Evanjelický  cirkevný  zbor  a.v. Košice  Terasa

21.9.2008, 18. nedeľa po Sv. Trojici

Ale hľadajte najprv kráľovstvo Božie a Jeho spravodlivosť a všetko toto bude vám pridané. Mt 6:33

Milí bratia a sestry v PJK

Slová tohto evanjeliového textu vám mnohým asi nie sú neznáme. Každý, kto chodí dlhšie do kostola, sa s nimi už v nejakej forme pravdepodobne stretol. Ja sa chcem dnes zamyslieť nad týmito slovami v dvoch rovinách – jednak v rovine osobnej – čo mám hľadať ja ako jednotlivec – ale aj v rovine spoločenstva nášho cirkevného zboru – čo máme hľadať my ako spoločenstvo, ako cz na Terase. Žijeme v dobe, ktorá kladie veľké nároky na človeka. Je veľa vecí, ktoré súperia o našu pozornosť. Hoci máme nevídané prostriedky, ktoré nám uľahčujú život, zápasíme s nedostatkom času. V takejto situácii nie je ľahké udržať si v živote správne a jasné priority. Slová Pána Ježiša zaznamenané v evanjeliu nám pomáhajú zastaviť sa a prehodnotiť náš rebríček hodnôt, preskupiť naše priority a dostať pod kontrolu to množstvo vecí, ktoré zamestnáva náš život. Žiadna firma nemôže úspešne fungovať, pokiaľ nemá jasne stanovené priority a zároveň nie je aj dostatočne flexibilná, aby sa prispôsobila neustále sa vyvíjajúcej a meniacej situácii. Niečo podobné však platí aj v osobnom živote a v živote spoločenstva. Ak sa chvíľu venujeme tomu a chvíľu zase inému, nedostaneme sa ďaleko. Sloveso „hľadať“, ktoré použil Pán Ježiš vlastne znamená „usilovať sa o niečo“, „mať niečo na prvom mieste“. Každý z nás má v živote niečo, o čo sa usiluje, čomu venuje veľké množstvo energie, voľného času, financií, svojich myšlienok a pod. V rôznom období života to môžu byť navonok aj rôzne veci. V zásade však platí, že človek buď hľadá na prvom mieste to Božie, alebo to svoje, ľudské. Výzva Pána Ježiša nás upozorňuje, že nie je samozrejmé ani ľahké mať pred očami neustále to Božie. Ešte jednu vec si treba uvedomiť. Býva veľký rozdiel medzi tým, čo hovoríme a čo robíme. Slovami obyčajne vyjadrujeme to, čo by sme chceli, aby bolo na prvom mieste, alebo o čom si myslíme, že by malo byť, ale v praxi sa náš život od toho môže značne odlišovať. Možno zreteľnejšie si to uvedomíme práve na príklade cirkvi. Iste žiadna cirkev, žiaden cirkevný zbor slovne nespochybní, že na prvom mieste má byť to Božie, ale v praxi to môžu byť značne iné veci, ktoré hýbu spoločenstvom. Skúsme sa teda pozrieť najprv na riziká, do ktorých ľahko upadneme, ak nemáme pred očami tie správne priority. Priznávam bez mučenia, že nasledovné myšlienky nie sú z mojej hlavy. Ale bol som k nim inšpirovaný ľuďmi múdrejšími odo mňa. Tak napríklad sú cirkevné zbory, kde hnacou silou ich života je tradícia, jej dodržiavanie, zachovávanie a odovzdávanie ďalšej generácii. Zmena je tu považovaná za niečo negatívne, ohrozujúce identitu, jednotu a život spoločenstva. Tradícia ako taká môže byť pre život užitočná, ale ak je dodržiavanie rituálov a pravidiel dôležitejšie ako aktuálne hľadanie Božej vôle, takéto spoločenstvo ide do slepej uličky a nehľadá na prvom Božie kráľovstvo, ale na prvom mieste sú pravidlá, nemennosť formy bohoslužieb a pod. Sú iné zbory, kde hnacou silou je osobnosť nejakého človeka, vodcu. Môže to byť farár, ale môže to byť aj nejaký tzv. laický, neordinovaný pracovník či funkcionár. Je dobré mať v zbore silné osobnosti, ktoré dokážu inšpirovať, potiahnuť ostatných. Ale je nebezpečné, ak takáto osobnosť určuje viac priority zboru, ak vtláča ostatným svoje vlastné videnie viac, ako by zbor spoločne hľadal a rozsudzoval, čo chce Boh. Aj ten najsilnejší človek má svoje slabosti, limity, obavy a toto sa skôr či neskôr stáva potom aj obmedzením takéhoto zboru. Takýto zbor má tiež väčšiu tendenciu k manipulácii a sektárstvu a v prípade, že takáto osobnosť zomrie alebo odíde, celé spoločenstvo je ochromené. V iných zboroch sa všetko točí okolo financií a rozpočtu. Najvášnivejšie diskusie v presbyterstve a na konvente sa týkajú financií. Na prvom mieste nie je: Čo chce Boh? ale Koľko to bude stáť? Iste rozvážne spravovanie financií je v zbore dôležité, ale cirkev tu nie je preto, aby zhromažďovala majetok, ale na to, aby svoje zdroje používala k službe Bohu. Pri výročnom konvente by nemalo byť prvou otázkou: Ako sme