22.1.2006, 3. nedeľa po Zjavení
„Nenechám a neopustím ťa.“ Joz 1:5
Milí bratia a sestry v PJK!
V minulých rokoch sme zvykli niektorú z januárových nedieľ venovať rozmýšľaniu nad daným biblickým heslom toho-ktorého roka. Ani tento rok nebude v tomto smere výnimkou. A keďže som tu minulé nedele nebol prítomný, či už z pracovných alebo súkromných dôvodov, chcem využiť túto príležitosť, že som tu hneď k tomu, aby sme rozmýšľali nad týmito slovami, ktoré sú vybrané pre tento rok, aby nás v ňom sprevádzali.
Predpokladám, že viacerí z vás ste tak už urobili pri svojom osobnom stíšení pred Pánom Bohom, alebo možno aj v rodinnom kruhu pri domácej pobožnosti. Je však užitočné, ak sa nad týmito slovami zamyslíme aj spoločne ako cirkev. To upevňuje našu jednotu a spoločné smerovanie ako cirkevného zboru.
Preto som si dnes zvolil za základ nášho zamyslenia text, ktorý bol vylosovaný pre tento rok ako heslo. Keď som sa prvýkrát dozvedel, aké bude biblické heslo pre tento rok, povzdychol som si v duchu „ach, zase jeden z tých „sladkých veršíkov“.
Ako by povedal Juan Carlo Ortiz, latinsko-americký kazateľ Božieho slova, je to jeden z veršov z tzv. „evanjelia podľa svätých veriacich v evanjelium“. Teda je to jeden z tých veršov, ktorý si veriaci vyberajú z Biblie do svojej vlastnej zbierky biblických veršov, kde sú samé pekné slová z Biblie, samé povzbudenia a zasľúbenia, ale nie sú tam žiadne ťažké témy, žiadne napomenutia, kritika či varovanie. Je to jeden z tých veršov, ktorý si píšeme na priania a blahoželania.
Niekedy však takéto verše z Biblie môžu vyznieť lacno, povrchne, neskutočne. A obávam sa, aby sa to nestalo aj s tohtoročným heslom. Necháme si ním pohladiť svoju dušu, ale nezamyslíme sa hlbšie nad jeho posolstvom. Necháme sa ním povzbudiť ale bude to len také lacné povzbudenie.
Na druhej strane, položme si úprimne otázku: Nepotrebuje z času na čas každý z nás počuť aj nejaké to povzbudenie? Iste toho máme počas roka každý dosť aj trápenia, starostí, čelíme rôznym problémom. Sú situácie, kedy si nevieme rady, kedy nenachádzame odpoveď. A vtedy nám dobre padne, ak nás niekto chytí za ruku, ak nás niekto potľapká po pleci, prípadne aj vysloví slová povzbudenia. A čo môže byť väčším povzbudením, ak ma po pleci potľapká sám Boh?
Preto som napokon toto heslo nezavrhol, ale uvažujem , čo vlastne tieto slová z Biblie hovoria dnes nám? A tiež – čo nám nehovoria? Najprv sa chcem zamyslieť nad tým, čo v nich nie je.
Nie je tu ani slovko o tom, že veci budú bez problémov, že sa všetko podarí, že bude dostatok zdravia a sily, ani že bude dosť peňazí… nie je tu žiadne uistenie o tom, že v tomto roku sa nám konečne splnia naše túžby, želania, očakávania, ani že sa k nim čo i len o krôčik priblížime. Smola. Nie je to tam. Ak by sme to tam chceli vidieť, tak tam vkladáme niečo, čo tam nie je. (Nie žeby som nechcel, aby to tam bolo, ale nie je to tam.)
Je pravda, – že keď si otvoríme Bibliu a pozrieme sa na celý kontext, v ktorom tieto slová zazneli Jozuovi, tak tam sú aj zasľúbenia – zasľúbenia o tom, že Boh mu dá víťazstvo, že ho bude viesť a že napokon zaujme zasľúbenú krajinu. Vieme, že ani to nebolo bez boja a bez problémov, ale Jozue mal minimálne o niečo konkrétnejšiu tú konečnú perspektívu, ako ju máme my z tej krátkej vety vybranej z tohto širšieho historického kontextu. Jozue dostal konkrétnu úlohu – viesť Izrael do zasľúbenej zeme a dostal k tomu aj konkrétne zasľúbenie – podarí sa to a Boh bude s ním. Ale bolo by nesprávne automaticky tieto zasľúbenia prenášať na nás dnes.
Myslím si, že je správnejšie a bezpečnejšie, ak sú tieto slová – ako heslo pre tento rok – vybrané z tohto kontextu, v ktorom zazneli Jozuovi. Bolo by to nebezpečné a neisté domýšľať si aplikáciu na seba, čo pre nás znamená „zaujatie krajiny, víťazstvo“ a pod. Mohli by sme si tam vkladať naše vlastné predstavy a túžby, namýšľať si, že nám to zasľubuje Boh a tak sa vydať v živote nesprávnym smerom. Mohli by sme tak ísť za svojimi vlastnými túžbami a predstavami a ešte si namýšľať, že je to Božia cesta. Mohli by sme sa tak minúť toho, čo nám skutočne chce povedať Boh.
Verím, že aj nám dnes môže zaznieť prorocké slovo od Boha. Ale bolo by nie bezpečné nútiť Boha takto prorocky hovoriť celej cirkvi na celom svete skrze vylosovaný verš z Biblie.
