Do not miss

Aký je Boh

6.4.2007, Veľký piatok – SLB + VP

Pán Ježiš povedal:
Choďte teda, čiňte mi učeníkmi všetky národy, krstiac ich v meno Otca, i Syna i Ducha Svätého a učiac ich zachovávať všetko, čokoľvek som vám prikázal…“ Mt. 28:19-20a

Milí bratia a sestry v PJK!
Dnešná nedeľa pre nás skutočne slávnostná. Štyria mladí, dospelí ľudia chcú v našom spoločenstve vyznať svoju vieru v Pána Ježiša Krista (PJK). Je to radostná vec. Táto naša radosť je však možná jedine preto, že PJK sa ešte prv priznal k nám – tým, že prišiel k nám, žil medzi nami, zomrel za naše hriechy.
Po svojom vzkriesení sa poslednýkrát stretáva so svojimi učeníkmi a dáva im Veľké poverenie – ísť do celého sveta a niesť tam evanjelium – radostnú správu o Ňom, o tom, čo urobil pre nás a medzi všetkými národmi vychovávať Mu učeníkov.
Byť učeníkom PJK je viac ako byť veriacim. Jakub vo svojom liste píše, že v Boha veria aj démoni, ale sa desia. Evanjeliá nám zaznamenali viacero príbehov, keď sa PJK stretol s mocou zla, a práve títo odporcovia Boha v Ňom prví spoznávali Božieho Syna, Mesiáša, ale sa Ho desili a utekali od Neho. Jeho učeníkmi sa stali tí, ktorí sa pred Ním sklonili v pokore a pokání a boli ochotní Ho nasledovať.
Áno, sme spasení, očistení od svojich hriechov skrze vieru v to, čo urobil pre nás PJK na golgotskom kríži. To je základ nášho kresťanského a evanjelického vyznania. Ale táto viera sa potvrdzuje v našom živote tým, že sme Ježišovými učeníkmi.
PJK hovorí o krste. Hovorí o krste v meno Otca i Syna i Ducha Svätého. Je tu prítomná celá Sv. Trojica. Boh vo svojej plnosti a celosti. Krstom sme zjednotení s Kristom. PJK s našimi hriechmi, my s Jeho spravodlivosťou. Je to ako výmena dresov po zápase. My vo svojom zápase s hriechom nakoniec poznávame, že nie sme sami schopní seba očistiť. A vďačne dávame Ježišovi rúcho svojho života poškvrnené hriechom. On – Ježiš – vyšiel zo zápasu s hriechom víťazne. Zomrel a bol vzkriesení a dáva nám svoje čisté rúcho spravodlivosti. Pavel to vyjadruje v liste Galatským (3:27) slovami: „ktorí ste boli pokrstení v Krista, Krista ste si obliekli.“
Byť pokrstený v meno Božie znamená, že tu nekráčame vo svojej vlastnej sile, schopnosti, spravodlivosti, vo svojej vlastnej čistote, ale v Ježišovej sile, v Jeho moci, v Jeho spravodlivosti a čistote. Sme chránení v skafandri Jeho lásky.
Aj ten výraz „krstiť v meno“ a nie v mene vyjadruje túto myšlienku. Grécke slovo pre krstenie – baptidzó – znamená ponorenie a meno v starovekom Oriente bolo viac ako len názov osoby, ale bola to osobnosť samotná. Meno malo hodnotu, česť a vážnosť. V židovstve fráza „v meno“ znamenala, že niekto bol skutočne odovzdaný niečomu alebo niekomu. Preto výraz „krstiť v meno“ môžeme zrozumiteľnejšie a správne vyjadriť ako „ponoriť do osoby Boha Otca i Syna i Ducha Svätého.“ Alebo ešte inak: „odovzdať Bohu Otcu i Synu i Duchu Svätému.“
V krste sme teda ponorení do Pána Boha. Preto v NZ nájdeme tak veľa slovných spojení o „živote v Kristu“. To všetko je odkaz na krst – na naše stotožnenie s PJK.
Uvedomme si všetci význam svojho krstu! V krste sa s nami stotožnil PJK, aby sme sa my stotožnili s Ním. To nie je len nejaký obrad, nejaký formálny, vonkajší úkon. V krste PB s nami uzavrel zmluvu a keď Boh nejakú zmluvu uzatvára, tak tá platí. On ju berie vážne, aj ak my sme ju porušili. On je verný, aj ak my sme neverní.
Vráťme sa teda ku svojmu krstu a žime v ňom.
