Neprehliadni

Nové pravidlá – čo to znamená byť novým človekom

2.9.2007, 13. nedeľa po Sv. Trojici

„Preto teda hovorím a svedčím v Pánovi:
Nežite už viac, ako pohania žijú
v márnosti svojej mysle,
zatemnení na rozume,
odcudzení Božiemu životu
nevedomosťou, ktorá je v nich,
a zatvrdilosťou svojich sŕdc;
oni sa (totiž) v svojej otupenosti oddali výstrednostiam, aby zo ziskuchtivosti páchali všetku nečistotu.
Ale vy ste sa nie takto učili o Kristovi!
Ak ste totiž počuli o Ňom, a dostalo sa vám v Ňom poučenia – ako je pravda v Ježišovi –
zložte starého človeka podľa terajšieho života, rušiaceho sa v zlých, klamných žiadostiach,
obnovte sa duchom svojej mysle
a oblečte nového človeka,
stvoreného podľa Boha
v spravodlivosti a
svätosti pravdy.„Ef 4:17-24

Milí bratia a sestry v PJK!

Minulú nedeľu sme hovorili o cirkvi, o tom, že jednota je jeden z cieľov cirkvi a tiež o tom, že táto jednota sa dosahuje skrze rôznorodú vzájomnú službu jednotlivých členov cirkvi.
Ak sme teda minule hovorili o jednote a o tom, aké je naše miesto   pri vytváraní tejto jednoty, tak dnes budeme hovoriť o čistote. O čistote nie v zmysle hygienických predpisov, ale o novom živote kresťana. Jednoducho povedané: kresťan má žiť morálne čistý život. Byť novým človekom skrze Krista, skrze Božiu milosť znamená jednoducho toto.
Pavel tu nadväzuje na myšlienku, ktorú rozvinul už v 2. kapitole, verše 8-10, kde sme hovorili o spasení, milosti a dobrých skutkoch. Tam Pavel jasne hovorí, že sme spasení jedine z Božej milosti, bez našich zásluh. Ale tiež, že sme povolaní konať dobré skutky, ktoré pre nás Boh pripravil. Teda dobrý život je ovocím našej viery a prejavom našej vďaky za spasenie, ktoré nám Boh dal v Ježišovi Kristovi.
Neprichádza do úvahy tzv. „lacná milosť“, že by som si mohol ako kresťan žiť ľubovoľne. Ako niekto raz povedal: Však Boh je milostivý, odpúšťať – to je Jeho práca. Nie! Boh nie je povinný mi odpúšťať. Ale ja mám svojim novým spôsobom života potvrdzovať svoje kresťanstvo.
V podobnom duchu hovorí aj Jakub vo svojej epištole, a hoci niektorí stavajú Jakuba a Pavla akoby proti sebe, oni si vôbec neprotirečia. Jakub vo svojom liste píše, v 2:18: „Ukáž mi svoju vieru bez skutkov! Ja ti zo svojich skutkov ukážem vieru.“
Inými slovami, dnes budeme hovoriť o „viditeľnej viere“, teda o tom, ako má byť našu vieru vidno navonok, ako sa má ona viditeľne prejavovať v našom živote.
Keď sa teda pozrieme na slová nášho dnešného textu, tak uvidíme, že Pavel tu stavia do kontrastu pohanský spôsob života a kresťanský spôsob života: Preto teda hovorím a svedčím v Pánovi: Nežite už viac, ako pohania žijú…
Treba povedať, že Pavel tu zovšeobecňuje. Iste nie všetci pohania žili tak zvrátene, ako tu on opisuje, tak ako žiaľ ani všetci kresťania nežijú tak, ako Pavel opisuje, že by mali žiť. poznáme prípady mnohých aj vysoko morálnych pohanov rovnako ako aj tých, čo robia hanbu kresťanskej viere. Ale tak ako jestvuje istý pohanský spôsob života, tak jestvuje aj kresťanský životný štýl. A na toto Pavel chce upozorniť, aby sme si toto uvedomili. Tieto dva spôsoby života – pohanský a kresťanský – sa navzájom vylučujú.
A platí to aj dnes. Aj keď si navrávame, že sme kresťanská krajina, podľa spôsobu života tomu máločo nasvedčuje. Áno, tu na Slovensku je ešte pomerne veľa náboženských ľudí, ktorí sa formálne hlásia k cirkvi, ktorí aj prichádzajú do cirkvi žiadať rôzne služby pri istých životných udalostiach, ako sú krsty, sobáše, pohreby, ale v tom každodennom živote sa toto náboženstvo prejavuje len v obmedzenej miere.  A je to otázkou času, kedy takéto formálne náboženstvo úplne stratí svoj vplyv a bude prevalcované moderným liberalizmom a postmoderným životným štýlom. V nastupujúcich mladých generáciách vidno, že tam už chýba vo veľkej miere aj toto formálne náboženské povedomie.
