|
|
31.12.2007, Terasa
„…Ježiš Kristus, ktorý mal podobu Božiu a svoju rovnosť s Bohom nepokladal za lúpež, ale vzdal sa hodnosti, vzal na seba podobu služobníka, podobný sa stal ľuďom, a keď sa zjavil ako človek, ponížil sa a bol poslušný do smrti, a to až do smrti na kríži.“
Filip 2:5b-8
Milí bratia a sestry v PJK!
Sviatočná atmosféra Vianoc pomaly odchádza z našich príbytkov. Aké sú, či boli tohtoročné Vianoce pre Teba? Nepýtam sa na množstvo či hodnotu darčekov, ani na množstvo zjedených zákuskov či obvod pásu… Pýtam sa, akú stopu zanechali tohtoročné Vianoce v tvojej duši?
Pred týmito sviatkami, keď som uprostred nakupujúcich ľudí videl aj medzi nami žijúcich cudzincov, napadlo mi – ako asi oni vnímajú Vianoce? Myslím tí, ktorí Vianoce ako také vlastne ani nemajú – medzi nami žijúci židia, moslimovia, taoisti či budhisti, ľudia inej viery, inej národnosti, inej kultúry…?
Tu v Košiciach je takých ľudí nemálo. Čo vidia oni na našich Vianociach? Keby sme sa ICH spýtali, o čom sú vlastne Vianoce, čo by asi odpovedali? Netuším, ale obávam sa, že asi by tam nebolo veľ a toho o Pánovi Ježišovi. Obávam sa, že pri pohľade zvonku na slávenie Vianoc na Slovensku, tam veľa z tej kresťanskej podstaty Vianoc nezostalo. Vianoce sa dnes stali rodinnou a kultúrnou záležitosťou a najmä obchodnou príležitosťou. Tí, ktorí dnes slávia Vianoce pripomínajúc sebe i iným ich podstatu, stávajú sa pomaly a nenápadne ohrozeným druhom.
Kresťanom v našich končinách hrozí, že si tiež spravíme z Vianoc len také pohodové chvíle v rodinnom kruhu spestrené o návštevu chrámu. Teplo domova, príjemná atmosféra, pekná hudba, dobré jedlo, trochu náboženstva k tomu. To sú Vianoce. Ale Vianoce môžu mať aj celkom inú podobu.
A nemám na mysli len tie všetky stresy okolo cestovania v pokročilom štádiu Máriinho tehotenstva, pôrod v provizórnych podmienkach mimo domova; ale aj to, čo nasledovalo.
K Vianociam patrí aj to, že Mária a Jozef s malým Ježišom sa stávajú utečencami, vyhnancami, štvancami, keď musia utekať do cudziny pred zlobou kráľa Herodesa, ktorý usiluje o Ježišov život. Herodes chce Ježiša zabiť, hoci ho vôbec nepozná. Vie o ňom len to, že by ho možno mohol ohroziť na tróne. Pritom vieme, že Ježiš nemal vôbec tieto ambície – stať sa politickým vodcom a kráľom.
A hoci tento Herodes ešte nesiahol Ježišovi na život, zhruba o 30 rokov neskôr, iný Herodes, príbuzný tohto, keď sa stretáva s Ježišom tvárou v tvár, vydáva ho tiež na smrť a vysmieva sa z Neho.
Na začiatku života sa Ježiš stáva utečencom, a pri svojej smrti je bezdomovcom, ktorého odmietli Jeho vlastní v rodnom meste a ešte aj mnohí z tých, ktorí Mu ešte pred pár dňami prevolávali na slávu, neskôr volali „ukrižuj Ho“, alebo sa pozerali mlčky na Jeho popravu.
Vianoce nie sú len „šťastie, radosť, pokoj svätý…“, ale aj nepokoj, utrpenie a bolesť. Pán Ježiš prináša pokoj a zmierenie do životov tých, ktorí Ho prijímajú. Prináša však aj nepokoj a konflikt, ktorý vyplýva z toho, že mnohí Ho aj odmietajú.
Už spomínaný Herodes s prímením Veľký bol veľký najmä svojou krutosťou. Jeho obava o trón ho viedla k tomu, že dal v Betleheme vyvraždiť deti od narodenia do veku 2 rokov, aby sa tak zbavil potenciálneho uchádzača o trón. A tak Vianoce sú aj plač betlehemských dietok a zúfalstvo ich rodičov.
Tlačí sa nám otázka: Prečo Boh dopustil, aby narodenie Jeho Syna malo za následok smrť toľkých nevinných detí? Prečo zachránil Boh len Ježiša? Prečo nezadržal ruky vojakov – vrahov, ktorí šli vykonať strašnú vec? Na túto ťažkú otázku nenachádzame jednoduchú odpoveď. Kľúč k tejto odpovedi spočíva v tom, že Boh dal človeku aj slobodu a tu máme príklad zneužitia tejto slobody.
Prenesme sa však do súčasnosti. Prečo Boh nezadrží ruky tých, ktorí dnes vraždia deti? Aj dnes sú deti obeťami mnohých konfliktov. Tých veľkých, vojnových, aj tých malých, rodinných.
Áno, aj dnes sa pácha mnoho zla na deťoch. Mnohé už narodené deti sú zneužívané, mnohé ako deti narkomanov vyrastajú odmalička závislé na drogách, iné sú vychovávané k nenávisti a cvičené byť teroristami. Iné sú obeťami vojen.
A nemusíme ísť ani do miest, kde aj dnes zúria vojnové konflikty. Aj v našich civilizovaných podmienkach prichádza mnoho detí o život ešte pred narodením. A ani tu Boh nezadržuje ruky tých, čo vykonávajú umelé potraty. A Boh sa na to všetko pozerá a dovolí to.
Neznamená to, že by s tým Boh súhlasil. Pán Ježiš povedal v súvislosti s deťmi: Kto by však zviedol na hriech jedného z týchto maličkých, ktorí veria vo mňa, lepšie by bolo, aby mu oslí žarnov zavesili na šiju a potopili ho do morskej hlbiny. (Mt18:6)
Je aj dnes mnoho detí, rodín, ktoré trávili svoje Vianoce podobne ako rodina Pána Ježiša – na úteku, v obave o svoj život, alebo v plači uprostred ohrozenia života, dokonca jeho straty.
Sú aj dnes mnohí kresťania, ktorí nemohli sláviť Vianoce v rodinnom kruhu a pokojnej atmosfére, ale ich slávili vo väzení, v prenasledovaní, v obave o svoj život. Je aj dnes mnoho krajín, kde nie je náboženská sloboda, a iných krajín, kde nie je blahobyt ako u nás.
Dnes je prvá nedeľa v mesiaci a dnešná ofera, zbierka ide na výstavbu nášho kostola. Asi ani nevieme, že zatiaľčo sa my usilujeme o výstavbu nášho kostola, za posledných 15 rokov bolo len v Indonézii zbúraných a zatvorených niekoľko desiatok kresťanských kostolov. To je porovnateľné obdobie, ako my prežívame náboženskú slobodu v našej krajine. A tak zatiaľ čo u nás bolo za ten čas postavených niekoľko desiatok kostolov, a tieto Vianoce slávili mnohí kresťania u nás v krásnych nových budovách, inde kresťania svoje priestory stratili a tieto Vianoce museli sláviť inak.
Hovorím toto všetko preto, aby sme si uvedomili aj tú druhú stránku Vianoc, o ktorej veľa nerozmýšľame, pretože nie sme nútení, a ani nie je veľmi príjemné. Ale mali by sme o nej vedieť.
Dnešná nedeľa má podnadpis „Slovo sa stalo telom“. Niečo duchovné, stalo sa niečím veľmi hmotným. Niečo abstraktné sa stalo niečím veľmi konkrétnym. Boh – Syn sa stal Ježišom – človekom. A tak Boh prestal byť len tým duchovným, len tým abstraktným, tajomným a neuchopiteľným a stal sa veľmi konkrétnym a viditeľným medzi nami.
Vianoce – to je cesta Boha z nadpozemskej vznešenosti do biedy tohto sveta. Náboženstvá sa snažia človeku ukázať človeku cestu, ako ho povzniesť, ako človeka zduchovniť. Kresťanstvo hovorí o ceste, ktorú podstúpil Boh, keď sa On ponížil a zhmotnil.
Náš dnešný text opisuje cestu Pána Ježiša z tej nebeskej slávy, krásy, z tepla nebeského domova do chladu nášho sveta. Tá cesta, vyvrcholila na golgotskom kríži, kde Boh už nezadržal ruky vrahov. Tá cesta začala na tie prvé Vianoce, a bola pripravovaná dlho predtým.
My vieme, že koniec tej cesty nebol na kríži, ale že prišla aj veľkonočná nedeľa. A aj táto dnešná nedeľa, pretože je to nedeľa, je pre nás pripomenutím toho, že Ježiš je živý aj dnes.
Nech je však pre nás táto dnešná nedeľa aj dňom, keď si uvedomíme, čo pre nás On bol ochotný podstúpiť. Vianoce sú silným posolstvom o tom, že Boh sa vzdal všetkých výhod božskosti a vzal na seba slabosť a obmedzenie telesnosti človeka.
A tak možno skutočnejšie Vianoce, bližšie tomu, čo prežívali Ježiš, Mária a Jozef a mnohí ďalší, ktorí boli ich účastní pred 2000 rokmi, môžu aj dnes prežiť tí, ktorí sú dnes ponížení, vyháňaní zo svojich domovov, ohrození na živote, v bolesti, biede a nedostatku.
Ak my sme tí šťastní, ktorí máme Vianoce pokojnejšie a radostnejšie, neberme to ako samozrejmosť. Buďme za to vďační. A vo svetle toho, akú obeť priniesol Pán Ježiš kvôli nám, a aké obete prinášajú kvôli Nemu aj dnes mnohí, uvažujme o svojom živote a o tom, akú obeť sme pre Neho ochotní priniesť my. A myslime na tých, ktorí sú menej šťastní.
Amen
25.12.2007
„Sláva na výsostiach Bohu a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle!
Lk 2:14
Milí bratia a sestry v PJK!
Dnešným dňom vrcholia vianočné sviatky. Ja viem, včerajšia kapustnica, snáď aj nejaký ten darček pod stromčekom, to je akoby to vyvrcholenie predvianočného zhonu. Ale aj ten dnešný deň má svoje čaro. Krása včerajšieho večera je v nás ešte čerstvá, zážitky ešte stále neošúchané.
A ten dnešný deň je prirodzene akosi pokojnejší. My sme snáď o niečo uvoľnenejší, napätie opadlo, v kľude si nájdeme viac času jeden na druhého, snáď i niekoho navštíviť.
Včerajšok bol ešte poznačený snahou všetko pripraviť, všetko stihnúť, nedokončené dokončiť, ale dnes – dnes dokonca aj ten komerčný svet uznáva ako deň pokoja, keď sú skutočne všetky obchody zatvorené. A na Slovensku je to len 2x v roku, kedy naše peňaženky môžu v pokoji naozaj odpočívať.
V týchto dňoch znie všade naokolo mnoho vianočných piesní, ktoré dotvárajú a umocňujú celkovú vianočnú atmosféru. Jedna z nich je aj pomerne nedávna a populárna pieseň „Svet lásku má“, spieva Habera, Gott a Dvorský. Pekne urobená pieseň, ale vždy, keď ju počujem, kladiem si otázku, nakoľko je pravdivá?
Keď som ešte včera ráno šiel kúpiť chlieb, tak v aute mi znela táto pieseň, a keď som vyšiel na ulicu medzi ľudí, a do obchodu, tak všade toľko napätia a nervozity, až som bol z toho prekvapený.
Ako sa blížil Štedrý deň, tak každým dňom akoby sa v obchodoch stupňovalo napätie. Až som si musel dávať pozor, aby som od niekoho jednu neschytal. J Možno som bol v nesprávny čas na nesprávnom mieste.
Uvedomil som si, že svet skutočne sám v sebe lásku nemá. Nemá lásku, nemá ani pokoj, ani skutočnú radosť. V tomto smere je oveľa pravdivejšia iná populárna pieseň „Vráť trochu lásky medzi nás“.
Ale to je jeden z protirečení tohto sveta, že čím viac sa o niečom hovorí, píše a spieva, tým menej akoby to bola pravda.
Sláva na výsostiach Bohu a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle! Tak spievame pravidelne v našej každonedeľnej liturgii. A či si vôbec uvedomujeme, že sú to tie slová, ktoré sú súčasťou vianočnej zvesti? A či si uvedomujeme, čo v nich každú nedeľu spievame? A či sú tie slová pravdivé o nás?
Možno by bolo výstižnejšie vyjadrenie: „Sláva na výsostiach Bohu a mne dajte všetci pokoj“. Pravdou však je, že ten druhý mi nemôže dať skutočne pokoj. Môže odísť, môže ma – ako vravíme – nechať na pokoji, ale to je len pokoj zdanlivý.
Čítal som raz príbeh o jednom človeku v dávnych dobách, ktorý chcel žiť svätý život, ale bol roztrpčený z toho, ako opätovne upadal do hriechu. Myslel príbeh si , že príčinou jeho opätovných pádov je spoločnosť, sú ľudia, medzi ktorými žil. A tak sa rozhodol stať pustovníkom, utiahnuť sa do ticha samoty a tam v pokoji rozjímať a viesť zbožný život.
Nejaký čas sa mu to aj darilo. raz však šiel k prameňu po vodu, naplnil krčah a postavil ho na zem, že sa ešte umyje. Krčah sa mu však prevrátil. Tak ho naplnil ešte raz, postavil, a krčah sa mu opäť prevrátil. Trochu znervóznený ho naplnil ešte raz, ale keď sa mu aj tentokrát prevrátil, celý nahnevaný zahrešil a tresol ním o zem až sa rozbil na márne kúsky.
Vtedy sa zarazil – lebo si uvedomil, ako veľmi pochybil. A že príčinou jeho nepokoja nebol nikto iný ako on sám. To zlé nebolo okolo neho, ale prebudilo sa v ňom. Na príčine nebol krčah, ale jeho vlastný vnútorný nepokoj.
