Neprehliadni

Pamiatka zosnulých

2.11.2008, 24 Ne po Sv.Trojici

Povedz im: Akože žijem – znie výrok Hospodina, Pána – nemám záľubu v smrti bezbožného, ale v tom, že sa bezbožný odvráti od svojho spôsobu života a bude žiť. Odvráťte sa, odvráťte od svojich zlých spôsobov života!
Ezechiel 33:11

Milí bratia a sestry v PJK!

Tieto dni prinášajú viacero sviatkov či dní, pri ktorých je hodno sa pristaviť. V piatok sme si pripomenuli začiatok reformácie. Nie je to náhoda, že si Luther zvolil pre zverejnenie svojich téz proti odpustkom práve tento dátum – v predvečer cirkevného sviatku Všetkých svätých.
Vo svojich tézach vystúpil proti odpustkom. A my dnes vidíme, že táto téma je stále aktuálna aj dnes. A súvisí to aj s dnešným dňom Pamiatky zosnulých. Ako tieto tri dni súvisia. Dovoľte mi to stručne vysvetliť. Pre vás, ktorí ste boli na modlitebných večeroch počas uplynulého týždňa, to bude čiastočne opakovanie, ale užitočné.
Z čoho vychádza myšlienka o odpustkoch? Na začiatku je viera, že človek si spásu môže či musí zaslúžiť sám, svojim úsilím. Toto je základný predpoklad, na ktorom stojí celé učenie o odpustkoch. A už tento predpoklad je chybný a nebiblický. Podľa tohto chápania Božia milosť len dopĺňa naše vlastné úsilie.
Podľa tejto viery väčšina ľudí nedosahuje potrebnú dokonalosť na vstup do neba, pretože sme hriešni. Ale zase väčšina nie je až taká skazená, že by musela ísť rovno do pekla. Pre tých je tu očistec, kde si človek musí odpykať trest za svoje hriechy. Odpustky môžu skrátiť tento pobyt v očistci. Učenie o očistci je ďalším, ktorý nemá oporu v Biblii.
Ale odkiaľ sa odpustky vzali? Sú ľudia – svätci – a s tým súvisí včerajší sviatok, ktorí žili taký dokonalý život, že vykonali počas života viac dobrých skutkov, ako potrebovali pre svoje spasenie. Majú teda akoby nadbytočné zásluhy. Škoda by bolo, keby vyšli nazmar.
A tieto nadbytočné zásluhy svätcov tvoria poklad cirkvi, z ktorého ona môže udeľovať tým, ktorí majú dobrých skutkov nedostatok, teda tým, ktorí si odpykávajú svoj trest v očistci.
Kto z ľudí by bol taký neľudský, aby neskrátil svojim blízkym čas trápenia v očistci a nezískal pre nich odpustky?
Finta je ešte v tom, že nikto nevie presne povedať, kto ako dlho v tom očistci má byť, a ani nikto nevie povedať, akou veľkou zásobou nadbytočných dobrých skutkov cirkev disponuje. Máme tu teda nekonečný kolobeh. Pre istotu je potrebné získavať odpustky stále, či už pre seba alebo svojich blízkych.
A keď sa k tomu ešte pridá, že tieto odpustky predávala cirkev za peniaze, deformácia je dokonaná.
Luther kritizoval nielen to, že celé toto učenie nie je v súlade s Bibliou. Položil správnu otázku – prečo pápež neudelí odpustky zdarma a naraz všetkým, keď má tú  možnosť, ale dokonca na tom zarába, aby mohol financovať svoje veľké stavebné projekty?
Toto je súvislosť týchto dní. Včera pripomenutie si zásluh svätcov, dnes získavanie týchto zásluh pre seba a svojich blízkych a reformácia, ako poukázanie na nesprávnosť celej tejto myšlienky.
Odpustenie hriechov dostávame jedine vďaka zásluhám Pána Ježiša Krista, ktorý vzal na seba náš hriech a tým aj trest za náš hriech.
Viete, nechcel som dnes pôvodne vôbec hovoriť o týchto veciach, ale zamerať sa len na ten dnešný deň. Ale tie veci spolu súvisia a keď vidím, koľko miesta a pozornosti dostáva otázka odpustkov aj v médiách, nemôžem o tom mlčať.
Čo teda pre nás z tohto všetkého vyplýva? Nie, nejde tu o tom, že my sme tí správni, ktorí majú pravdu a ten druhý sa mýli. Totiž, tá otázka, ako je to s nami? Ako je to s našimi blízkymi, je predsa aktuálna ja pre nás.
Je ľahké kritizovať, že niekto dostáva falošnú útechu vo svojej neistote ohľadom spasenia cez odpustky. Otázka je, akú odpoveď máme my?
Tá odpoveď podľa Biblie nie je ľahšia. Ale nie je našou vecou si vyberať pravdu podľa toho, ako sa nám páči . Pravda je pravdou bez ohľadu na to, či bolí, alebo či je vábivá.
