|
|
22.7.2007, 7. nedeľa po Sv. Trojici
téma 3: Nový život – Spasenie, milosť a dobré skutky
„Lebo milosťou ste spasení skrze vieru. A to nie sami zo seba; je to dar Boží; nie zo skutkov, aby sa nikto nechválil. Veď sme Jeho dielo, stvorení v Kristovi Ježišovi na dobré skutky, v ktorých nás Boh už prv uspôsobil chodiť.“ Ef 2:8-10
Milí bratia a sestry v PJK!
Dnes sa budeme zaoberať témou, ktorá je najdôležitejšia v našej kresťanskej viere. Na tom stojí a padá celý náš kresťanský život. Budeme hovoriť o tom, ako sa to udeje, že sme spasení, zachránení zo svojich hriechov. Budeme hovoriť o vzťahu milosti a dobrých skutkov.
Sú tu dve nebezpečia a my máme tendenciu upadnúť do jedného z týchto dvoch omylov. Jeden omyl spočíva v tom, že aj keď navonok sa priznávame k spaseniu z milosti, v skutočnosti fungujeme, akoby sme boli spasení zo zákona. Chýba nám istota spasenia, chýba nám radosť z detinstva Božieho. A tam potom nastupuje istota zo skutkov a spasenie zo skutkov. Ale skutky nám nemôžu poskytnúť pevný základ života. Lebo ak poskytujú, tak sme nepochopili ešte stále hĺbku a vážnosť svojho hriechu.
Druhý omyl je v tom, že sa necháme ukolísať tým, čo nazývame Božou milosťou. Veríme v tzv. „lacnú milosť“. Veriť nás nič nstojí, žijeme si po svojom a nedbáme na Boží zákon – veď sme spasení z milosti! Všetko bude nakoniec prepáčené a pardónované, tak načo to preháňať s pobožnosťou? Stačí prísť do kostola, aj to nie vždy, stačí prísť 1-x do roka na spoveď, stačí dať dieťa pokrstiť, žiadne iné povinnosti nevidíme… Takýto prístup nielenže je urážkou Boha a braním Jeho milosti na ľahkú váhu, ale tento prístup vytvára ten dojem, že evanjelická viera je tá „ľahšia“, kde nie je toľko povinností a príkazov ako u inej viery. Ale aj toto je hrubý omyl.
Apoštol Pavel píše: Lebo milosťou ste spasení skrze vieru. Toto je ako téza, ako určitá pravda, nad ktorou sa zamyslíme. Rozoberieme si ten text po častiach, a keďže táto veta je východisková pre naše dnešné rozmýšľanie, pozrieme sa na ňu ešte bližšie.
Sú tu 3 kľúčové pojmy, ktorým potrebujeme správne porozumieť: milosť, spasenie a viera. Poviete si, čo na tom nerozumieme? To je predsa jasné! Áno, tieto pojmy sú nám veľmi známe, v cirkvi ich počúvame vo všetkých pádoch, ale – práve to pre nás môže byť prekážkou pre ich správne pochopenie. Sú nám tak známe, že sa už ani nezamýšľame, čo vlastne znamenajú. A zase, pre tých, čo sú mimo cirkvi, čo tieto pojmy znamenajú? Pre nich sú neznáme, nepoznajú ich význam, ako je používaný v Biblii. Preto to stojí za to sa pri nich zastaviť.
Milosť. Čo je to milosť? Skúste sami pre seba teraz opísať ten pojem, to slovo bez toho, aby ste použili slovo milosť, milostivý a pod. …pauza…
Bolo to ľahké? Nie som si taký istý. Niekto raz definoval pojem milosť ako „nedostať to, čo si zaslúžime“. Je to pojem v tomto prípade prevzatý zo súdneho prostredia. Zločinec si zasluhuje trest, ale je mu udelená milosť. Nedostal to, čo si zaslúžil, nebol potrestaný. To je milosť. A v tomto význame je tento pojem používaný, keď opisuje, ako sa Boh zachoval voči nám.
My sme pred Bohom ako zločinci. Zhrešili sme a teda si zasluhujeme trest. Ale tento trest nám Boh nakoniec neudelil. Dal nám milosť.
Milosť môžeme opísať aj ako nezaslúženú priazeň, ktorú nám Boh prejavil. Milosť teda vo svojej podstate vylučuje akékoľvek vlastné zásluhy. Milosť nie je daná tomu, kto si ju zaslúži, ale tomu, kto si ju nezaslúži. Lebo ak je niekto dobrý, tak nie je zločincom. Ak mi niekto dáva milosť, tak som v jeho očiach vinník, previnilec.
Hneď pri tomto prvom pojme sme konfrontovaní s tým, ako sa vlastne pozeráme na seba a ako sa na nás pozerá Boh. Aj keď v týchto veršoch nie je priamo spomenutý hriech, predchádzajúce verše ho veľmi podrobne opisujú. A ja tie verše pre nás teraz pripomeniem, ako sme ich počuli v epištole:
Tak (naplnil) aj vás, mŕtvych pre vlastné prestúpenie a hriechy, v ktorých ste kedysi žili primerane veku tohto sveta, podľa kniežaťa mocností vzduchu, ducha pôsobiaceho teraz v neposlušných synoch.
Medzi nimi sme aj my všetci žili kedysi podľa žiadostí svojho tela, vykonávali vôľu tela a myšlienok a boli sme od prírody deťmi hnevu ako aj ostatní. (Ef 2:1-3).
Zásadná otázka: Spoznávaš sa v tomto opise? Je, resp. bola toto pravda aj o tebe? Spýtam sa takto: Je v tvojom živote hriech? Prestúpil si Boží zákon? Žiješ tak ako žije tento svet? Prispôsobuješ sa svojim životným štýlom hodnotám dneška? Žiješ podľa žiadostí svojho tela? Inými slovami: sú tvoje vlastné chúťky, túžby, tvoje vlastné myšlienky to, podľa čoho sa riadiš? Ak si aspoň na jednu otázku z tohto odpovedal „áno“, tak si mŕtvy v hriechu ako o tom hovorí Pavel.
