5.10.2008, 20. Ne po Sv.Trojici, 6. výročie zboru
Či neviete, že tí, čo bežia na závodisku, bežia síce všetci, ale iba jeden cenu dostáva? Tak bežte, aby ste ju dosiahli! A každý, kto závodí, zdržuje sa všetkého; oni preto, aby dostali porušiteľný veniec, my však neporušiteľný.
1K 9:24-25
Milí bratia a sestry v PJK!
V dnešnej nedeli sa spája niekoľko momentov. Tešíme sa tu dnes z našich detí, zároveň si pripomíname 6. výročie vzniku nášho cirkevného zboru. Je to pomerne ľahko zapamätateľné, pretože v túto nedeľu je vždy v Košiciach medzinárodný maratón. Je v tom aj istá symbolika.
V lekcii pre deti sme počuli o jednom bežcovi, ktorý svoj talent venoval Bohu, aby Boha ním oslávil. A potom aj v ďalšom živote potvrdil toto svoje rozhodnutie – mať na prvom mieste Boha.
Vy, ktorí ste tu boli pred 2 týždňami viete, že sme sa zamýšľali nad tým, čo hýbe naším životom – majetok, mienka druhých ľudí, rôzne aktivity a pod. Viedli nás pri tom slová Pána Ježiša, že máme v prvom rade hľadať Jeho kráľovstvo, a že všetko ostatné nám bude potom pridané (Mt 6:33). Ja som vtedy sľúbil, že ak to bude možné, tak pri ďalšej príležitosti nadviažem na tieto myšlienky.
Keď sme dnes počuli o Ericovi Liddelovi, mohli si všimnúť, že on tieto Ježišove slová vo svojom živote skutočne naplnil do dôsledkov. Keď som nad tým rozmýšľal, tak som si opäť raz uvedomil, že šport ponúka mnoho paralel k duchovnému životu. Aj Pavel si neraz zvolil obraz bežcov, ktorí všetko podriaďujú tomu, aby dosiahli svoj cieľ – úspech na športových hrách.
Aj ja chcem dnes použiť túto ilustráciu a položiť nám otázku: Kam a ako bežíš? Aký je beh tvojho života?
Keď je človek mladý, tak má pocit, že má mnoho energie, mnoho príležitostí, mnoho času a je už netrpezlivo pripravený sa rozbehnúť v ústrety budúcnosti. Ale zvolí si správny trasu?
V strednom veku si človek začína klásť otázku, kam to vlastne beží? Či je to ozaj ten správny smer a spôsob? Vie, že už nemá toľko času a aj energie postupne ubúda. Ešte má čas zmeniť smer, ale na druhej strane, už má aj svoje vychodené koľaje.
V staršom veku sa už človek viac obzerá späť – ako vlastne bežal? Už by mal byť blízko cieľa, ale napĺňa ho neistota, či si ozaj zvolil správnu trasu? Ak áno, tak prežíva radostné vzrušenie z toho, že čochvíľa pretrhne cieľovú pásku. Ale ak si nie je istý, tak sa ho zmocňuje zúfalstvo. Už mu neostáva veľa času. Nie je už neskoro zmeniť smer? Zvýšiť tempo nepomôže a síl už je málo.
Nech sa nachádzame v ktoromkoľvek období života, tieto otázky sú aktuálne, a v nejakej podobe sa im nevyhneme. Ony prídu, aj keď by sme sa im chceli vyhnúť.
Božie slovo nás dnes slovami apoštola Pavla vyzýva, aby sme bežali tak, aby sme dosiahli cenu – veniec víťazstva. Rozdiel medzi skutočnou súťažou a životom je ten, že pri súťaži môže byť len jeden víťaz. Ono, hovorí sa, že nie je dôležité vyhrať, ale zúčastniť sa, ale väčšina by rada aj vyhrala, dosiahla nejaký úspech, niečo viac, ako len zúčastnenie sa. Aspoň nejaký osobný rekord, či úspech.
Ten cieľ, ktorý pred nás kladie Boh, má však oveľa väčšiu cenu, ako zlatá medaila, ktorú môžeme dosiahnuť tu na zemi. Aj keď zlato predstavuje jednu z najspoľahlivejších a najhodnotnejších vecí tu na zemi – nielen z hľadiska estetického ale aj z hľadiska jeho fyzikálnych vlastností, predsa je tu niečo oveľa cennejšie.
Človek by rád nejako zvečnil svoje úspechy, ale je tu niečo oveľa „večnejšie“ ako pozemské úspechy.