Nemôžem preto s čistým svedomím dávať ani falošnú nádej ani falošnú istotu. Čas milosti je ten čas, ktorý nám Pán Boh dal tu na zemi. Po odchode z tejto časnosti už veci nezmeníme.
Je to akoby sme chceli už po skončení futbalového zápasu meniť výsledok. To sa nedá.
Ak je však toto pravdou, tak potom nás to prirodzene zneisťuje ohľadom tých, ktorí tu už medzi nami nie sú, alebo aj ohľadom nás samých – ako potom obstojíme pred živým Bohom?
Dôležitou otázkou je – aký je Boh? Je Boh len Ten hrozný sudca plný hnevu, pred ktorým sa treba triasť?
Áno, Boh je plný hnevu voči hriechu. Boh nenávidí hriech a berie ho veľmi vážne, oveľa vážnejšie ako my sami. Biblia jasne hovorí, že nič nečistého nemá prístup k Bohu. Náš hriech nás oddeľuje od Boha.
Ale – toto nie je všetko, čo možno o Bohu povedať. Boh nenávidí hriech, ale miluje hriešnika. nenávidí hriech, ale miluje hriešnika. A to tak veľmi, že za toho hriešnika obetoval svojho Syna, Pána Ježiša Krista. Naša jediná nádej je v Pánovi Ježišovi Kristovi.
Boh nie je ako taký ješitný človek, ktorého si treba neustále udobrovať. Boh urobil všetko pre zmierenie s nami.
Biblia veľmi jasne hovorí, že Boh nemá záľubu v smrti hriešnika, ale v tom, aby sa hriešnik obrátil, teda činil pokánie a obrátil sa k Bohu.
Tak, ako sa Boh neteší z hriechu, nemá radosť z toho, keď vidí, že nás hriech ťahá do záhuby. Tak ako rodiča bolí to, keď vidí, že jeho dieťa si volí zlú cestu vo svojom živote.
Otázka však je, prečo tomu Boh nezabráni? A tu sme pri otázke slobodnej vôle. Boh človeku dal a ponecháva mu slobodnú vôľu.
Možno sa vám tento príklad nebude páčiť, ale istá súvislosť tu je. Svojho času mnohí investovali svoje úspory do nebankových subjektov. Dnes obviňujú štát a žiadajú od neho náhradu za to, že im nezabránil v tomto chybnom rozhodnutí. Je naozaj štát na vine? Keby vtedy štát, napr. zrušil tieto nebankové subjekty, mnohí by sa boli bránili, že je to obmedzenie slobody.
Boh tiež dáva človeku slobodu. Dopraje človeku voliť si aj nesprávne. Pretože len tam je skutočná sloboda, kde je aj táto možnosť.
Možno si poviete, že z tohto pohľadu potom sloboda nie je dobrá. Ale je, pretože len zo skutočnej slobody sa môže zrodiť aj skutočná láska. Len ak má človek slobodu, môže oceniť Božiu lásku voči sebe.
Aby som sa vrátil k pôvodnej myšlienke. Ak niekto v nebi nebude, nie je to Božia chyba, Jeho prílišná prísnosť, ale naša nevera a zatvrdilosť voči Nemu.
Nie Boh je na vine. Ako povedal C. S. Lewis, anglický profesor a spisovateľ: Na poslednom súde budú len dva druhý ľudí. Tí, ktorí povedia Bohu – Tvoja vôľa nech sa stane; a tí, ktorým Boh povie: Tvoja vôľa nech sa stane.
Rozumiete? Nie Boh posiela niekoho do neba či do pekla. Boh každému otvoril dvere do neba, do svojho kráľovstva – skrze Pána Ježiša Krista.
Ale ak v nevere odmietneme Boží dar, neobviňujme ani Boha, ani nikoho iného z toho, že sme si zvolili nesprávne.
Ak je teda nejaké potešenie, a ono je, tak jedine v Pánovi Ježišovi Kristovi. On je jedinou nádejou, istotou, základom nášho spasenia a istotou pre tento i večný život.
Boh nemá záľubu s smrti hriešnika. On nestriehne na to, kedy spravíme nejaký hriech, aby nás vtedy mohol pristihnúť a potrestať. Poviem to hrubo, vziať nám život a poslať do pekla.
On nie je ako policajt, ktorý striehne na vodičov v úseku obmedzenej rýchlosti, kde je to obmedzenie zbytočné a len ich tam zbytočne nachytá a naparí im pokutu.
Svoju nádej skladajme v Bohu. Pán Ježiš Kristus je naša nádej. To nie je len pekná fráza. To je skutočne tá jediná istota, ktorú tu môžeme mať, a pevná kotva uprostred rozbúreného mora života.
Čo teda robiť? Nie, aby sme sa v neistote strachovali o svojich blízkych, aby sme v úzkosti a strachu žili svoje pozemské dni.
Radšej ďakujme Bohu za našich blízkych, za ich život, za všetko dobré, čo sme od nich a skrze nich prijali. A využime čas milosti, ktorý nám je daný. Boh sa teší z pokánia. Boh sa teší z nášho spasenia.
Amen

Comments are closed.