Neprehliadni

Úvod zborových presbyterov a funkcionárov

15.3.2009, 3 Nedeľa pôstna

57 Keď šli, povedal Mu ktosi cestou: Pôjdem za Tebou, kamkoľvek by si šiel. 58  Odpovedal mu Ježiš: Líšky majú dúpätá a nebeskí vtáci hniezda, ale Syn človeka nemá, kde by sklonil hlavu. 59  Inému zas riekol: Poď za mnou! Ale ten povedal: Dovoľ mi najprv odísť a pochovať si otca. 60  Odpovedal mu: Nech si mŕtvi pochovávajú svojich mŕtvych; ale ty choď a zvestuj kráľovstvo Božie! 61  A ešte iný povedal: Pôjdem za Tebou, Pane, ale dovoľ mi najprv rozlúčiť sa s domácimi. 62  Ježiš mu však povedal: Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nehodí sa pre kráľovstvo Božie.
Luke 9:57-62

Milí bratia a sestry v PJK!

Mám toho veľa, čo chcem povedať. Keď som dopísal dnešnú kázeň, zistil som, že je to akési dlhé, tak som sa rozhodol celkom vynechať pôvodný úvod. Tak len veľmi stručne: Ide tu o to, čo to stojí, keď chce byť človek nasledovníkom Pána Ježiša. Veľmi prakticky – ak chceš ísť za Ježišom aj ty, tak pozorne počúvaj. Ak to nechceš zobrať vážne, tak tu zbytočne márniš čas.
Budem hovoriť nielen k vám, milí presbyteri – aj vy, ktorí ste stáli v tejto službe doteraz, aj vy, ktorí začínate či pokračujete. Chcem hovoriť k vám všetkým. A úprimne povedané – chcem hovoriť v prvom rade sám k sebe. Tak poďme na to.
Náš dnešný evanjeliový text opisuje tri krátke dialógy, tri stretnutia Pána Ježiša s tromi rôznymi ľuďmi. Jedného volal On, aby Ho nasledoval, dvaja sa ponúkali sami, ale ich rozhodnutie nebolo až také pevné.
Nevieme, ako to nakoniec dopadlo. Nevieme vlastne ani len mená týchto troch ľudí, nevieme, či sa niekedy vlastne vybrali na cestu za Ježišom, alebo zostalo len pri ich úvahách.
Toto je nebezpečenstvo aj pre nás. Stretneme sa s Ježišom. Ale zostaneme len pri zvažovaní pre a proti a nikdy sa nepohneme dopredu.
Ten prvý oslovil Ježiša s veľkým odhodlaním: Pôjdem za Tebou, kamkoľvek by si šiel. Výborne! Čo viac si možno priať? Ako by ma potešilo, keby ste prišli za mnou a povedali mi: Brat farár, nech sa pustíš do hocičoho, ideme s do toho s tebou… čo viac si môže človek priať ako mať takých odhodlaných a verných nasledovníkov?
Ale aká je Ježišova odpoveď? Líšky majú dúpätá a nebeskí vtáci hniezda, ale Syn človeka nemá, kde by sklonil hlavu. Ježiš tu sám seba predstavuje ako bezdomovca?! Lepšie povedané ako pútnika. Pán Ježiš je na ceste. Je na ceste naplniť svoje poslanie. Nie je tu preto, aby si budoval krásny a bezpečný domov. Žiaden: môj dom – môj hrad. Nie. Ježiš je na ceste.
Ak chceš ísť s Ním, znamená to byť tiež stále na ceste. Nebyť priviazaný k jednému miestu, k jednému domu, bytu.
Pán Ježiš nestojí na jednom mieste. On ide. Ak ty chceš stáť, On sa ti vzdiali.
Vieme asi každý, ako veľa pre nás znamená domov – to vlastné miestečko, ktoré je skutočne naše. Tá vlastná posteľ, to miesto, kde môžem byť sám sebou.
Viete, skôr ako sme sa presťahovali do vlastného bytu, bývali sme pol roka u známych v jednej izbe. Doslova v ich obývačke. Viete, ešte aj teraz niekedy, keď pustím vodu v kúpeľni, tak ma fascinuje vedomie, že tá voda z kohútika, čo tečie, je „moja“ voda. Môj domov, moje miesto… Iste, má mnoho nedostatkov, ale je to to moje miesto.
Čoho sa vzdal Pán Ježiš? On sa vzdal toho svojho miesta – najprv toho krásneho miesta v nebi, a potom aj toho na zemi. Ako sa to týka nás? Buď pripravený, že ak kráčaš s Ježišom, vstupuješ do neistoty. Vydávaš sa na cestu a opúšťaš to svoje miesto, domov.
Ešte aj tá líška má tú svoju dieru v zemi, a vtáčik hniezdečko na strome, ale Pán Ježiš nemá ani len to. Ak máš ty viac, ak máš byt či dom, nemusíš mať teraz hneď výčitky svedomia, ale buď pripravený to v prípade potreby opustiť. Neviaž k tomu svoje srdce.
