5.8.2007, 9. nedeľa po Sv. Trojici
„Po prečítaní tohto môžete poznať, ako som pochopil tajomstvo Kristovo, ktoré v iných pokoleniach nebolo známe synom ľudským tak, ako to Duch teraz zjavil Jeho svätým apoštolom a prorokom, totiž, že pohania skrze evanjelium sú spoludedičmi, spoluúdmi (toho istého) tela a spoluúčastníkmi na zasľúbeniach v Kristovi Ježišovi; Jeho služobníkom som sa stal z daru milosti Božej, danej mne pôsobením Jeho moci. Mne, najmenšiemu zo všetkých svätých, dostalo sa milosti, aby som evanjelium o nepochopiteľnom bohatstve Kristovom zvestoval pohanom.“ Ef 3:4-8
tento odsek má dva vrcholy:
- Pavel a jeho apoštolstvo, poslanie, osoba
- cirkev ako nové spoločenstvo – jednota pohanov a židov
Milí bratia a sestry v PJK!
Položili ste si niekedy otázku: Kto vlastne som? Načo som tu na zemi? – ako sami za seba, nie o mne J
Mňa veľmi prekvapilo, keď náš 6 ročný Daniel asi pred 2 týždňami pri jednej prechádzke povedal sám od seba, že si niekedy kladie takéto otázky. Ak si takúto otázku samo od seba položí malé dieťa, o čo skôr by sme si ju mali položiť my – ktorí sa považujeme za dospelých, alebo aspoň „veľkých“, nie za malé deti?
Dnes budeme vidieť, akú odpoveď mal na túto otázku apoštol Pavel.
Druhá, nemenej zaujímavá otázka pre dnešný deň sa týka cirkvi. Aký je význam cirkvi? Akú má úlohu? Čo to vlastne je?
Mnohí dnes vidia v cirkvi len inštitúciu, a mnohých cirkev ako inštitúcia neoslovuje. Ale inak ju ani nepoznajú. A zase aj mnohí kresťania sú tak zameraní na svoje vlastné, individuálne spasenie, že im uniká zmysel a význam spoločenstva.
Ale Boh chce mať z nás viac ako len nových jednotlivcov. Skrze cirkev chce tu mať aj nové spoločenstvo, nový ľud, novú spoločnosť. Aj o tomto budeme rozmýšľať.
Pozrime sa teda aspoň v krátkosti na Pavla. Pavel v 1. verši 3. kapitoly píše, že je vo väzení. Bol v domácom väzení v Ríme, kam sa dostal kvôli nepokojom, ktoré vyvolali voči nemu židia, ktorí ho obvinili z podnecovania nepokojov. Tie nepokoje boli zapríčinené práve Pavlovou duchovnou službou medzi pohanmi. Pavel vnímal svoje väzenie ako väzenie pre vieru v Krista kvôli službe medzi pohanmi – nežidmi. Ale Pavel sa nesťažuje. Naopak, vo verši 13. tej istej kapitoly píše, že efeženia sa kvôli tomu nemajú trápiť, naopak, majú byť na to hrdí.
Pavel to považoval za česť, že mohol pre Krista a pre svoju službu trpieť. Nebol to prejav nejakého masochizmu ale vedomia, že Kristus je zvrchovaným Pánom nad dianím vo svete. A natoľko si vážil Božiu milosť, že v porovnaní s tým považoval pozemské utrpenie za nepodstatné. Boží plán a ciele budú naplnené a uskutočnené aj napriek protivenstvám, a keď sme súčasťou Božích plánov, nemusíme sa trápiť vonkajšími okolnosťami, aj keď sú momentálne nepriaznivé pre nás.
Neviem, či sa my vieme takto pozrieť na život. Pavel svoje utrpenie nepovažoval za skrivodlivosť, nespravodlivosť, opustenie Bohom, ale naopak, ako za potvrdenie toho, že koná Božiu vôľu.
Pavel píše o sebe ako o Božom služobníkovi. Nenúti Pána Boha svojimi modlitbami, aby sa o neho postaral. Naopak, on sa stará o to, aby vo svojom živote naplnil Božiu vôľu.
Pavel píše o sebe, a toto je veľmi zaujímavé – ako o najmenšom spomedzi kresťanov. Tu vidno jeho zmysel pre humor.
Pavel bol totiž vraj ozaj malej postavy, jeho výzor nebol výzorom celebrity, aby svojim vonkajším vzhľadom urobil na poslucháčov dojem. Naviac, aj jeho latinské meno „paulus“, teda Pavel, znamená „malý“. Ale samozrejme, Pavel tu nemal na mysli telesnú malosť, ale o to, ako hodnotil sám seba po tej vnútornej stránke. A Pavel si nemyslel o sebe viac ako bolo primerané. Neváhal brániť svoj úrad, svoje poslanie, svoju službu, ale nepotreboval obhajovať svoju osobu a svoju vlastnú dôležitosť.