A ja vám poviem, že bez Božej milosti, o mne platí nie jedna vec z tohto výpočtu, ale všetky. Možno navonok by niekto o mne aj povedal, že som celkom slušný človek, ktorý sa snaží žiť poriadny život. Nikoho som nezabil, nikoho som neokradol, nesmilnil som, neopíjal som sa, atď., a predsa som hriešny. Tu Pavel nehovorí o nejakých veľkých hriechoch, ktoré možno merať, ale hovorí o našich vnútorných postojoch a motívoch.
A my ľudia sme majstri v maskovaní svojich vnútorných motívoch. Navonok sa vieme tváriť i pobožne, i slušne, ale vo vnútri je plno špiny a hriechu.
Vidíte, že milosť a hriech spolu veľmi úzko súvisia. Sme skrz naskrz hriešni, a preto sme odkázaní na Božiu milosť. Milosť nie je niečo, čo trochu doplní, vylepší náš život, je to niečo, čo ho zachráni od záhuby.
Prednedávnom preletela médiami informácia, že Paris Hilton bola odsúdená na niekoľko dní do väzenia. A sama o tom povedala, že to boli najstrašnejšie dni v jej živote. Myslela si, že ako celebrite, ako boháčke sa všetko prepečie. Ale sudca jej nedal milosť, dokonca jej trest ani nezmiernil, nemohla sa sama vykúpiť z toho prečinu, ktorý spravila. Bola odsúdená. Jej život sa na pár dní úplne zrútil a zásadne zmenil.
A to je aj náš prípad. My si tiež o sebe vo vnútri myslíme, že sme také „hviezdy“, dosť dobrí na to, aby nás trest obišiel, dosť dobrí na to, aby sme sa z neho vykúpili sami, aby Boh zobral do úvahy nejaké poľahčujúce okolnosti.
Ale nie! Ten sudca bol spravodlivý a neoblomný. Kiežby naše súdnictvo malo takých charakterných sudcov, ktorý sa nesklonia pred peniazmi a slávou hviezd a politikov!
A Boh je tiež spravodlivý sudca. Nemôže prehliadnuť hriech. Musí uplatniť trest. A predsa dáva milosť. Ako to? Na základe čoho? Aj keď to v našom verši nie je výslovne spomenuté, v ďalšej časti tých predchádzajúcich veršoch sa píše vyslovene o Kristovi. 3x sa tam spomína, že Boh nás „obživil s Kristom“, nás duchovne „vzkriesil s Kristom“, a „v Kristu Ježiši nám ukázal …nekonečné bohatstvo svojej milosti“.
A tak hovorenie o milosti nemôžeme oddeliť ani od Krista. Lebo ako o tom hovorí Biblia, „Ale On bol prebodnutý pre naše priestupky, zmučený pre naše neprávosti. On znášal trest za náš pokoj, jeho jazvami sa nám dostalo uzdravenia.“ (Izaiáš 53:5).
Toto je Božia milosť. Až keď pochopíme vážnosť hriechu, pochopíme aj veľkosť a dôležitosť Božej milosti. Prosím vás, nech sa fráza „sme spasení z Božej milosti“ nestane ľahkou vetou v našich ústach. To je veľmi vážna vec.
Spasenie je ďalší pojem. Je to cirkevné slovo a v bežnej slovenčine by sme ho mohli plne nahradiť slovom „záchrana“. Ja preto aj často nahrádzam slovo spasenie slovom záchrana. To slovo „spasenie“ niekedy znie príliš „nebesky“, príliš duchovne a vzdialene od našej bežnej reality.
Ale pritom ide o niečo veľmi konkrétne. Pán Ježiš Kristus nás zachránil od trestu, zachránil nás konkrétneho hriechu, z konkrétnej poviazanosti. Tá záchrana sa týka už nášho života tu na zemi a bude mať potom naplnenie vo večnosti.
A ešte je tu jeden pojem – viera. O viere som už viackrát hovoril, preto nepoviem nič nové, len pripomeniem. Nejde tu o vieru v zmysle vierovyznania, konfesie, ani len o osobné rozumové presvedčenie, ale ide o o osobný vzťah viery, teda dôvery.
Tvoja konfesia, príslušnosť k cirkvi ťa nezachráni od večného trestu, ani len rozumové presvedčenie o Bohu ťa nespasí. Zachráni ťa jedine spoľahnutie sa na Ježiša. To je viera, o ktorej je tu reč.
Inými slovami: to, či raz obstojíš pred Bohom nezakladáš na svojich vlastných zásluhách, nespoliehaš sa na svoj dobrý život, alebo čokoľvek iné, ale za základ svojho spasenia považuješ jedine a výlučne zásluhy Pána Ježiša Krista.
Aby to bolo každému jasné, aj Pavel to považoval za potrebné ešte zdôrazniť, keď píše: „nie sami zo seba“ ..“nie zo skutkov“. Ja sa nevyhnem večnému trestu sám zo seba, nevyhnem sa mu na základe svojich skutkov, čo ako dobrých a chvályhodných. Je nám to jasné, že to Pavel až 2x zdôraznil? Nie zo seba, nie zo skutkov! Je to dar Boží, píše. Jasnejšie sa to už ani nedá povedať.
Ak je niečo darom, tak je to dané bez zásluh. Ak je to za zásluhy, už to nie je dar, ale odmena. Ak chceš spasenie ako odmenu za svoj život, si odkázaný sám na seba a na svoje skutky. Ak ho však chceš prijať ako dar od Boha, zabudni na svoje skutky, na svoje zásluhy, na samého seba, a spoľahni sa jedine na Ježiša, na Jeho život, na Jeho zásluhy, na Jeho skutky.
Nemôžeš chcieť jedno i druhé. Nemôžeš sedieť v dvoch autách naraz. Buď sa vezieš po svojom, alebo nastúpiš do toho Ježišovho.