hospodárili, ale Nakoľko sme naplnili Božiu vôľu? Iným veľkým nebezpečenstvom pre cirkev je, keď sa tým určujúcim stanú zborové aktivity. Počnú detskou besiedkou a končiac spevokolom. Iste aktivity a stretnutia pre všetky možné generácie a záujmové skupiny sú dobré a prejavom bohatého života cirkevného zboru. Ale tieto aktivity nemôžu byť cieľom samy o sebe. Keďže každoročne sa robí výkaz týchto aktivít a sú aj súčasťou výročnej správy, je silná tendencia nielen zachovať ale pridávať postupne ďalšie a ďalšie aktivity. Časom sa však môže stať, že niektorá aktivity sa stane nefunkčnou a prestane spĺňať svoje poslanie. Vtedy ju treba prehodnotiť a prípadne aj zrušiť. Na prvom mieste má byť plnenie Božej vôle, nie štatistických výkazov. Zborové budovy, kostol, môže byť tiež tým, čo určuje život zboru. W. Churchil raz povedal: My formujeme naše budovy, potom oni formujú nás. Mať peknú budovu je aj vecou istej prestíže, preto sa stáva, že zbory minú na peknú budovu viac, ako si môžu skutočne dovoliť. Nielen výstavba, ale aj prevádzka budov sa potom stane najväčšou položkou rozpočtu. Nielen najväčšou, ale aj zaťažujúcou. Ostatné aktivity sú potom ochromené, lebo na prvom mieste je zachovanie a réžia budov. Kostol, budovy iste sú dôležité a užitočné, ale ani ony nemôžu byť cieľom. Majú slúžiť cirkvi, nie cirkev budovám. Inak začne chvost vrtieť psom. V dnešnej dobe, keď máme slobodu na rozdiel od komunistickej minulosti, je veľkým pokušením pre cirkev naplniť kalendár tými najrozličnejšími akciami. Každý deň sa niečo v zbore musí diať. Akoby prejavom zbožnosti bolo zúčastňovať sa rôznym akcií. Čím je kresťan duchovnejší, tým častejšie a na väčšom množstve akcií ho vidno. Toho zase, koho nevidno, ten je hodnotený ako málo duchovný či slabý kresťan. Iste, je užitočné a zdravé zúčastňovať sa rôznych akcií cirkvi, sme aj napomenutí v Písme, aby sme neopúšťali a nezanedbávali spoločné zhromaždenia. Ale je tu nebezpečie, že človek je príliš zamestnaný navštevovaním rôznych akcií a nemá už potom ani čas, ani energiu na skutočnú službu Bohu a blížnym. Stráca svoj vlastný život, uniká mu zmysel všetkých tých aktivít. Je ako prelietavý motýľ poletujúci z kvetu na kvet bez toho, aby sa niekde zakorenil a dozrel. Nie stretnutia ale služba v súlade s Božou vôľou by mali mať prednejšie miesto. Na poslednom mieste, ale možno nie celkom posledný prípad je, keď určujúcim faktorom života zboru sú ľudia mimo cirkvi. V dnešnom sekularizovanom svete môže byť pokušením natoľko prispôsobovať cirkev svetu, len aby sme niekoho získali, že cirkev sama sa stane svetskou a stratí Boží život. Síce si myslím, že v našej cirkvi toto zatiaľ hrozí najmenej, tak je dobré mať toto na pamäti. Hoci je veľmi dôležité vnímať potreby ľudí, ktorým ako cirkev chceme slúžiť, ľudia nemôžu určovať život cirkvi. Tým určujúcim musí zostať Božie slovo, Božia vôľa. Uviedol som príklady, ako to môže vyzerať v živote cirkvi, zboru. A iste by sme si mali klásť otázku, čo je určujúcim faktorom v živote nášho spoločenstva? Úzko to však súvisí s tým, akí sme my ako jednotlivci, pretože my spolu vlastne vytvárame tento celkový obraz. Chcem teda túto otázku posunúť aj do roviny veľmi osobnej: Čo určuje tvoj život? Je to tradícia? Alebo osobnosť vodcu? Sú to financie či zborové aktivity? Sú to budovy či rôzne zúčastňovanie sa rôznych akcií? Alebo je pre teba dôležité to, čo si myslia druhí ľudia? Potrebujeme nielen prehodnocovať svoj život, ale klásť na prvé miesto tie Božie priority. Pán Ježiš nás vyzval, aby sme hľadali v prvom rade Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a o naplnenie všetkých ostatných potrieb sa postará Boh. Je to napomenutia i zasľúbenie súčasne. Nemám tu dnes odpoveď, čo je tým Božím pre nás tu a dnes. Jednak už sa napĺňa čas mojej kázne, ale ani tú odpoveď dnes ešte nemám. Je to niečo, čo musíme začať robiť najprv sami od seba, a potom v spoločnom hľadaní Božej vôle. Ak Pán Boh dovolí, rád v tejto téme budem pokračovať aj v budúcnosti a pokúsim sa dať isté inšpirácie či myšlienky, ako tomuto hľadaniu Božej vôle rozumiem. Ale nečakajte na to, čo povie pán farár. Hľadať božiu vôľu pre seba, pre svoju rodinu, pre svoje spoločenstvo je zodpovednosťou každého z nás. Boh vám žehnaj. Amen