Byť pokrstený je však začiatok kresťanského života. Učeníkom je ten, kto je pokrstený a učí sa zachovávať slová PJK. Krst je jedna strana mince učeníctva, učenie sa životu s Kristom a v Kristovi je jej druhá strana.
Byť Ježišovým učeníkom znamená neustále sa od Neho učiť. Učeníctvo nie je odbavené vyučovaním náboženstva či prípravou ku konfirmácii. Je to neustály proces počas celého života. Tu na zemi si nikdy nemôžeme povedať: tak už viem toho dosť, tak už je môj život dostatočne podobný Ježišovmu životu. Takýto postoj by bol nebezpečnou pýchou, prejavom spoliehania sa na svoje zásluhy. Ap. Pavel píše vo svojom liste Filipským (3:12) „nie že by som už bol dosiahol, alebo bol už dokonalý, ale snažím sa, či ozaj uchvátim, na čo ma aj Kristus Ježiš uchvátil.“
Ako sa teda učím? Skúsenosť hovorí, že najúčinnejšie učenie sa je učenie sa príkladom. Keď človek pozoruje druhého a skúša sám robiť to, čo robí ten druhý. Tak sa učili 12 učeníci od Ježiša. PJK v slovách evanjelia hovorí, že sa tak má diať aj naďalej a odovzdávať to z generácie na generáciu.
Je bláhové si myslieť, že kresťanský život „sa udeje sám od seba“. Na tom treba pracovať. Tí, ktorí máte deti iste potvrdíte, že to zlé deti netreba učiť, ale to dobré je výsledkom trpezlivej mravenčej každodennej práce, opakovania, pripomínania, príkladu atď. Koľkokrát treba dieťaťu povedať škaredé slovo, aby sa ho naučilo? Stačí raz a už ho bude vedieť používať. Dokonca náš Jakub, keď ešte nepoznal žiadne škaredé slová, tak si ich sám vymýšľal!
A koľkokrát potrebuje dieťa počuť „ďakujem“, aby sa ho naučilo používať? Mnohí sú už dospelí a ešte sa to nenaučili. Ešte sa nestalo, že by niekto zabudol nadávať, ak si klepne kladivom po prste. Ak nenadáva, je to jedine preto, že niečo silnejšie ako hriech víťazí v jeho živote, ale iste to nie je tým, že by zabudol. To zlé, hriech je jednoducho v nás. Ten nový, Boží život musí byť v nás rozvíjaný. Potrebujeme sa mu cieľavedome učiť.
Učiť sa zachovávať Ježišove slová môžeme a máme dvoma spôsobmi. Ten prvý je osobný – učím sa z príkladu samotného PJK. Čítam si Bibliu, poznávam Ježišov život, prosím o silu a vedenie DS a aplikujem poznané do svojho každodenného života. Čiže ešte raz: čítanie Biblie, modlitba, uplatňovanie poznaného v živote – to je základ.
Tá ďalšia rovina je učenie sa od druhých kresťanov a spolu s nimi. To sa deje v spoločenstve veriacich. Ani nie tak na bohoslužbách, tu je to skôr to verbálne, jednostranné vyučovanie, ale dôležité je to každodenné stretanie sa, povzbudzovanie, napomínanie, vzájomné modlitby a služba.
Dôležité je oboje – osobný pravidelný život s Bohom ale i život v spoločenstve ostatných veriacich. Bez jedného či druhého nie je možné byť učeníkom PJK, a teda ani skutočným kresťanom.
Dnešné slová PJK v sebe obsahujú evanjelium i zákon. Dobré posolstvo i následné povinnosti. Tá dobrá správa – evanjelium je, že v krste sme stotožnení s PJK. On nám dáva sám seba, sme vtiahnutí do silového pôsobenia Pána Boha a Jeho milosti. V tom je naše spasenie. V bode, kde my uznávame, že končíme, On môže začať konať. V bode, kde my stojíme bezradne pred svojou hriešnosťou, On prichádza so svojou uzdravujúcou milosťou.
Tá ďalšia rovina – rovina zákona, a teda našich povinností hovorí o tom, že celoživotne máme rásť v účeníctve PJK, máme Ho nasledovať, učiť sa žiť tak, ako žil On.
Nech sa tak deje. Amen

Literatúra:
Concordia Self-Study Bible
Biblia s aplikáciami pre život

Comments are closed.