Aj my neraz možno konáme tak ako tento muž. Mýlne sa domnievame, že príčinou nášho nepokoja, až hriechu sú tí druhí, okolo nás, ktorí nám robia prieky, rôzne situácie a okolnosti, ktoré nie sú podľa našich predstáv a podobne.
V skutočnosti však tieto vonkajšie okolnosti len odhaľujú našu vnútornú slabosť, náš vnútorný nepokoj. Koľko vecí nás znepokojuje! Odhaľuje neistotu nášho vnútra.
Je to len zdanlivé, že ak vonkajšie veci vychádzajú podľa našich predstáv, sme skutočne pokojní a zmierení. Stačí len najmenšie vyrušenie a my vybuchujeme ako sopka, alebo utekáme do svojho vnútra, uzatvárame sa a plačeme bolesťou.
Ono je to však tak, že sú ľudia, ktorí aj uprostred nepokojnej situácie, uprostred ťažkostí a zápasov, uprostred utrpenia a tragédii, majú vo svojom srdci pokoj. Tým ukazujú, že človek môže mať vnútorný pokoj v srdci aj napriek vonkajšiemu nepokoju, ktorý zachvacuje svet.
Pán Ježiš, krátko predtým, ako odišiel z tohto sveta, keď sa lúčil s učeníkmi, povedal: Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam, nie ako svet dáva, vám ja dávam. (Ján 14:27). Keď Pán Ježiš nastupoval krížovú cestu, sľúbil svojim nasledovníkom pokoj, ktorý pri Jeho príchode oznamovali anjeli na betlehemských poliach.
Sám Ježiš bol mužom pokoja. To neznamená, že bol apatický, netečný voči tomu, čo sa dialo okolo neho, ako to vidíme u niektorých indických guru. Naopak, On bol plne účastný života a diania. Ježiš prejavoval emócie, bol súcitný, plakal, smial sa a radoval, prejavil aj spravodlivý hnev.
Ale Jeho pokoj spočíval v tom, že nikdy nedovolil, aby situácia ovládla Jeho, aby okolnosti riadili Jeho život. Naopak, On pretváral situáciu.
A niekedy stačí ozaj málo. Niekedy ani netreba nadprirodzenú božskú moc, aby bola búrka utíšená. Keď som bol v už spomínanom obchode, tak pred mojimi očami sa vyvíjala situácia veľmi nepriaznivo. V duchu som úprimne ľutoval tie predavačky. Zákazníci dorážali, aj s neprimeranými požiadavkami, množstvo ľudí, iste aj ony mali ešte mnoho vecí, ktoré chceli stihnúť, dokonca to iskrilo už aj medzi samotnými predavačkami.
Keď prišiel rad na mňa, aby som platil, rozmýšľal som, ako nepridať olej do ohňa. Prehodili sme pár slov, a ja som prežil chvíľku pokoja, a myslím, že keď som odchádzal, aj ona podobne. Uprostred tlačenice a nervozity, malý záblesk pokoja.
Pravdou je, že nie vždy som tvorcom pokoja. Až pričasto aj mňa zachvacuje nepokoj a vnútorná panika, keď nemám veci pod svojou kontrolou. Ani tento rok som nestihol pred sviatkami všetko, ako by som chcel. mnohé veci zostali nedokončené, nepripravené.
Ale akosi sme si povedali, že tie nepodstatné veci by nám nemali prekaziť vidieť to podstatné.
Pán Ježiš nepriniesol pokoj v tom zmysle, že by sme mohli Ježiša použiť, aby menil vonkajšie okolnosti, reakcie druhých ľudí podľa našich predstáv a očakávaní. Pán Ježiš prišiel, aby priniesol pokoj do nášho vnútra.
Apoštol Pavel to vyjadril v jednom zo svojich listov slovami, že Boh priniesol pokoj v krvi Jeho kríža. (Kol 1:20) Znie to možno na prvé počutie trochu nezrozumiteľne a tajuplne. Ide o to, ako vysvetľuje Pavel, že skrze smrť Pána Ježiša bol Boh zmieril so sebou všetkých. Skrze obeť Pána Ježiša Boh odstránil náš hriech spred svojich očí.
Hriech je to, čo Boh nenávidí, a keď sme my boli v hriechu, Boží hnev bol nad nami. Ale keď je hriech odstránený a náš život napĺňa Kristus, hnev je preč a prišlo zmierenie. A kde je zmierenie, tam je aj pokoj.
Inými slovami – Boh vykonal všetko preto, aby nepriateľstvo medzi človekom a bohom, ktorého príčinou je hriech človeka, bolo odstránené. Ak sa však my držíme svojho hriechu, nenastáva obojstranné zmierenie. Problém nie je na Božej strane, ale na našej. A Kristov pokoj nemôže prísť.
Ale On môže prísť. Aj dnes, a teraz, do nášho srdca, do nášho života. Len sa musíme vzdať toho „svojho“, hriechu, toho, čo nás oddeľuje od Boha. A prijať odpustenie z Božích rúk. Budeme sa chvíľu modliť, aby sme pred Bohom vo svojom srdci mali priestor dať tieto veci do poriadku. Aby sme tak mohli urobiť. Zotrváme chvíľu v tichosti, aby sme mali každý priestor pre svoju vlastnú osobnú modlitbu pred Bohom.
Amen
Modlitba:
Pane Ježiši Kriste, Ty si prišiel ako „Knieža pokoja“ (Iz 9:5). Neprišiel si zmeniť vonkajšie okolnosti, ale moje srdce. Priniesol si pokoj, ktorý nespočíva vo vonkajších okolnostiach, v peknej atmosfére, v plnej chladničke, v hmotnej zabezpečenosti života. Priniesol si pokoj, ktorý nespočíva v tom, že si k sebe pripútame druhého človeka. Priniesol si zmierenie s nebeským Otcom, voči ktorému som sa previnil hriechom. Priniesol si odpustenie a očistenie, vyslobodenie od hriechu. Pane Ježiši, vlož do môjho srdca svoj pokoj. Vládni v ňom Ty sám. teraz i naveky. Amen.
etky ďalšie dni, ktoré nám Pán Boh ešte dá.
Amen.
24.12.2007
„…lebo narodil sa vám dnes v meste Dávidovom Spasiteľ, ktorý je Kristus Pán.“ Lk 2:11
Milí bratia a sestry v PJK, vážení hostia, milí priatelia!
Dnešný večer patrí medzi najkrajšie večery v roku. Zároveň je to aj jeden z najsmutnejších večerov. Je to chvíľa, kedy sa aspoň na okamih akoby zastavil v nás čas a pozeráme na život inými očami. Aké sú tieto Vianoce pre teba?
Tam, kde sú deti v rodine malé, tam akosi prirodzene je prítomná aj radosť a nadšenie, ktoré patrí neodmysliteľne k detstvu. Niektorí možno slávite tohtoročné Vianoce obohatení o nového člena rodiny. Je tu niekto, o kom ste možno ešte pred rokom ani netušili, že tu bude a aký bude. A tak si to bábätko môžete dať pod stromček, aby ste si uvedomili, aký dar máte v tom dieťati.
Vlastne, tak by sme sa mohli celá rodina naskladať pod stromček, pretože mať niekoho nablízku je jeden z najväčších darov, ktoré tu na zemi máme.
V iných rodinách, však práve pre túto istú príčinu, sú tieto Vianoce o to smutnejšie. Sú to možno prvé Vianoce bez niekoho, kto tvoril neoddeliteľnú súčasť vášho života. A dnes je jeho miesto pri stole prázdne. A prázdno je nielen pri stole, ale najmä pri srdci. Aj toto sú Vianoce.
Ak sú však Vianoce len toto, tak to je málo. Tá radosť je prchavá a ľahko sa rozplynie v každodennosti všedného dňa. A smútok? Ten môže zostať ako otvorená nezacelená rana, ktorú si neustále budeme nosiť so sebou.
Vianoce sú iste viac ako len prchavý pocit, ako hnutie citu, ktoré pominie tak ako dohorí sviečka.
Tá prvá vianočná noc, keď pastieri na poli pásli svoje stádo na betlehemských poliach, sa navonok neodlišovala od iných nocí. Tí pastieri mali za sebou bežný pracovný deň. A teraz, unavení po práci, možno pri ohníku oddychovali, viedli medzi sebou typicky chlapské reči, možno i niečo popíjali, neviem. A tu zrazu ich niečo vyruší.
Zjavenie anjelov ich riadne vydesilo, takže to prvé, čo anjel Pánov povedal, muselo byť: „Nebojte sa…“ Bola to chvíľa, kedy sa miešalo sväté s nesvätým, nadpozemské s rýdzo pozemským.
Túto zvláštnu situáciu prežiarila zvesť: narodil sa vám dnes v meste Dávidovom Spasiteľ, ktorý je Kristus Pán.
Ponecháme teraz bokom fakt, že anjel nešiel túto novinu ohlásiť do teologickej akadémie v Jeruzaleme, ani na dvor kráľa Herodesa, dokonca bol z hry vynechaný aj rímsky cisár. neviem, či je to prejav Božieho zmyslu pre humor, alebo to len potvrdzuje fakt, že Boh skutočne koná inak, ako by sme my očakávali.
To podstatné však je to, čo sa v tú noc stalo. …narodil sa vám dnes… Spasiteľ.
Ponechajme aj my teraz bokom naše vlastné starosti i radosti. Nepokoje i očakávania a zastavme sa na chvíľu pri týchto slovách.
Ježiš, ten prorokmi predpovedaný Kristus – Mesiáš sa narodil. To je to prvé dôležité, čo Boží posol hovorí. Narodil sa – to znamená, že Boh k nám neprišiel na oblakoch, ani na lietajúcom tanieri, ale ako človek, ako jeden z nás.
Asi nikdy nebudem mať dosť opakovanie tejto informácie – to že Ježiš prišiel ako človek, so všetkým, čo k takému pôrodu a životu človeka patrí, to je dôkaz Božieho záujmu o človeka. Je to dôkaz Jeho lásky. Boh nezostal tróniť „tam hore“, ale sklonil sa k nám dole. Nezostal ako ten, ktorý len dáva pokyny a potom vyhodnocuje ich plnenie, ale sám sa stal služobníkom, jedným z posledných na spoločenskom rebríčku.
Narodenie Ježiša ako človeka tiež znamená, že On nie je nejakou mýtickou bytosťou, ktorej pôvod je niekde v nedohľadne, ale prišiel v konkrétnom čase a priestore medzi nás. Ježiš nie je len nejaká idea, nejaký symbol, nejaký duchovný princíp, ale konkrétna osoba z mäsa a kostí, skutočný človek, ktorého pozemský život bol ohraničený časom a priestorom rovnako ako život kohokoľvek z nás.
Narodenie dieťaťa je istotne radosť. A tí, ktorí zvonku pozerajú na narodenie dieťaťa v nejakej rodine, tak sa tiež síce z toho do nejakej miery tešia, ale až tak sa ich to netýka. Dieťa sa vždy rodí niekomu, koho sa to potom týka veľmi, ale ostatní na to hľadia akoby zvonku. Tí ostatní sú síce ušetrení tým pádom aj mnohých starostí, ktoré prináša rodičovstvo, ale sú aj ochudobnení o radosti, ktoré k tomu neodmysliteľne tiež patria.
Pastieri prežili vianočnú radosť preto, lebo uverili tomu slovku „vám“ v anjelovej vete: narodil sa vám. Mnohí ľudia aj dnes pozerajú na narodeného Ježiša len tak akoby zvonka. Neprežívajú to tak, že by sa Ježiš narodil aj pre nich. Nech sa radujú z toho tí, ktorých sa to týka, ale mňa sa to predsa netýka, povie si nejeden.
Ono však práve v tom je ten kľúč k vianočnej radosti – keď pochopíš, e On sa narodil aj pre teba, aj kvôli tebe.
Pre tých pastierov vtedy to tam bolo doslovne „dnes“, ako povedal anjel. My si túto udalosť dnes akoby sprítomňujeme, keď o tom hovoríme. Vianoce sú ako taká narodeninová oslava, keď si pripomíname Ježišovo narodenie akoby to bolo dnes.
Ale ide tu aj o čosi viac. Tento deň môže byť zároveň dňom, kedy po prvýkrát pochopíš, že On sa narodil skutočne pre teba. A On sa môže narodiť dnes v Tvojom srdci.
Čo to znamená? Jednoducho to, že urobíš vo svojom srdci miesto pre Ježiša. Že nebudeš na neho už viac pozerať len tak „zvonku“, ako na niekoho, kto sa ťa netýka. Ale uveríš, že On sa narodil, aby bol Tvojím Spasiteľom.
To je to posledné dôležité, čo oznamoval Boží posol pastierom. Slovo „spasiteľ“ znamená „záchranca“. Akým záchrancom je Ježiš? Akú záchranu ja vlastne potrebujem? Akú záchranu potrebuješ ty?
Veľmi ma tu inšpirujú nedávne udalosti, ktorých sme svedkami, a ktorých význam ešte ani celkom nevieme doceniť. Myslím tu na otvorenie hraníc v rámci schengenského priestoru. Zrazu sú hranice len myslenými čiarami, ktoré kreslíme na mape, ale v reálnom priestore prestávajú jestvovať. Akosi sme si zvykli, že krajinu od krajiny delia ploty, a ak nie ploty, tak aspoň pohraničiari dozeraj na to, aby sme tu nepobehovali hore-dole ako zajace.
Ale teraz zrazu môžeme cez hranice prechádzať slobodne ako ten zajac, či chrobáčik alebo vták.
Ako hovorím, navonok sa možno pre nás ešte akoby nič nezmenilo, ale vo vnútri môžeme už nosiť vedomie väčšej slobody. A ak Boh dá, že pôjdeme najbližšie cez hranice, tak si ten pocit aj naplno vychutnáme. Môžeme prejsť naprieč prakticky celou Európu ak slobodní ľudia.
A aj keď niektorí politici, čo dnes oslavujú vstup do „schengenu“, si ani nevšimli november v ´89, my vieme, čo znamená rozdiel medzi slobodou a neslobodou a nemali by sme na to nikdy zabudnúť. keby nebol rok ´89, tak by sme určite neboli dnes tu. Je veľmi pravdepodobné, že mnohí by ste neboli ani inde na bohoslužbách zo strachu, ké problémy vám to môže priniesť v práci. A niektorí by tu dnes večer neboli, pretože by boli možno práve vo vyšetrovacej väzbe alebo vo výkone trestu ako prenasledovaní pre svoje otvorené svedectvo viery. A určite by sme neboli na tomto mieste, pretože toto miesto by bolo ešte stále miestom ideologického pôsobenia tej jedinej správnej strany.