– chvíľa ticha, potom modlitby za hľadanie Božej vôle

2.8.2008, 11. nedeľa po Sv. Trojici

Lebo mne žiť je: Kristus, a umrieť: zisk. Filp 1:21

lebo som si umienil, že medzi vami nebudem vedieť nič iné, jedine Ježiša Krista, a toho ukrižovaného. 1 K 2:2

Ak si niekto iný myslí, že môže dúfať v telo, tým skôr ja. Bol som obrezaný ôsmeho dňa, som z rodu Izraela, z kmeňa Benjamínovho, Hebrejec z Hebrejcov, farizej čo do zákona, horlivý prenasledovateľ cirkvi, a bez úhony čo do spravodlivosti podľa zákona. Ale čo mi bolo ziskom, uznal som pre Krista za stratu. A iste aj pokladám všetko za stratu pre nekonečne vzácne poznanie Ježiša Krista, svojho Pána, pre ktorého som všetko stratil a všetko pokladám za smeti, aby som Krista získal, a aby som aj sám bol v ňom ako taký, ktorý nemá vlastnej spravodlivosti zo zákona, ale z viery v Krista, teda spravodlivosť z Boha, (založenú) na viere… Filp 3:4-9

Milí bratia a sestry v Pánovi Ježišovi!

Minulú nedeľu sme začali takú malú trojdielnu sériu o apoštolovi Pavlovi. Hovorili sme o jeho obrátení sa k Ježišovi. Ak Pán Boh umožní, nabudúce by som chcel hovoriť o jeho službe. Ale dnes by som chcel, aby sme sa bližšie pozreli na jeho vieru.
Pavel bol veľký teológ. Dá sa právom povedať, že okrem samotného Pána Ježiša, nikto neovplyvnil kresťanskú vieru tak významne ako práve Pavel. Ale nebojte sa, nebude to dnes nejaká odborne teologická prednáška. Podať komplexný obraz o Pavlovej viere je nad rámec našich dnešných možností.
Viera, to však nie je len súbor dogmatických výrokov. Takto ani sám Pavel svoju vieru nikde neprezentuje. Viera je predovšetkým vzťah k Bohu. A aj my, ak chceme pochopiť Pavlovu vieru, musíme ju brať tak, ako on o nej hovorí najmä vo svojich listoch. V nich neprezentuje teologické pojednania, ale reaguje na konkrétne otázky a problémy svojich kresťanských priateľov. A na príklade vlastného života sa im snaží priblížiť kresťanskú vieru, pomôcť im v ich konkrétnych zápasoch, motivovať ich a povzbudiť na ceste za Ježišom.
Vybral som z Pavlových listov tri miesta, lebo nejaký výber som urobiť musel, ktoré nám ukazujú, že Pán Ježiš mal v jeho viere ústredné miesto. To čo odlišuje kresťanstvo zásadne od iných náboženstiev a vier nie je Boh ako taký. Každý verí v nejakého Boha. Buď je bohom človeku on sám alebo si nejakého boha vytvorí. Je to osoba Pána Ježiša, čo robí kresťanstvo iným.
Pre Pavla je život na zemi život s Kristom. A zomrieť pre neho je ziskom, pretože tam, na druhej strane, sa opäť stretne s Pánom Ježišom Kristom, a to už tvárou v tvár.
A kresťanom v Korinte píše, že keď k nim prišiel, nepriniesol inú zvesť ako o Pánovi Ježišovi Kristovi. To bolo jediným obsahom jeho posolstva. Aj ja sám si uvedomujem, že pri rozhovore s druhými ľuďmi o viere je príliš ľahké nechať sa odviesť od hovorenia o Ježišovi k nepodstatným veciam.
Pavel hovorí, že keď k nim prišiel, prial si mať selektívnu sklerózu, že by na všetko zabudol, a pamätal by len na Ježiša Krista. Prečo bol Ježiš pre neho taký dôležitý? Viac nám to priblíži ten tretí text v poradí, v liste Filipským kresťanom v 3 kapitole.
Ak si niekto iný myslí, že môže dúfať v telo, tým skôr ja. Bol som obrezaný ôsmeho dňa, som z rodu Izraela, z kmeňa Benjamínovho, Hebrejec z Hebrejcov, farizej čo do zákona, horlivý prenasledovateľ cirkvi, a bez úhony čo do spravodlivosti podľa zákona.
Je prirodzené, že človek má tendenciu spoliehať sa vo svojom živote na veci, ktoré sú hmatateľné, ktoré dokáže uchopiť, ktoré získajú uznanie v očiach druhých. Môže to byť majetok, postavenie, tituly, nejaký úspech a pod. Neraz si človek zakladá na svojom pôvode, na príslušnosti k „tej správnej skupine“ a pod. To je to, čo Pavel nazýva slovom „telo“.
Pavel mal na čo sa spoliehať vo svojej prirodzenosti. Už minule sme spomínali, že pochádzal zo židovskej rodiny, kde bol vychovaný podľa všetkých správnych pravidiel židovskej viery. Absolvoval obriezku tak ako treba, mal ten správny overený pôvod.
Dnešnými slovami je to to, čo ľudia hovoria: bol som pokrstený ako evanjelik, pochádzam z takej a takej rodiny, môj ten a ten príbuzný bol farárom, presbyterom a pod., poznám sa s tým a tým atď.
To všetko je fajn, je to v poriadku a môže to byť dokonca užitočné, ale patrí to do tej oblasti, ktorú Pavel nazýva „telom“. Sú to vonkajšie veci, ktoré stále ešte patria len do tohto sveta.
Pavel pokračuje: bol som farizej čo do zákona, horlivý prenasledovateľ cirkvi, a bez úhony čo do spravodlivosti podľa zákona.
Žeby toto bola už tá pravá hodnota? Toto je už niečo, čo bolo prejavom jeho vlastného života. Bol to jeho život podľa pravidiel židovského náboženstva, jeho horlivosť. A bol skutočne vzorným židom, ktorý svojou horlivosťou a dôslednosťou, aktivitou predčil mnohých svojich súčasníkov. Pavel mohol byť daný ako vzor pre iných.
Ale predstavte si, aj toto Pavel hodnotí len ako telesné veci. Inými slovami, ani to, čo my sami robíme, aké náboženstvo praktizujeme, ešte nemá samo o sebe večnú hodnotu. Sú to len naše náboženské skutky, naša horlivosť.
Ako tomu rozumieť? Človek ešte dokáže pochopiť, že jeho pôvod a predkovia ho nezachránia, ale prečo také hodnotenie vlastnej aktivity? Veď predsa to je prejavom úprimnej viery! Alebo nie?
Pavel o tom hovorí nasledovné: Ale čo mi bolo ziskom, uznal som pre Krista za stratu. Inými slovami: ČO bolo v očiach iných ľudí hodnotené, ako niečo hodnotné, cenné, toho som sa kvôli Kristovi vzdal.