Nechcem tu nad tým horekovať, ani na nikoho žalovať. Odpoveďou na tento trend nie je kritika, ani izolacionizmus, ale práve skutočný, úprimný, poctivý každodenný kresťanský život. Viete, mnohí ľudia nebudú počúvať, keď im budeme kázať. Ale všimnú si náš život. Keď povieme, že sme veriaci, oni nás budú pozorovať, a veľmi pozorne. O tom niet pochýb. Náš život je mnohokrát jedinou Bibliou, ktorú tento svet ešte číta. Preto nie je jedno ako žijeme.
Ak Pavel v tej dobe staval do kontrastu pohanský život bez živého Boha a kresťanský život skrze Krista, tak tento kontrast platí aj dnes. Viete, ak dnes cirkev preberá od spoločnosti jej hodnoty, ak prestávajú byť kresťania svedomím národa, tak je to tragédia a spreneverenie sa svojmu poslaniu. A poviem aj konkrétny príklad zo súčasnosti. Asi ste zachytili správu v médiách, že švédska evanjelická cirkev sa pripravuje schváliť možnosť sobášenia homosexuálnych párov. Nielen, že sú štáty, kde je tento spôsob života akceptovateľný, ale už aj cirkev sa posúva týmto smerom. A pre mňa je to smutné, že po časti anglikánskej cirkvi sa týmto smerom vydáva aj časť evanjelickej cirkvi.
A poviem tak ako to včera zaznelo na diskusii s kandidátmi na biskupa VD, kedy jeden z kandidátov jasne povedal, že v takom prípade je otázka, či cirkev ešte je cirkvou, keď sa spreneveruje biblickým hodnotám a akceptuje svetský spôsob života. Pre Pavla je spájanie týchto dvoch životných štýlov, týchto dvoch hodnotových systémov niečo úplne nepredstaviteľné.
Príčinu v tom pohanskom spôsobe života Pavel vidí v nevedomosti. Tromi rôznymi výrazmi to Pavel hovorí: pohania žijú
v márnosti svojej myslezatemnení na rozume, odcudzení Božiemu životu nevedomosťou. Nejde tu o nevedomosť, ktorá sa dá odstrániť jednoducho školským vyučovaním. V protiklade s touto nevedomosťou nestojí vzdelanie, ale poznanie Krista, ktoré vyplýva z viery v Neho.
Pavel o tom hovorí v ďalších veršoch slovami:  Ale vy ste sa nie takto učili o Kristovi! Ak ste totiž počuli o Ňom, a dostalo sa vám v Ňom poučenia – ako je pravda v Ježišovi.
Vieme, že Pavel strávil 3 roky vyučovaním a zvestovaním Krista. Teda Pavel vedel, o čom hovorí.
Žiaľ, o nás dnes platí, že mnohí naši veriaci sú len veľmi slabo vyučení. Poznáme síce naše piesne, poznáme liturgiu, pretože to zažívame každú nedeľu, ale mnohí naši veriaci majú len slabé poznanie Biblie, malú schopnosť svojimi slovami vydať svedectvo o Pánovi Ježišovi, o svojej viere, majú len slabú istotu vo vieroučných otázkach…
Potrebujeme rásť v poznaní Krista a Jeho pravdy. Nedeľné služby Božie sú k tomu málo. Preto máme v zbore aj biblické hodiny, aj rôzne iné malé skupinky, aby sme boli vyučovaní – teoreticky i prakticky, aby sme rástli v poznaní Krista.
Ešte niečo k tomu pohanskému spôsobu života, čo hovorí Pavel. Pavel hovorí, že pohanský človek je odcudzený Božiemu životu jednak už spomínanou nevedomosťou ale tiež aj zatvrdilosťou svojho srdca (v 18). Už v 2. kapitole tohto listu Pavel podrobne rozoberal o tom, že človek bez Krista je vo vzťahu k Bohu ako cudzinec.
Možno teraz, po dovolenke máte čerstvú skúsenosť niektorí aj z cudziny. Na dovolenke síce bolo pekne, ale nepopriete, že to bola cudzina a mnoho vecí tam bolo cudzích. Iná reč, iná kultúra. Človek tam nie je doma.
Iné je, ak tam už máte priateľa, ktorí vás vovedie do života v tej novej krajine. Tak mnohí odchádzajú za prácou do zahraničia, a kto tam už má niekoho, tak je to mnohokrát pre neho ľahšie, ako keď tam začína úplne sám, odkázaný len na seba.