Ak dnes začínajú Vianoce, tak si môžeme uvedomiť aj dar slobody, ktorý nám bol daný. Toto všetko však, o čom som teraz hovoril, je stále len sloboda politická či spoločenská. Vianoce sú však predovšetkým o dare slobody osobnej, vnútornej. Vianoce sú o slobode od hriechu, od viny. Vianoce prinášajú dar očisteného svedomia, odpustenia a nového začiatku pre všetkých, a tu pozor, pre všetkých, pre ktorých je narodený Ježiš Spasiteľom – Záchrancom.
Toto sú tie Vianoce, keď skrze narodeného Pána Ježiša Krista objavíš skrze vieru v Neho Boží dar slobody pre tvoj život.
Čistý Ježiš sa narodil do špiny betlehemskej maštale a bol zvestovaný špinavým, spoteným a zaprášeným pastierom.
Aj dnes Ježiš prichádza do špiny tohto sveta, doprostred špiny tvojho života, aby tam priniesol očistenie, odpustenie a nový život skrze vieru v Neho.
Toto sú Vianoce. Z tohto sa tešme a toto oslavujme, dnes i po všetky ďalšie dni, ktoré nám Pán Boh ešte dá.
Amen.
21.10.2007, 20. nedeľa po Trojici
„Buďte si vospolok poddaní v bázni Kristovej: 22 ženy svojim mužom ako Pánovi (Ježišovi Kristovi), 23 lebo muž je hlavou ženy, ako aj Kristus je hlavou cirkvi. On je Spasiteľom tela (cirkvi).24 Ako je teda cirkev poddaná Kristovi, tak aj ženy mužom vo všetkom. 25 Mužovia, milujte si ženy, ako aj Kristus miloval cirkev a seba samého vydal za ňu, 26 aby ju posvätil, očistiac ju kúpeľom vody (krstom) skrze slovo, 27 a postavil si cirkev slávnu, bez po škvrny, bez vrásky a bez čohokoľvek podobného, ale aby bola svätá a bez úhony. 28 Takto sú povinní aj mužovia milovať si ženy ako vlastné telá. Kto si miluje ženu, seba samého miluje. 29 Veď nikto nikdy nemal v nenávisti svoje telo, ale ho živí a opatruje, ako aj Kristus cirkev; 30 lebo sme údmi Jeho tela (cirkvi). 31 Preto opustí človek otca a matku a pripojí sa k svojej žene; i budú dvaja jedno telo. 32 Toto tajomstvo je veľké. Ja ho však vzťahujem na Krista a na cirkev. 33 Takto teda aj vy každý jeden milujte si ženu ako seba, a žena nech sa bojí muža.“
Ef 5:21-33
Milí bratia a sestry v PJK!
Z listu Efezským nám zostávajú už len dve témy – manželstvo a duchovný boj. Dnes budeme hovoriť o manželstve, ktoré, žiaľ, sa stáva neraz bojiskom, kde nejde o duchovný boj ale o súboj muža a ženy, ktorí by mali stáť pri sebe a nie proti sebe. Pozrieme sa, aký je Boží poriadok pre manželstvo.
A hoci dnešná téma je akoby špecificky určená pre tých, čo sú v manželstve alebo sa naň pripravujú, budem sa snažiť o tom hovoriť tak, aby to bolo užitočné aj pre tých, čo v manželstve nie sú. Budem hovoriť o dvoch potrebách muža a ženy, ktoré sú napĺňané v manželstve vtedy, ak manželstvo rešpektuje Boží poriadok preň. A pochopenie týchto dvoch potrieb pomôže každému z nás lepšie pochopiť aj sám seba, svoje vlastné potreby, ale tiež aj lepšie pochopiť opačné pohlavie a jeho potreby.
Dnes nie je ľahké hovoriť na túto tému, lebo to dnes nie je populárne hovoriť o rozdieloch medzi mužmi a ženami, o nejakom poriadku v rodine a pod. Žijeme predsa v dobe rovnosti pohlaví a oslobodenia žien. Myšlienky nejakého poriadku, rozdielnosti úloh a pod. nie sú pre dnešného človeku len cudzie, ale priamo poburujúce.
Tento pocit z dnešného textu je umocnený ešte aj tým, že pojmy, ktoré tu Pavel používa majú značne iný obsah v bežnom používaní ako im dáva Pavel.
Tiež je pravda, že niektoré časti tohto textu boli v minulosti nesprávne používané na ospravedlňovanie toho, čo je v úplnom rozpore s duchom Písma. Dúfam, že aspoň do niektorých týchto vecí vnesieme dnes trochu svetla.
To, čo robí dnešnému človeku v tomto biblickom texte problém, nie sú slová o obetujúcej sa láske muža voči žene, ale slová o tom, že žena má byť mužovi podriadená a že sa ho má báť.
A práve tieto slová boli neraz zneužívané proti ženám, a na ospravedlnenie nesprávneho správania sa mužov voči ženám. Zneužitie však automaticky nevylučuje správne použitie. A tak to, že tieto slová boli nepochopené a zneužívané neznamená, že ich máme hneď zavrhnúť.
Slovo báť sa, strach má v Biblii viacero rôznych významov. A tento pojem na tomto mieste môže mať význam od: úcty, rešpektu až po des a hrôzu. A iste inak vnímame túto vetu, ak povieme: žena nech sa bojí muža, alebo: nech má úctu, rešpekt pred svojím mužom alebo: nech sa desí a má hrôzu zo svojho muža. A keďže Písmo treba vykladať Písmom, myslím, že je zrejmé, o ktorý význam tohto slova ide na tomto mieste.
Predsa Biblia píše, že v láske nieto strachu (1 J 4:18). Teda v žiadnom prípade tu nejde o obhajobu a ospravedlnenie situácie, kde muž zneužíva svoje postavenie, fyzickú alebo inú prevahu a doslova zastrašuje a terorizuje celú rodinu.
Slová o podriadenosti ženy voči mužovi v manželstve vyvolávajú rovnako dnes pobúrenie a odpor. V akom zmysle je muž žene nadriadený? Pozor, hovorím nadriadený a nie nadradený. Bola to práve Biblia, posolstvo Pána Ježiša Krista, čo jasne ukázalo rovnosť a rovnocennosť muža a ženy, dieťaťa a dospelého, pána a otroka a pod.
Musíme si uvedomiť, že Pavel písal v dobe, kedy žena v grécko-rímskej a do veľkej miery aj v židovskej kultúre bola považovaná za vec a majetok svojho muža, v kultúre, kde nechcené deti boli odhadzované na smetisko, alebo ponechávané na verejnosti, aby si z nich záujemcovia vychovali otrokov alebo na prostitúciu, a o právach otrokov ani nemá zmysel hovoriť.
Tieto zvrátenosti ľudských vzťahov však nerušia poriadok, ktorý Boh pôvodne zamýšľal pre medziľudské vzťahy. Biblia veľmi jasne hovorí nielen o rovnosti ale aj o rôznych úlohách ľudí v rôznom postavení.
Dnes je však oveľa populárnejšie hovoriť o právach ako o povinnostiach a zodpovednostiach. A práve o tomto hovorí náš dnešný biblický text – o povinnostiach a zodpovednostiach.
Povinnosťou muža je milovať svoju manželku, pričom vzorom tejto lásky a starostlivosti nie je nikto iný ako sám Pán Ježiš Kristus a Jeho láska voči cirkvi, ktorá znamenala až tú najvyššiu obeť. Pavel až 3x hovorí o tom, ako má muž milovať svoju ženu. Otázkou na nás mužov je: milujeme takto svoje ženy? Prejavujeme im lásku a sme ochotní sa pre ne obetovať tak ako sa Kristus obetoval pre cirkev?
A teraz pár slov pre ženy. Povinnosťou ženy je rešpektovať mužovu zodpovednosť za rodinu. Niežeby žena nebola za rodinu zodpovedná, ale Biblia hovorí, že konečnú zodpovednosť za rodinu po duchovnej i materiálnej stránke má muž.
Je pravda, že často sa muži vyzúvajú z týchto zodpovedností, často najmú z tej duchovnej a prenechávajú ženám väčšie bremeno a starosť ako je im určené. Inokedy zase ženy majú tendenciu brať na seba viac ako je náležité.
Úlohou ženy teda je rešpektovať mužovu zodpovednosť a pomáhať mu ju niesť, nie ju namiesto neho preberať na seba.
A opäť je tu vzorom tejto podriadenosti sám Pán Ježiš. Pán Ježiš sa dobrovoľne podriaďoval svojmu nebeskému Otcovi, rešpektoval Jeho autoritu, a pritom nebol od Neho menejcenným. Ježiš je rovnako Bohom ako nebeský Otec. A iste by si nikto nedovolil povedať, že Ježiš bol pre svojho nebeského Otca len nejakou handrou či špinavou rohožkou.
A tak to, čo je kľúčom ku správnemu pochopeniu Pavlových slov, je pochopenie a prijatie samotného Ježiša Krista. Bez Krista máme len deformované medziľudské vzťahy a zneužívanie či využívanie toho druhého pre vlastné ciele. A na druhej strane potom len presadzovanie svojich práv a nárokov, výčitky až po súperenie a boj.
S Kristom však máme poriadok, správne a uspokojivé usporiadanie vzťahov, kde každý chápe svoju úlohu i zodpovednosť a napĺňa ju k spokojnosti svojej i toho druhého.
Vyvstávajú otázky: a nemohlo by to byť aj nejako inak? Neviem, či má táto otázka skutočne zmysel, pretože aj skúsenosť nám ukazuje, že keď sú vzťahy v rodine takto usporiadané, tak to funguje, ale kde sa pokúšame o niečo iné, tak narážame.
Inou a vážnejšou otázkou je: Ako môžem svoju ženu takto bezvýhradne milovať ako Kristus, keď ma vôbec nerešpektuje, neváži si ma, neustále ma zahŕňa výčitkami a nesplniteľnými požiadavkami?
Alebo na druhej strane: Ako mám rešpektovať svojho muža a prejavovať mu úctu, keď ma nemiluje, keď sa o mňa nestará a nezaujíma, keď myslí len na seba a svoje veci, keď ma len využíva a milý je len vtedy ak odo mňa niečo potrebuje?
Tu sa ukazuje náš problém v tom, že aj bez Pavlových slov vieme veľmi dobre definovať, čo by mal robiť a akým by mal byť ten druhý, ale akosi nám nedochádza a zabúdame na to, aký máme byť my.
A tak aj tieto Pavlove slová by sme mali počúvať správnym spôsobom – každý to, čo je komu určené. Muži aj ženy by sme sa mali menej zaoberať tým, čo by mal ten druhý a viac tým, aký by sme sami mali byť.
Tak napríklad: Ako muž sa mám pýtať: Ako môžem viac milovať svoju ženu a prejavovať jej lásku tak, aby to vnímala? Ako môžem konať tak, aby si ma ona mohla viac vážiť a dôverovať môjmu vedeniu?
A žena by sa mala pýtať: Ako môžem viac a lepšie prejavovať úctu svojmu manželovi? Ako môžem byť hodnejšia jeho lásky?
Vidíte, nemáme začínať od toho druhého, to bude viesť len ku konfliktu a boju. Potrebujeme začať každý od seba. Potrebujeme mať za vzor svojho konania Pána Ježiša. Od Neho sa potrebujeme učiť láske i pokore. On nás učí nepresadzovať svoje záujmy ale vychádzať v ústrety tomu druhému.
Na záver teda aplikácia pre každého z nás: Porozprávajte sa so svojim partnerom o tomto. Spýtajte sa svojej manželky, čo by jej pomohlo, keby ste robili, aby sa cítila viac milovaná. Spýtajte sa svojho manžela, čo by ste mali robiť inak, aby sa cítil viac rešpektovaný. Úprimný rozhovor na túto tému posunie váš vzťah dopredu, ozdraví ho a upevní.
Amen
30.9.2007, 17. nedeľa po Sv. Trojici
„Napodobňujte teda Boha ako milované dietky a žite v láske ako aj Kristus miloval vás… “ Ef 5:1-2
Milí bratia a sestry v PJK!
Po malej prestávke sa opäť vraciame k listu Efezským a to späť k 5.kapitole. 4. a 5. kapitola tohto listu hovoria veľa o morálke, o tom, ako má kresťan správne žiť. A práve prvý verš piatej kapitoly akoby podával zhrnutie celej kresťanskej morálky: Napodobňujte teda Boha ako milované deti… svätosť je dosahovaná napodobňovaním Boha. Podobne ako deti, ktoré sú v rodine milované, chcú byť ako ich rodičia a napodobňujú ich, podobne aj my ako Bohom milovaní máme Jeho napodobňovať.
Napodobňovanie je základným a zároveň aj najúčinnejší spôsob učenia sa. Všetky základné návyky a zručnosti sme sa v detstve naučili ako – napodobňovaním. A to platí aj o kresťanskom živote. Nie je to záležitosť intelektuálna, kde menej obdarení nemajú šancu, nie. napodobňovať dokáže každý – aj vzdelaný, aj prostý, dieťa, mládež, dospelý i starec.
Výzva k láske, ktorá hneď potom nasleduje, patrí medzi základné kresťanské cnosti – aspoň teoreticky. Kiežby to však bolo tak aj prakticky. Norma, ktorá je tu pred nás postavená ako príklad hodný napodobňovania je sám Pán Ježiš, ktorý miloval vás a seba samého vydal za nás ako dar a obeť Bohu príjemnej vône. Najvyšší prejav lásky je obetovanie sa v prospech druhého. my sme radi, ak nás ten druhý nechá na pokoji, kdeže je ochota obetovať sa pre druhého? Ale Pá Ježiš povedal: Podľa toho poznajú všetci, že ste moji učeníci, keď sa budete vzájomne milovať (J 13:32).