To neznamená, že by Pavel zahodil svoje vzdelanie, svoju výchovu či prestal byť horlivým. Vôbec nie. Ale prestal v tom vidieť takú hodnotu, akú tomu často pripisovali iní ľudia. Prestal si na tom zakladať. A pochopil, že nič z tohto mu neprinesie večnú spásu, nič z toho mu neprinesie odpustenie hriechu, očistenie svedomia, nič z toho ho neurobí pred Bohom dostatočne dobrým.
A iste aj pokladám všetko za stratu pre nekonečne vzácne poznanie Ježiša Krista, svojho Pána, pre ktorého som všetko stratil a všetko pokladám za smeti, aby som Krista získal,
V porovnaní s Pánom Ježišom hodnota toho všetkého bledne. Poznanie Pána Ježiša je pre Pavla „nekonečne vzácne“. Kvôli Ježišovi, ktorého nazýva „svojim Pánom“, je ochotný všetko stratiť a všetko pokladá za smeti. To, čo chce získať je samotný Pán Ježiš Kristus.
Možno je to ťažké si predstaviť, ale pochopíme to len vtedy, ak si uvedomíme, že Pavel je – a prosím, nepochopte to nesprávne –  Pavel je do Ježiša zamilovaný.
Tak ako mládenec je ochotný sa vzdať všetkého len aby získal lásku svojej milovanej, tak podobne Pavel. Rozdiel je len v tom, že pri Pavlovi nejde, samozrejme, o lásku partnerskú, sexuálnu. Možno by sme to mohli nazvať hlbokým priateľským vzťahom, alebo niečo podobné. Ale akosi žijeme vo svete inflácie slova a preto naše prirovnania pokrivkávajú.
Ak sa vám tieto prirovnania zdajú zvláštne, spýtam sa, či nespievame aj my v piesňach: „Kiež viac Ťa milujem“? Sú to len slová v našich ústach, alebo tiež vyjadrujú niečo z nášho vzťahu k Ježišovi?
Spomeňte si na Ježišovo podobenstvo o kupcovi a perle. Kupec, ktorý sa venuje obchodovaniu s perlami, jedného dňa nájde perlu svojho života. Vyzná sa perlách, však sa tým živí celý život a vie, že toto je perla nad všetky perly. Preto predá VŠETKO, čo má, a kúpi túto vzácnu perlu.
Ako podobenstvo sa to dobre počúva a nad ponaučením plynúcim z tohto príbehu rozvážne pokývame hlavou. Ale keď to niekto naozaj urobí, tak sa nám to zdá zvláštne? Ale presne toto urobil Pavel!
Pavel sa vyznal v náboženstve. Bol vyštudovaný teológ – rabín. A plánoval sa tomuto venovať so všetkou horlivosťou celý život. Ale keď sa stretol s Kristom, tou vzácnou perlou, všetko ostatné sa mu javilo len ako lacné napodobeniny. Preto je ochotný sa všetkého vzdať kvôli Ježišovi. V porovnaní s Ježišom pokladá všetko za smeti.
Viete, čo sú to smeti. To je to, čo ste možno dnes ráno vyniesli k odpadkovému košu. Už ste aj zabudli, čo to bolo…
Ale to slovo, čo Pavel použil, ktoré je preložené ako smeti, doslova  označuje to, čo odchádza z nášho tela do stoky. Viete, čo myslím, hanbím sa povedať takto verejne to slovo. J Ale to je to, čo Pavel použil. Trochu hrubé, drsné, ale tak to on hodnotí.
Predstavte si v jednej ruke vzácnu perlu a v druhej – odpadky.  Voľba je jasná. Ale možno to vyznieva príliš idealisticky a my sme už prestali veriť na ideály. Život nie je takýto jednoznačný.
Ale Pavel ešte neskončil: všetko pokladám za smeti, aby som Krista získal, a aby som aj sám bol v ňom ako taký, ktorý nemá vlastnej spravodlivosti zo zákona, ale z viery v Krista, teda spravodlivosť z Boha, (založenú) na viere.
Tento odstavec je typicky pavlovský, taký teologický, trochu zložitý na rýchle pochopenie. Pavel sa všetkého vzdáva, aby získal Krista, pretože s Kristom sa stáva iným človekom.
Pavel vlastne hovorí o viere v Pána Ježiša Krista. Je to viera, nie je len príslušnosťou ku konfesii, len svetonázorom, ale ktorá sa spolieha na Pána Ježiša Krista ako na jediný zdroj a základ ospravedlnenia pred Bohom.
Inými slovami, raz príde deň, keď sa postavíš pred Boha a On sa spýta: Čo mi môžeš predložiť? Splnil si to, čo som od teba očakával? Čo odpovieš na takú otázku?
Zrejme by som vykoktal niečo v tom zmysle, že som sa veľmi snažil, ale boli rôzne okolnosti, kvôli ktorým so iste nedokonalý…
Asi niečo ako žiačik, ktorého učiteľ odhalí, že nemá napísanú domácu úlohu, alebo sa nepripravil na hodinu. Aj ten žiak má vždy dôvod, prečo nie je naučený, ale málokedy tie dôvody pred učiteľom obstoja.
Pavel pochopil, že pred Bohom neobstojí vďaka svojmu pôvodu, ani vďaka svojej horlivosti. Všade tam nachádza medzery, ktoré znehodnocujú aj tú najlepšiu snahu. To je ten hriech v našom živote.
My navonok prezentujeme, však, to najlepšie, čo je v nás. Ale pred Bohom bude odhalené aj to najhoršie. ČO s tým spravíme?
Pavel pochopil, že v Pánovi Ježišovi Kristovi je riešenie na tento problém. Pán Ježiš Kristus.
Pán Ježiš Kristus a nikto iný, On jediný vzal na seba tvoj hriech. Trpel kvôli nemu a nakoniec zomrel ukrižovaním. Bol odlúčený od Boha namiesto teba. On, dokonalý, svätý, čistý, nevinný sa nechal pošpiniť tvojim hriechom. A niesol za to dôsledky, ktoré by si mal niesť ty.
A teraz ti na výmenu ponúka svoju spravodlivosť, svoju  čistotou, svoju svätosť.
Byť ospravedlnený pred Bohom skrze vieru v Krista znamená jednoducho to, že spravodlivý Boh sa na mňa už viac  nepozerá cez stav mojej duše, ale cez Kristovu čistotu.
Keď sa ma teda raz Boh spýta, čo som priniesol, môžem povedať niečo ako napísal Pavel: Vieš Bože, všeličo som v živote dosiahol, mal by som o čom rozprávať, ale nič z toho tu pred Tebou teraz nemá cenu. Ja Ti Bože nemám čo predložiť. Som hriešny človek. Ale pozri, Bože, nie som tu sám. Je tu so mnou aj Ježiš. On zaplatil ten dlh namiesto mňa. On zomrel kvôli môjmu hriechu. A ja Mu verím.
Neviem, čo viac k tomu povedať. Lepšie to teraz už neviem povedať. Možno by som mohol použiť ešte raz použiť slová apoštola Pavla, tentokrát z listu Galatským 3:1  Ó, nerozumní Galatskí! Kto vás omámil, aby ste neboli povoľní pravde? Veď som vám pred oči nakreslil Ježiša Krista, toho ukrižovaného!
Ty nebuď nerozumný. Buď povoľný pravde, ktorá má moc zmeniť tvoj život.
Amen