To, aké konkrétne zasľúbenie Boh dáva nám, to je medzi nami a Ním. Je nebezpečné to chcieť prirýchlo zovšeobecňovať. Sú zasľúbenia v Biblii, všeobecne platné. Ale nie všetky biblické zasľúbenia sú takto univerzálne. Je rozdiel medzi Božím nadčasovým Slovom, ktoré platí rovnako v každej dobe a pre každého, a medzi slovom prorockým, ktoré je poslané do konkrétnej situácie, konkrétnemu človeku či skupine ľudí.
Som za to, aby sme poznávali tie univerzálne zasľúbenia, všeobecne platné Božie pravdy a aplikovali ich na svoj život, na život našich rodín a našich zborov.
A iste by sme mali hľadať aj to konkrétne prorocké oslovenie pre nás. Boh chce viesť náš život a hovoriť k nám. Avšak nezamieňajme si čo je čo. To je nebezpečné. Môže to viesť do bludu alebo do zbytočných sklamaní.
Čo teda hovorí náš text ako heslo pre tento rok? Je tu len slovo uistenia, „Nenechám a neopustím ťa,“ hovorí Boh. Ja ťa nepustím k vode, ja ti nedám kopačky; ak sa aj všetci odvrátia od teba chrbtom, ja nie. To mi stačí. Stačí mi to? Ak to hovorí Boh, malo by mi to stačiť.
Jozua dostal od Boha priamo zasľúbenie o víťazstve a zaujatí krajiny. My do tohto nového roku vstupujme s uistením o Božej prítomnosti a vernosti. Myslím, že je správne, ak tento verš pre nás pochopíme takto.
To nie je málo. Je to veľká výsada a milosť, keď viem, že nie som sám. Človek môže byť vo veľkom meste sám. Človek môže byť v preplnenom autobuse sám. Môže byť sám uprostred nakupujúceho množstva ľudí v hypermarkete. Môže byť sám aj medzi kolegami v práci či spolužiakmi v škole. Môže byť sám, aj keď má rodinu a dokonca aj na bohoslužbách môže byť sám.
To vonkajšie množstvo ľudí, ktoré nás obklopuje nezaručuje, že vo svojom vnútri máme uistenie o tom, že nie sme sami. Preto sú tie miesta v Biblii, kde nám Boh hovorí o svojom záujme byť s nami, také vzácne a drahé.
Keď nám Pán Boh dáva prísľub o svojej prítomnosti, že nás neopustí, to neznamená, že automaticky posväcuje každé naše konanie, každý náš úmysel či rozhodnutie. Práve v tých chvíľach, keď zlyháme, keď blúdime, keď nevieme ako ďalej, je dôležité a vzácne vedieť, že nie sme v tom sami, že niekto pri nás stojí – nie preto, že sme toho hodní, ale preto, lebo sme milovaní.
Viete, nie je to nič mimoriadne, ak pri človeku stoja ľudia vo chvíľach jeho úspechu a slávy. Vtedy sú mnohí radi „pri tom“, lebo niečo z toho lesku a slávy padá aj na nich.
Je však omnoho vzácnejšie a hodnotnejšie, ak pri človeku niekto stojí vo chvíľach jeho neúspechu, zlyhania, hanby. Je vzácnejšie, ak je niekto pri nás vo chvíľach bolesti a ťažkých zápasov.
Pán Boh je takýto priateľ, ktorý nám hovorí – budem s tebou v každej situácii, neopustím ťa za žiadnych okolností. To je dobré vedieť. Je dobré, ak na to nezabudneme.
Pozrime sa ešte raz na záver na Jozuu. Na ten kontext, v ktorom mu zazneli tieto slová. Bolo to v situácii, kedy vstupoval do úlohy, do ktorej ho postavil Boh. Nie je teraz pre nás dôležité, že šlo o zaujatie zasľúbenej krajiny. V našom prípade zrejme pôjde o niečo iné. Všimnime si to, že on mal od Boha prísľub, že sa mu podarí dosiahnuť ten konečný cieľ – ale vieme, že to nešlo bez boja. A neraz to bolo otázne, či vôbec dosiahnu ten cieľ. O to dôležitejšie bolo vedieť, že Boh ho neopustí. To Božie zasľúbilo pre neho platilo pre tú úlohu, ktorú mu dal Boh.
Keď my kráčame smerom, ktorý nám dal Boh, môžeme si byť istí, že tiež dosiahneme ten konečný cieľ života – večný život. To je tá konečná zasľúbená zem pre každého človeka, nebeské kráľovstvo. Ale tiež to nebude bez boja a zápasu. Nezabudnime, ak kráčame cestou, ktorú nám dal Boh, On nás iste neopustí. Ak kráčame cestou, ktorú nám dal Boh, ani my sa Mu nevzdialime. Ak však kráčame svojou vlastnou cestou, Boh síce bude s nami, ale my sa Mu vzďaľujeme a odcudzujeme. A v istej chvíli sa môže stať, že nám sa Boh stratí z dohľadu. On nás síce neopustí, ale môže sa v takej chvíli stať, že my opustíme Jeho. Ak však budeme v tomto roku kráčať po Božej ceste, nemusíme pochybovať o tom, že aj pre nás v plnom rozsahu platí to zasľúbenie tohtoročného hesla: „Nenechám a neopustím ťa.“
Preto hľadajme v tomto roku tú Božiu cestu pre náš život – ten osobný a rodinný, ale aj zborový. V tomto roku nás čakajú voľby – v cirkvi i v štáte a množstvo ďalších dôležitých rozhodnutí. Preto to hľadanie a kráčanie po Božej ceste je dôležité. Buďme Mu v tom verní. Poznanie Božej vôle vedie k cieľu nášho života, dáva životu zmysel a hodnotu, napĺňa radosťou a šťastím, prináša ovocie a úspech. Pán Boh nám dáva prísľub, že nás neopustí, neopusťme Ho ani my.
Amen