V ďalšom odstavci hovorí Pavel o sexuálnej čistote. Spája tu smilstvo, nečistotu a lakomstvo. Smilstvo – v gréčtine pornéa, od čoho je slov porno a nečistota v sebe zahŕňajú všetku sexualitu, ktorá je proti Božím normám, ktorý sexualitu vyhradil pre celoživotný manželský vzťah. To nie je obmedzenie sexuality, ale vytvorenie priestoru pre je skutočný rozkvet.
Pornografia je vlastne grécke slovo a po slovensky doslova znamená: opis smilstva. A keď sa hovorí v tejto súvislosti o jemnom, mäkkom alebo naopak tvrdom porne, stále je to len smilstvo, nech má akýkoľvek prívlastok.
V tejto súvislosti nemôžem nereagovať z tohto miesta aj na to, čo je trendom v súčasnej liberálnej cirkvi – a síce tolerovanie rôznych podôb sexuálnej nečistoty. Dnes nie je nikto štátom trestný za neveru, za cudzoložstvo. Naopak, spoločnosť považuje tieto veci za normálne. Ale nie tak má byť v cirkvi. Sú to vážne hriechy!
Nehovoriac o tom, že v časti cirkvi – zatiaľ je to v zahraničí – sa presadzuje názor, že napríklad homosexualita je úplne v poriadku, a cirkev sa chystá posväcovať takéto zväzky. V evanjelickom Švédsku je už zakázané verejne v kostoloch kázať na určité texty Biblie, ktoré označujú homosexualitu za hriech. Kam sme sa to dostali? Cirkev, ktorá dokázala povedať svoje „nie“ ateizmu ide teraz hovoriť svoje „áno“ liberalizmu? Ak cirkev prestane byť svedomím národa, čím vlastne je?
V tejto súvislosti Pavel píše aj o neslušných rečiach. Keď sa mi žiaci v škole chceli povedať nejaký vtip a spýtal som sa, či je slušný, tak sa zháčili a poväčšine už nevedeli povedať žiaden vtip. Áno, dvojzmyselné vtipy a narážky, všade je toho okolo nás plno. Ale v nás by to tak nemalo byť.
Pavel píše, že vedzte a uvedomte si, že ani jeden smilník, ani nečistý alebo lakomec, ktorý je modloslužobníkom, nemá dedičstvo v kráľovstve Kristovom a Božom.
Možno nás prekvapí, že prečo je lakomstvo a modloslužba menovaná spolu so smilstvom a nečistotou. je to preto, lebo lakomstvo v akejkoľvek podobe je prejavom toho, že človek stavia sám seba a svoje záujmy na prvé miesto. V sexuálnej oblasti to znamená zneužívanie a využívanie toho druhého len pre svoje vlastné uspokojenie. Celý moderný liberálny pohľad na sexualitu je poznačený týmto egoistickým postojom, kde sa človek pýta: čo z toho bude mať, a až potom sa zaujíma o toho druhého, ak vôbec. A modloslužba je opäť prejavom toho, že človek postavil na miesto, ktoré patrí Bohu, sám seba.
A tak si človek osobuje právo rozhodovať o bytí či nebytí druhého. Veď aj umelé potraty sú v mnohých prípadoch len prejavom sexuálnej neviazanosti alebo sebectva rodičov. Veď tie tzv. sociálne dôvody znamenajú inými slovami neochotu znížiť svoj životný štandard, či neochotu obetovať sa pre druhého.
V ďalšom Pavel požíva obraz protikladu svetla a tmy, aby ilustroval protikladnosť kresťanského a pohanského spôsobu života. Uvedomme si, že Pavel písal do Efezu, kde bol uctievaná bohyňa Artemis, ktorej chrám bol jeden zo 7 divov sveta. Bola to bohyňa plodnosti, s ktorej uctievaním sa spájali aj mnohé neviazané sexuálne praktiky.
A práve mnohé hriechy sa prirodzene spájajú s tmou, sú konané v noci, v skrytosti, pod rúškom tmy. Ako kresťania sme však dietky svetla. Ježiš sám je Svetlom sveta. Dieťa svetla sa nemusí schovávať so svojim životom, nemusí sa obávať, že bude niečo odhalené, vynesené na svetlo Božie.
Božie svetlo nielen odhaľuje špinu a hriech, ale aj ho premieňa na svetlo. Inými slovami je v tom výzva aj pre nás – poďme na to Božie svetlo, nechajme svoj život presvietiť Božím slovom tak, aby hriech v nás bol odhalený. Ale potom nasleduje druhý krok. Po odhalení prichádza riešenie. Ježiš nás zbavuje hriechu a dáva čistou – slovami obrazu Pavla – premieňa tmu na svetlo.
Za tým nasleduje výzva k prebudeniu sa z duchovného spánku: Prebuď sa, kto spíš, vstaň z mŕtvych a zaskvie sa ti Kristus. Nezostaňme v duchovnom spánku, ktorý znamená duchovnú smrť. Prebuďme sa, nech sa našim očiam zjaví Kristus. Ak nevidíme v tomto všetkom Krista, tak máme len kopu príkazov a zákazov. Ak máme Krista, tak nám dáva zmysel žiť ako Kristom vykúpené dietky.
Pozrime sa ešte na niekoľko praktických napomenutí, o ktorých hovorí Pavel: Prísne teda dbajte, ako obcujete, nie ako nemúdri, ale ako múdri.
So všetkou pozornosťou máme dbať o to, aký spôsob života vedieme. Nie ako nemúdri ale ako múdri. Tu nejde o zvyšovanie si vzdelania či kvalifikácie. V Biblii všeobecne sú ako múdri charakterizovaní tí, ktorí berú vážne Boha. Naopak, ako nerozumní blázni sú označení tí, ktorí s Bohom vo svojom živote vôbec nepočítajú, neberú Ho vážne, ktorí žijú tak, akoby Boha nebolo. A vôbec celý kresťanský spôsob života je vlastne o tom, že človek žije vo vedomí toho, že je Bohu na očiach. Kresťanský spôsob života však nie je motivovaný strachom, akoby si niekto mohol myslieť, ale láskou, ako sme čítali už v prvých veršoch tejto kapitoly.
Verše 16 a 17 treba čítať spolu: Vykupujte čas, lebo dni sú zlé. Preto nebuďte nerozumní, ale rozumejte, čo je vôľa Pánova. Vykupovať čas znamená správne ho využívať. A správne vie človek využívať čas vtedy, ak rozumie tomu, čo je Božou vôľou pre jeho život. Inak človek strávi veľa času hľadaním, blúdením, omylmi a spamätávaním sa z nich, a tak veľa času premárni. Kdežto ak človek rozumie božej vôli pre svoj život, môže čas, ktorý mu je daný využiť maximálne dobre a zmysluplne. Ježiš žil na tejto zemi menej ako drvivá väčšina z nás, a predsa, keď zomieral, plne s kľudným vedomím povedal, že naplnil Božiu vôľu a že dokonal Jeho dielo (J 17:4 a J 19:30).
Následne sú uvedené , možno nie Pavlom zámerne, ale predsa výstižne, príklady, ako aj dnešný ľudia márnia, premrhajú množstvo nielen svojho času, ale aj život ako taký: A neopíjajte sa vínom, Nechcem tu polemizovať s niekým, kto chce presadzovať úplnú abstinenciu, ani s opačným extrémom, ktorý si hľadá v Biblii zámienku pre obhajobu svojho pitia. Pavel tu jednoducho a jasne píše proti opilstvu. Ostatné teraz nechajme bokom. Opilstvo a opíjanie sa alkoholom je jednoznačne hriechom.
Nejde len o poškodzovanie si zdravia, ale o to, že človek sa vzdáva svojej slobody a stáva s otrokom alkoholu. A v takom zotročenom stave pácha ďalšie rôzne hriechy. O alkoholizme a jeho dôsledkoch sa netreba zvlášť rozširovať. Alkoholizmus je dlhodobo pretrvávajúcim problémom Slovenska. Akosi to nejde dokopy s tým proklamovaným kresťanským charakterom Slovenska.
Do protikladu Pavel stavia naplnenosť Božím Duchom, Duchom Svätým. Inými slovami- človek sa nemá vydávať do moci alkoholu, ale do moci Božieho Ducha. Ak má niekto či niečo ovládať život kresťana, tak to nie je alkohol, či iné závislosti, ale Boží Duch Svätý.
A je to práve z Ducha Božieho, keď z človeka prýštia prirodzene slová žalmov, a duchovných piesní, jednoducho radosť a oslava Pána Ježiša.
Človek naplnený Duchom Svätým sa dokáže radovať a byť Bohu vďačný. Otázka, ktorú si položme: sú duchovné piesne v našich ústach len keď sme v kostolnom zhromaždení, len keď máte „pobožnú chvíľu“? Alebo z nás idú aj v tzv. svetských chvíľach? Nie je ľahké byť vďační Bohu „stále“ a „za všetko“. Do toho sa nedá prinútiť. To je možné len keď je človek naplnení Duchom Svätým.
Áno, naoko radosť a množstvo piesní znie aj pri alkohole. Je na zamyslenie, koľko tých krúžkov radosti pri alkohole je všade naokolo plno, keď sa človek prejde mestom prakticky kedykoľvek po meste. Naopak, tej radosti z Božieho Ducha je pramálo, je akosi schovaná a rozpačitá.
Možno táto dnešná kázeň vyznieva ako príliš moralizujúca. Je to preto, lebo ona skutočne je o morálke – o tom, ako máme ako kresťania žiť. Pointa však nie je v tých jednotlivostiach, ktoré sme tu aj dnes spomínali. To sú len niektoré konkrétne prejavy kresťanského spôsobu života.
Kľúč je v tom, čo sme čítali na začiatku – napodobňovaní Boha. Napodobňovanie nie v zmysle opičenia sa, papagájovania, kedy človek stráca svoju individualitu. Je to napodobňovanie v zmysle učenia sa, kde motívom je láska. Sme milovaní Bohom, a preto nás aj láska motivuje k tomu, aby sme žili ako Jeho deti. Ak toto nepochopíme, tak nám zostáva len náboženstvo plné zákonníctva.
Amen
16.9.2007, 15. nedeľa po Sv. Trojici
„Deti, poslúchajte rodičov v Pánovi, lebo to je spravodlivé. Cti si otca a matku – to je prvé prikázanie so zasľúbením – aby sa ti dobre vodilo a aby si dlho žil na zemi. A vy, otcovia, nedráždite svoje deti, ale vychovávajte ich s prísnosťou a napomínaním podľa Pána“. Ef 6:1-4
Milí bratia a sestry v PJK!
počas posledných mesiacov sa tu pravidelne zamýšľame postupne nad listom apoštola Pavla, ktorý napísal Efezským kresťanom. Keďže dnes máme zvláštnu príležitosť – otvorenia školského roku v našom cirkevnom zbore, urobíme menšiu zmenu – preskočíme 5. kapitolu a skočíme do 6.
Tu, na začiatku 6. kapitoly Pavel píše o tom, ako sa nový život skrze Krista prejavuje v nových vzťahoch – v rodinách a na pracoviskách. my sa dnes sústredíme na vzťahy rodičov a detí. A verím, že to je aktuálne nielen pre tých, čo majú deti ešte malé, ale pre každého, pretože každý z nás, ak aj nebol alebo nie je rodičom, je alebo bol aspoň dieťaťom.
Dnes sa veľa hovorí a píše o rôznych nových prístupoch k vzdelávaniu a výchove. Je to nielen v odborných pedagogických učebniciach, ale sú toho plné aj časopisy určené širokej verejnosti. mnohé z týchto rád a postrehov sú dobré a podnetné. V niektorých veciach sú však aj celkom zavádzajúce.
Ten najväčší problém je, že väčšina súčasného prístupu k vzdelávaniu a výchove vychádza z mylného predpokladu, že človek je v zásade dobrý a stačí ho len formovať v správnom prostredí, jemne a láskavo a vyrastie z neho plne rozvinutá harmonická bytosť.
Žijeme v krajine a v dobe, kedy máme ozaj hojnosť v mnohom čo si len môžeme želať, aby sme našim deťom, vnúčatám poskytli vynikajúce podmienky k tomu, aby z nich boli vyrástli poriadni ľudia. V najnovšom čísle Ev. posla môžete čítať zaujímavý článok o kresťanoch v africkej Namíbii. Keď som tam čítal, že tam farár po prislúžení Večere Pánovej rozdal zvyšný chlieb medzi prítomné deti, trochu som sa zarazil – že či je to teologicky správne takto narábať so sviatosťou. zahanbil som sa, keď som v ďalšej vete čítal, že tie deti si pýtali aj viac chleba, pretože mnohé z nich boli hladné a hladujúce.
A predsa, napriek tomu, že máme po tej hmotnej stránke mnoho z toho, čo pre väčšinu obyvateľov tejto zeme zostáva len nedosiahnuteľným snom, nemôžeme povedať, že by naša moderná civilizácia bola úspešnejšia vo výchove ďalších generácii. Ženieme sa za tým hmotným a uniká nám to duchovné. Kladieme síce mnohí dôraz nielen na to hmotné, ale aj na to duševné vzdelanie, alebo ak chcete – intelektuálny a sociálny rozvoj dieťaťa, ale uniká nám ten duchovný rozmer života, strácame srdce. A toto všetko sa samozrejme odzrkadľuje v našich vzťahoch. A začína to v našich rodinách.
Keď Pavel opisuje tie nové vzťahy, ktoré majú byť charakteristické pre kresťanov, neobjavuje „Ameriku“, obrazne povedané. „Nič nové pod slnkom“, poviete si, keď počujete tie Pavlove slová. Deti, poslúchajte rodičov v Pánovi, lebo to je spravodlivé. Cti si otca a matku – to je prvé prikázanie so zasľúbením – aby sa ti dobre vodilo a aby si dlho žil na zemi. A vy, otcovia, nedráždite svoje deti, ale vychovávajte ich s prísnosťou a napomínaním podľa Pána.
Dokonca tie slová vyznievajú dosť staro, možno až zastaralo a nemoderne. Nie vždy však všetko nové je aj lepšie ako staré, a že je niečo staré ešte neznamená, že je to vždy zastaralé. Keď Biblia, a v tom zmysle aj Pavel, hovorí o nových veciach, nemyslí sa tým ani tak „nové“ v zmysle časovej postupnosti, ale nové v zmysle kvality.