15.6.2008, 4. nedeľa po Sv. Trojici, Deň otcov

1 Blahoslavený muž, ktorý nechodí podľa rady bezbožníkov, na ceste hriešnikov nestojí a v kruhu posmievačov nesedí, 2 ale v zákone Hospodinovom má záľubu, o Jeho zákone rozjíma dňom – nocou. 3 Bude ako strom zasadený pri vodných tokoch, čo načas dáva ovocie a jeho lístie nevädne; a všetko, čo robí, sa vydarí. 4 Nie tak bezbožníci; ale sú ako plevy, ktoré vietor rozvieva. 5 A preto neobstoja bezbožníci na súde, ani hriešnici v zhromaždení spravodlivých. 6 Lebo vie Hospodin o ceste spravodlivých, ale cesta bezbožných vedie do záhuby. Žalm 1

Milí bratia a sestry!

Dnešnú nedeľu by som sa chcel zvlášť obrátiť na otcov, starých a krstných otcov a mužov vôbec. Všetko, čo poviem, môže byť použité proti mne, a aj proti iným mužom. Preto by som vás chcel poprosiť milé sestry, ženy, matky…, aby ste to proti nám nepoužili.
Pokiaľ muž nechce sám zo svojho vnútra, tak vonkajší tlak ho ťažko zmení. Skôr ho ešte zatvrdí v jeho postoji. To však neznamená, že by muž nepotreboval pomoc. Myslím, že žijeme v dobe, kedy muži veľmi potrebujú pomoc. Ale muž len ťažko prijíma pomoc, pokiaľ o ňu sám nežiadal. Nevyžiadaná pomoc je z pohľadu muža často vnímaná ako neželaná, ako vnucovanie, nátlak.
Ako povedal Engeli, súčasný švajčiarsky psychológ, tomu druhému najviac pomôžeme k zmene tak, keď budeme o ňom hovoriť s Bohom. Ak o ňom budeme hovoriť s druhými, bude to ohováranie. Ak sa ho budeme snažiť presvedčiť priamo svojimi argumentmi, ľahko z toho vznikne hádka. To, čo potrebujeme, je modlitba.
Dnešný muž potrebuje modlitbu. Mnohí na neho útočia, na jeho mužskosť, na jeho postavenie, ale kto sa za neho modlí? Sám muž sa už zabudol modliť.
Muž dnes žije pod mnohým tlakom. V dnešnej dobe nemá nič zaručené. Nemá istú svoju prácu, nemá isté svoje postavenie, pretože ambície majú naň aj ďalší. A nemá isté svoje postavenie ani v rodine. Sú tu požiadavky a potreby manželky, detí, možno ešte aj rodičov, stres v práci, sú tu aj jeho vlastné potreby a záujmy a ak sa náhodou zatúla do kostola, tak ešte aj tu naňho číha hromada požiadaviek. V takej situácii má muž stať buď necitlivým voči požiadavkám druhých, dokonca aj tých najbližších, a pôjde bezohľadne za svojim vlastným cieľom; alebo rezignuje, stane sa apatickým a nečinným.
Ja dnes nechcem na naše plecia nakladať ešte viac. Na druhej strane sa ani neuspokojujem s daným stavom vecí. Chcel by som nám dnes predstaviť obraz muža, aký muž môže byť.
Akým mužom, manželom, otcom by si chcel byť? Akého muža, manžela, otca by ste chceli mať?
Keď som listoval Bibliou, uvedomil som si, že toto nie je jednoduchá vec. Biblia nám neidealizuje, neprikrášľuje svojich hrdinov. Abrahám, keď sa bál o svoj život, zaprel svoju manželku a vydával ju za svoju sestru. Dávid, ten bol svojej žene zase neverný a privlastnil si manželku svojho blížneho. Jákob zase zlyhal ako otec, keď uprednostňovaním jedného zo svojich synov podporoval medzi nimi nezdravú rivalitu a závisť.
Vidíme, že ani v minulosti nebolo jednoduché byť dobrým manželom a otcom. Tieto príklady som neuviedol preto, aby sme sa na ne mohli vyhovárať. Nie, títo muži boli veľkými hrdinami viery nie vďaka svojim zlyhaniam, ale napriek nim. Boli to muži, ktorí prijali Božie napomínanie, pokorili sa pred Bohom, priznali svoj hriech a skrze Božiu milosť prijali šancu začať odznova.
Pozrime sa na obraz muža, ako nám ho podáva prvý žalm. Začína slovami „blahoslavený muž…“.
To slovo blahoslavený znamená šťastný. Šťastný v tom zmysle, že tomuto človeku prejavuje svoju priazeň sám Boh. Preto niektoré Biblie prekladajú toto slovo aj ako požehnaný.
Dnes viac letí slovo „úspešný“, a aj to by tu pasovalo, aj keď blahoslavený je viac ako úspešný. Človek môže zožať síce profesionálny úspech a pritom prehrať vo svojich vzťahoch, v rodine. Navonok môže byť úspešný, oceňovaný, ale pritom vo vnútri nešťastný a nespokojný.
Blahoslavený muž je človek, ktorému svoju priazeň prejavuje Boh. Je to muž, ktorý môže byť vnútorne spokojný a prežívať skutočne šťastný a zmysluplný život. Kto by niečo také nechcel? Chceš to ty? Ak áno, tak sa poďme pozrieť bližšie, ako sa takým stať.
Požehnaného muža charakterizujú tri zápory, tri veci, ktorým sa vyhýba. Nechodí podľa rád bezbožníkov, nestojí na ceste hriešnikov a nesedí v kruhu posmievačov.
Chodiť, stáť, sedieť – to je postupnosť, ako človek podlieha zlému. Najprv len idem okolo, ale potom sa pristavím, a napokon ani neviem ako a už v tom sedím. Ak už sedíš na nesprávnom mieste, treba ti vstať a ísť preč. Ak si sa zastavil pri hriechu, nezotrvávaj v ňom, ale sa pohni preč z toho miesta. A ak schádzaš z Božej cesty na šikmý chodník, obráť sa a vráť sa na správnu cestu.
Tá Božia cesta, ako ju opísal Pán Ježiš, je úzka. A nehrozia tam dopravné zápchy. Pretože len nemnohí po nej kráčajú. Skutočný chlap však dokáže kráčať aj proti prúdu. Dokáže sa postaviť aj väčšine a ísť svojou cestou, o ktorej vie, že je správna.
Nie je to však jednoduché. Tí bezbožníci, o ktorých hovorí žalm, to sú tí, ktorí poznajú Boží zákon, ale nežijú podľa neho. Aj dnes stretnete mnohých, ktorí vám povedia – ale však ja nič proti náboženstvu nemám, ale keď život je o inom. Trochu toho náboženstva, to áno, ale v každodennom živote sa treba riadiť inými princípmi. To je cesta bezbožníkov.
Hriešnik je človek, ktorý prekračuje hranice medzi dobrom a zlom. Pravda je, všetci sme hriešnici, ale tu sa myslí na človeka, ktorý si na svoj hriech už tak zvykol, že mu prestal vadiť.  Ak ti už nevadí zlo, pokrivené pravidlá hry a bezcharakternosť, tak stojíš už mimo Božej cesty.