A teraz prichádza ešte jedna vážna otázka: A čo teda naše skutky? Ak toto prijmem, nestanú sa skutky zbytočnými? Áno, tvoje skutky sú „zbytočné“ ohľadom tvojej spásy, lebo ona sa nezakladá na tvojich skutkoch, ale na Ježišovom skutku.
Ale skutky nie sú zbytočné z pohľadu tvojho nového života s Kristom. Ako kresťan práve svojim novým spôsobom života, ktorý je pravým opakom toho, ako Pavel opisuje život bez Boha, potvrdzuješ, že si Božie dieťa. Tvoj nový život, tvoje skutky sú výsledkom spasenia, nie jeho dôvodom.
Inými slovami: Nie som spasený, pretože konám dobré skutky, ale: konám dobré skutky pretože som spasený.
A tak sa ťa spýtam veľmi prakticky: Prečo sa snažíš žiť dobrý život? Prečo sa snažíš konať dobré skutky? Aby si bol spasený, alebo preto, že už si spasený?
Pavel končí túto časť tým, že hovorí, že skrze Pána Ježiša Krista nás Boh akoby znovu stvoril – a to práve k dobrým skutom. Na tomto mieste sa ukazuje, že náš preklad Biblie tu nie je celkom dobre zrozumiteľný. Iné preklady Biblie tu správnejšie prekladajú, že tieto dobré skutky Boh už vopred pre nás pripravil.
Inými slovami, Boh pre každého z nás pripravil množstvo dobrých skutkov, ktoré sú súčasťou Jeho dobrého plánu s naším životom. A my ich môžeme a máme konať, napĺňať, keď sme skrze vieru z Božej milosti boli skrze Pána Ježiša Krista stvorení ako Božie nové dielo.
Jemu za to chvála a vďaka a my tak žime a tomuto verme. Amen.
15.7.2007, 6. nedeľa po Sv. Trojici
„Úvod k Službám Božím
Pavel spomína, za čo sa modlí za kresťanov, ale jedine tu máme také obsiahle až dve jeho modlitby za nich. O tej druhej modlitbe, ktorá je v 3. kapitole, o tej som už pred časom hovoril, dnes sa pozrieme na túto prvú modlitbu
Apoštol Pavel v Ef 1:15 píše: …ja… som počul o vašej viere v Pána Ježiša a o láske ku všetkým kresťanom…
Aj dnes sa budeme zaoberať listom Ef, a to 2. časťou 1. kapitoly, z ktorej je tento verš – Pavel tu píše, že o efezských kresťanoch je počuť o ich viere v PJK a o ich láske k druhým kresťanom. Čo je počuť o nás? O čom rozprávajú druhí, keď hovoria o nás? O našej viere k PJK, o našej láske k bratom a sestrám? Alebo…? Ak chceš rásť vo viere v PJK a v láske k druhým, si tu dnes na správnom mieste. Tak chceme robiť, tomu sa chceme učiť. Nech nám Pán Boh pomáha a v tom požehná…
téma 2: Nový život – Čo ešte potrebujem spoznávať
…neprestávam… rozpomínať sa na vás v modlitbách,
aby Boh nášho Pána Ježiša Krista, Otec slávy,
dal vám Ducha múdrosti a zjavenia v poznávaní Jeho
a osvietil vám oči, aby ste vedeli,
čo je to za nádej, do ktorej On povoláva,
čo je to za bohatstvo Jeho slávneho dedičstva, ktoré je pre svätých (t.j. kresťanov)
a čo je to za nesmierna veľkosť Jeho moci pri nás, ktorí veríme tak, ako pôsobí v nás moc Jeho sily.
Ef 1:16-19
Milí bratia a sestry v PJK!
Pred sebou dnes máme Pavlovu modlitbu za efezských kresťanov. Tento jeho list je jedinečný aj tým, že v ňom máme zachytené až dve Pavlove modlitby za týchto kresťanov. Aj v iných svojich listoch Pavel spomína, za čo sa modlí za kresťanov, ale jedine tu máme také obsiahle modlitby, a to hneď až dve.
Táto modlitba priamo nadväzuje na to, o čom sme hovorili minulú nedeľu. Vtedy sme hovorili o tom, čo všetko nám Pán Boh dal v Ježišovi Kristovi. Hovorili sme o Božom požehnaní, ktoré nám On dáva a čo všetko toto Božie duchovné požehnanie zahŕňa.
Dnes budeme hľadať odpoveď na otázku: Čo ešte ako kresťania potrebujeme ďalej vo svojom živote spoznávať? Pavel nám ukazuje, že aj keď nám Pán Boh v Kristovi dal všetko duchovné požehnanie, dokonca ak aj v našom živote je prítomná živá viera v Boha a aktívna láska voči druhým, aj tak to ešte nie je koniec nášho kresťanského života. Ešte máme v čom rásť a dozrievať. Ešte nie sme na konci svojej duchovnej cesty.
Pavel píše, za čo sa modlí. Pripomeňme si to ešte raz: …neprestávam… rozpomínať sa na vás v modlitbách, aby Boh nášho Pána Ježiša Krista, Otec slávy, dal vám Ducha múdrosti a zjavenia v poznávaní Jeho a osvietil vám oči, aby ste vedeli, čo je to za nádej, do ktorej On povoláva, čo je to za bohatstvo Jeho slávneho dedičstva, ktoré je pre svätých a čo je to za nesmierna veľkosť Jeho moci pri nás, ktorí veríme tak, ako pôsobí v nás moc Jeho sily.
Toto akoby ani nepísal Pavel o reálnych ľuďoch, ale o anjeloch . o svätcoch, toto že platí o nás a pre nás? Uvidíme, že áno.
Minule sme končili tým, že kresťanom dal Boh Ducha Svätého ako závdavok, ako pečať budúceho dedičstva v nebi. A tu čítame, že Pavel prosí za kresťanov, aby im Boh dal Ducha múdrosti a zjavenia. Prečo, keď už majú Ducha Svätého? Ako kresťania síce máme Ducha Svätého, ale potrebujeme ešte zvláštny dar Jeho múdrosti a zjavenia, aby sme viac poznali Boha.