Viete, bol som raz ubytovaný v jednom cirkevnom zbore v zahraničí u jednej rodiny. Mali krásny dom v krásnej štvrti. Krásna piesočná pláž bola vzdialená pešo 5 minút. Izieb mali, že som ani nevedel porátať, pri dome bazén, atď. Ale ako sme sa rozprávali, tak som zistil, že v ich dome počas roka prakticky ani nebolo týždňa, aby u nich nebol niekto ubytovaný. Aby bolo jasné, oni neprevádzkovali penzión, žiadne „zimmer frei“ pre turistov, ale jednoducho otvorený dom pre príbuzných, priateľov, známych ale i neznámych, hostí z cirkvi – ak som bol aj ja, a mnohých ďalších.
Aj to znamená opustiť svoj domov, vzdať sa svojho pohodlia. Otvoriť sa druhým, a otvoriť druhým aj dvere svojho bytu aj za cenu, že vám pošliapu koberec, zašpinia gauč, rozbijú tanier a pod.
Ale môže to znamenať aj opustiť fyzicky svoj rodný dom, rodný kraj a ísť na misiu do ďalekej cudziny, kde už dvojizbový byt je luxusom, alebo kde ani netečie – nie že teplá, ale žiadna voda, a musíte si ju kupovať.
Chceš ísť za Ježišom kamkoľvek by On šiel? Líšky majú dúpätá a nebeskí vtáci hniezda, ale Syn človeka nemá, kde by sklonil hlavu.
Toho druhého oslovil sám Ježiš: Poď za mnou! Ale ten povedal: Dovoľ mi najprv odísť a pochovať si otca. Odpovedal mu: Nech si mŕtvi pochovávajú svojich mŕtvych; ale ty choď a zvestuj kráľovstvo Božie!
Aká to česť byť oslovený Ježišom! On si ma vybral za učeníka! Neviem, v akej ste boli pozícii, keď sa chlapci na ulici rozdeľovali do dvoch družstiev napr. na futbal. Zvolia sa dvaja kapitáni a oni si potom striedavo vyberajú do svojho mužstva. Aké je to trápne a ponižujúce zostať posledný, či dokonca ten, ktorého nikto nechce. Zažili ste to? Ak nie, tak ten pocit nepoznáte. A na druhej strane, ako stúpne vaše sebavedomie, keď si vás kapitán vyberie hneď v prvom alebo druhom kole. „On so mnou počíta, som hoden hrať v jeho tíme.“
A tu si niekoho vyberá Ježiš do svojho tímu. A čo nasleduje? Výhovorka. Na prvý pohľad veľmi vážna: Dovoľ mi najprv odísť a pochovať si otca. Logická požiadavka. Samozrejme, to sa patrí. ako by to bolo nepochovať si otca.
Ale znalci Písma sa zhodujú v tom, že tu nešlo o to, že by Ježiš oslovil niekoho z pohrebného sprievodu. Podľa všetkého otec dotyčného ešte žil. A možno sa tešil ešte aj dobrému zdraviu.
Jednoducho tento muž povedal: Áno, pôjdem za tebou, ale musím počkať, kým si zariadim veci v dome. Možno mal súrodencov a bál sa, že by prišiel o svoju časť dedičstva. Možno jeho rodičia na neho mali svoje požiadavky, očakávania, a keby ich neplnil, bol by vydedený.
Jednoducho, tento muž nechcel riskovať. Chcel mať najprv istotu vo svojich domácich záležitostiach, a potom, možno, ak to okolnosti dovolia, potom pôjdem za Ním.
Kým ten ešte čakal na smrť svojho otca, Ježiš už bol nielen po smrti, ale aj po vzkriesení a už sedel na nebesiach…
Tomuto chlapíkova však Ježiš tvrdo povedal: Nech si mŕtvi pochovávajú svojich mŕtvych; ale ty choď a zvestuj kráľovstvo Božie! Týmto Pán Ježiš povedal dve dôležité veci. Po prvé, pochovať človeka so všetkou úctou môže hocikto, kto má k tomu človeku vzťah. Ale zvestovať kráľovstvo Božie môže len duchovne živý človek.
Pri tomto si kladiem aj ja vážnu otázku. Viete, je mnoho dobrých vecí, ktoré možno robiť tu na tejto zemi. Ale ja si musím vybrať to, čo neurobí hocikto. Prečo? Pretože nie som hockto. Som kresťan, som Božie dieťa. Ja poznám evanjelium a poznám Spasiteľa. Je mnoho vecí, ktoré môžu rovnako dobre robiť aj ľudia bez viery v Boha. Ale kto im môže povedať o Spasiteľovi? Len ten, kto Ho pozná.