A čo posmievači? Tým je ťažko sa postaviť. Muž skôr znesie tvrdú ranu ako posmešky. Ich spŕške sa len ťažko odoláva. A tak podľahneme, lebo nechceme vyzerať ako slabosi. Ani muž nechce byť sám a chce patriť do nejakej partie. A práve toto je pasca pre mnohých, že zapadnú do takejto partie posmievačov a ťažko sa im postaviť a odísť  ich kruhu.
A predsa, je šťastný ten muž, ktorý týmto trom odolá. Takéhoto muža charakterizuje v pozitívnom zmysle to, že – slovami žalmistu – v zákone Hospodinovom má záľubu, o Jeho zákone rozjíma dňom – nocou. Tento opis znie až prestrašujúco pobožne. To sa predsa dnes už nenosí. To mám chodiť po svete s modlitebnou knižkou? Oči prevrátené do hora a na tvár si nasadiť neprítomnú masku? Však len potom budem všetkým na posmech!
Iste ste to už počuli – mŕtve ryby dokážu plávať len po prúde. Jedine živé ryby dokážu plávať aj proti prúdu. Prúd dnešného sveta iste nejde smerom bližšie k Bohu. A tak ak chceš ísť k Bohu, musíš nutne ísť proti prúdu.
Nehovorím, že sa musíš stať pobožným, že si musíš zamilovať náboženstvo, nie. Ale musíš si zamilovať Božie slovo. Ten, kto číta knihy, kto počúva na rady druhých, ten uznáva, že nie je dosť múdry len sám v sebe. A ten, kto číta Božie slovo a je ochotný počúvať Božie rady, ten uznáva Boha nad sebou a čerpá z toho najvyššieho zdroja múdrosti.
Neznamená to chodiť po svete so zavretými očami a zopnutými rukami. Pri šoférovaní by som pred tým výslovne varoval. A predsa aj pri tom šoférovaní môžeš k Bohu vysielať krátke jednoduché modlitby, môžeš rozmýšľať nad Božím slovom, ktoré si si ráno prečítal. A všetka práca a povinnosti, čo ťa čakajú budeš zrazu vidieť v inom svetle.
Tretí verš tohto žalmu je snáď najkrajší. Bude ako strom zasadený pri vodných tokoch, čo načas dáva ovocie a jeho lístie nevädne; a všetko, čo robí, sa vydarí. Áno, chcel by som byť takým stromom. Muž ako strom, ktorému nehrozí vyschnutie, ktorý má zdroj, odkiaľ môže neustále čerpať silu a osvieženie do ďalšej práce, do ďalších zápasov. Muž ako strom, ktorý v pravom čase prináša ovocie. Muž ako strom, ktorého lístie nevädne a v ktorého tieni sa môžu ukryť druhí pred páľavou slnka. A tu to máme – muž, ktorému sa darí, ktorý je úspešný.
My muži sme orientovaní vo veľkej miere na výkon. potrebujeme vidieť výsledky svojej námahy. Preto je pre mňa niekedy ľahšie umyť riady ako sa hrať s batoľaťom. Pretože pri tých riadoch hneď vidím výsledok, ale pri hre s dieťaťom je to beh na dlhé trate a výsledok je neistý.
Žiť pre okamžitý výsledok je však jedna z pascí dnešnej doby. Potrebujeme sa učiť bežať na dlhé trate. Ani keď zasadíte stromček, nemáte z neho ovocie hneď na druhý rok. Ale často máme viac trpezlivosti pri tých stromčekoch v záhrade ako pri vlastných deťoch.
Treba mať pred očami ten konečný cieľ. Apoštol Pavel o tom hovoril ako o podobnosti Kristovi. Neznámy autor tohto žalmu to opisuje ako strom zasadený pri vodných tokoch, čo načas dáva ovocie a jeho lístie nevädne; a všetko, čo robí, sa vydarí. Chcem ísť za týmto Božím cieľom pre môj život.
Naproti tomu život bez Boha sa podobá plevám vo vetre, ktoré bezcieľne poletujú sem a tam. 6ivot mnohých ľudí vyzerá presne tak. Pobehujú sem i tam, naháňajú sa, boria sa s mnohými vecami, ale nemá to cieľ, je to prázdne a bez hodnoty ako tá pleva.
Keď sa raz budeme musieť postaviť v deň účtovania pred Boha, kto obstojí? Sám v sebe som ako tá prázdna pleva. Nemám vo svojich rukách nič, čo by mohlo obstáť pred Božím súdom. Nemám nič, čím by som mohol obhájiť svoj život z pohľadu večnosti. Moje ruky sú prázdne.
Ale keď sa nechám zasadiť Bohom na to miesto, ktoré On pre mňa vybral, keď žijem blízko Boha ako zdroja svojho života a základu môjho spasenia, tak sa nemusím báť.
Hoci žalmista priamo nespomína Ježiša, on o ňom mal len hmlistú predstavu, predsa v tomto bode Ho ja nemôžem obísť. Ak hovorím, že sám tak ako som, vo svojom hriechu, pred Božím súdom neobstojím, je to pravda. A ak si len trochu úprimný sám voči sebe, tak vieš, že je to pravda aj o tebe. Ale toto je len polovica pravdy. V konfrontácii s hriechom nie sme sami.
Apoštol Pavel o tom hovorí takto: Ten, ktorý neušetril vlastného Syna, ale vydal Ho za nás všetkých, ako by nám nedaroval s Ním všetko? Kto bude žalovať na vyvolených Božích? Je to Boh, ktorý ospravedlňuje. Kto ich odsúdi? Je to Kristus, ktorý umrel, ba i z mŕtvych vstal, je po pravici Božej a prihovára sa aj za nás. (Rim 8:32-34)
Vďaka Ježišovi nadobúda môj život úplne nový rozmer. Nemám pred sebou len perspektívu nejakého úspechu tu na zemi. Mám pred sebou večnú perspektívu. A tomu sa žiaden úspech, žiadne postavenie, žiadna pocta tu na zemi nevyrovná.
Ak som hovoril, že sa potrebujeme naučiť bežať na dlhé trate, tak toto je tá najdlhšia trať. Žiť nie v perspektíve len pozemského života, ale žiť v perspektíve večného života. To musí stáť za to.
Avšak žiť takto sa nám zdá ako príliš neisté. Je to príliš vzdialené. Večnosť je ne dohľadne, ale najbližší krok, ktorý musím urobiť je hneď tu a teraz. Kam ten krok bude smerovať?
Žalmista končí svoj žalm slovami: Lebo vie Hospodin o ceste spravodlivých, ale cesta bezbožných vedie do záhuby. Boh vie o tvojej životnej ceste. Vie kam smeruješ a vie aj, aký je koniec cesty, ktorou kráčaš.
Možno si myslíš, že tvoja cesta je zabudnutá, že tvoj život je v troskách. A možno naopak, zdá sa ti, že máš všetko pod kontrolou.  Nech je ako chce, vedz, že Boh drží svoju ruku nad tými, ktorý kráčajú po Jeho ceste, ale cesta bez Neho vedie do záhuby. Do cieľa sa á dôjsť aj peši, na druhej strane, aj na Audi 6 môžeš skončiť už v najbližšej zákrute.
Prajem ti šťastnú cestu.
Amen