Keď k poznaniu Boha potrebujeme zvláštny dar Božieho Ducha, tak to znamená, že svojou vlastnou múdrosťou, ani teologickým vzdelávaním, ani rozumovaním, ani vedeckým bádaním, ani duchovnými cvičeniami Boha nespoznáme. Ale jedine Božím zásahom a darom sme schopní Boha viac spoznať.
Mať veľa vedomostí o Bohu neznamená poznať Boha veľa. Tak ako je rozdiel medzi rozprávaním o Bohu a rozprávaním sa s Bohom, tak je aj rozdiel medzi poznaním veľa o Bohu a poznaním Boha samého. Čomu sa venujeme viac?
Poznanie Boha nezávisí od teologických akademických vedomostí. Ale závisí od miery, do akej vstúpime do vzťahu s Bohom, od miery, do akej vpustíme Boha do svojho každodenného života.
Viete, ja sám mám veľmi rád vedomosti. Rád poznávam a učím sa nové veci. Dokážem sa úprimne zaujímať o mnohé veci, aj o tie, ktorým nerozumiem J. Ale Božie slovo mi tu pripomína, že potrebujem prosiť Ducha Svätého o zvláštnu milosť, aby mi On dal poznať Boha samotného takého aký naozaj je. Viem, že tu na zemi Ho poznať nemôžem dokonale. Mojžiš nemohol vidieť Jeho tvár. Keď ľudia zazreli len kúsok Božej slávy, zrážalo ich to na kolená. Ale predsa môžem Boha poznávať. A to nielen skrze svoj rozum, ktorý je tiež Božím darom, ale skrze Bohom darovanú múdrosť, ktorá sa v očiach tohto sveta často javí ako bláznovstvo, a skrze Božie zjavenie, ktoré prekračuje hranice môjho rozumu.
Túžme po takomto poznaní Boha. Myslím, že to znie ako úžasné dobrodružstvo – vstúpiť do nového rozmeru poznania Boha.
Skúsim to ešte ilustrovať na príklade, čo to znamená poznať takto Boha. Poznám svoju manželku, lepšie ako ktokoľvek z vás. Určite viem o nej množstvo faktov. Ale keby som ich aj všetky vymenoval, moje poznanie jej presahuje výpočet týchto faktov. A iste neviem o nej všetko. J Napriek tomu, že spolu žijeme už viac ako 10 rokov, stále do istej miery zostáva pre mňa aj tajomstvom. (Veď akoby muž mohol pochopiť a poznať dokonale svoju ženu? J) Ale to ako ju poznám nie je vďaka tomu, že by som ju špehoval, že by som ju vedecky skúmal, ale že žijem s ňou vo vzťahu a že ona sa mi dáva poznať! A toto je ten kľúč k takémuto druhu poznania. Keby som ju skúmal len vedecky, mal by som pred sebou len súbor fyzikálnych veličín a hodnôt, keby som o nej iba rozjímal, tak by som mal pred sebou vysnívanú neskutočnú bytosť. Ale keď sa mi dáva ona sama oznať vo vzťahu so mnou, objavujem niečo, čo presahuje toto všetko.
A toto je taká nedokonalá ilustrácia toho, ako sa nám dáva poznať Boh. Boha neobsiahneme vedou, ani meditáciou k Nemu neprenikneme – hoci mnohí tomu dnes veria. Poznáme Ho, keď s Ním vstúpime skrze vieru do vzťahu a On sa nám v tomto vzťahu dáva poznať.
Prosme o tohto Božieho Ducha múdrosti a zjavenia, aby sme Ho poznávali.
Poďme v našom texte ďalej. Pavel sa modlí, aby nám Boh osvietil oči. Nemyslí tu ten telesný ale duchovný zrak, respektíve schopnosť pochopiť duchovné pravdy.
Niekedy je to tak aj v tom hmotnom svete, že niečo máme pred očami, a predsa to nevidíme. Napríklad keď hľadáme okuliare, kľúče, ponožky a pod. J
Ale podobne to platí aj v tom duchovnom svete. Máme pred sebou isté duchovné skutočnosti, ale my ich prehliadame. A to osvietenie sa týka troch vecí, za ktoré prosí Pavel – aby sme videli nádej, bohatstvo a Božiu moc. Pri každej z týchto vecí sa krátko zastavíme.
1. aby ste vedeli, čo je to za nádej, do ktorej On povoláva. Pán Boh nás povolal k nádeji. Čo všetko obsahuje táto nádej? Na mnohých miestach sa táto nádej opisuje podrobnejšie. Je to nádej nového života so všetkým, čo tento nový – Boží a večný život obsahuje. Boh nás povolal do spoločenstva Ježiša Krista, aby sme boli svätí, sme povolaní k slobode, sme povolaní v jednom tele, t.j. cirkvi, povolal nás do večnej slávy atď. Toto všetko a ešte viac obsahuje tá nádej, do ktorej sme ako kresťania povolaní.
2. aby ste vedeli, … čo je to za bohatstvo Jeho slávneho dedičstva, ktoré je pre svätých. Pojmom svätí sa v NZ označujú kresťania, nie nejakí zvláštni svätci, ale všetci kresťania. Teda Pavel sa modlí, aby sme ako kresťania vedeli, čo za slávne dedičstvo nám Boh určil. Dedičstvo je niečo, na čo sa človek teší. Aj keď dedičstvo býva často zdrojom nezhôd a konfliktov v rodine.
Ale kvôli Božiemu dedičstvu sa netreba hádať. Tu je len radosť, lebo Boh je dosť bohatý, aby obdaril každého. O tom Božom dedičstve sme hovorili trochu aj minule. Nebudem to tu teda rozoberať. Ale opäť má Pavel na mysli, večný život a Božiu slávu a všetko, čo s tým súvisí. To je to všetko, čo nás čaká v nebi. Na inom mieste Pavel píše, že ani oko nevídalo, ani ucho neslýchalo… čo Boh pripravil tým, ktorí Ho milujú. Veríme nie v Boha chudáka, ale v bohatého Boha, v Kráľa kráľov a Pána pánov. Máme sa na čo tešiť.