Nové vzťahy nemusia byť nové v tom zmysle, že v minulosti to tak nikdy nebolo, často práve naopak, je to návrat k niečomu dobrému, čo tu už bolo. nové vzťahy znamenajú nové vo svojej kvalite – sú zmenené a lepšie ako boli doteraz.
Ak by som chcel vyjadriť stručne, čím sú charakterizované tieto nové vzťahy v rodine, je to vzájomná úcta a poslušnosť Pánovi Ježišovi.
Vzájomná úcta, to je niečo, s čím bude súhlasiť asi každý slušný človek. Aj ľuďom, čo nie sú veriaci, dáva zmysel vzájomné prejavovanie si úcty. Poslušnosť Pánovi Ježišovi – lebo to je ten Pán spomínaný v texte – to je niečo špecificky kresťanské – a pre nekresťanov aj niečo dosť záhadné. Dotkneme sa oboch týchto vecí.
Najprv tá vzájomná úcta. Deti svojim rodičom môžu najkonkrétnejšie a najlepšie vyjadriť svoju úctu práve tým, že sú im poslušní. To znamená to prikázanie „cti si otca i matku“. Úcta voči rodičom, to nie sú len pekné reči, nejaké teórie, pekné slová, ktoré rodičom hovoríme (hoci aj toto je dnes už v mnohých prípadoch vzácne), ale predovšetkým to, čo konáme, ako sa k svojim rodičom správame.
V dnešnej dobe sme svedkami aj na verejnosti mnohej neúcty voči starším, mnohého zosmiešňovania rodičov a iných autorít. Ale pri úprimnosti k sebe samým priznáme, že v mnohom aj my ako deti zlyhávame v plnení tohto Božieho prikázania. Či sme mladší a či starší, toto prikázanie je pre nás stále aktuálne.
Pavel však nezabúda ani na druhú stránku vzťahov – správanie sa rodičov k deťom. Nedráždiť svoje deti znamená nepopudzovať ich k hnevu. Možno si ani ako rodičia neuvedomujeme ako často sme príčinou hnevu našich detí, hnevu, ktorí by tu nemusel a nemal byť. Neznamená to, že máme robiť všetko, čo si naše deti želajú, splniť im všetky priania, to nie. Ale často svojim správaním i rečami hlboko zraňujeme svoje deti.
Napr. nesplnené sľuby, nemiestne poznámky na ich „šikovnosť“, zosmiešňovanie či kritizovanie detí pred inými ľuďmi a pod… toto všetko zatvrdzuje srdcia našich detí proti nám.
Pri týchto pokynoch je dôležité, aby sme ich správne čítali. Ako rodičia máme sklon si všímať dobre to, čo by mali robiť naše deti, ale prehliadame tie slová, ktoré sú určené nám. A podobne deti, v príhodnej chvíli nám vedia pripomenúť naše povinnosti, ale zabúdajú na tie svoje.
Aj to je prejavom hriechu, že máme tendenciu obhajovať seba a prenášať zodpovednosť na toho druhého. Preto sa potrebujeme učiť čítať Bibliu správnymi očami – čítať ju pre seba, nie pre toho druhého.
Tak teda – deti, poslúchajte si rodičov. A Pavel tu nič nehovorí o tom, či si to tí rodičia zaslúžia. A pre rodičov platí prikázanie nedráždiť svoje deti – a opäť bez ohľadu na situáciu, v akej sa nachádzame, či nám k tomu deti dávajú dôvod alebo nie.
Ľahko vieme obhájiť svoje neprimerané správanie voči druhému tým, aký ten druhý človek je. Ale Pavel nám ukazuje, že sa v prvom rade máme zamerať na to, aký sme či mali by sme byť my sami a až potom sa zaoberať tým druhým.
Vzájomná úcta, možno to neznie veľmi svetoborne, ale opakom úcty je využívanie toho druhého, zneužívanie, manipulácia. Často sú medziľudské vzťahy naplnené práve týmto. Deti využívajú svojich rodičov až do poslednej chvíle ich života a tzv. láska je len maskou na dosiahnutie svojich vlastných cieľov. Podobne rodičia manipulujú svoje deti, a používajú ich na splnenie svojich vlastných nesplnených prianí. Zakrývajú to starostlivosťou a láskou, ale v skutočnosti im bránia byť sami sebou. Keď rodičia chcú pre svoje deti uskutočňovať svoje vlastné plány, bránia im v tom, aby objavili a naplnili Boží plán s ich životom.
Do tohto bodu môže táto úvaha vyznievať len ako suché moralizovanie, možno pekné, ale moralizovaniu sa človek bráni. A tu prichádza ten druhý rozmer nášho textu, o ktorom hovorí Pavel. A to je prítomnosť Pána, Pána Ježiša v tom všetkom.
Ak budeme o týchto vzťahoch uvažovať len ako o morálke, tak budeme hľadať rôzne pravidlá a poučky pre rôzne situácie. A budeme neustále hľadať nejaké zadné dvierka ako z týchto pravidiel uniknúť, keď nám prestanú vyhovovať.
Skutočný kresťanský život však nie je o morálnych pravidlách, ich dodržiavaní či nedodržiavaní, ale o tom, či sa všetko deje „v Pánovi“. Deti majú poslúchať svojich rodičov „v Pánovi“ a rodičia majú vychovávať svoje deti tiež „v Pánovi“.
Čo to však znamená? Jednoducho povedané, v oboch prípadoch má stáť na prvom mieste v živote Pán Ježiš. On sám je tým najlepším príkladom. On v prvom rade hľadal vôľu svojho nebeského Otca a plneniu Božej vôli podriaďoval celý svoj život.
Pán Ježiš nebol sám sebe Pánom, ale rešpektoval nad sebou Božiu autoritu. Byť poslušní „v Pánovi“ znamená poslušnosť v tom duchu, ako to robil Pán Ježiš. Na inom mieste v Biblii je napísané, že „Boha treba viac poslúchať ako ľudí“. A toto vždy platí. Poslušnosť Bohu je vždy na prvom mieste. Ak by nás druhí ľudia, dokonca rodičia žiadali urobiť niečo, čo je proti Božej vôli, uprednostniť máme to Božie pred ľudským. Ale toto pravidlo nám nesmie byť zámienkou na neposlušnosť rodičom či nadriadeným. Kto nevie poslúchať rodičov nech nehovorí, že dokáže byť poslušný Bohu.
Čo sa týka rodičov, platí to isté. Potrebujeme si uvedomiť, že nie my sme bohmi, hoci niekedy sme v pokušení sa tak správať voči svojim deťom. Nie my máme riadiť ich život, ale máme ich učiť, aby oni podriaďovali svoj život Bohu. Máme ich ako rodičia učiť hodnotám a pravdám Božieho slova. sami sme vychovávaní Bohom, našim nebeským Otcom. A On uplatňuje
Napokon, pre oboch, deti i rodičov platí, že toto všetko budeme schopní len vtedy, ak budeme zakorenení v Božom slove, v Biblii. Deti i rodičia, všetci potrebujeme otvárať Bibliu, pretože tam nájdeme všetci to správne usmernenie pre náš každodenný život i pre naše vzťahy. Amen
9.9.2007, 14. nedeľa po Sv. Trojici
„Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš Otec nebeský“ Mt 5:48
Milí bratia a sestry v PJK!
Minulú nedeľu sme hovorili o tom, že kresťan má žiť morálne čistý život. To znamená byť novým človekom skrze Krista, skrze Božiu milosť.
Dnes by sme mali hovoriť o praktických konkrétnych jednotlivostiach, čo všetko toto znamená. Na jednej kázni sa však nedá rozobrať celá kresťanská etika. Na druhej strane, práve v tom každodennom živote, v tých našich konkrétnych skutkoch a reakciách sa odzrkadľuje naša viera.
Je omylom hovoriť, že kresťanská viera je niečo ľahké – v tom zmysle, že nás to nič nestojí, že to je hračka byť kresťanom. Keď sa bližšie pozrieme, čo všetko to znamená žiť ako kresťan, zistíme, ako v mnohom sami pokrivkávame a ako mnoho ľudí síce nosí meno kresťan, ale od skutočného kresťanského života majú ďaleko. My tu však nie sme na to, aby sme posudzovali druhých, ale aby sme sami za seba konfrontovali svoj život s Božím slovom – a potom sa nechali zmeniť skrze Božiu milosť podľa Božej vôle.
Božia milosť nám dáva večný život, Božia milosť nás premieňa na takých ľudí akých nás chce mať Boh. Akých nás chce mať Boh? Pán Ježiš to povedal veľmi stručne a jasne vo svojej kázni na hore: Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš Otec nebeský. V Starej Zmluve je viacero výziev v podobnom duchu, keď sa tam hovorí: Svätí buďte, lebo ja, Hospodin, váš Boh, som svätý. (napr. 3M 19:2).
A apoštol Pavel vo svojom liste uvádza mnoho príkladov toho, ako prakticky taká svätosť v zmysle kresťanskej dokonalosti vyzerá. Nemôžeme si síce tu na zemi nikdy namýšľať, že už sme tú dokonalosť dosiahli, alebo že ju v nejakom bode života tu na zemi dosiahneme. To bude v plnosti až v nebi. Na druhej strane táto pozemská nedosiahnuteľnosť dokonalosti nás neoprávňuje zostať stáť na mieste a viesť ľahostajný, povrchný, plytký náboženský život.
Pavel tu menuje viacero vecí, ktoré by sme ako kresťania nemali robiť. Ale vzápätí aj uvádza k tomu protipól – čo by sme robiť mali. Totiž zmena života sa neudeje tým, že sa len vzdáme nejakej zlej činnosti. Pokiaľ zlý návyk nebude nahradený novým, dobrým, tak tam zostane len prázdno. A prázdno môže byť vyplnené ešte horším ako bolo predtým. Preto nestačí len vzdať sa niečoho zlého, ale je potrebné aj prijať to dobré.
Tak napríklad Pavel píše: odložte lož, klamstvo a k tomu protipól – hovorte pravdu každý so svojim blížnym. A píše aj prečo: veď sme si navzájom údmi – to znamená, sme súčasťou jedného tela Kristovho, teda cirkvi, alebo inými obrazom vyjadrené – sme súčasťou jednej Božej rodiny.
A podobne Pavel pokračuje – teda: vzdaj sa zlých návykov, prijmi dobré, a dáva aj dôvod k tomu, prečo by sme tak mali konať. O každej z týchto vecí by mohla byť samostatná kázeň, dnes to však len prebehneme, pri niečom sa zastavíme dlhšie, pri inom kratšie.
Hnevajte sa, ale nehrešte, pokračuje Pavel. Zrozumiteľnejší preklad by snáď bol: rozhorčujte sa, ale nech to neskĺzne do hriechu. A pridáva aj dobrú radu, ktorá nachádza najpraktickejšie uplatnenie v manželstve: nech slnko nezapadá nad vaším hnevom. Vieme, že ak dovolíme hnevu, aby sa usídlil v našom srdci, tak postupne prerastie v horkosť a zatrpknutosť, ktorej dôvody aj zabudneme, ale ona nás oddeľuje od druhých a bráni nám odpustiť druhému.
Hnev teda môže byť aj spravodlivý – keď nás hnevá hriech, krivda a podobne, ale je tenká hranica k tomu, aby neprerástol v hnev škodlivý. Práve prechovávaním hnevu dávame podľa Pavla priestor diablovi vo svojom živote. Pretože hnev nás dokáže natoľko ovládnuť, sputnať, zaslepiť, že v hneve vykonáme veci, ktoré neskôr ľutujeme a len ťažko sa naprávajú.
Ten, čo kradol, nech viacej nekradne, radšej nech pracuje a vlastnými rukami zarába, aby mal z čoho udeliť núdznemu. Keby sa toto podarilo v spoločnosti dosiahnuť, tak si žijeme všetci oveľa lepšie. Ak človek nepracuje, má väčšiu tendenciu ku krádeži. Vidíme to, aké je to ubíjajúce a demotivujúce a ťažké, keď človek nemá prácu, ktorá by ho živila. Samozrejme, dobrá práca ešte nezabezpečí, aby človek nekradol. Poznáme prípady bohatých a dobre platených ľudí, ktorí okrádali firmu, ale predsa je len pravda, že človeka ťažko naučíme nekradnúť, ak mu nedáme aj prácu.
Ale je tu ešte jeden moment – zmyslom práce nie je len zabezpečiť sám seba a svojich blízkych. Prácu a za ňu plácu mám preto, aby som z toho mohol podporovať tých, ktorí sú odkázaní na milosrdenstvo druhých, napr. najmä zo zdravotných dôvodov a pod.
Tu máme vlastne zhrnutý základný kresťanský postoj k ekonomickým a sociálnym otázkam fungovania spoločnosti. Nie štát, ale ja sa mám starať sám o seba svojou prácou, a opäť som to ja, a nie štát, ktorý má podporovať núdznych. Príživníctvo a zbavovanie sa zodpovednosti za svoj život a život druhých je ďaleké správnemu kresťanskému postoju.
Pavel sa dotýka ja otázky našej reči, vyjadrovania. Nijaké mrzké slovo nech vám nevychádza z úst, ale len dobré, aby budovalo, kde treba, a poslucháčom prinášalo požehnanie. Spytujme si svedomie, či z tých istých úst, z ktorých tu na bohoslužbách znejú chvály, modlitby a požehnanie, neznie počas týždňa aj mnoho nepekných slov, vulgárnosti, neslušnosti, ohovárania a sťažovania?
Naopak, naša reč má budovať, povzbudzovať, proste prinášať druhým úžitok, požehnanie. Pavel píše, že náš spôsob reči môže zarmucovať Ducha Svätého, ktorý nám bol daný, aby v nás prebýval, aby nás viedol n ceste posvätenia, aby nás vovádzal do pravdy Božieho Slova.
V 5:18-20 Pavel sa opäť dotýka tejto otázky v súvislosti s opilstvom. Práve v opilstve človek povie, ba aj urobí veľa nepekných vecí. Protipólom k tomu, keď je človek ovládaný alkoholom stojí práve naplnenie Duchom Svätým. Duch Svätý má ovládať človeka, nie alkohol, či iné omamné látky. A plnosť Ducha Svätého sa prejavuje v tom, že z našich úst vychádzajú spontánne – nie len formálne na bohoslužbách – žalmy, duchovné piesne, radosť a ďakovanie Bohu.