10.2.2008, 1. Pôstna nedeľa

Keď sa postíte, nebuďte zamračení ako pokrytci, ktorí si nasadzujú smutný výzor na tvár, aby ľudia videli, že sa postia. Veru hovorím vám: Majú svoju odmenu! Ale keď sa ty postíš, pomaž si hlavu a umy si tvár, aby nie ľudia videli, že sa postíš, ale tvoj Otec, ktorý je v skrytosti; a tvoj Otec, ktorý vidí v skrytosti, odplatí tebe.
Mt 6:16-18

Milí bratia a sestry v PJK!

Vstúpili sme do obdobia pôstu. V našej slov. ev. tradícii však pôstu ako takému nevenujeme veľkú pozornosť. Je zvykom sa postiť možno na Štedrý deň pred Vianocami, potom na Veľký Piatok, a možno ešte niektorí pred prijímaním VP.
Má to svoje historické dôvody, prečo je u nás pôst skôr výnimkou, len príležitostne. Ale sú aj dobré dôvody k tomu, aby sme prax pôstu obnovili vo svojom živote. To, že jestvuje nepochopenie pôstu, dokonca jeho deformácie, to ešte nevylučuje jeho správne konanie s úžitkom.
Dnes je znovu akosi populárne hovoriť o pôste ako duchovnom cvičení aj v súvislosti s nekresťanskými náboženstvami a filozofiami, tiež v novinách či správach príležitostne čítame o hladovke, a samozrejme, najmä dámske časopisy budú v najbližšom období opäť venovať svoje stránky otázkam diéty, odtučňovacích kúr a pod.
O to viac je na mieste, aby sme sa pozreli k jadru biblického chápania pôstu. Prax pôstu pozná prakticky asi každé náboženstvo. Keď sa v biblii hovorí o pôste, ide zväčša o úplný pôst, nie len vynechanie nejakého druhu pokrmu, napr. mäsa, ale o úplnú abstinenciu od jedla, niekedy i pitia.
Izrael poznal a židovstvo dodnes praktizuje tzv. prikázané či výročné pôsty, ktoré sa týkajú celého národa. V prvom rade ide o Deň zmierenia, neskôr boli pridané ďalšie 4 pôsty. Všetky tieto sa nejakým spôsobom dotýkajú dejín Izraela, zvlášť nejakých tragédii v jeho histórii. Pôst sa preto prirodzene spája s pokáním, pokorou, ponížením sa pred Bohom.
Okrem toho nájdeme v Biblii aj príležitostné pôsty, či už individuálne, alebo aj kolektívne. Pôstom sa vyjadroval zármutok, skrúšenosť srdca, pokorenie sa pred Bohom. Pôst sa spája prirodzene s modlitbou, je vyjadrením prosby o pomoc k Bohu v nejakej ťažkej situácii, je vyjadrením hľadania Božej vôle a Jeho vedenia.
Veľmi ľahko človek pri pôste skĺzal do dvoch omylov – že pôstom si môžem nejako zaslúžiť Božiu priazeň, že môžem nejako akoby „prinútiť“ Boha, aby ma vypočul. Teda ide o zásluhovosť pri pôste. Toto musíme rozhodne odmietnuť, ako o tom hovorí aj Pán Ježiš.
To druhé nebezpečie je duchovná pýcha. Človek začne svoju zbožnosť vystavovať na obdiv pred druhými, začne si namýšľať, že je lepší či duchovnejší ako ostatní, ktorí sa nepostia.
A hoci aj Pán Ježiš upozorňuje na tieto nebezpečia, to nie je dôvodom, aby sme sa nepostili. Naopak, Pán Ježiš predpokladá, že Jeho nasledovníci sa postia. Všimnite si, že v našom dnešnom biblickom texte nehovorí: „ak sa postíte“, ale „keď sa postíte“. To znamená, že Pán Ježiš predpokladá, že Jeho nasledovníci sa postievajú tak, ako to bolo bežne zvykom u židov. A treba povedať, že pre židov bol pôst niečo tak samozrejmé ako modlitba, charita, návšteva synagógy a čítanie Písma.
Iná vec bol spôsob pôstu. Niektorí si prikladali extra pôsty, aby tak dali najavo svoju väčšiu zbožnosť. Napríklad medzi farizejmi boli rozšírené pravidelné pôsty v pondelok a štvrtok. Pri pôste sa postiaci obliekali do vrecoviny alebo iných šiat, ktoré mali vyjadrovať vnútorné rozpoloženie, posypávali sa popolom, čo pripomínalo človeku jeho pominuteľnosť.
Samozrejme, takýto zovňajšok okolie nemohlo prehliadnuť, zvlášť, ak tak ustrojení postiaci chodili medzi verejnosť, zahĺbení v modlitbe, tváriaci sa skormútene, nerozprávajúc s druhými. Mnohí toto obdivovali ako prejav hlbokej zbožnosti.
Ale ako som už naznačil, bolo tu nebezpečie, že sa toto stane len divadlom pre verejnosť, kde si človek nechá hladkať svoje ego obdivom druhých.
Preto Pán Ježiš hovorí prísne: nebuďte zamračení ako pokrytci, ktorí si nasadzujú smutný výzor na tvár, aby ľudia videli, že sa postia. To neznamená, že kto sa postí, je pokrytec, ale ide o varovanie, pretože človek má vo svojej prirodzenosti sklon prekrútiť všetko tak, aby sám dostal uznanie svojho okolia. A toto je skutočne ich jediná odmena. Pred Bohom však takýto pôst nemá žiaden význam, nemá žiadnu duchovnú hodnotu.
Naopak, Pán Ježiš chce zdôrazniť, že v pôste ide o vzťah s Bohom. Ak sa postíme, postíme sa Bohu, ak sa nepostíme, je to tiež medzi nami a Bohom. Preto Pán Ježiš doporučuje navonok vôbec nedať najavo, že sa človek postí. Nech to ostane v skrytosti, je to medzi tebou a Bohom. Nie žeby vonkajšie prejavy pôstu boli zlé, ale aby sme sa nedali zviesť k domnienke, že tie vonkajšie prejavy sú dôležité.
Nie, dôležitý je Boh. Ako vo všetkom tak i v pôste. A ak sa postíš Bohu, tak Boh ti v skrytosti odplatí. Nie je potrebné, aby ľudia videli tvoj pôst. Dôležité je, aby ho videl Boh. A On sa k nemu potom aj v skrytosti prizná.
Možno aj tieto Ježišove slová sme si my evanjelici vzali k srdcu až v prehnanom zmysle, keď náš pôst je taký, že ho skutočne nikto nevidí – ani Boh – keďže sa nepostíme. J Postiť sa môžeme a máme, ale stačí, keď ho vidí a keď o ňom vie len Boh.
samozrejme, ak sa človek zdrží pokrmu, tak sa to nedá celkom prehliadnuť, ale ide o to, aby sme svoj pôst nevystavovali na obdiv pred druhými.
A teraz ešte niekoľko praktických návrhov. Pôst má ten význam, že sústreďuje našu pozornosť na Boha. Ak sa pri pôste zameriavaš na chudnutie, na pokoj svojej duše, na dosiahnutie svojich cieľov, prosto – na seba, tak sa radšej neposti, ale sa ani nemodli, lebo aj v modlitbe sa môžeš viac sústreďovať na seba ako na Boha. Ak sa teda napriek tomu modlíš, skús sa aj postiť.
Skutočne, keď sa človek postí – nech si už zvolí akúkoľvek formu, tak mu to pomáha viac si uvedomovať Boha, zvlášť ak pôst spája s modlitbou a čítaním Písma Svätého.
A ako sa prakticky postiť? Postiť sa môžeme tak, že do svojho života buď niečo pridáme alebo z neho niečo uberieme. Čo môžeme pridať? Nie, tu nejde o jedlo. Skôr o nejakú činnosť – napríklad viac času venovať modlitbe, čítaniu Biblie či pomoci druhým. Ako to však vtesnať do už tak naplneného denného rozvrhu?
No, pomocou môže byť práve to, že niečo vynecháme. Ak vynecháme nejaké jedlo, tak získame trochu času, ktorý by sme inak strávili jeho prípravou a jedením. A tých pár minút môžeme venovať práve času, ktorý trávime s Bohom.
Alebo môžeme trochu svojho času venovať pomoci druhým, návšteve niekoho osamelého, chorého a pod. Alebo sa zriekneme pozerania TV a získame času oveľa viac. Alebo sa zriekneme nákupu niektorých vecí, ktorí si inak doprajeme a ušetrené peniaze venujeme na diakoniu, charitu a pod.
Možností a foriem je mnoho. Podstatou však je vždy zamerať svoj život viac na Boha. A keď sa postíme ako kresťania v tomto období pred Veľkou Nocou, tak je prirodzenou súčasťou pôstu aj rozjímanie nad tým, čo pre nás urobil Pán Ježiš, keď nastúpil cestu ku krížu.
Skúsme preto toto pôstne obdobie využiť na to, aby sme svoj duchovný zrak zamerali viac na Boha, na Pána Ježiša. Aby sme viac času strávili v Jeho blízkosti a učili sa žiť viac v Jeho prítomnosti. Nestavajme si veľké ciele. Konajme v tichosti a skrytosti, pred Bohom a tvoj Otec, ktorý vidí v skrytosti, odplatí tebe.
Amen

6.1.2008, Terasa

Téma: Náš život je v spojení s Kristom
Kázeň na text – heslo roku 2008
„…pretože ja žijem, aj vy budete žiť.“
J 14:19b

