24.6.2007, 3. nedeľa po Sv. Trojici
Malachiáš 3:6-12
Milí bratia a sestry v PJK!
Hovoriť o peniazoch je vždy háklivá vec. Asi aj preto som sa tomu vyhýbal, pokiaľ to len trochu bolo možné. Ale možno to nebolo celkom správne. Dnes teda idem znovu hovoriť o financiách a som si vedomý toho, že nie každému sa to bude páčiť. Skôr znesieme výzvu k pokániu a k viere, k dobrým skutkom či zlepšeniu morálky. Ale hovoriť o peniazoch a ich dávaní – to je citlivá záležitosť.
Preto chcem keď na úvod povedať niekoľko poznámok, aby bolo jasné, kam mierim a čo zase na mysli vôbec nemám pri tejto dnešnej téme.
Tak po prvé, som si vedomý toho, že tu dnes ako obvykle sedia jednak členovia nášho cirkevného zboru ale i nečlenovia – hostia a návštevníci. Každej tejto skupiny sa dnešná kázeň týka trochu inak. Budem hovoriť o dávaní, o desiatkoch, budem sa snažil zdôrazniť isté biblické a evanjelicko – kresťanské princípy, ktorými by sme sa mali v živote riadiť. Tieto princípy sú všeobecne platné pre každého kresťana. Ak tu niekto náhodou kresťanom nie je, aspoň sa poučí, a keď sa raz rozhodne kresťanom stať, aspoň bude jasnejšie vedieť, čo to byť kresťanom znamená.
Čo sa týka samotnej aplikácie dnešnej kázne, tak tá sa bude inak týkať členov zboru a inak nečlenov. Princípy pre kresťana sú tie isté, ale ak nie ste členmi nášho zboru, aplikujte tieto biblické princípy slobodne tam, kam patríte. Pre členov zboru, samozrejme, aplikácia bude mať aj rozmer nášho cirkevného zboru.
Aby som to povedal ešte raz a celkom jasne: keď tu zaznie nejaká výzva k dávaniu, tak ak nie ste členmi nášho zboru, vôbec sa ňou necíťte viazaní. Nechceme vaše peniaze. Vy ste naši hostia a sme radi, že tu ste. Od vás nečakáme, že budete podporovať náš zbor. A ak nie ste kresťanmi, tak už vôbec – bolo by to zvláštne, ak by nekresťania mali dávať na cirkev. Finančné zabezpečenie cirkevného zboru je vecou jeho členov.
Po ďalšie, dnes budem hovoriť viac o desiatkoch. Desiatok jednoducho znamená 10% z príjmu. Teda dávanie desiatkov znamená dávať 10% z príjmu. Nič viac a nič menej. Ešte to neskôr vysvetlím. Teraz chcem povedať veľmi jasne a zrozumiteľne, že keď hovoríme o dávaní desiatkov, tak desiatok nedávame farárovi. Farárovi desiatok nepatrí. Kto je farár, aby bral od ľudí desiatok? Je jeden z nich. A tak hoci príjem farára tvorí značnú časť rozpočtu cirkevného zboru, desiatok nedávame farárovi.
Desiatok nedávame ani cirkvi. Cirkev má iné poslanie ako zhromažďovať peniaze. Veľa zla sa napáchalo v dejinách, keď sa cirkev a jej predstavitelia zameriavali viac na hospodárske záležitosti ako na duchovné, na zhromažďovanie majetku a nie na šírenie evanjelia.
Komu teda patrí desiatok? Desiatok patrí Bohu! Ak dávame desiatok, dávame ho Bohu a ak ho nedávame, opäť ho nedávame Bohu. V tomto duchu hovorí aj náš dnešný text. Ono je to dosť zvláštne, lebo v praxi sa zdá, že peniaze viac potrebuje farár či cirkev ako Boh. Treba si však uvedomiť, že Biblia chápe dávanie nie ako ekonomickú záležitosť ale ako vec hlboko duchovnú. Dávanie je niečo, čo veľmi súvisí s našou vierou. A poviem to rovno – bez viery, skutočnej kresťanskej viery nemá ani zmysel hovoriť o kresťanskom dávaní.