Bez Krista sme ako takí cudzinci. V Kristovi však máme toho Priateľa, ktorý nás uvedie do Božieho kráľovstva. Táto odcudzenosť Bohu nespočíva len v už spomínanej nevedomosti, ale aj v tvrdosti srdca. Pavel to spomína dvoma slovami: zatvrdilosť a otupenosť.
Človek bez Boha je necitlivý voči Božiemu slovu. Jeho svedomie je často otupené, jeho srdce je ako tá tvrdá pôda, na ktorej sa semienko len ťažko uchytí, aby vyrástlo.
Tu je nebezpečie aj pre kresťana – ak kresťan nežije ako Kristov nasledovník, aj jeho svedomie môže postupne otupieť, stane sa necitlivým voči Božiemu slovu, aj srdce kresťana môže postupne zatvrdnúť, a tak sa odcudzí Božiemu životu. Nie je práve toto príčina toho mnohého prispôsobovania sa kresťanov tomuto svetu?
Ak sa uzatvoríme voči Božiemu slovu, ak ním nie sme vyučovaní, tak postupne zatvrdneme, otupieme a náš život stratí tú iskru Kristovho života. Plameň zhasne a zostane len popol. Zdá, že dnes v cirkvi je viac popola ako toho Božieho plameňa. Mali by sme si ten popol sypať na hlavu a nie hádzať do očí – obrazne povedané. Mali by sme sa viac kajať a menej súdiť jeden druhého.
V poslednej časti nášho dnešného textu Pavel používa ako ilustráciu obraznú reč: zložte starého človeka podľa terajšieho života, rušiaceho sa v zlých, klamných žiadostiach, obnovte sa duchom svojej mysle a oblečte nového človeka, stvoreného podľa Boha v spravodlivosti a svätosti pravdy.
Pavel tu hovorí o znovuzrodení, ktorého znamením je krst, hovorí rovnako o tom, čo koná v tejto veci Boh i človek. Náš „starý človek podľa terajšieho (svetského) života, ktorý smeruje ku skaze,  má byť zložený“, máme byť „obnovený duchom svojej mysle“ a „obliecť nového človeka stvoreného podľa Boha“.
Pavel tu vlastne hovorí o starom spôsobe života, ktorý vychádza z našej hriešnej prirodzenosti, „obnovenie duchom svojej mysle“ je vlastne pokánie. Slovo pokánie znamená doslova „zmena mysle“, teda skutočné pokánie so sebou obnáša zmenu v tom, ako zmýšľame o sebe, o Bohu, o svete, o svojom živote. A oblečenie „nového človeka“ je prijatie novej totožnosti, nového života skrze vieru v Krista.
V starých dobách sa zvyklo pri krste obliecť krstených do nového čistého rúcha ako ilustráciu toho, o čom tu píše Pavel. Dobrou, hoci nie dokonalou ilustráciou toho, o čom tu píše Pavel je toto:
Predstavte si väzňa, ktorý si odpykáva doživotný trest. Väzenské šaty, väzenský spôsob života. Nerobme si ilúzie o „nápravno-výchovnom ústave“.  Je to miesto, kde sú trestanci utvrdzovaný v tom starom spôsobe života. Hriešne prostredie neurobí z hriešnika svätca. Ale zrazu je tomuto väzňovi udelená milosť. Starý svet necháva za sebou, staré väzenské šaty vyzlieka, dostáva nové. Otvára sa pred ním brána nového života.
Áno, ten starý väzenský svet sa v ňom ešte ozýva a ak s ním nebude bojovať, môže sa vrátiť, ale teraz je postavený do nového začiatku, a ak bude žiť v novom živote po novom, to staré zostane minulosťou.
Niečo také robí s nami Boh. Tak ako ten väzeň sa nemôže sám oslobodiť, tak ani my sa nemôžeme sami oslobodiť z hriechu a zo starého života. Ale Boh nám dáva milosť, amnestiu, dokonca maže register trestov a dáva nám novú totožnosť.
Ak prijmeme tento Boží dar milosti – a to je viera – tak vstupujeme do toho nového života. Takto by sme mali nazerať na seba. Ako na ľudí, ktorým dal Boh novú totožnosť, nový život. Boh nás zo svojej milosti, bez našich zásluh urobil novými ľuďmi. Tomuto verme a podľa tejto viery aj žime. Nabudúce budeme hovoriť o viacerých praktických konkrétnych jednotlivostiach, čo všetko toto znamená. Boh vám žehnaj. Amen

Comments are closed.