Milí bratia a sestry v PJK!
Čo očakávate od života v tomto roku? Čo sme si priali do tohto nového roku? Zdravie, šťastie, úspech,…
Hoci je to tvrdé, uvedomme si, že nie všetci, čo vítali príchod nového roku, dožijú sa aj jeho konca. Je možné, že sa aj v tomto roku rozlúčime s niekým z tých, ktorých poznáme. Na druhej strane, tento rok bude aj rokom nových začiatkov. Niektorí začnú spoločný život v manželstve, inde už privítajú nové dieťatko. Niekde sa budeme s pozemským životom lúčiť, inde ho budeme vítať.
Čo teda očakávate od života v tomto roku? Biblické heslo na tento rok nám prináša Ježišove slová o živote. Sú to celkom povzbudivé slová: …pretože ja žijem, aj vy budete žiť.
Zaujímavé, že Pán Ježiš povedal tieto slová pred svojou smrťou na kríži. Hoci vie, že pár chvíľ Ho čaká krutá smrť, povzbudzuje svojich učeníkov slovami o živote.
Ak by tu mal na mysli Pán Ježiš ten život biologický, telesný, pozemský, tak by tieto Jeho slová nedávali veľký zmysel – PJK čoskoro zomrel. A aj učeníci – apoštoli postupne všetci pomreli.
A hoci Pán Ježiš povedal tieto slová ešte pred svojim vzkriesením, iste tu mal na mysli život duchovný, ktorý vyplýva z Jeho vzkriesenia.
Dnes už Pána Ježiša poznáme ako vzkrieseného – živého Pána a Boha. A preto tieto slová sú nám dnes už oveľa zrozumiteľnejšie, jasnejšie, ako boli vtedy pre učeníkov. Pre učeníkov boli tie dni, kedy zomrel, plné zmätku, chaosu. Až neskôr pochopili a stali sa svedkami Pána Ježiša. Oni sami prijali skrze vieru ten duchovný, večný život od Ježiša. A potom túto dobrú správu o tom, že v Pánovi Ježišovi má človek večný život, niesli všade, kam ich Boh viedol.
Keď som sa zamýšľal nad týmito slovami, tak som listoval zvlášť v evanjeliu podľa Jána, pretože Ján nám zaznamenal tieto Ježišove slová.
V Jánovom evanjeliu sa viac ako 40x vyskytuje slovo život v súvislosti s PJK. Väčšinou ide o myšlienku, že On dáva život, večný život človeku, a teda, že človek má večný život skrze vieru v Neho.
Hneď na začiatku Ján píše: V Ňom bol život a život bol svetlom ľudí. (J 1:4)
Odcitujem ešte niekoľko ďalších takých výrokov o Ježišovi alebo priamo Jeho slová z tohto evanjelia. Budem hovoriť aj miesta, aby – ak si zapisujete poznámky – ste sa mohli doma potom vrátiť k týmto slovám:
…tak musí byť povýšený aj Syn človeka, aby každý veriaci mal v Ňom večný život. Lebo tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho. (J 3:14-16)
Veru, veru, hovorím vám: Kto počúva moje slovo a verí Tomu, ktorý ma poslal, má večný život a nejde na súd, ale prešiel zo smrti do života. (Ján 5:24)
Skúmate Písma, lebo si myslíte, že večný život máte v nich, a tie vydávajú svedectvo o mne. Ale nechcete prísť ku mne, aby ste mali život. (Ján 5:39-40)
Ja som chlieb života; kto prichádza ku mne, nikdy nebude lačnieť, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť. (Ján 6:35)
Lebo to je vôľa môjho Otca, aby každý, kto vidí Syna a verí v Neho, mal večný život, a ja ho vzkriesim v posledný deň. (Ján 6:40)
Veru, veru, hovorím vám: Kto verí vo mňa, má večný život. (Ján 6:47)
Jeden z mojich obľúbených veršov: Zlodej prichádza, len aby kradol, zabíjal a hubil; a ja som prišiel, aby mali život, a to v hojnej miere! (Ján 10:10)
Ja som vzkriesenie a život – kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie (Ján 11:25)
Ja som cesta i pravda i život. (Ján 14:6)
Alebo ešte iné slová o ovocí života: Zostaňte vo mne a ja vo vás. Ako ani ratolesť nemôže prinášať ovocie sama zo seba, len ak ostáva na vínnom kmeni, tak ani vy, len ak zostávate vo mne. (Ján 15:4)
A v závere svojho evanjelia Ján vyslovene píše, že dôvodom, prečo napísal toto evanjelium, je toto: Ale toto je napísané, aby ste verili, že Ježiš je Kristus, Syn Boží, a – veriac – aby ste mali život v Jeho mene. (Ján 20:31)
Život je v Ježišovi. Večný život pre nás je v spojení s Ním. Toto je to hlavné, čo nám slová tohtoročného biblického hesla chcú povedať pre tento rok.
V Ježišovi máme život večný. Z Jeho milosti máme život aj ten pozemský – ten počet dní, ktoré sú nám ešte dané. A len v spojení s Ježišom prináša náš život ovocie. Inými slovami, keď sa na konci obzrieme späť, na plody svojho života, budeme môcť povedať, že to stálo za to, že s Ježišom to bol dobre prežitý život.
Slová Pána Ježiša „…pretože ja žijem, aj vy budete žiť.“, sú pre nás zasľúbením. Iste tieto slová neznamenajú, že všetci kresťania sa dožijú konca tohto roku. Nie je to zasľúbenie, ktoré by sme mohli chápať ako nejakú záruku toho, že sa dožijeme konca tohto roku. Ale je to pevné zasľúbenie pre náš večný život.
Na druhej strane si položme otázku, čo by to pre nás znamenalo, ak Krista nemáme? Ak by sme žili život bez Krista? Ak by sme sa od Neho odlúčili? Opakom života je smrť. Tou najväčšou tragédiou nie je tá smrť pozemská, ale smrť duchovná, tá večná. Preto by sme nemali byť ľahostajní voči životu iných. Nemali by sme žiť tak, ako by ten náš pozemský život bol celým životom. Ani tak, akoby ten pozemský život, bol ich celým životom. Malo by nám záležať na tom, aby sme my, oni, nemali len ten život biologický, ale aj ten duchovný, večný.
Mali by sme žiť tak, aby náš život prinášal ovocie Kristovho života. Kristus žije v nás. To je pravda o kresťanoch. Tak nech sa ten Kristov život v nás prejaví! Nebuďme duchovne neplodní, ale prinášajme ovocie hodné Kristovho života. V Biblii tiež čítame, že sme boli vykúpení krvou Pána Ježiša Krista zo svojho márneho, teda prázdneho, spôsobu života (1 Pt 1:18). Teda vykúpenie, to nie je len nebeské dúfanie, ale aj zmysluplný život s Kristom už tu na zemi.
Tie slová Pána Ježiša pretože ja žijem, aj vy budete žiť, neznamenajú, že každý človek automaticky má život skrze Krista. Týka sa to len tých, ktorí prijali Krista vierou. Prosme preto za životy druhých, aby aj oni prijali Pána Ježiša, a žili život s Ním.
Tieto slová Pána Ježiša sú tiež slovami povzbudenia a uistenia o tom, že náš život nezávisí od vonkajších okolností. V našej evanjelickej hymne spievame: „Môžu zničiť všetok rod i majetok, vziať česť, hrdlo, dom, náš poklad nie je v tom, nebesá nám zostanú.“ Ten večný život stojí na Kristovi, nie na vonkajších okolnostiach.
Pravdepodobne každý z nás vstupuje do tohto roku s nejakými plánmi, alebo aspoň očakávaniami a dúfaniami. Niekoho plány sú možno veľkolepé, iný aspoň dúfa, aby sa veci nezhoršili. Je pravdepodobné, že v tomto roku nepôjde všetko podľa našich plánov, očakávaní, túžob. Ale nemali by sme zabudnúť, že základ nášho života je Pán Ježiš Kristus. To, čo On dáva, nemôže vziať nikto a nič.
Dnes je sviatok Zjavenia Krista Pána mudrcom od východu. Kiež by sa Pán Ježiš zjavil aj nám, aby sme v Ňom každý poznali život, svojho skutočného Záchrancu. Aj Aliančný modlitebný týždeň začína dnes myšlienkou, že Pán Ježiš je v strede celého nášho bytia. Iste je veľa vecí, ktoré Pána Ježiša  vytláčajú na okraj nášho myslenia a konania. Uvedomme si však, že Ho potrebujeme, že náš život po všetkých stránkach je závislý na Ňom. Nech tie Jeho slová pretože ja žijem, aj vy budete žiť nie sú len pekným sloganom, ale pravdivým opisom nášho života.
Amen