Vráťme sa však ešte k 31 veršu 4. kap. Do protikladu tu Pavel stavia rozhorčenosť (prchkosť, horkosť), vášnivosť, hnev, krik, rúhanie, zlosť a na druhej strane oproti tomu stoja: vzájomná dobrotivosť, milosrdenstvo, odpustenie.
A opäť je tu aj dôvod, prečo – ako aj Boh vám odpustil v Kristu. Keď sme rozčúlení, alebo aj dlhodobo zatrpknutí voči niekomu, máme k tomu vždy silné dôvody. Ale je tu ešte silnejší dôvod, prečo sa tohto zlého vzdať – a to je Božie odpustenie, ktorého sa nám dostalo skrze Krista.
To si Kristovo a Božie odpustenie vážiš tak málo, že tvoj hnev a zranenosť sú pre teba dôležitejšie? To, že Boh ti odpustil tvoj hriech je dôvodom, aby si aj ty odpustil druhému. Tu niet úniku. Pripomeňme si tu slová samotného Pána Ježiša, ktoré povedal v súvislosti s Otčenášom: …ak neodpustíte ľudom, ani váš Otec (nebeský) neodpustí vám, keď sa previníte (Mt 6:15). Mne Boh odpustil a odpúšťa, preto aj ja odpúšťam
2.9.2007, 13. nedeľa po Sv. Trojici
„Preto teda hovorím a svedčím v Pánovi:
Nežite už viac, ako pohania žijú
v márnosti svojej mysle,
zatemnení na rozume,
odcudzení Božiemu životu
nevedomosťou, ktorá je v nich,
a zatvrdilosťou svojich sŕdc;
oni sa (totiž) v svojej otupenosti oddali výstrednostiam, aby zo ziskuchtivosti páchali všetku nečistotu.
Ale vy ste sa nie takto učili o Kristovi!
Ak ste totiž počuli o Ňom, a dostalo sa vám v Ňom poučenia – ako je pravda v Ježišovi –
zložte starého človeka podľa terajšieho života, rušiaceho sa v zlých, klamných žiadostiach,
obnovte sa duchom svojej mysle
a oblečte nového človeka,
stvoreného podľa Boha
v spravodlivosti a
svätosti pravdy.„Ef 4:17-24
Milí bratia a sestry v PJK!
Minulú nedeľu sme hovorili o cirkvi, o tom, že jednota je jeden z cieľov cirkvi a tiež o tom, že táto jednota sa dosahuje skrze rôznorodú vzájomnú službu jednotlivých členov cirkvi.
Ak sme teda minule hovorili o jednote a o tom, aké je naše miesto pri vytváraní tejto jednoty, tak dnes budeme hovoriť o čistote. O čistote nie v zmysle hygienických predpisov, ale o novom živote kresťana. Jednoducho povedané: kresťan má žiť morálne čistý život. Byť novým človekom skrze Krista, skrze Božiu milosť znamená jednoducho toto.
Pavel tu nadväzuje na myšlienku, ktorú rozvinul už v 2. kapitole, verše 8-10, kde sme hovorili o spasení, milosti a dobrých skutkoch. Tam Pavel jasne hovorí, že sme spasení jedine z Božej milosti, bez našich zásluh. Ale tiež, že sme povolaní konať dobré skutky, ktoré pre nás Boh pripravil. Teda dobrý život je ovocím našej viery a prejavom našej vďaky za spasenie, ktoré nám Boh dal v Ježišovi Kristovi.
Neprichádza do úvahy tzv. „lacná milosť“, že by som si mohol ako kresťan žiť ľubovoľne. Ako niekto raz povedal: Však Boh je milostivý, odpúšťať – to je Jeho práca. Nie! Boh nie je povinný mi odpúšťať. Ale ja mám svojim novým spôsobom života potvrdzovať svoje kresťanstvo.
V podobnom duchu hovorí aj Jakub vo svojej epištole, a hoci niektorí stavajú Jakuba a Pavla akoby proti sebe, oni si vôbec neprotirečia. Jakub vo svojom liste píše, v 2:18: „Ukáž mi svoju vieru bez skutkov! Ja ti zo svojich skutkov ukážem vieru.“
Inými slovami, dnes budeme hovoriť o „viditeľnej viere“, teda o tom, ako má byť našu vieru vidno navonok, ako sa má ona viditeľne prejavovať v našom živote.
Keď sa teda pozrieme na slová nášho dnešného textu, tak uvidíme, že Pavel tu stavia do kontrastu pohanský spôsob života a kresťanský spôsob života: Preto teda hovorím a svedčím v Pánovi: Nežite už viac, ako pohania žijú…
Treba povedať, že Pavel tu zovšeobecňuje. Iste nie všetci pohania žili tak zvrátene, ako tu on opisuje, tak ako žiaľ ani všetci kresťania nežijú tak, ako Pavel opisuje, že by mali žiť. poznáme prípady mnohých aj vysoko morálnych pohanov rovnako ako aj tých, čo robia hanbu kresťanskej viere. Ale tak ako jestvuje istý pohanský spôsob života, tak jestvuje aj kresťanský životný štýl. A na toto Pavel chce upozorniť, aby sme si toto uvedomili. Tieto dva spôsoby života – pohanský a kresťanský – sa navzájom vylučujú.
A platí to aj dnes. Aj keď si navrávame, že sme kresťanská krajina, podľa spôsobu života tomu máločo nasvedčuje. Áno, tu na Slovensku je ešte pomerne veľa náboženských ľudí, ktorí sa formálne hlásia k cirkvi, ktorí aj prichádzajú do cirkvi žiadať rôzne služby pri istých životných udalostiach, ako sú krsty, sobáše, pohreby, ale v tom každodennom živote sa toto náboženstvo prejavuje len v obmedzenej miere. A je to otázkou času, kedy takéto formálne náboženstvo úplne stratí svoj vplyv a bude prevalcované moderným liberalizmom a postmoderným životným štýlom. V nastupujúcich mladých generáciách vidno, že tam už chýba vo veľkej miere aj toto formálne náboženské povedomie.
Nechcem tu nad tým horekovať, ani na nikoho žalovať. Odpoveďou na tento trend nie je kritika, ani izolacionizmus, ale práve skutočný, úprimný, poctivý každodenný kresťanský život. Viete, mnohí ľudia nebudú počúvať, keď im budeme kázať. Ale všimnú si náš život. Keď povieme, že sme veriaci, oni nás budú pozorovať, a veľmi pozorne. O tom niet pochýb. Náš život je mnohokrát jedinou Bibliou, ktorú tento svet ešte číta. Preto nie je jedno ako žijeme.
Ak Pavel v tej dobe staval do kontrastu pohanský život bez živého Boha a kresťanský život skrze Krista, tak tento kontrast platí aj dnes. Viete, ak dnes cirkev preberá od spoločnosti jej hodnoty, ak prestávajú byť kresťania svedomím národa, tak je to tragédia a spreneverenie sa svojmu poslaniu. A poviem aj konkrétny príklad zo súčasnosti. Asi ste zachytili správu v médiách, že švédska evanjelická cirkev sa pripravuje schváliť možnosť sobášenia homosexuálnych párov. Nielen, že sú štáty, kde je tento spôsob života akceptovateľný, ale už aj cirkev sa posúva týmto smerom. A pre mňa je to smutné, že po časti anglikánskej cirkvi sa týmto smerom vydáva aj časť evanjelickej cirkvi.
A poviem tak ako to včera zaznelo na diskusii s kandidátmi na biskupa VD, kedy jeden z kandidátov jasne povedal, že v takom prípade je otázka, či cirkev ešte je cirkvou, keď sa spreneveruje biblickým hodnotám a akceptuje svetský spôsob života. Pre Pavla je spájanie týchto dvoch životných štýlov, týchto dvoch hodnotových systémov niečo úplne nepredstaviteľné.
Príčinu v tom pohanskom spôsobe života Pavel vidí v nevedomosti. Tromi rôznymi výrazmi to Pavel hovorí: pohania žijú
v márnosti svojej mysle, zatemnení na rozume, odcudzení Božiemu životu nevedomosťou. Nejde tu o nevedomosť, ktorá sa dá odstrániť jednoducho školským vyučovaním. V protiklade s touto nevedomosťou nestojí vzdelanie, ale poznanie Krista, ktoré vyplýva z viery v Neho.
Pavel o tom hovorí v ďalších veršoch slovami: Ale vy ste sa nie takto učili o Kristovi! Ak ste totiž počuli o Ňom, a dostalo sa vám v Ňom poučenia – ako je pravda v Ježišovi.
Vieme, že Pavel strávil 3 roky vyučovaním a zvestovaním Krista. Teda Pavel vedel, o čom hovorí.
Žiaľ, o nás dnes platí, že mnohí naši veriaci sú len veľmi slabo vyučení. Poznáme síce naše piesne, poznáme liturgiu, pretože to zažívame každú nedeľu, ale mnohí naši veriaci majú len slabé poznanie Biblie, malú schopnosť svojimi slovami vydať svedectvo o Pánovi Ježišovi, o svojej viere, majú len slabú istotu vo vieroučných otázkach…
Potrebujeme rásť v poznaní Krista a Jeho pravdy. Nedeľné služby Božie sú k tomu málo. Preto máme v zbore aj biblické hodiny, aj rôzne iné malé skupinky, aby sme boli vyučovaní – teoreticky i prakticky, aby sme rástli v poznaní Krista.
Ešte niečo k tomu pohanskému spôsobu života, čo hovorí Pavel. Pavel hovorí, že pohanský človek je odcudzený Božiemu životu jednak už spomínanou nevedomosťou ale tiež aj zatvrdilosťou svojho srdca (v 18). Už v 2. kapitole tohto listu Pavel podrobne rozoberal o tom, že človek bez Krista je vo vzťahu k Bohu ako cudzinec.
Možno teraz, po dovolenke máte čerstvú skúsenosť niektorí aj z cudziny. Na dovolenke síce bolo pekne, ale nepopriete, že to bola cudzina a mnoho vecí tam bolo cudzích. Iná reč, iná kultúra. Človek tam nie je doma.
Iné je, ak tam už máte priateľa, ktorí vás vovedie do života v tej novej krajine. Tak mnohí odchádzajú za prácou do zahraničia, a kto tam už má niekoho, tak je to mnohokrát pre neho ľahšie, ako keď tam začína úplne sám, odkázaný len na seba.
Bez Krista sme ako takí cudzinci. V Kristovi však máme toho Priateľa, ktorý nás uvedie do Božieho kráľovstva. Táto odcudzenosť Bohu nespočíva len v už spomínanej nevedomosti, ale aj v tvrdosti srdca. Pavel to spomína dvoma slovami: zatvrdilosť a otupenosť.
Človek bez Boha je necitlivý voči Božiemu slovu. Jeho svedomie je často otupené, jeho srdce je ako tá tvrdá pôda, na ktorej sa semienko len ťažko uchytí, aby vyrástlo.
Tu je nebezpečie aj pre kresťana – ak kresťan nežije ako Kristov nasledovník, aj jeho svedomie môže postupne otupieť, stane sa necitlivým voči Božiemu slovu, aj srdce kresťana môže postupne zatvrdnúť, a tak sa odcudzí Božiemu životu. Nie je práve toto príčina toho mnohého prispôsobovania sa kresťanov tomuto svetu?
Ak sa uzatvoríme voči Božiemu slovu, ak ním nie sme vyučovaní, tak postupne zatvrdneme, otupieme a náš život stratí tú iskru Kristovho života. Plameň zhasne a zostane len popol. Zdá, že dnes v cirkvi je viac popola ako toho Božieho plameňa. Mali by sme si ten popol sypať na hlavu a nie hádzať do očí – obrazne povedané. Mali by sme sa viac kajať a menej súdiť jeden druhého.
V poslednej časti nášho dnešného textu Pavel používa ako ilustráciu obraznú reč: zložte starého človeka podľa terajšieho života, rušiaceho sa v zlých, klamných žiadostiach, obnovte sa duchom svojej mysle a oblečte nového človeka, stvoreného podľa Boha v spravodlivosti a svätosti pravdy.
Pavel tu hovorí o znovuzrodení, ktorého znamením je krst, hovorí rovnako o tom, čo koná v tejto veci Boh i človek. Náš „starý človek podľa terajšieho (svetského) života, ktorý smeruje ku skaze, má byť zložený“, máme byť „obnovený duchom svojej mysle“ a „obliecť nového človeka stvoreného podľa Boha“.
Pavel tu vlastne hovorí o starom spôsobe života, ktorý vychádza z našej hriešnej prirodzenosti, „obnovenie duchom svojej mysle“ je vlastne pokánie. Slovo pokánie znamená doslova „zmena mysle“, teda skutočné pokánie so sebou obnáša zmenu v tom, ako zmýšľame o sebe, o Bohu, o svete, o svojom živote. A oblečenie „nového človeka“ je prijatie novej totožnosti, nového života skrze vieru v Krista.
V starých dobách sa zvyklo pri krste obliecť krstených do nového čistého rúcha ako ilustráciu toho, o čom tu píše Pavel. Dobrou, hoci nie dokonalou ilustráciou toho, o čom tu píše Pavel je toto:
Predstavte si väzňa, ktorý si odpykáva doživotný trest. Väzenské šaty, väzenský spôsob života. Nerobme si ilúzie o „nápravno-výchovnom ústave“. Je to miesto, kde sú trestanci utvrdzovaný v tom starom spôsobe života. Hriešne prostredie neurobí z hriešnika svätca. Ale zrazu je tomuto väzňovi udelená milosť. Starý svet necháva za sebou, staré väzenské šaty vyzlieka, dostáva nové. Otvára sa pred ním brána nového života.
Áno, ten starý väzenský svet sa v ňom ešte ozýva a ak s ním nebude bojovať, môže sa vrátiť, ale teraz je postavený do nového začiatku, a ak bude žiť v novom živote po novom, to staré zostane minulosťou.
Niečo také robí s nami Boh. Tak ako ten väzeň sa nemôže sám oslobodiť, tak ani my sa nemôžeme sami oslobodiť z hriechu a zo starého života. Ale Boh nám dáva milosť, amnestiu, dokonca maže register trestov a dáva nám novú totožnosť.