3. Pavel hovorí o Božej moci. aby ste vedeli, … čo je to za nesmierna veľkosť Jeho moci pri nás, ktorí veríme tak, ako pôsobí v nás moc Jeho sily. u sa možno najviac pozastavíme. Tie prvé veci sa týkajú vecí, ktoré ešte nevidíme v plnosti, to je to, čo nás očakáva v nebi, v plnosti Božieho kráľovstva. Ale tu Pavel hovorí o tom, že Božia moc pôsobí pri nás.
Skutočne to vidíme? Obávam sa, že tu sú naše najväčšie slabiny. Nie je ten Boh, v ktorého veríme trochu malý? Naozaj sa prejavuje pri nás Jeho moc? Veď koľko modlitieb ako by bolo nevypočutých?
Nech to vidíme akokoľvek, vidieť to máme tak ako hovorí Pavel: Nevieme síce, čo Boh spraviť chce, ale môžeme vedieť, že On dokáže spraviť čokoľvek! My niekedy „nútime“ Boha, vo svojich modlitbách, aby spravil to či ono, ale pritom málo veríme vo veľkosť Jeho moci.
Takémuto pohľadu sa potrebujeme učiť a naučiť ako kresťania. Naša malosť neznamená Božiu malosť. Božia veľkosť neznamená našu veľkosť. My zostaňme malí, ale verme vo veľkého Boha!
Na záver to zhrniem všetko do jednej praktickej otázky? Ako môžeme spoznať Božiu nádej, bohatstvo Jeho dedičstva a veľkosť Jeho moci? Keď priznáme, že bez Neho sme bez nádeje, že bez Neho sme chudobní a biedni, že bez Neho sme bezmocní a slabí. Vieme sa pozrieť takto na seba? Vieme sa pozrieť takto na Boha?
Toto je pohľad, ktorému sa potrebujeme učiť, takto budeme spoznávať viac a viac Boha takého, aký On skutočne je. Nech sa tak stane. Amen
Budeme sa modliť – chvíľa ticha na osobné rozjímanie
Modlitba:
Pane, nie je v nás toľko viery v Teba, ani toľko lásky voči druhým, ako to bolo u efezských kresťanoch, ale napriek tomu, či práve preto, Ťa veľmi prosíme, daj nám Ducha múdrosti a zjavenia, aby sme Ťa poznávali aký si, osvieť naše oči, aby sme videli čo je to za nádej, do ktorej si nás povolal, čo je to za dedičstvo, ktoré si určil pre nás, kresťanov, aby sme videli Tvoju moc, ktorá pôsobí pri nás…
8.7.2007, 5. nedeľa po Sv. Trojici
„Požehnaný Boh a Otec Pána nášho Ježiša Krista, ktorý nás v nebeských veciach požehnal v Kristu Ježiši všetkým duchovným požehnaním“ Ef 1:3
Milí bratia a sestry v PJK!
Niekoľko historických faktov o liste ap. Pavla do Efezu:
- bol to „obežník“ pre viaceré zbory v Malej Ázii.
- Efez bolo 1 z 5 najväčších meist v Rímskej ríši, centrum ekonomické, náboženské, kultúrne, politické, obchodné…
- bol tam chrám Artemis – jeden zo 7 divov sveta
- Pavel tam založil zbor okolo r. 53 na spiatočnej ceste do Jeruzalema z 2. misijnej cesty.
- Počas 3. misijnej cesty sa tam zdržal 3 roky.
- Efez sa stal jedným z významných kresťanských centier
- list bol písaný z väzenia v Ríme asi okolo roku 60, teda cca 7 rokov od vzniku zboru. Bol to tiež mladý zbor vtedy ako aj my dnes.
Toľko historické fakty. My sme sem však dnes neprišli kvôli histórii, a právom sa pýtame: Čo to pre nás dnes znamená? Aký má význam zaoberať sa týmto starým listom? Tento list apoštola Pavla patrí medzi jeho najradostnejšie listy. Je tu málo kritiky a veľa povzbudenia. Čo je však významnejšie, jej to list o cirkvi pre cirkev.
Niekedy zabúdame, že sme nielen jednotlivými kresťanmi, ale aj „cirkevníkmi“ v zmysle členstva v cirkvi. Zvlášť v dnešnej dobe byť kresťanom pre mnohých neznamená byť aj naplno súčasťou cirkvi. Mnohí majú postoj: Boh áno, cirkev nie. Preto nám štúdium tohto listu môže pomôcť lepšie pochopiť kresťanskú vieru v súvislostiach celej cirkvi. Pre nás ako mladý stále sa formujúci zbor to bude zvlášť užitočné.
Týmto listom sa budeme zaoberať v nedeľu počas nasledujúcich 3 mesiacov, s výnimkou sviatkov alebo iných mimoriadnych príležitostí.
Očakávam, že sa do tohto procesu aktívne zapojíte tým, že si budete nosiť so sebou Bibliu, aspoň NZ, že budete nad textom rozmýšľať a aplikovať ho do každodenného života. V tom je zmysel počúvania kázní.
Ak tak budete konať, prinesie vám to rast v osobnom vzťahu k Pánu Bohu, lepšie pochopíte svoje miesto v cirkvi, porastiete v službe Pánu Bohu, ozdravia a zlepšia sa vaše vzťahy v rodine, v práci, v cirkvi. Jednoducho budete žiť lepší kresťanský život, budete sa vedieť lepšie modliť za druhých ľudí a zapojíte sa do duchovného boja.
Tá dnešná téma je: Čo mám v Kristovi? Pavel začal svoj list nie napomínaním, nie požiadavkami, ale pripomenutím toho, čo ako kresťania máme v Pánovi Ježišovi Kristovi.
Bežná predstava o kresťanskej viere je, že obmedzuje človeka. Veriaci človek na seba uviaže veľké bremeno zákazov a príkazov, ktoré aj tak nevie splniť a celý život sa tým trápi, sužuje sa a ochudobňuje sa o radosti života. Je toto pravda?
