona“ znamená, že táto spravodlivosť nie je závislá na zákone. Pre nás sa spravodlivosť a zákon vždy spájajú. Ale tu ide o novú či inú spravodlivosť božiu, ktorá nie je založená na Božom zákone, ale na Božej milosti. Je to trochu protirečenie, pretože milosť ne vo svojej podstate nespravodlivá. Milosť znamená prejavenie dobroty voči tomu, kto si to nezaslúži. Radšej to však pomenujme ako vyššiu spravodlivosť, nie ako nespravodlivosť, aj keď je dobré si uvedomiť, že je to aj nespravodlivé, ale ide o niečo viac, nie o niečo menej ako uplatnenie spravodlivosti.
Menej by bolo, keby sa hriech len tak prehliadol. Ale danie milosti je uplatnenie vyššieho princípu. Prehliadanie hriechu hriech zľahčuje. Ale udelenie milosti hriech nezľahčuje. Berie ho vážne, hriech pomenuje hriechom, ale neuplatňuje trest.
Táto nová či vyššia spravodlivosť je predpovedaná v Starej zmluve – zákonom i prorokmi. To len na vysvetlenie. Táto poznámka mala väčší význam pre židov vtedy ako pre nás dnes. Teda, že tu nejde o nejaký nový výmysel, ale o niečo, čo je založené na celom svedectve Písma Svätého.
Treba tu však trochu viac vysvetliť pojem Božej spravodlivosti. Sám Luther o tom hovorí takto: „…pochopil som, že spravodlivosť Boha je tá spravodlivosť, ktorou nás Boh z milosti a číreho milosrdenstva ospravedlňuje prostredníctvom viery…Celé Sväté písmo nadobudlo nový význam, a zatiaľ čo predtým ma výraz „spravodlivosť Boha“ napĺňal nenávisťou, teraz mi znel nevýslovne ľúbezne a oveľa milšie… ako spravodlivosť, skrze ktorú sme učinení spravodlivými.“
Teda tu nejde o to, že Boh uplatňuje spravodlivosť podľa zákona, ale udeľuje svoju spravodlivosť, teda ospravedlňuje hriešnika skrze vieru v Krista. Pojem spravodlivosť má v Biblii totiž aj ďalší význam okrem toho, ktorý my bežne vnímame, a síce: byť správnym; byť takým, akým ma chce mať Boh, to je spravodlivý človek.
A takýmto sa stávam nie na základe plnenia Božieho zákona, ale táto spravodlivosť, či správnosť je mi daná Bohom ako prejav Jeho milosti. Ja túto spravodlivosť prijímam skrze vieru v Krista.
To je aj hlavná myšlienka tohto úseku Biblie: …ospravedlňovaní sú zadarmo z Jeho milosti skrze vykúpenie v Kristovi Ježišovi, ktorého Boh dal ako prostriedok zmierenia skrze vieru
Tá Božia spravodlivosť je ako to biele rúcho, o ktorom hovorí Pán Ježiš v podobenstve o svadbe. Kto chcel prísť na hostinu, musel prijať svadobné rúcho. Ten, kto prišiel len tak, vo svojom vlastnom oblečení, bol z hostiny vylúčený.
Ak chceme predstúpiť pred Boha vo svojej vlastnej spravodlivosti, a sami sa pred Bohom ospravedlňovať, obhajovať, neobstojíme a budeme vylúčení z Jeho blízkosti. Pretože, ako na inom mieste hovorí Biblia, kto sa prehrešil v jednom z prikázaní, porušil tým celý zákon (por. Jk 2:10).
Ale ak prijmeme Božie ospravedlnenie, teda to, že nás Boh ospravedlňuje z našich hriechov a nepočíta nám ich, ten má prístup k Bohu otvorený.
Na základe čoho to Boh robí? Nie je to len tak. Je to na základe toho, že náš hriech a teda aj trest zaň vzal na seba Pán Ježiš, Boží Syn.
On je ten prostriedok zmierenia, ako sa tu píše. Je to akoby veriteľ povedal dlžníkovi: Dobre, ide to na môj účet. Ja budem znášať ten dlh, čo si urobil. A teraz si podajme ruky.
Čo toto všetko znamená pre nás? Nemusíme sa už snažiť pred Bohom, pred druhými ani pred sebou sa ospravedlňovať.  Po prvé, ani to nedokážeme, po druhé, ani to nie je potrebné.
Ak učiteľ ospravedlní žiaka, nie je podstatné, čo si o tom myslia druhí žiaci, ani dotyčný žiak sám. Výsledok je taký, že učiteľ žiakovi jeho previnenie, či nesplnenie si úlohy nepočíta.
A žiak dostáva novú šancu, môže ísť ďalej ako čistý. Aj toto je to, čo robí pre mňa Boh. A robí ešte oveľa viac. Nie je tu už priestor, aby sme hovorili o tom, čo to znamená, že nás prijíma za svoje deti, že nám dáva Ducha Svätého a zasľúbenie večného dedičstva. Ani aké to má všetko dôsledky na naše postavenie pred Bohom. Ani aký to má vplyv, ak tomuto uveríme, na náš ďalší život.
Nemusíme o všetkom dnes hovoriť. Ďakujme Bohu za to, čo nám dal. Tešme sa z toho. Sme ospravedlnení zo svojho hriechu, sme zmierení s Bohom skrze vieru v Pána Ježiša Krista.  Sláva Bohu! Haleluja!