Nechcem tým povedať, že všetci musíte opustiť svoje zamestnanie a – hurá za farárov či misionárov. Len rob poriadne svoju prácu, ale pamätaj – sú veci, ktoré miesto teba nedokáže nikto iný. To, čo robíš v práci, dokáže mnoho aj iných ľudí miesto teba. Ale ty si tam pre niečo viac – ty si tam aj preto, aby si im povedal o Božom kráľovstve.  tom ťa nikto nezastúpi.
Je mnoho vzácnych hodnôt na tejto zemi – rodina, domov, majetok, práca a ďalšie, ale najväčšou hodnotou je Božie kráľovstvo, pretože to je večné. Všetko ostatné tu necháme, to pominie. Ale Božie kráľovstvo je večné. Preto: Nech si mŕtvi pochovávajú svojich mŕtvych; ale ty choď a zvestuj kráľovstvo Božie!
A čo ten tretí? Ten vyjadruje ochotu ísť, ale – hneď sám pridáva jedno „ale“. Pôjdem za Tebou, Pane, ale dovoľ mi najprv rozlúčiť sa s domácimi. Ježiš mu však povedal: Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nehodí sa pre kráľovstvo Božie.
Opäť sa tu spomína rodina. Čo má zase Pán Ježiš proti tomu, aby sa dotyčný rozlúčil s domácimi? Ísť za Ježišom bola aj vtedy zásadná zmena. Peter, Ondrej, Ján a Jakub nechali siete na brehu a šli za Ním. Matúš nechal colnicu colnicou a šiel za Ním.
Ale tu je jeden z nádejných učeníkov chce ešte urobiť niečo „najprv“, a až potom Ježiš. Viete, je dosť možné, že keby Peter nenechal tie siete na brehu, ale začal ich čistiť a ukladať, tak by si to rozmyslel. Keby Matúš uzatváral tržbu za ten deň a na tej colnici rátal, koľko vybral, s každou ďalšou mincou by klesalo jeho odhodlanie vydať sa ešte za Ježišom.
Ja osobne nemám rád urýchlené rozhodnutia. Ale všetci vieme, že v určitých situáciách sa človek musí rozhodnúť rýchlo – teraz alebo nikdy. A kto príliš váha, tak premešká jedinečnú šancu.
Keby sa ten dotyčný začal lúčiť s domácimi a každému mal vysvetľovať, prečo opúšťa istotu domova, svoju prácu atď. a ide za Ježišom, tak by ho jeho blízki odhovárali. Viete, poznám nemálo prípadov, kedy rodičia deťom hovoria, aby to tak nepreháňali s tým náboženstvom. Hovoria: To, že si nábožný, to je v poriadku, ale len to prosím ťa tak nepreháňaj, nebuď fanatikom.
Vieme, že v istom momente dokonca Ježišovi príbuzní prišli za ním, vyhľadali Ho, a chceli Ho zbrzdiť, lebo si mysleli, že sa. zbláznil.
Ježiš…  povedal: Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nehodí sa pre kráľovstvo Božie. Ak sa rozhodneš pre Božie kráľovstvo, už sa neobzeraj späť. To je pasca, do ktorej upadla Lótova žena. Utekala z mesta, ktoré si vybrali spolu s manželom za svoj domov, pretože to bolo miesto lákavejšie a krajšie ako to, čo zostalo Abrahámovi. Ale bolo to aj miesto a mesto hriechu. A boh prišiel so svojim súdom. Ona sa ho však nedokázala celkom vzdať. A obzrela sa späť a to bol jej koniec. Ďalej sa už nedostala. Poznáte ten starozmluvný príbeh…
Ak chceš ísť vo svojom dopredu, nemôžeš sa stále obzerať späť. Ak Pavel napísal: Bratia, ja si nemyslím, že som už uchvátil. Ale jedno robím: zabúdam na to, čo je za mnou, a snažím sa o to, čo je predo mnou… (Filp 3:13).
Máš ty takto pohľad uprený dopredu? Tieto biblické slová som si ja vybral pri svojej ordinácii. A priznám sa, už som na ne skoro zabudol, keď som pred časom narazil na svoje oznámenie o ordinácii, ktoré som si sám pripravil. A uvedomil som si, že si tieto slová potrebujem častejšie pripomínať.
neviem, asi táto moja dnešná kázeň nie je veľmi povzbudivá. J nebojte sa, to čo hovorím, hovorím v prvom rade sám sebe. A môžete ma v tom kontrolovať a napomínať. A budem tak robiť aj ja vo vzťahu k vám. A snáď pôjdeme potom spolu tam, kam kráča Pán Ježiš. Poďme za Ním. Všetci.
Amen

Pomôcky:
Biblia s aplikáciami pre život
Concordia Self-Study Bible
Lukášovo evangelium, D. Gooding

Comments are closed.