A tak niekto môže dať 1000,- z donútenia, či formálne či neochotne a iný tak môže urobiť s radosťou, s vďačnosťou a s dôverou voči Bohu. Rozdiel však nie je uvedený na pokladničnom bločku. Ten rozdiel je v srdci a do toho druhý človek nevidí, ale Boh áno. Preto by sme si mali dať pozor na posudzovanie dávania toho druhého, ale každý by sme mali v plnej zodpovednosti pred Bohom posudzovať svoj vlastný život.
Tiež chcem ešte teraz povedať, že nekážem niečo, čo by som sám nerobil! Pri tejto téme je to možno dôležitejšie povedať, ako pri ktorejkoľvek inej. Pretože mnoho zla sa narobilo, keď farári druhých vyzývajú k dávaniu a sami sú lakomí, zakladajú si na majetku, prepychu a podobne. Teda, tak ako aj pri iných témach, aj pri tejto platí, že „nekážem vodu a nepijem víno“. Princípy, o ktorých hovorím, sa snažím riadiť svoj vlastný život i život celej našej rodiny. Nehovorím, že som dokonalý, od toho mám ďaleko, ale aj túto dnešnú kázeň kážem v prvom rade sebe a až potom vám ostatným.
V tom ďalšom by som chcel aspoň naznačiť biblické chápanie desiatku, potom ako to bolo v priebehu dejín a zakončiť aplikáciou pre nás dnes.
O desiatku v Biblii sa hovorí predovšetkým v Starej Zmluve. Bolo to 10 % z príjmu, ktoré židia odvádzali na chrám. Z toho bolo zabezpečené fungovanie chrámu a bohoslužby v ňom, taktiež živobytie kňazov a levítov. Kňazi nemali podiel na pôde v Izraeli, ale keď bolo rozdelené územie Kanaánu medzi kmene Izraela, Lévi nedostal podiel na majetku, pôde, pretože jeho podielom mal byť Hospodin. Preto bolo nevyhnutné, aby dostávali tento kmeň financie od ostatných, keďže sami nemali zdroj obživy. Ale aj pre nich platila povinnosť odvádzať desiatok z desiatku, ktorý prijali.
Okrem toho boli desiatky aj určené pre podporu chudobných, dnes by sme povedali sociálne odkázaných. A tak desiatok bol nielen istou formou cirkevnej dane aj formou zabezpečenia diakonie či charity.
Desiatok jestvoval už pred Mojžišovým zákonom. Čítame, že Abrahám dal desiatok Melchisedekovi, kráľovi Sálemu, ktorý je predobrazom Krista. Mojžišov zákon však dávanie desiatkov potvrdil a upresnil.
V dobe, keď žil Pán Ježiš, tak bolo dávanie desiatkov všeobecne zaužívané a akceptované. Pán Ježiš túto prax nezrušil. Ale kritizoval formalizmus a zákonníctvo s tým spojené. Kritizoval, že farizeji dávali desiatky aj z toho, čo nebolo Bohom predpísané a požadované, ale pritom porušovali iné prikázania, dôležitejšie ako napr. láska k blížnym. Lepším kresťanom teda nie je ten, kto dáva viac, ale kto viac miluje.
V praxi prvej cirkvi mnoho o desiatkoch nečítame. Kresťania boli oslobodení od Mojžišovho zákona a preto dávanie desiatku nebolo vyžadované tak ako v starej zmluve. Kresťania dávali dobrovoľne podľa toho, koľko kto mohol a mal. Toto je aj naše dnešné chápanie dávania.
Je tu však rozdiel. Kým pre nás dobrovoľnosť znamená: fajn, nemusím dať 10%, môžem dať aj menej;, pre prvých kresťanov dobrovoľnosť znamenala, že dávali viac ako 10%. Čítame, že mnohí dávali apoštolom k nohám celý svoj majetok, pričom to nebolo apoštolmi vyžadované.