Amen

Za čím sa naháňaš?

5.10.2008, 20. Ne po Sv.Trojici, 6. výročie zboru

Či neviete, že tí, čo bežia na závodisku, bežia síce všetci, ale iba jeden cenu dostáva? Tak bežte, aby ste ju dosiahli! A každý, kto závodí, zdržuje sa všetkého; oni preto, aby dostali porušiteľný veniec, my však neporušiteľný.
1K 9:24-25

Milí bratia a sestry v PJK!

V dnešnej nedeli sa spája niekoľko momentov. Tešíme sa tu dnes z našich detí, zároveň si pripomíname 6. výročie vzniku nášho cirkevného zboru. Je to pomerne ľahko zapamätateľné, pretože v túto nedeľu je vždy v Košiciach medzinárodný maratón. Je v tom aj istá symbolika.
V lekcii pre deti sme počuli o jednom bežcovi, ktorý svoj talent venoval Bohu, aby Boha ním oslávil. A potom aj v ďalšom živote potvrdil toto svoje rozhodnutie – mať na prvom mieste Boha.
Vy, ktorí ste tu boli pred 2 týždňami viete, že sme sa zamýšľali nad tým, čo hýbe naším životom – majetok, mienka druhých ľudí, rôzne aktivity a pod. Viedli nás pri tom slová Pána Ježiša, že máme v prvom rade hľadať Jeho kráľovstvo, a že všetko ostatné nám bude potom pridané (Mt 6:33). Ja som vtedy sľúbil, že ak to bude možné, tak pri ďalšej príležitosti nadviažem na tieto myšlienky.
Keď sme dnes počuli o Ericovi  Liddelovi, mohli si všimnúť, že on  tieto Ježišove slová vo svojom živote skutočne naplnil do dôsledkov. Keď som nad tým rozmýšľal, tak som si opäť raz  uvedomil, že šport ponúka mnoho paralel k duchovnému životu. Aj Pavel si neraz zvolil obraz bežcov, ktorí všetko podriaďujú tomu, aby dosiahli svoj cieľ – úspech na športových hrách.
Aj ja chcem dnes použiť túto ilustráciu a položiť nám otázku: Kam a ako bežíš? Aký je beh tvojho života?
Keď je človek mladý, tak má pocit, že má mnoho energie, mnoho príležitostí, mnoho času a je už netrpezlivo pripravený sa rozbehnúť v ústrety budúcnosti. Ale zvolí si správny trasu?
V strednom veku si človek začína klásť otázku, kam to vlastne beží? Či je to ozaj ten správny smer a spôsob? Vie, že už nemá toľko času a aj energie postupne ubúda. Ešte má čas zmeniť smer, ale na druhej strane, už má aj svoje vychodené koľaje.
V staršom veku sa už človek viac obzerá späť – ako vlastne bežal? Už by mal byť blízko cieľa, ale napĺňa ho neistota, či si ozaj zvolil správnu trasu? Ak áno, tak prežíva radostné vzrušenie z toho, že čochvíľa pretrhne cieľovú pásku. Ale ak si nie je istý, tak sa ho zmocňuje zúfalstvo. Už mu neostáva veľa času. Nie je už neskoro zmeniť smer? Zvýšiť tempo nepomôže a síl už je málo.
Nech sa nachádzame v ktoromkoľvek období života, tieto otázky sú aktuálne, a v nejakej podobe sa im nevyhneme. Ony prídu, aj keď by sme sa im chceli vyhnúť.
Božie slovo nás dnes slovami apoštola Pavla vyzýva, aby sme bežali tak, aby sme dosiahli cenu – veniec víťazstva. Rozdiel medzi skutočnou súťažou a životom je ten, že pri súťaži môže byť len jeden víťaz. Ono, hovorí sa, že nie je dôležité vyhrať, ale zúčastniť sa, ale väčšina by rada aj vyhrala, dosiahla nejaký úspech, niečo viac, ako len zúčastnenie sa. Aspoň nejaký osobný rekord, či úspech.
Ten cieľ, ktorý pred nás kladie Boh, má však oveľa väčšiu cenu, ako zlatá medaila, ktorú môžeme dosiahnuť tu na zemi.  Aj keď zlato predstavuje jednu z najspoľahlivejších a najhodnotnejších vecí tu na zemi – nielen z hľadiska estetického ale aj z hľadiska jeho fyzikálnych vlastností, predsa je tu niečo oveľa cennejšie.
Človek by rád nejako zvečnil svoje úspechy, ale je tu niečo oveľa „večnejšie“ ako pozemské úspechy.