Pravdou je, že často sa my kresťania akoby nevieme radovať zo života, ktorý nám Pán Boh dáva. Preto je namieste si pripomenúť slovami apoštola Pavla to, čo nám Pán Boh dáva. Boh totiž nielen požaduje, ale aj dáva.
Požehnaný Boh a Otec Pána nášho Ježiša Krista, ktorý nás v nebeských veciach požehnal v Kristu Ježiši všetkým duchovným požehnaním.
Pavel hovorí o požehnaní, o tom ako sme v PJK požehnaní. Vnímate sami seba ako požehnaného človeka? V Ježišovi Kristovi sme požehnaní!
Požehnaní? Ako požehnaní? Pavel hovorí o duchovnom požehnaní. Niekto si možno povie: To je síce pekné, ale z duchovného požehnania sa nenajem. To sú také vzdušné zámky a nebeské vidiny. Ja chcem niečo tu a teraz!
To, či človek vidí sám seba ako Bohom požehnaného ani tak nie je v tom, aká je výška jeho konta, nakoľko mu slúži zdravie a pod, ale ako si postaví latku svojich požiadaviek.
Ak by bohatstvo či zdravie, úspech a vzdelanie boli zárukou šťastia, tak by na svete bolo oveľa viac šťastných ľudí. A vieme, že sú kresťania, ktorí aj dnes zomierajú od hladu, od prenasledovania a iných trápení, a predsa sú šťastnejší ako mnohí Európania.
Keď som sa včera vracal zo SLB v FNsP, tak som si položil otázku: Čo budem večerať? Už mi trochu skrúcalo žalúdok od hladu. A vtedy som si uvedomil, že takúto otázku si možno v tej chvíli kladie mnoho ľudí v Etiópii, Sudáne či Malawi. Ale pre nich tá otázka stojí inak, hoci znie rovnako. Pre tá otázka znamená, čo si vyberiem zo všetkých vecí čo doma v chladničke máme na večeru? Pre nich tá otázka znamená, budem mať vôbec niečo dnes na večeru?
Ako môžem povedať, že nie som požehnaný? Ak si postavíš latku životného štandardu podľa bulvárneho časopisu, tak môžeš celý život prežiť ako chudák, lebo nikdy nebudeš mať pocit, že si dosť bohatý. Ak si však postavíš latku podľa skutočných potrieb, zistíš, že v mnohom máš aj sám nadbytok a máš z čoho udeľovať tým, ktorí majú menej ako ty. Môžeš povedať, že nie si požehnaný?
Ale Pavel nehovorí o požehnaní pozemskom, ale nebeskom. Hovorí o duchovnom požehnaní, lebo to je viac ako to pozemské. Viete, v tých pozemských požehnaniach je požehnaný v nejakej meire každý človek, aj neveriaci: niekto má viac peňazí, niekto viac zdravia, niekto viac vzdelania, iní viac priateľov, ďalší lepšiu prácu a pod. Ale to duchovné požehnanie, to sa týka len kresťanov.
Preto ak nie si kresťan, tak sa ťa netýka. Ak si kresťanom, tak sa ťa týka na každý pád bez ohľadu na to, nakoľko si požehnaný v tom pozemskom.
Pavel hovorí – a teraz idem k veršu 12-14., kde sa píše: …my, čo sme už predtým skladali nádej v Kristu, V Ňom aj vy, keď ste počuli slovo pravdy, evanjelium o svojej spáse a uverili ste v Neho, boli ste spečatení zasľúbeným Duchom Svätým, ktorý je závdavkom nášho dedičstva, aby sme ako Jeho vlastní boli vykúpení na chválu Jeho slávy.
Teda sa to týka tých, čo počuli evanjelium a uverili v Ježiša Krista. Týmto, a nikomu inému bol daný Duch Svätý ako pečať, záruka nášho budúceho dedičstva v nebi.
A tak si polož otázku: Počul si slovo pravdy, evanjelium o spasení? A ak áno, uveril si tomuto slovu o Pánovi Ježišovi? Ak nie, tak sa ťa to nebeské požehnanie ešte netýka. Nie si dedičom Božieho kráľovstva a Jeho požehnania. Ak si však 1. počul a 2. uveril, tak si Boží dedič. Boh ťa urobil svojim dieťaťom, aby si žil – ako hovorí Pavel – „na chválu Jeho slávy“.
Ak si počul, ale neuveril, tak môžeš na to nebeské požehnanie pozerať ako chudák pred výkladom s prázdnymi vreckami, bez šance na to, aby si si to kúpil. Ak však uveríš v Ježiša Krista, tak sa stane zázrak – je to ako keby majiteľ obchodu vyšiel von za tebou na chodník a urobil ťa spoluvlastníkom, ba viac – adoptoval ťa a urobil ťa dedičom celého svojho imania. Niečo takéto robí Boh.
Nehovorím: Uver v Ježiša a budeš požehnaný. Hovorím len: uver v Ježiša. Ak ti však chýba viera, chýba ti aj mnohé duchovné požehnanie, pretože nie si ešte dedičom Božieho kráľovstva.
Pozrime sa však teraz na to, čo nám ako dedičom Božím náš nebeský Otec dáva – skrze Pána Ježiša Krista.
Nemáme tu dnes priestor, aby som všetko dopodrobna rozoberal, ale aspoň sa na to pozrime. Pavel vo verši 4. píše, že Boh si nás vyvolil ešte pred stvorením sveta, aby sme boli svätí, že nás predurčil k tomu, aby sme Mu boli synmi (a dcérami) skrze PJK.
Vieš si to predstaviť, že ešte pred stvorením sveta, pred stvorením prvého atómu, prvej molekuly, prvej bunky, Boh už mal plán a predstavu o Tebe, ako budeš Jeho dieťaťom a dedičom Jeho kráľovstva?
Neviem, či o tebe snívali tvoji rodičia, a ako dlho, ale Boh o tebe sníval dávno predtým, ako po tejto zemi chodil prvý človek! Nie si tu náhodou, si súčasťou veľkolepého Božieho plánu.