Nešlo tu o falošnú skromnosť. Viete, keď ja poviem z kazateľne, že som skromný, tak to môžete považovať za teatrálne gesto. Keď to však povie človek, ktorý je vo väzení, ako bol Pavel, tak to je vierohodné. Je ľahké robiť zo seba pokorného, keď som povýšený. Ale je ťažké prijať ponížené postavenie, keď je človek skutočne ponižovaný – napr. väzením.
A práve vďaka tejto svojej skutočnej pokore a skromnosti vedel oceniť veľkosť Božej milosti, ktorej sa mu dostalo jednak tým, že ho Pán Ježiš Kristus zastavil na ceste, ktorou šiel proti Nemu, a tak sa mu dostalo milosti spasenia, viery, večného života. Ale tiež vnímal ako svoju veľkú výsadu a prejav Božej milosti to že ho napriek tomu, aký bol pred svojim obrátením sa ku Kristovi, On uznal za hodného postaviť do svojej služby ako apoštola, ako evanjelistu, misionára, zakladateľa zborov, učiteľa cirkvi.
Pavel to považoval za svoju veľkú výsadu, že nesedí niekde v teple na cirkevnom úrade, ale že stojí v prvej línii, v priekopníckej službe ako aj ostatní apoštoli.
Tu Pavel píše aj o svojom apoštolstve, o svojom poslaní. A tým sa dostávame k tej druhej veľkej téme tohto odseku. Pavel totiž veľmi jasne vnímal, že je povolaný byť apoštolom pohanov. A týmto sa stal terčom útokov nielen zo strany židov, ktorí odmietli Krista, ale aj zo strany tých, ktorí s nedôverou pozerali na misiu medzi pohanmi.
A práve tu Pavel vysvetľuje, čo cirkev vlastne je. Cirkev nie je vylepšenou verziou židovskej viery, ale je to skutočne nová spoločnosť.
Pavel tu hovorí o tajomstve, ktoré bolo predtým ukryté. Teda predošlé generácie ho nechápali, nepoznali. Ale teraz bolo toto tajomstvo zjavené Bohom, nielen jemu – Pavlovi, ale aj ďalším apoštolom a prorokom cirkvi.
Toto tajomstvo sa týka práve cirkvi ako novej spoločnosti. Obávam sa však, že toto tajomstvo akoby zostalo pre mnohých aj dnes tajomstvom, hoci by nám malo byť jasné. Správame sa totiž často všelijak, len nie ako tá nová Bohom zamýšľaná spoločnosť.
To tajomstvo sa konkrétne týka toho, že pohania sú rovnako ako židia, v plnej miere, skrze evanjelium, spoludedičmi, spoluúdmi tela a spoluúčastnikmi na zasľúbeniach v Kristovi Ježišov, ako hovorí verš 6i.
3X tu Pavel píše o pohanoch ako o „spolu-“ dačo. Tým chce objasniť tak jasne ako sa len dá, že v Kristovi niet medzi pohanmi a židmi rozdielu. Bez Krista je medzi ľuďmi veľa rozdielov, veľa deliacich múrov, ako o tom písal aj v 2. kapitole, čo sme rozoberali minule. Ale v Kristovi už nie sú žiadne hranice, sme rozdielni, ale už viac nie rozdelení! Sme jedineční, ale nie osamotení. Nie sme len kresťanmi, ale sme aj cirkvou, telom Kristovým, ktorého plnou a rovnocennou súčasťou je každý pohan i žid, ktorý je v Kristovi.
A tak aj každý, kto je v Kristovi, je rovnako dedičom Božieho požehnania, ako sme o tom hovorili v 1. kapitole a platia pre každého, kto je v Kristovi všetky zasľúbenia, ktoré nám Boh skrze Krista dal. V cirkvi nie je žiadne kastovníctvo, žiadne triedy či VIP kluby. Ak v cirkvi je nejaké kastovníctvo, tak to určite nie je podľa Krista. V cirkvi nie sú sediaci v lóžach a sediaci na lavičkách. V Kristovi má každý rovnaké právo a výsadu prístupu k Bohu.
My si možno povieme, že tak by to malo byť. Čo je na tom nové a také ohromujúce? Veď to dnes uzná, že tak by to malo byť všade, každý súdny človek. Žijeme v dobe demokracie, slobody, občianskych práv a slobôd, rovnosti ….
No uvedomme si nasledovné: že aj dnes aj napriek proklamovaným krásnym ideám zostáva medzi nami mnoho rozdelenia a nerovnosti, že často jedni zneužívajú aj dnes tieto krásne idey voči druhým na ich „zotročenie“. Uvedomme si tiež, že v cirkvi táto rovnosť skrze Krista bola hlásané aspoň 1.500 rokov skôr, ako sa objavili vo „vyspelej“ Európe či Amerike prvé myšlienky o rovnosti a slobode, jednote a právach.
Tiež si uvedomme, že tieto myšlienky zazneli pred 2.000 rokmi do úplne inej situácie ako je tá dnešná. Vtedajšia spoločnosť bola otrokárska, kde bolo otrokárstvo plne akceptované, kde triedne rozdiely boli nielen brané na vedomie, ale vyslovene podporované, kde rasová a národnostná i náboženská nenávisť bola súčasťou každodenného dňa. Kde židia a pohania stáli na protiľahlých stranách barikád, duchovne, spoločensky, ale často aj skutočne.