Ak prijmeme tento Boží dar milosti – a to je viera – tak vstupujeme do toho nového života. Takto by sme mali nazerať na seba. Ako na ľudí, ktorým dal Boh novú totožnosť, nový život. Boh nás zo svojej milosti, bez našich zásluh urobil novými ľuďmi. Tomuto verme a podľa tejto viery aj žime. Nabudúce budeme hovoriť o viacerých praktických konkrétnych jednotlivostiach, čo všetko toto znamená. Boh vám žehnaj. Amen
26.8.2007, 12. nedeľa po Sv. Trojici
„A On ustanovil jedných za apoštolov, iných za prorokov, zase iných za evanjelistov a iných za pastierov a učiteľov, aby pripravovali svätých na dielo služby, budovať telo Kristovo, až všetci dospejeme k jednote vo viere a poznaní Syna Božieho, v muža dospelého, k miere veku plnosti Kristovej; aby sme neboli viac nedospelými, ktorých každý vietor učenia sem a tam hádže a zmieta podľa ľudskej úskočnosti a chytráctva, aby úkladmi boli uvedení do bludu; ale aby sme, verní pravde, v láske rástli v každom ohľade v Toho, ktorý je Hlava, v Krista; On spája a zväzuje celé telo všetkými spojivami spoločnej služby a dáva každej časti pôsobiť primerane, aby telo rástlo a budovalo sa v láske“ Ef 4:11-16
tento odsek má dva vrcholy:
hovorí o jednote – a ako jednota vzniká
– hovorí o zmysle a fungovaní cirkvi
Milí bratia a sestry v PJK!
Dnes sa budeme zaoberať otázkou: Aké je naše miesto v cirkvi? Ja nebudem nikomu určovať – ty máš toto miesto a ty zas tamto, nič podobné. Pôjde nám skôr o pochopenie cirkvi v širšom kontexte – ako nám to predstavuje vo svojom liste Pavel. Budeme hovoriť o cieli cirkvi, o jej význame a o tom, ako by mala fungovať. Dnes však nebudeme hovoriť o poslaní cirkvi smerom von – ku svetu, nebudeme hovoriť o misii, ale zameriame sa na jej poslanie smerom dovnútra – na budovanie a rast veriacich. Budeme teda v pravom zmysle slova rozmýšľať o nás, ktorí do cirkvi patríme.
V našom putovaní listom Efezským sme doteraz hovorili o novom živote, ktorý máme skrze Krista, hovorili sme o rôznych stránkach nového spoločenstva, ktoré tvorí Boh skrze Krista. Dnešnou 4. kapitolou prechádzame k novým pravidlám života, ktoré sa týkajú Božích detí.
To znamená, že doteraz bol väčší dôraz na to, čo koná s nami, a pre nás, a skrze nás Boh, čo nám Boh dáva, Pavel predstavil veľkolepý Boží zámer s človekom a vysvetľoval tiež, ako sa tento Boží plán uskutočňuje, tak teraz sa dôraz presúva k tomu, čo by sme mali my – kresťania ako noví ľudia konať.
Preto tá 4. kapitola začína slovami: Napomínam vás teda ja, väzeň v Pánu: Žite tak, ako je hodné povolania, ktorým ste boli povolaní…“ Prvýkrát v tomto liste používa Pavel slovo „napomínam vás“. To znamená, že tu ide o vážnu vec, a tiež o niečo, čo zrejme nie je ani novému človeku, ani Božiemu dieťaťu celkom ľahké a prirodzené a automatické.
Doslova Pavel napomína k tomu, aby sme ako kresťania svojim životom potvrdzovali svoje povolanie ako Božích detí. Boli sme síce povolaní k novému životu, ale nie je to automatické, že žijeme tento nový život.
Ak by som mal použiť myšlienky z predchádzajúcich kapitol, tak poviem: nemáme brať nadarmo Božiu milosť. Nemali by sme žiť podľa takzvanej lacnej milosti, ale vzácna Božia milosť, ktorú sme dostali skrze Pána Ježiša nás má motivovať konať so všetkou vážnosťou tie Božie skutky, ktoré Boh pre nás už vopred pripravil (Ef 2:10). Inými slovami: ako noví ľudia už nemáme realizovať svoje vlastné plány, či dokonca plány iných ľudí, ale máme napĺňať vo svojom živote Boží plán s nami.
A Pavel ten Boží plán aj predstavuje – jeho vyvrcholením je jednota. Tak Boh je jeden a pritom rôzny v troch osobách, tak aj Boží ľud má byť vo všetkej svojej rôznosti zjednotený navzájom i so svojím Bohom. A toto je jeden z cieľov cirkvi – jednota.
Pravdou je, že hneď na prvý pohľad je zrejmé, že cirkev je od tohto cieľa očividne vzdialená, že niečo tu nie je v poriadku, keď je na svete toľko „cirkví“ – a to aj napriek trendu ekumenizmu a zbližovania cirkví. Ja nebudem tu dnes tento stav ani vysvetľovať, ani obhajovať.
Náš dnešný text totiž hovorí aj o tom, ako sa táto jednota prakticky uskutočňuje – a to skrze vzájomnú službu, ako ešte uvidíme. Jednota nie je niečo, čo sa udeje na konferenciách, čo vznikne na základe nejakých proklamácii, ale jednota je niečo, čo sa uskutočňuje – alebo neuskutočňuje v každodennom praktickom živote.
Aká teda je – či lepšie povedané – mala by byť cirkev podľa nášho biblického textu?
Apoštol – a to sme už priamo v dnešnom kázňovom texte – hovorí o piatich obdarovaniach či úradoch, ktoré sú prítomné v cirkvi. Nepovažujme tento výpočet za úplný. Na iných miestach Pavel spomína mnoho aj iných darov a aj úradov v cirkvi. Tu hovorí o 5 úradoch, ktoré majú špecifickú úlohu pri budovaní cirkvi, alebo lepšie povedané – pri výchove členov cirkvi.
Tieto úrady sú: apoštol, prorok, evanjelista, pastier a učiteľ. Všetky tieto pojmy v cirkvi poznáme a používame, ale isté otázky vznikajú – čo toto znamená pre dnešnú cirkev?
Predsa dnes už nemáme apoštolov v zmysle Pavla, Petra, Jána a ďalších. Ani prorokov nemáme ako boli napr. Eliáš či Izaiáš či Ján Krstiteľ. Evanjelizáciu si síce vieme možno lepšie predstaviť aj dnes, ale pravdou je, že v našich zboroch je to buď len niečo akoby navyše prilepené k mnohých ďalších aktivitám, alebo evanjelizáciu úplne stotožňujeme so všetkým, čo sa v cirkvi deje.
A je pravdou, že každé zvestovanie evanjelia je aj evanjelizáciou, aj vyučovaním aj pastoráciou, ale tu sa o týchto veciach hovorí ako o zvláštnych úradoch, ktoré síce spolupracujú na jednom cieli, ale nie sú totožné.
Nebudeme sa dnes podrobne zaoberať, čo ktorý tento úrad znamená, lebo by sme sa nedostali ďalej. Ale predsa k tomu ešte pár poznámok.
- Aj keď dnes v cirkvi nemáme ľudí, ktorých by sme priamo označovali za apoštolov či prorokov, predsa táto apoštolská a prorocká služba v cirkvi aj dnes existuje.
- A toto je možno pre nás ešte neobvyklejšie – nemožno predpokladať, že tieto služby vykonáva v cirkvi len jedna osoba – farár.
Už každý z vás iste by vedel povedať zo svojej skúsenosti, že sú farári, ktorí majú veľmi dobré a pastierske srdce, sú veľmi dobrými dušpastiermi, ale možno nie sú až takí skvelí kazatelia. Sú iní, ktorých kázne sú veľmi dobre vyučujúce a pomáhajú poslucháčom lepšie pochopiť Písmo Sväté. A zase iní kazatelia vedia účinnejšie osloviť tých, ktorí stoja akoby na okraji cirkvi či mimo nej – to sú tí evanjelisti. A zase iní sú obdarovaní pri spravovaní cirkvi alebo sú priekopníkmi na nových miestach a v nových oblastiach – to je ten apoštolský úrad. A zase ďalší vedia veľmi dobre aplikovať Božie slovo do konkrétnej situácie – podobne ako to robili proroci.
Z toho akosi logicky vyplýva, že je mylné predpokladať, že jeden človek v sebe zahŕňa v rovnakej dobrej miere všetky tieto úrady. Hovorí o tom nielen Pavel slovami: jedných ustanovil za apoštolov, iných za prorokov, zase iných za evanjelistov a iných za pastierov a učiteľov.
Myslíte si, že si ja o sebe myslím, že som rovnako dobrým apoštolom i prorokom i evanjelistom i pastierom i učiteľom? Isteže nie. A myslíte si, že si myslím, že si vy o mne myslíte, že som rovnako dobrým apoštolom, prorokom…atď.? Nie!
Ak teda jeden človek v cirkvi nie je takým všeobsiahlym, znamená to, že pri budovaní cirkvi by mali pôsobiť aspoň 5 rôzni ľudia. Znamená to vari, že v každom cirkevnom zbore má byť aspoň 5 farárov? To neprichádza prakticky do úvahy!
Ale v praxi to znamená, že na správe a vedení cirkvi, na jej duchovnom budovaní by sa mali zúčastňovať aktívne viacerí. Zaujímavé, že k podobnému poznaniu prichádza aj dnešný sekulárny svet – v oblasti manažmentu. Dnes je trendom taký model vedenia a správy organizácie, kde nie je jeden vedúci a všetci ostatní sú podriadení, ale kde je síce jeden zodpovedný šéf, ale pracuje v tíme spolu-vedúcich, z ktorých každý má iné obdarovanie, a tak sa navzájom dopĺňajú a spolu-pracujú na prospech celej organizácie.
Toto však nie je objav moderných manažérskych postupov, ale o tomto fakte hovoril už pred takmer 2000 rokmi apoštol Pavel v súvislosti s fungovaním cirkvi.
Samozrejme, z toho vyvstávajú praktické otázky, ako by bolo možné v našom kontexte a v našej situácii toto prakticky uskutočňovať. Toto zatiaľ ponecháme bokom. Ale minimálne jedna praktická otázka z toho vyplýva pre každého z nás, aby sa spýtal sám seba: Aké je moje obdarovanie? Ako môžem svojimi schopnosťami a talentami prispieť k rastu cirkvi?
A v ďalších veršoch toto vidíme ešte naliehavejšie. Pavel píše, že týchto 5 špecificky menovaných úradov má za prioritný cieľ: pripravovať svätých (= kresťanov) na dielo služby (v 12).
Teda aj predstava, že službu cirkvi bude namiesto jedného vykonávať tím napr. 5 ľudí je pomýlená. Nie jeden či piati majú konať všetku službu v cirkvi a ostatní sú len viac-menej jej pasívni prijímatelia, ale ten vedúci tím má prvoradú úlohu vychovávať a pripravovať ďalších a ostatných k tomu, aby sami slúžili podľa svojho obdarovania, schopností a možností.
A čo je zaujímavé, práve táto rôznorodá kresťanská služba, ktorú koná každý člen cirkvi, má za výsledok jednotu – vo viere, v poznaní Krista, kresťanskú dospelosť a plnosť.
Inými slovami – ak sa cítime stále nedospelými a nezrelými, je to aj preto, že sme málo slúžiacimi. Pavel tu prekvapujúco vlastne hovorí, že cesta k jednote, k dospelosti, zrelosti a plnosti je služba – služba každého člena cirkvi.
Potom sa netreba obávať ani nezrelosti veriacich, ani tomu, že budeme podliehať falošným náukám či duchovnej dezorientácii. Práve cez službu druhým – podľa svojho obdarovania – kresťan rastie ku kristovskej dospelosti.
Ak cirkev upadá – a nerobme si ilúzie – úpadok cirkvi znamená náš úpadok, lebo cirkev nie je nič iné ako ľudia, ktorí ju tvoria – teda, ak cirkev upadá, je to dôsledok toho, že mnohí si nezastanú aktívne to miesto, ktoré im dáva Boh.
V 16. verši tento Pavlov obraz vrcholí, keď píše: On – Kristus spája a zväzuje celé telo všetkými spojivami spoločnej služby a dáva každej časti pôsobiť primerane, aby telo rástlo a budovalo sa v láske.
Ak Pavel začal túto kapitolu napomenutím, tak ja ním dnes skončím: Napomínam vás, bratia a sestry, aby sme každý usilovne a aktívne hľadali to svoje miesto služby v cirkvi – aby sme tak spoločne rástli v jednote, dospievali vo viere, a tak boli cirkvou podľa Božieho zámeru. Amen
5.8.2007, 9. nedeľa po Sv. Trojici
„Po prečítaní tohto môžete poznať, ako som pochopil tajomstvo Kristovo, ktoré v iných pokoleniach nebolo známe synom ľudským tak, ako to Duch teraz zjavil Jeho svätým apoštolom a prorokom, totiž, že pohania skrze evanjelium sú spoludedičmi, spoluúdmi (toho istého) tela a spoluúčastníkmi na zasľúbeniach v Kristovi Ježišovi; Jeho služobníkom som sa stal z daru milosti Božej, danej mne pôsobením Jeho moci. Mne, najmenšiemu zo všetkých svätých, dostalo sa milosti, aby som evanjelium o nepochopiteľnom bohatstve Kristovom zvestoval pohanom.“ Ef 3:4-8
tento odsek má dva vrcholy:
- Pavel a jeho apoštolstvo, poslanie, osoba
- cirkev ako nové spoločenstvo – jednota pohanov a židov
Milí bratia a sestry v PJK!
Položili ste si niekedy otázku: Kto vlastne som? Načo som tu na zemi? – ako sami za seba, nie o mne J
Mňa veľmi prekvapilo, keď náš 6 ročný Daniel asi pred 2 týždňami pri jednej prechádzke povedal sám od seba, že si niekedy kladie takéto otázky. Ak si takúto otázku samo od seba položí malé dieťa, o čo skôr by sme si ju mali položiť my – ktorí sa považujeme za dospelých, alebo aspoň „veľkých“, nie za malé deti?
Dnes budeme vidieť, akú odpoveď mal na túto otázku apoštol Pavel.