Keď sa pozrieme na toho Erica Liddela, mal v nohách talent. A pokiaľ to bolo možné, behal. Behal pre radosť, behal aj na súťažiach. Ale nebolo najvyšším zmyslom jeho života byť zapísaný v kronikách olympijských úspechov. Žil pre niečo vyššie ako olympijské zlato. A aj keď ho dosiahol, bežal ďalej za tým cieľom, ktorý má večnú hodnotu.
To bol jeho život, ale je to aj obraz toho, ako môžeme žiť my. Každý z nás má nejaký talent, nejaký dar od Boha, ktorý môže rozvíjať. Každý rád má z niečoho radosť, keď to môže robiť. Nemusí to byť niečo tak viditeľné ako je športová zdatnosť, hudobný talent či maľovanie. Môže to byť nejaká iná zručnosť či nadanie, skúsenosť, poznanie, schopnosť.
Niekedy žartujeme, že „ja mám talent spať, jesť, oddychovať“. Ale každý z nás má aj talent, ktorým môže prispieť druhým, ktorým môže obohatiť život iného človeka. Jeden vie vypestovať krásne kvety, alebo mrkvu iný vie potešiť slovom povzbudenia. Naoko to môžu byť aj také nenápadné veci. Je to však niečo, čo je tebe vlastné, je to tvoj dar od Boha.
To, čo chcem povedať je, že každý z nás niečo dostal. Ten dar je však aj v istom zmysle záväzok. Pretože dar môžeme aj premrhať. Ak aj dieťa dostane darček, ale hneď ho hodí do kúta či ho zničí, tak to darcu zabolí. dar je síce už môj, ale v istom zmysle mám morálny záväzok voči darcovi. mohli by sme to o tom filozofovať, ale pointa by nám unikla.
Chcem tým povedať, že aj voči Bohu máme istý záväzok vzhľadom na to, že sme Ním boli obdarovaní. Svoj život, schopnosti, talenty, to je všetko je dar od Boha. Iste každý nájde vo svojom živote nemálo aj dobrých vecí, za ktoré nemôže J. To všetko je dar. Ako s tými darmi zaobchádzame? Mrháme nimi? Alebo ich rozvíjame a užívame nielen pre svoj vlastný prospech, ale – aj ako už spomínaný Eric Liddel – k radosti druhých, a k oslave Boha?
Tým čo sme a čo máme môžeme osláviť Boha. Väčšina oslavuje seba. A privlastňuje si tak niečo, čo im nepatrí.
Hriech v hebrejčine znamená niečo ako „minúť sa cieľa“. Je to ako bežať a pritom zablúdiť. Aj dnes majú bežci po Košiciach značky, šípky, aby vedeli, kade majú bežať. Inak by sa ľahko mohlo stať, že bežec zablúdi v nejakej uličke a minie cieľ.
My nemáme svoj život takto nalinkovaný. Ľahko môžeme zablúdiť. Ale máme dve veci. Máme Božie slovo. Bibliu, ktorá nám ukazuje isté hranice, ako máme žiť tak, aby sme neminuli ten večný cieľ. A máme ešte niečo. Máme vedomie, že Boh má plán pre náš život. Nie nejakú nalinkovanú schému, ale dobrý zámer s naším životom.
Preto nás obdaroval. Nie aby sme boli niktošmi, ale aby sme boli niekým. Náš život má zmysel. Nie sme tu len náhodou. Nie sme omylom prírody, ani výsledkom nešťastnej náhody. Nie sme tu preto, aby sme premrhali svoj život. Aby sme premárnili to, čo nám Boh dal.
Áno, čelíme mnohým obmedzeniam. Svojmu hriechu. zraneniam, chorobám, ťažkým životným skúškam a pod. Ale nič z toho nemá moc prekaziť Boží dobrý zámer s nami.
Otázkou je len – kam a ako bežíme? Za čím sa naháňame? Viem si predstaviť, že  aj na bežcov dnes v Košiciach číha mnoho „pokušení“. Obdivovať krásy mesta, nechať sa znepokojiť nepriazňou počasia, započúvať sa do slov, ktoré budú volať okolostojaci diváci. Ak sa tým dá športovec rozptýliť, znepokojiť, odviesť od svojho cieľa, tak nemá šancu uspieť.
Aj na teba číha mnoho rozptýlení. Ak však stratíš zo zreteľa ten večný cieľ, nemáš šancu uspieť.
Mám síce dojem, že som túto tému len načal. Ale je čas skončiť. Rozmýšľaj o tom. Ešte nie je neskoro prehodnotiť svoj doterajší beh a nabrať správny ten smer.
Boh ťa stvoril pre večnosť, nie len pre túto krátku trasu, ktorá je tu na zemi. Tak bež, aby si dosiahol.
Amen