A tak, keď my dnes argumentujeme dobrovoľnosťou, nech nám to nie je zámienkou pre zľahčovanie si kresťanského života. Lebo my ani do kostola nemusíme chodiť, ani sa modliť ani Bibliu čítať. To všetko je dobrovoľné. Ale ak to všetko chýba v našom živote, môžeme ešte hovoriť o kresťanskom živote?
Čo sa týka reformácie a Luthera samotného, tak v tej dobe jestvovala prax desiatkov. Neviem historicky, či to ozaj bolo 10% z príjmu, alebo nie, ale je pravda, že desiatky sa odvádzali cirkevnej i svetskej vrchnosti.
Počas sedliackych povstaní niektoré skupiny povstalcov zrušili dávanie desiatkov a považovali to za niečo zlé a dokonca diabolské. Luther proti takýmto názorom ostro vystúpil. Nakoniec on ani neschvaľoval tieto nepokoje. Vtedy Luther obhajoval desiatky ako formu dane na podporu vrchnosti, ktorá zase má pod patronátom cirkev. Historicky to totiž boli feudálni panovníci, ktorí sa postavili na obranu reformácie a vďaka ich odvahe a odhodlaniu nebola reformácia potlačená.
Samozrejme, stúpenci reformácie zrušili dávanie desiatkov katolíckej vrchnosti, ale používali ich na podporu svojich vlastných farárov a zborov. Neskôr sa vlastne z tzv. desiatkov vyvinul aj súčasný daňový systém.
V súčasnosti však nemožno štát v žiadnom ohľade považovať za kresťanský, a preto je aj otázne, do akej miery a v akej forme má štát zabezpečovať chod cirkvi. To by malo byť v prvom rade vecou samotných veriacich. Vo svete jestvuje mnoho rôznych modelov. Od úplnej finančnej odluky cirkvi od štátu až po napr. model v Nemecku, kde členovia cirkvi povinne dávajú 1% zo základu dane na cirkev, okrem ďalších dobrovoľných príspevkov.
V dnešnej cirkvi sa na dávanie desiatkov pozerá rôzne. Sú tu ich vášniví obhajcovia, ktorí však neraz upadajú do starozmluvného zákonníctva až po ich vášnivých odporcov, ktorí argumentujú kresťanskou slobodou a dobrovoľnosťou.
Je skutočne pravda, že desiatky patria do praxe starej zmluvy, ale sú užitočným zvykom, ktorý nás niečomu učí. A tým prichádzame k aplikácii. Novozmluvné dávanie nie je zákonnícka povinnosť ale slobodná možnosť Božích detí. Kresťanské dávanie nie je odvádzanie dane feudálnemu panovníkovi, ale je to skôr dávanie dieťaťa svojmu rodičovi. Boh nepotrebuje náš majetok, naše peniaze, veď všetko je Jeho. Čo môžeme my dať Bohu by to On nemal, aby nám to On prv nedal?
Ale práve na toto nás naše dávanie Bohu upomína. Keď dávam Bohu, pripomínam si, za čo všetko Mu vďačím. Tiež si tým uvedomujem, že bez Boha nemám nič. A tiež, že to najvzácnejšie, čo mi Boh dáva, sa aj tak nikdy nedá vyjadriť peniazmi.
Dávanie ma tiež učí závislosti na Bohu a dôvere voči Nemu. Viete, ak dávame len z toho, čo mám navyše, čo aj tak nepotrebuje, bez čoho sa aj tak zaobídem, tak si naďalej udržujeme svoju nezávislosť na Bohu. Ale ak dávame tak, že nás to aj trochu bolí, že nás to zneisťuje, tak vtedy je skúšaná naša dôvera v Boha. Vtedy prichádzajú otázky: Naozaj sa Boh postará o mňa, o moju rodinu?