Druhá, nemenej zaujímavá otázka pre dnešný deň sa týka cirkvi. Aký je význam cirkvi? Akú má úlohu? Čo to vlastne je?
Mnohí dnes vidia v cirkvi len inštitúciu, a mnohých cirkev ako inštitúcia neoslovuje. Ale inak ju ani nepoznajú. A zase aj mnohí kresťania sú tak zameraní na svoje vlastné, individuálne spasenie, že im uniká zmysel a význam spoločenstva.
Ale Boh chce mať z nás viac ako len nových jednotlivcov. Skrze cirkev chce tu mať aj nové spoločenstvo, nový ľud, novú spoločnosť. Aj o tomto budeme rozmýšľať.
Pozrime sa teda aspoň v krátkosti na Pavla. Pavel v 1. verši 3. kapitoly píše, že je vo väzení. Bol v domácom väzení v Ríme, kam sa dostal kvôli nepokojom, ktoré vyvolali voči nemu židia, ktorí ho obvinili z podnecovania nepokojov. Tie nepokoje boli zapríčinené práve Pavlovou duchovnou službou medzi pohanmi. Pavel vnímal svoje väzenie ako väzenie pre vieru v Krista kvôli službe medzi pohanmi – nežidmi. Ale Pavel sa nesťažuje. Naopak, vo verši 13. tej istej kapitoly píše, že efeženia sa kvôli tomu nemajú trápiť, naopak, majú byť na to hrdí.
Pavel to považoval za česť, že mohol pre Krista a pre svoju službu trpieť. Nebol to prejav nejakého masochizmu ale vedomia, že Kristus je zvrchovaným Pánom nad dianím vo svete. A natoľko si vážil Božiu milosť, že v porovnaní s tým považoval pozemské utrpenie za nepodstatné. Boží plán a ciele budú naplnené a uskutočnené aj napriek protivenstvám, a keď sme súčasťou Božích plánov, nemusíme sa trápiť vonkajšími okolnosťami, aj keď sú momentálne nepriaznivé pre nás.
Neviem, či sa my vieme takto pozrieť na život. Pavel svoje utrpenie nepovažoval za skrivodlivosť, nespravodlivosť, opustenie Bohom, ale naopak, ako za potvrdenie toho, že koná Božiu vôľu.
Pavel píše o sebe ako o Božom služobníkovi. Nenúti Pána Boha svojimi modlitbami, aby sa o neho postaral. Naopak, on sa stará o to, aby vo svojom živote naplnil Božiu vôľu.
Pavel píše o sebe, a toto je veľmi zaujímavé – ako o najmenšom spomedzi kresťanov. Tu vidno jeho zmysel pre humor.
Pavel bol totiž vraj ozaj malej postavy, jeho výzor nebol výzorom celebrity, aby svojim vonkajším vzhľadom urobil na poslucháčov dojem. Naviac, aj jeho latinské meno „paulus“, teda Pavel, znamená „malý“. Ale samozrejme, Pavel tu nemal na mysli telesnú malosť, ale o to, ako hodnotil sám seba po tej vnútornej stránke. A Pavel si nemyslel o sebe viac ako bolo primerané. Neváhal brániť svoj úrad, svoje poslanie, svoju službu, ale nepotreboval obhajovať svoju osobu a svoju vlastnú dôležitosť.
Nešlo tu o falošnú skromnosť. Viete, keď ja poviem z kazateľne, že som skromný, tak to môžete považovať za teatrálne gesto. Keď to však povie človek, ktorý je vo väzení, ako bol Pavel, tak to je vierohodné. Je ľahké robiť zo seba pokorného, keď som povýšený. Ale je ťažké prijať ponížené postavenie, keď je človek skutočne ponižovaný – napr. väzením.
A práve vďaka tejto svojej skutočnej pokore a skromnosti vedel oceniť veľkosť Božej milosti, ktorej sa mu dostalo jednak tým, že ho Pán Ježiš Kristus zastavil na ceste, ktorou šiel proti Nemu, a tak sa mu dostalo milosti spasenia, viery, večného života. Ale tiež vnímal ako svoju veľkú výsadu a prejav Božej milosti to že ho napriek tomu, aký bol pred svojim obrátením sa ku Kristovi, On uznal za hodného postaviť do svojej služby ako apoštola, ako evanjelistu, misionára, zakladateľa zborov, učiteľa cirkvi.
Pavel to považoval za svoju veľkú výsadu, že nesedí niekde v teple na cirkevnom úrade, ale že stojí v prvej línii, v priekopníckej službe ako aj ostatní apoštoli.
Tu Pavel píše aj o svojom apoštolstve, o svojom poslaní. A tým sa dostávame k tej druhej veľkej téme tohto odseku. Pavel totiž veľmi jasne vnímal, že je povolaný byť apoštolom pohanov. A týmto sa stal terčom útokov nielen zo strany židov, ktorí odmietli Krista, ale aj zo strany tých, ktorí s nedôverou pozerali na misiu medzi pohanmi.
A práve tu Pavel vysvetľuje, čo cirkev vlastne je. Cirkev nie je vylepšenou verziou židovskej viery, ale je to skutočne nová spoločnosť.
Pavel tu hovorí o tajomstve, ktoré bolo predtým ukryté. Teda predošlé generácie ho nechápali, nepoznali. Ale teraz bolo toto tajomstvo zjavené Bohom, nielen jemu – Pavlovi, ale aj ďalším apoštolom a prorokom cirkvi.
Toto tajomstvo sa týka práve cirkvi ako novej spoločnosti. Obávam sa však, že toto tajomstvo akoby zostalo pre mnohých aj dnes tajomstvom, hoci by nám malo byť jasné. Správame sa totiž často všelijak, len nie ako tá nová Bohom zamýšľaná spoločnosť.
To tajomstvo sa konkrétne týka toho, že pohania sú rovnako ako židia, v plnej miere, skrze evanjelium, spoludedičmi, spoluúdmi tela a spoluúčastnikmi na zasľúbeniach v Kristovi Ježišov, ako hovorí verš 6i.
3X tu Pavel píše o pohanoch ako o „spolu-“ dačo. Tým chce objasniť tak jasne ako sa len dá, že v Kristovi niet medzi pohanmi a židmi rozdielu. Bez Krista je medzi ľuďmi veľa rozdielov, veľa deliacich múrov, ako o tom písal aj v 2. kapitole, čo sme rozoberali minule. Ale v Kristovi už nie sú žiadne hranice, sme rozdielni, ale už viac nie rozdelení! Sme jedineční, ale nie osamotení. Nie sme len kresťanmi, ale sme aj cirkvou, telom Kristovým, ktorého plnou a rovnocennou súčasťou je každý pohan i žid, ktorý je v Kristovi.
A tak aj každý, kto je v Kristovi, je rovnako dedičom Božieho požehnania, ako sme o tom hovorili v 1. kapitole a platia pre každého, kto je v Kristovi všetky zasľúbenia, ktoré nám Boh skrze Krista dal. V cirkvi nie je žiadne kastovníctvo, žiadne triedy či VIP kluby. Ak v cirkvi je nejaké kastovníctvo, tak to určite nie je podľa Krista. V cirkvi nie sú sediaci v lóžach a sediaci na lavičkách. V Kristovi má každý rovnaké právo a výsadu prístupu k Bohu.
My si možno povieme, že tak by to malo byť. Čo je na tom nové a také ohromujúce? Veď to dnes uzná, že tak by to malo byť všade, každý súdny človek. Žijeme v dobe demokracie, slobody, občianskych práv a slobôd, rovnosti ….
No uvedomme si nasledovné: že aj dnes aj napriek proklamovaným krásnym ideám zostáva medzi nami mnoho rozdelenia a nerovnosti, že často jedni zneužívajú aj dnes tieto krásne idey voči druhým na ich „zotročenie“. Uvedomme si tiež, že v cirkvi táto rovnosť skrze Krista bola hlásané aspoň 1.500 rokov skôr, ako sa objavili vo „vyspelej“ Európe či Amerike prvé myšlienky o rovnosti a slobode, jednote a právach.
Tiež si uvedomme, že tieto myšlienky zazneli pred 2.000 rokmi do úplne inej situácie ako je tá dnešná. Vtedajšia spoločnosť bola otrokárska, kde bolo otrokárstvo plne akceptované, kde triedne rozdiely boli nielen brané na vedomie, ale vyslovene podporované, kde rasová a národnostná i náboženská nenávisť bola súčasťou každodenného dňa. Kde židia a pohania stáli na protiľahlých stranách barikád, duchovne, spoločensky, ale často aj skutočne.
Keď to takto hovorím, tak vidím, že tá naša dnešná spoločnosť nie je zase až tak omnoho iná. Ale mnohé z toho je prítomné aj dnes.
Tiež je pre nás ešte namieste otázka, či vari už v Starej Zmluve nehovoril Boh aj o spasení pohanov? Ale áno. Ale stále to bolo spasenie pohanov skrze židov v tom zmysle, že pohan sa najprv musel stať naplno židom, aby pre neho platili zasľúbenia dané Abrahámovi. Malo to svoj duchovný a historický význam, prečo to tak bolo. Ale bolo nepredstaviteľné pre židov, aby boli pohania „len tak“ vpustení do spoločenstva Božieho ľudu. A pre pohanov bolo nepredstaviteľné, aby Boh židov mohol mať pre nich nejaký väčší význam ako len jeden z mnohých bohov, ktorých uctievali.
Ale s Kristom prišiel veľký zlom. On sám bol židom, a tak je pravdou, že – ľudsky povedané, spasenie prišlo skrze žida. Boh si skutočne vyvolil a zázračne použil židovský národ, Izrael vo svojom diele spasenia. A ani dnes ešte pán Boh s Izraelom neskončil – ale to je už iná téma.
Ale v Kristovi tie staré duchovné delenia na židov a pohanov neplatia. Kto je v Kristovi, je nové stvorenie, staré sa pominulo a hľa – nastalo nové (ako píše Pavel v 2K 5:17).
Pýtame sa, čo toto znamená pre nás dnes? Uvedomme si: nie sme tu len kresťania jednotlivci, ale sme tu ako súčasť jedného tela Kristovho – cirkvi. A táto cirkev podľa Božieho zámeru, je spoločenstvom rôznych ľudí, ktorí boli predtým rozdelení, ale v Kristovi sú zmierení s Bohom i navzájom, tvoria novú spoločnosť, novú jednotu.
Preto, ak vidíme niekde vo svete nepokoj, konflikt, ako cirkev by sme tam mali prísť a prinášať evanjelium o zmierení skrze Krista, nie skrze humanizmus, ale skrze Krista. Pretože toto je jediné zmierenie, jediná jednota, ktorá ide priamo k jadru nejednoty, k nášmu srdcu a hriechu, ktorý je v ňom.
Ach, aké je to žalostné, že cirkev v tomto akoby zlyhala na plnej čiare. Sme dnes ako cirkev tvorcom zmierenia skrze Krista? Žiaľ, často ani s Kristom ani bez Krista.
A to je to druhé a naliehavé pre nás dnes. Ak vidíme niekde v cirkvi, v spoločenstve, tú nejednotu, nezmierenie, tak sme nejako mimo Krista. Niekde sme zišli z cesty, a vraciame sa do starého poriadku bez Krista.
Zrejme tu na zemi nikdy nedosiahneme v tomto smere ideál a dokonalosť. A budeme čeliť mnohej nejednote medzi kresťanmi, ktorí sú rozdelení v denomináciách, aj vo vnútri vlastného spoločenstva. Ale nikdy by sme s týmto stavom nemali naplno zmieriť a ho akceptovať. Neustále potrebujeme zápasiť o jednotu, aj keď nás to bude bolieť. Lebo to bude znamenať aj priznanie vlastného podielu viny na jestvujúcom rozdelení.
A aby ste si nemysleli, že tu hovorím o cirkevnej politike, hoci aj tej sa to týka, hovorím aj o našom každodennom živote – tu a teraz.
Tá nová spoločnosť cirkvi sa neuskutočňuje na konferenciách, výboroch a veľkých slávnostiach, ale v tom našom každodennom živote, ktorý žije každý z nás tu a teraz. Je to o našich vzťahoch, ako vychádzame s druhými, ako sa na nich pozeráme, a ako sa pozeráme na seba. Čo si myslíme o nich, a čo si myslíme o sebe.
Tak ako Pavel dokázal o sebe zmýšľať pokorne, tak by sme mali aj my. V tom je východiskový bod pre nájdenie jednoty a zmierenia. My sme tu tiež na zemi Kristovými vyslancami – apoštolmi. Máme tu isté poslanie. To nie je na to, aby sme sa tým pýšili, ale aby sme tým slúžili. Takto a jedine takto môžeme a budeme cirkvou Kristovou, podľa Božieho zámeru.
Budúca nedeľa je nedeľou pokánia. Nehovorím, stačí nám čakať do budúceho týždňa, nie, čiňme pokánie už dnes, a celý týždeň sa pýtajme, spytujme svedomie, kde sme vypadli z Krista, kde nie sme v Kristovi, a budúca nedeľa môže byť pre nás príležitosťou obnovy nielen nášho kresťanského života ale aj nášho spoločenstva.
Nech nám je Boh milostivý. Modlime sa
|
Naše poslanie Náš cirkevný zbor je tu preto, aby sme vytvárajúc rodinu Božích detí prinášali evanjelium strateným, slúžili núdznym, budovali veriacich a tým všetkým prinášali Bohu slávu.
Cirkevný príspevok na rok 2024 Výška cirkevného príspevku na rok 2024 je 22,– € na osobu.
Cirkevný príspevok je možné uhradiť v hotovosti v kancelárii farského úradu alebo prevodom na účet cirkevného zboru: ČSOB,
IBAN: SK33 7500 0000 0040 3024 3431; variabilný symbol /VS/: 444, špecifický symbol /ŠS/: 2024; do správy pre prijímateľa: meno (počet osôb)
Platobné údaje číslo účtu:
ČSOB, 4030243431/7500,
IBAN: SK33 7500 0000 0040 3024 3431
pre lepšiu identifikáciu prosíme, aby ste uvádzali nasledovné variabilné symboly:
stavba kostola: VS 333,
činnosť cirkevného zboru: VS 555,
Ďakujeme.
|