Keď to takto hovorím, tak vidím, že tá naša dnešná spoločnosť nie je zase až tak omnoho iná. Ale mnohé z toho je prítomné aj dnes.
Tiež je pre nás ešte namieste otázka, či vari už v Starej Zmluve nehovoril Boh aj o spasení pohanov? Ale áno. Ale stále to bolo spasenie pohanov skrze židov v tom zmysle, že pohan sa najprv musel stať naplno židom, aby pre neho platili zasľúbenia dané Abrahámovi. Malo to svoj duchovný a historický význam, prečo to tak bolo. Ale bolo nepredstaviteľné pre židov, aby boli pohania „len tak“ vpustení do spoločenstva Božieho ľudu. A pre pohanov bolo nepredstaviteľné, aby Boh židov mohol mať pre nich nejaký väčší význam ako len jeden z mnohých bohov, ktorých uctievali.
Ale s Kristom prišiel veľký zlom. On sám bol židom, a tak je pravdou, že – ľudsky povedané, spasenie prišlo skrze žida. Boh si skutočne vyvolil a zázračne použil židovský národ, Izrael vo svojom diele spasenia. A ani dnes ešte pán Boh s Izraelom neskončil – ale to je už iná téma.
Ale v Kristovi tie staré duchovné delenia na židov a pohanov neplatia. Kto je v Kristovi, je nové stvorenie, staré sa pominulo a hľa – nastalo nové (ako píše Pavel v 2K 5:17).
Pýtame sa, čo toto znamená pre nás dnes? Uvedomme si: nie sme tu len kresťania jednotlivci, ale sme tu ako súčasť jedného tela Kristovho – cirkvi. A táto cirkev podľa Božieho zámeru, je spoločenstvom rôznych ľudí, ktorí boli predtým rozdelení, ale v Kristovi sú zmierení s Bohom i navzájom, tvoria novú spoločnosť, novú jednotu.
Preto, ak vidíme niekde vo svete nepokoj, konflikt, ako cirkev by sme tam mali prísť a prinášať evanjelium o zmierení skrze Krista, nie skrze humanizmus, ale skrze Krista. Pretože toto je jediné zmierenie, jediná jednota, ktorá ide priamo k jadru nejednoty, k nášmu srdcu a hriechu, ktorý je v ňom.
Ach, aké je to žalostné, že cirkev v tomto akoby zlyhala na plnej čiare. Sme dnes ako cirkev tvorcom zmierenia skrze Krista? Žiaľ, často ani s Kristom ani bez Krista.
A to je to druhé a naliehavé pre nás dnes. Ak vidíme niekde v cirkvi, v spoločenstve, tú nejednotu, nezmierenie, tak sme nejako mimo Krista. Niekde sme zišli z cesty, a vraciame sa do starého poriadku bez Krista.
Zrejme tu na zemi nikdy nedosiahneme v tomto smere ideál a dokonalosť. A budeme čeliť mnohej nejednote medzi kresťanmi, ktorí sú rozdelení v denomináciách, aj vo vnútri vlastného spoločenstva. Ale nikdy by sme s týmto stavom nemali naplno zmieriť a ho akceptovať. Neustále potrebujeme zápasiť o jednotu, aj keď nás to bude bolieť. Lebo to bude znamenať aj priznanie vlastného podielu viny na jestvujúcom rozdelení.
A aby ste si nemysleli, že tu hovorím o cirkevnej politike, hoci aj tej sa to týka, hovorím aj o našom každodennom živote – tu a teraz.
Tá nová spoločnosť cirkvi sa neuskutočňuje na konferenciách, výboroch a veľkých slávnostiach, ale v tom našom každodennom živote, ktorý žije každý z nás tu a teraz. Je to o našich vzťahoch, ako vychádzame s druhými, ako sa na nich pozeráme, a ako sa pozeráme na seba. Čo si myslíme o nich, a čo si myslíme o sebe.
Tak ako Pavel dokázal o sebe zmýšľať pokorne, tak by sme mali aj my. V tom je východiskový bod pre nájdenie jednoty a zmierenia. My sme tu tiež na zemi Kristovými vyslancami – apoštolmi. Máme tu isté poslanie. To nie je na to, aby sme sa tým pýšili, ale aby sme tým slúžili. Takto a jedine takto môžeme a budeme cirkvou Kristovou, podľa Božieho zámeru.
Budúca nedeľa je nedeľou pokánia. Nehovorím, stačí nám čakať do budúceho týždňa, nie, čiňme pokánie už dnes, a celý týždeň sa pýtajme, spytujme svedomie, kde sme vypadli z Krista, kde nie sme v Kristovi, a budúca nedeľa môže byť pre nás príležitosťou obnovy nielen nášho kresťanského života ale aj nášho spoločenstva.
Nech nám je Boh milostivý. Modlime sa
