Neprehliadni

Veľkonočný pondelok, 5.4.2010

Bratia a sestry!

M:Prosíme za zbor, aj za cirkev celú, obživ ju Duchom, drahý Spasiteľu. Aby tak znova Tebou posvätená, žila len na česť a slávu Tvojho mena. Amen.

Text:1Kor.10,17

K biblickej viere patrí neodmysliteľne viditeľné spoločenstvo. To znie zdanlivo samozrejme. Avšak – nepoznáme kresťanov, ktorí radšej chodia- ako hovoria- do chrámu božej prírody, než do spoločného zhromaždenia bratov a sestier? Nestáva sa i nám, že si doma čítame Písmo a pritom si myslíme, že súkromné čítanie môže nahradiť stretnutie so spolu veriacimi? Máme možnosť počúvať Božie slovo z rozhlasu/ naše SB síce len raz v mesiaci, ale inde vo svete je to samozrejmosťou aj pre bežného človeka nie len pre tých čo nemôžu prísť ako sa to viac menej vníma u nás/ , nehovoriac o televízii, či internete. Poslucháč môže sedieť vo vani, či pri pive, môže ležať pohodlne v posteli alebo raňajkovať. Niekto má tak potom aj svojho obľúbeného evanjelistu- a jeho slová potom majú byť náhradou spoločných stretnutí. Nie je to jedno, či si vypočujeme kázanie doma alebo v kostole? Je v tom vôbec nejaký rozdiel? A tu musíme jasne povedať, že súkromné čítanie aj najduchovnejšej literatúry alebo počúvanie akýchkoľvek vynikajúcich kazateľov nenahradí pravidelne ani slávnostné SB. Človek potrebuje spoločenstvo. Má do neho vstúpiť. A to znamená vydať sa na cestu. Naši predkovia vo viere, rodičia či starí rodičia to dobre vedeli a dokázali ísť s absolútnou samozrejmosťou  do kostola aj niekoľko kilometrov. A to nie len za priaznivého počasia. My evanjelici sa radi odvolávame na apoštola Pavla, hlavne na jeho učenie o ospravedlnení. Ale u apoštola nájdeme aj iné závažné dôrazy. Ani tie nie je dobré prepočuť. Korintský zbor bol v Pavlovej dobe všelijako vnútorne rozhádaný, či rozbitý. A predsa veriaci tvoria jeden zbor, ktorý sa schádza pri stole Pánovom. Či kalich dobrorečenia, ktorému dobrorečíme, nie je spoločenstvom krvi Kristovej? A chlieb, ktorý lámeme, či nie je spoločenstvom tela Kristovho? Keďže je jeden chlieb, jedno telo sme, čo aj mnohí, lebo všetci máme podiel na jednom chlebe./1Kor. 10,16-17/. Na inom mieste čítame: Vy spolu ste telo Kristovo a každý osve Jeho úd./1Kor.12,27/. Pri VP neoslavujeme nejaké učenie, nejaké všeobecne platné Kresťanské zásady a pravdy. Slávime spoločenstvo, ku ktorému sme sa mohli zísť ako deti Božej milosti a štedrosti. Vďaka tomu, že môžeme všetci spoločne prijímať a ochutnávať Božie dary. Kresťanské spoločenstvo nespája len nejaký súhlas či zhoda medzi nami ako členmi. Nespájajú nás ani rovnaké morálne alebo asketické sklony, alebo presne formulované náboženské názory a predstavy. To by bolo málo a pohybovali by sme sa na veľmi tenkom ľade. Účastníkov SB a Pánovho stola- teda nás spája niečo iné hlbšie. A síce spája nás pripravenosť stáť pred Bohom s prázdnymi rukami a núdznym srdcom. Pripravenosť čakať od Boha všetko- a to pre seba i pre spoločenstvo, ktorého sme časťou. Kresťanské spoločenstvo žije dôverou, že Boh stavia v Ježišovi Kristovi medzi mňa a druhých skutočne kvalitné- nosné mosty. A tak nie naše bezprostredné vzťahy, naša vzájomná náklonnosť, ale až Kristus z nás činí zbor, pravé spoločenstvo. On spája vzdialenosti  mostami, vzdialenosti, ktoré sú medzi nami. Skutočne- Boha nemôžeme chcieť sebecky len pre seba.  Je prítomný všade tam, kde sa dvaja alebo traja zhromaždia v jeho mene. A tak ak si sám čítam Bibliu, alebo sa kresťansky vzdelávam niekde v anonymite, počúvam záznamy kázní významnej osobnosti, čo je všetko síce dobre, ale predsa mi chýba to podstatné: spoločenstvo. Na kríži berie Kristus cudzie- a teda i naše- previnenia, zlyhania, biedu. Na tomto Kristovom nesení kríža má však podiel len ten, kto dokáže v spoločenstve vyznať hriech, kto v ňom spolu s druhými prijíma i odpustenie. Kto prijíma odpustenie zhora a žije z neho- keď tiež sám odpúšťa.  Všetci potrebujeme spoločenstvo v našom zbore, pri Pánovom stole. Tým viac, že radi zdôrazňujeme osobnú vieru. Dajme si však pozor, aby sa nám niečo závažné nevytratilo. Osobná duchovná starostlivosť, sociálna či iná výpomoc ešte neoslobodzujú, nevyvádzajú automaticky z pocitu osamelosti a vykorenenosti. Ide o to, aby sme znovu chceli objaviť význam a potrebu spoločenstvo. Až v ňom naozaj prežijeme a precítime čo pre nás Ježiš vykonal. Aj keď sme rozdielny a neuvažujeme rovnako, aj keď pochádzame z rôznych miest, pomerov či prostredia- predsa sme vďaka Kristovi jedno telo. Ku každému spoločenstvu paria prítomní i neprítomní. Spoločenstvo umiera, keď nemá viditeľnú podobu. Uvedomujeme si túto skutočnosť v cirkvi? Ide o to, aby sme odhalili, ako je vernosť konkrétnemu spoločenstvu dôležitá. Súďte sami, píše apoštol v predchádzajúcich veršoch. Židia putujú do svätého mesta Jeruzalema, aby tam obetovali. Pohania navštevujú svoje chrámy a ich očakávania  sa obracajú na určité božstvo. Kto niekomu dôveruje, môže tak robiť buď úplne, nedá sa dôverovať  polovičato. A tak ak sa židia i pohania zaväzujú v dôvere svojmu Bohu či božstvu, o čo viac musíme byť my kresťania viazaní na spoločenstvo,  v ktorom  Boh dáva a dopraje svoju prítomnosť. Je preto skutočne smutné koľko kresťanov stojí niekde stranou. Chcú byť kresťanmi, dokonca sa za nich považujú, ale vzťah ku konkrétnemu, viditeľnému spoločenstvu tu chýba. Radi však zdôrazňujú svoje osobné, morálne, správne životné zásady. Sú to slušní ľudia, snáď pestujú aj rôznu zbožnosť, ale s viditeľným spoločenstvom nechcú nič mať. Áno chcú i Krista, ale nie cirkev- a tých v nej nudných a tradične trápnych. Veď cirkev už toľkokrát sklamala. Hovoria o tom dejiny. Ale zamyslime sa: je zachraňovanie Krista na úkor cirkvi cesta dopredu? Je vôbec možné hovoriť o kresťanskej viere bez viditeľného spoločenstva? Prečo nie sú tí čo tak radi práve toto spoločenstvo kritizujú tak čestní, aby priznali koľkokrát už sami biedne zlyhali, koľkokrát ako jedinci sklamali vo vyznavačských situáciách? Ako vyzeralo prvé spoločenstvo pri stole? Ježiš láme chlieb a dáva ho Petrovi. Ten svojho Majstra za niekoľko hodín zaprie. Ježiš podáva kalich judášovi. Ten zradí a neskôr spácha sebe vraždu. Spoločenstvo okolo Ježiša netvoria a nikdy netvorili ideálni a bezchybní ľudia. Sme jednoducho stále v nebezpečenstve, že nebudeme mestom ležiacim na hore. Sme v ustavičnom ohrození, že budeme podliehať rôznym emotívnym trendom inej cirkvi, duchu doby, alebo si nájdeme inú výhovorku. A predsa v tomto našom nedokonalom spoločenstve- máme zachovať vernosť. Má to svoj dobrý zmysel. Veď cirkvi zachováva vernosť i Boh v Ježišovi Kristovi. V našom zbore sa všetci učíme. Vyrovnávame sa s pádmi našich vízií- či skôr vidín a ideálov, s rozličným sklamaním. Vo svojej knihe jeden teológ napísal:“ Až keď spoločenstvo prežije sklamanie, začne byť tým čím má byť pred Bohom. Spoločenstvo, ktoré nedokáže zniesť sklamanie a vyrovnať s sním, ktoré sa stále drží svojich vysnených predstáv a nechce sa ich pustiť, stráca nádej na prežitie a skôr či neskôr sa rozpadne. Každá vysnená predstava, ktorá prenikne do kresťanského spoločenstva, bráni pravému spoločenstvu a musí sa rozpadnúť ak má pravé spoločenstvo žiť“/Bonhoeffer- Život v spoločenstve/.