Pravdou však je, že kvôli hriechu sme tento Boží plán narušili, vylúčili sme sa z neho svojou vlastnou neposlušnosťou voči Bohu. Preto to, čo Pavel píše ďalej pre nás tak veľa znamená.
Pavel píše, že Boh nás omilostil vo svojom milovanom Synovi Ježišovi, v ktorom máme vykúpenie skrze Jeho krv, odpustenie hriechov podľa bohatstva Jeho milosti. Vnímate to, ako sa Pavel až rozplýva nadšením, keď píše tieto slová?
To je to veľkolepé evanjelium o našej spáse: Skrze obe Pána Ježiša na kríži sme dostali milosť, nie sme trestaní za svoj hriech. Áno, Ježiša to veľmi bolelo, tiekla Jeho krv – kvôli mojím, kvôli tvojim hriechom. Ale tak ako to nebolo len pár kvapiek Jeho krvi, ale mnoho Jeho krvi tieklo, tak aj bohatá je Jeho milosť, ktorú nám dáva. Nie len nejaké odrobinky milosti, aby sme dáko prežili, ale mnoho milosti, aby sme mali večný život!
Pavel ďalej píše, že v tejto milosti nás Boh zahrnul všetkou múdrosťou a rozumnosťou, zjavil nám tajomstvo svojej vôle. Tou Božou vôľou je v Ježišovi Kristovi zjednotiť všetko stvorenie.
To je úžasný Boží plán, o ktorom už dnes ani nemáme čas hovoriť. Ale poviem aspoň to – ľudská nádej je, že OSN, alebo EU alebo niečo podobné nastolí mier, prosperitu a pokoj na zemi. Ale to sú ľudské plány, ktoré nefungujú v praxi tak ako pekne znejú teoreticky.
Boží plán je pod Ježišom Kristom zjednotiť všetko. samozrejme, tí, ktorí odmietajú Krista, sú vylúčení z tejto jednoty. Ale tí, ktorí sú Kristovi smerujú k naplneniu Božieho plánu s týmto svetom. Všetka tá roztrieštenosť, ktorá je v našom vnútri i tá, ktorá je okolo nás, to všetko bude raz skrze PJK uzdravené, opravené, zahojené, zjednotené v jednej úžasnej harmónii.
Hudba tohto sveta je len ako nepodarené pokusy amatéra, pričom naplnenie Božieho plánu je ako úžasná symfónia zahraná virtuózom.
Milí bratia a sestry, čo s tým všetkým dnes? Sme požehnaní dnes a ešte budeme, keď príde Božie kráľovstvo naplno. Ďakujme za toto Božie požehnanie. Žime ako požehnaní, nie ako vydedenci, ale ako dediči Božieho kráľovstva. Boh nám dáva svoju milosť, odpustenie, múdrosť pre život.
A ak sa cítiš nejako mimo tohto všetkého, snáď dnes si počul o tom evanjeliu Ježiša Krista. Nezostaň len pri počutí, ale urob krok viery a prijmi toto evanjelium Ježiša Krista za svoje.
24.6.2007, 3. nedeľa po Sv. Trojici
Malachiáš 3:6-12
Milí bratia a sestry v PJK!
Hovoriť o peniazoch je vždy háklivá vec. Asi aj preto som sa tomu vyhýbal, pokiaľ to len trochu bolo možné. Ale možno to nebolo celkom správne. Dnes teda idem znovu hovoriť o financiách a som si vedomý toho, že nie každému sa to bude páčiť. Skôr znesieme výzvu k pokániu a k viere, k dobrým skutkom či zlepšeniu morálky. Ale hovoriť o peniazoch a ich dávaní – to je citlivá záležitosť.
Preto chcem keď na úvod povedať niekoľko poznámok, aby bolo jasné, kam mierim a čo zase na mysli vôbec nemám pri tejto dnešnej téme.
Tak po prvé, som si vedomý toho, že tu dnes ako obvykle sedia jednak členovia nášho cirkevného zboru ale i nečlenovia – hostia a návštevníci. Každej tejto skupiny sa dnešná kázeň týka trochu inak. Budem hovoriť o dávaní, o desiatkoch, budem sa snažil zdôrazniť isté biblické a evanjelicko – kresťanské princípy, ktorými by sme sa mali v živote riadiť. Tieto princípy sú všeobecne platné pre každého kresťana. Ak tu niekto náhodou kresťanom nie je, aspoň sa poučí, a keď sa raz rozhodne kresťanom stať, aspoň bude jasnejšie vedieť, čo to byť kresťanom znamená.
Čo sa týka samotnej aplikácie dnešnej kázne, tak tá sa bude inak týkať členov zboru a inak nečlenov. Princípy pre kresťana sú tie isté, ale ak nie ste členmi nášho zboru, aplikujte tieto biblické princípy slobodne tam, kam patríte. Pre členov zboru, samozrejme, aplikácia bude mať aj rozmer nášho cirkevného zboru.
Aby som to povedal ešte raz a celkom jasne: keď tu zaznie nejaká výzva k dávaniu, tak ak nie ste členmi nášho zboru, vôbec sa ňou necíťte viazaní. Nechceme vaše peniaze. Vy ste naši hostia a sme radi, že tu ste. Od vás nečakáme, že budete podporovať náš zbor. A ak nie ste kresťanmi, tak už vôbec – bolo by to zvláštne, ak by nekresťania mali dávať na cirkev. Finančné zabezpečenie cirkevného zboru je vecou jeho členov.
Po ďalšie, dnes budem hovoriť viac o desiatkoch. Desiatok jednoducho znamená 10% z príjmu. Teda dávanie desiatkov znamená dávať 10% z príjmu. Nič viac a nič menej. Ešte to neskôr vysvetlím. Teraz chcem povedať veľmi jasne a zrozumiteľne, že keď hovoríme o dávaní desiatkov, tak desiatok nedávame farárovi. Farárovi desiatok nepatrí. Kto je farár, aby bral od ľudí desiatok? Je jeden z nich. A tak hoci príjem farára tvorí značnú časť rozpočtu cirkevného zboru, desiatok nedávame farárovi.