Keď sa pozrieme na toho Erica Liddela, mal v nohách talent. A pokiaľ to bolo možné, behal. Behal pre radosť, behal aj na súťažiach. Ale nebolo najvyšším zmyslom jeho života byť zapísaný v kronikách olympijských úspechov. Žil pre niečo vyššie ako olympijské zlato. A aj keď ho dosiahol, bežal ďalej za tým cieľom, ktorý má večnú hodnotu.
To bol jeho život, ale je to aj obraz toho, ako môžeme žiť my. Každý z nás má nejaký talent, nejaký dar od Boha, ktorý môže rozvíjať. Každý rád má z niečoho radosť, keď to môže robiť. Nemusí to byť niečo tak viditeľné ako je športová zdatnosť, hudobný talent či maľovanie. Môže to byť nejaká iná zručnosť či nadanie, skúsenosť, poznanie, schopnosť.
Niekedy žartujeme, že „ja mám talent spať, jesť, oddychovať“. Ale každý z nás má aj talent, ktorým môže prispieť druhým, ktorým môže obohatiť život iného človeka. Jeden vie vypestovať krásne kvety, alebo mrkvu iný vie potešiť slovom povzbudenia. Naoko to môžu byť aj také nenápadné veci. Je to však niečo, čo je tebe vlastné, je to tvoj dar od Boha.
To, čo chcem povedať je, že každý z nás niečo dostal. Ten dar je však aj v istom zmysle záväzok. Pretože dar môžeme aj premrhať. Ak aj dieťa dostane darček, ale hneď ho hodí do kúta či ho zničí, tak to darcu zabolí. dar je síce už môj, ale v istom zmysle mám morálny záväzok voči darcovi. mohli by sme to o tom filozofovať, ale pointa by nám unikla.
Chcem tým povedať, že aj voči Bohu máme istý záväzok vzhľadom na to, že sme Ním boli obdarovaní. Svoj život, schopnosti, talenty, to je všetko je dar od Boha. Iste každý nájde vo svojom živote nemálo aj dobrých vecí, za ktoré nemôže J. To všetko je dar. Ako s tými darmi zaobchádzame? Mrháme nimi? Alebo ich rozvíjame a užívame nielen pre svoj vlastný prospech, ale – aj ako už spomínaný Eric Liddel – k radosti druhých, a k oslave Boha?
Tým čo sme a čo máme môžeme osláviť Boha. Väčšina oslavuje seba. A privlastňuje si tak niečo, čo im nepatrí.
Hriech v hebrejčine znamená niečo ako „minúť sa cieľa“. Je to ako bežať a pritom zablúdiť. Aj dnes majú bežci po Košiciach značky, šípky, aby vedeli, kade majú bežať. Inak by sa ľahko mohlo stať, že bežec zablúdi v nejakej uličke a minie cieľ.
My nemáme svoj život takto nalinkovaný. Ľahko môžeme zablúdiť. Ale máme dve veci. Máme Božie slovo. Bibliu, ktorá nám ukazuje isté hranice, ako máme žiť tak, aby sme neminuli ten večný cieľ. A máme ešte niečo. Máme vedomie, že Boh má plán pre náš život. Nie nejakú nalinkovanú schému, ale dobrý zámer s naším životom.
Preto nás obdaroval. Nie aby sme boli niktošmi, ale aby sme boli niekým. Náš život má zmysel. Nie sme tu len náhodou. Nie sme omylom prírody, ani výsledkom nešťastnej náhody. Nie sme tu preto, aby sme premrhali svoj život. Aby sme premárnili to, čo nám Boh dal.
Áno, čelíme mnohým obmedzeniam. Svojmu hriechu. zraneniam, chorobám, ťažkým životným skúškam a pod. Ale nič z toho nemá moc prekaziť Boží dobrý zámer s nami.
Otázkou je len – kam a ako bežíme? Za čím sa naháňame? Viem si predstaviť, že aj na bežcov dnes v Košiciach číha mnoho „pokušení“. Obdivovať krásy mesta, nechať sa znepokojiť nepriazňou počasia, započúvať sa do slov, ktoré budú volať okolostojaci diváci. Ak sa tým dá športovec rozptýliť, znepokojiť, odviesť od svojho cieľa, tak nemá šancu uspieť.
Aj na teba číha mnoho rozptýlení. Ak však stratíš zo zreteľa ten večný cieľ, nemáš šancu uspieť.
Mám síce dojem, že som túto tému len načal. Ale je čas skončiť. Rozmýšľaj o tom. Ešte nie je neskoro prehodnotiť svoj doterajší beh a nabrať správny ten smer.
Boh ťa stvoril pre večnosť, nie len pre túto krátku trasu, ktorá je tu na zemi. Tak bež, aby si dosiahol.
Amen