Preto hovorí náš text: Vyskúšajte ma! hovorí Hospodin. A naozaj, pravidelné dávanie aspoň desiatku je skúškou našej viery a Božej vernosti.
Ak by si niekto dnes tu povedal: No dobre, tak keď hovoríte, budem dávať viac – nerobte to! Toto vaše rozhodnutie musí byť krokom vašej viery, musíte ho urobiť pred Bohom, nie pred ľuďmi.
Poviem na záver naše vlastné svedectvo. Sú tu v zbore aj iní, ktorí dávajú viac ako ja, ktorí sú v tomto aj pre mňa príkladom, ale nemôžem ja hovoriť o iných, môžem hovoriť sám za seba. Moju manželku aj mňa rodičia viedli k pravidelnému dávaniu na Božie dielo. Ešte ako slobodní sme sa učili dávať desiatok zo svojho príjmu. Preto bolo pre nás prirodzené, že tento spôsob sme preniesli aj do nášho manželstva. Keď som učil na gymnáziu, veru, prišlo obdobie, že nám to finančne nevychádzalo, a postupne sme upúšťali od pravidelného a poctivého dávania desiatku. Situácia sa však nezlepšovala, naopak, zhoršovala. A keď sme sa už dlhodobo pohybovali v červených číslach, tak sme si raz povedali – opustili sme vernosť voči Bohu v dávaní, vráťme sa späť k tomu dobrému zvyku. Boh si zaslúži viac. A tak – hoci nám to nevychádzalo, začali sme poctivejšie dávať 10% na Božie veci: niečo priamo do cirkvi, iné na diakoniu, podporu misionárov, práce s mládežou a pod. A postupne sa začala naša situácia zlepšovať. Dnes môžem povedať úprimne, že nemáme zďaleka všetko, čo by sme chceli. Ale iste máme po hmotnej stránke všetko, čo nevyhnutne potrebujeme, ba aj viac.
Ďalšia skúsenosť, z tohto roka je nasledovná. Už dlhšie obdobie som zvažoval to, že prestanem učiť na gymnáziu. Viete, učil som tam naplno 7 rokov, je to kus môjho života. Veľa zo seba som tam nechal. A tiež, opätovne ma tam prehovárali, aby som zostal. Akosi som však vnímal, že potrebujem viac času venovať nášmu cirkevnému zboru, a že ten čas, ktorý venujem gymnáziu, mi chýba v rodine i v zbore. Ale tiež som vedel, že za vyučovanie na gymnáziu mám istý príjem. Neveľký, ale pre našu rodinu on tvorí rozdiel medzi tým, že nám to vychádza a tým, že by sme sa ocitli opäť v červených číslach. A tak som sa modlil: Bože, som v rozpakoch. Viem, že by som asi mal odísť z tej práce, ale zároveň viem, že tie peniaze nám budú ako rodine chýbať. Musíš sa Ty o to postarať. A dnes môžem povedať, že Pán Boh sa postaral. Odchádzam z gymnázia, ale Pán Boh sa postaral. Viete, je tu pokušenie: Ty hlupák, však keby si zostal, mohol si mať to i ono, ale to nie je správne uvažovanie. Učíme sa žiť v dôvere voči Bohu. A tak – nemá istotu ohľadom budúcnosti, ale to ma učí spoliehať sa na to, že jedinou mojou istotou má byť Boh sám.
Milí bratia a sestry, chcem vás dnes vyzvať ani tak nie k hojnejšiemu dávaniu, ale k hojnejšej viere v Boha. Sme ochotní pustiť Boha do mnohých oblastí života, ale nie do našich peňaženiek. Ale poviem vám, že keď tak spravíte, toto môže byť jedna zo silných skúsenosti vašej viery v Boha.
Nerobme obchody s Bohom. Nečakajme, že ak budeme dávať viac Bohu, On nám zvýši plat. Božie požehnanie môže mať rôznu podobu. Pán Boh málokedy koná podľa našich predstáv, ale nikdy nekoná zle. Amen.