Pýtajme sa na základe myšlienok tohto teológa, či je na mieste módne kritizovanie a odstup od viditeľného, „hmatateľného“ spoločenstva. Nebolo by lepšie a primeranejšie, aby sme podrobili čestnej kritike vlastné sny, či vidiny a predstavy? Všetko to, čo nemá nič spoločného s biblickou realitou?

V liste Korintským si apoštol Pavel neberie žiadnu servítku. Nečudujme sa. Zbor bol v hlbokej kríze. Poskytuje žalostný, neradostný pohľad. A predsa- napriek tejto neradostnej skutočnosti, adresuje apoštol list cirkevnému zboru Božiemu v Korinte, posväteným v Kristovi Ježišovi, povolaným svätým… .Nie je to zvláštne a nesamozrejmé? Napriek mnohému tvoria veriaci zbor. Patria k sebe. Vytvárajú spoločenstvo. Platí o nich, rovnako ako o nás: Keďže je jeden chlieb, jedno telo sme, čo aj mnohí, lebo všetci máme podiel na jednom chlebe. Vieme to?   Amen.

M: Vzkriesený Pane oslavujeme Tvoje víťazstvo nad smrťou, diablom a pokúšaním. Sme šťastní, že sa môžeme k Tebe utiekať s radosťami trápením pod Tvoj kríž, kde sa stretáme s Tvojou nekonečnou dobrotivosťou, milosťou a odpustením. Veríme, že aj nás chceš použiť na šírenie Tvojho evanjelia, aby naša viera v Teba ako v živého a vzkrieseného Pána bola potešením a radosťou nielen pre nás samých, ale i príkladom a povzbudením pre všetkých ostatných, ktorí ju ešte neprijali. Daj nám prosíme silu aby sme žili Tebe na slávu, spoznali v tebe jediného a mocného, pravého Pána a Spasiteľa a pre našich blízkych sme boli na posilnenie ich viery v teba ako verného Pána života. Amen.

Comments are closed.