Desiatok nedávame ani cirkvi. Cirkev má iné poslanie ako zhromažďovať peniaze. Veľa zla sa napáchalo v dejinách, keď sa cirkev a jej predstavitelia zameriavali viac na hospodárske záležitosti ako na duchovné, na zhromažďovanie majetku a nie na šírenie evanjelia.
Komu teda patrí desiatok? Desiatok patrí Bohu! Ak dávame desiatok, dávame ho Bohu a ak ho nedávame, opäť ho nedávame Bohu. V tomto duchu hovorí aj náš dnešný text. Ono je to dosť zvláštne, lebo v praxi sa zdá, že peniaze viac potrebuje farár či cirkev ako Boh. Treba si však uvedomiť, že Biblia chápe dávanie nie ako ekonomickú záležitosť ale ako vec hlboko duchovnú. Dávanie je niečo, čo veľmi súvisí s našou vierou. A poviem to rovno – bez viery, skutočnej kresťanskej viery nemá ani zmysel hovoriť o kresťanskom dávaní.
A tak niekto môže dať 1000,- z donútenia, či formálne či neochotne a iný tak môže urobiť s radosťou, s vďačnosťou a s dôverou voči Bohu. Rozdiel však nie je uvedený na pokladničnom bločku. Ten rozdiel je v srdci a do toho druhý človek nevidí, ale Boh áno. Preto by sme si mali dať pozor na posudzovanie dávania toho druhého, ale každý by sme mali v plnej zodpovednosti pred Bohom posudzovať svoj vlastný život.
Tiež chcem ešte teraz povedať, že nekážem niečo, čo by som sám nerobil! Pri tejto téme je to možno dôležitejšie povedať, ako pri ktorejkoľvek inej. Pretože mnoho zla sa narobilo, keď farári druhých vyzývajú k dávaniu a sami sú lakomí, zakladajú si na majetku, prepychu a podobne. Teda, tak ako aj pri iných témach, aj pri tejto platí, že „nekážem vodu a nepijem víno“. Princípy, o ktorých hovorím, sa snažím riadiť svoj vlastný život i život celej našej rodiny. Nehovorím, že som dokonalý, od toho mám ďaleko, ale aj túto dnešnú kázeň kážem v prvom rade sebe a až potom vám ostatným.
V tom ďalšom by som chcel aspoň naznačiť biblické chápanie desiatku, potom ako to bolo v priebehu dejín a zakončiť aplikáciou pre nás dnes.
O desiatku v Biblii sa hovorí predovšetkým v Starej Zmluve. Bolo to 10 % z príjmu, ktoré židia odvádzali na chrám. Z toho bolo zabezpečené fungovanie chrámu a bohoslužby v ňom, taktiež živobytie kňazov a levítov. Kňazi nemali podiel na pôde v Izraeli, ale keď bolo rozdelené územie Kanaánu medzi kmene Izraela, Lévi nedostal podiel na majetku, pôde, pretože jeho podielom mal byť Hospodin. Preto bolo nevyhnutné, aby dostávali tento kmeň financie od ostatných, keďže sami nemali zdroj obživy. Ale aj pre nich platila povinnosť odvádzať desiatok z desiatku, ktorý prijali.
Okrem toho boli desiatky aj určené pre podporu chudobných, dnes by sme povedali sociálne odkázaných. A tak desiatok bol nielen istou formou cirkevnej dane aj formou zabezpečenia diakonie či charity.
Desiatok jestvoval už pred Mojžišovým zákonom. Čítame, že Abrahám dal desiatok Melchisedekovi, kráľovi Sálemu, ktorý je predobrazom Krista. Mojžišov zákon však dávanie desiatkov potvrdil a upresnil.
V dobe, keď žil Pán Ježiš, tak bolo dávanie desiatkov všeobecne zaužívané a akceptované. Pán Ježiš túto prax nezrušil. Ale kritizoval formalizmus a zákonníctvo s tým spojené. Kritizoval, že farizeji dávali desiatky aj z toho, čo nebolo Bohom predpísané a požadované, ale pritom porušovali iné prikázania, dôležitejšie ako napr. láska k blížnym. Lepším kresťanom teda nie je ten, kto dáva viac, ale kto viac miluje.
V praxi prvej cirkvi mnoho o desiatkoch nečítame. Kresťania boli oslobodení od Mojžišovho zákona a preto dávanie desiatku nebolo vyžadované tak ako v starej zmluve. Kresťania dávali dobrovoľne podľa toho, koľko kto mohol a mal. Toto je aj naše dnešné chápanie dávania.
Je tu však rozdiel. Kým pre nás dobrovoľnosť znamená: fajn, nemusím dať 10%, môžem dať aj menej;, pre prvých kresťanov dobrovoľnosť znamenala, že dávali viac ako 10%. Čítame, že mnohí dávali apoštolom k nohám celý svoj majetok, pričom to nebolo apoštolmi vyžadované.
A tak, keď my dnes argumentujeme dobrovoľnosťou, nech nám to nie je zámienkou pre zľahčovanie si kresťanského života. Lebo my ani do kostola nemusíme chodiť, ani sa modliť ani Bibliu čítať. To všetko je dobrovoľné. Ale ak to všetko chýba v našom živote, môžeme ešte hovoriť o kresťanskom živote?
Čo sa týka reformácie a Luthera samotného, tak v tej dobe jestvovala prax desiatkov. Neviem historicky, či to ozaj bolo 10% z príjmu, alebo nie, ale je pravda, že desiatky sa odvádzali cirkevnej i svetskej vrchnosti.
Počas sedliackych povstaní niektoré skupiny povstalcov zrušili dávanie desiatkov a považovali to za niečo zlé a dokonca diabolské. Luther proti takýmto názorom ostro vystúpil. Nakoniec on ani neschvaľoval tieto nepokoje. Vtedy Luther obhajoval desiatky ako formu dane na podporu vrchnosti, ktorá zase má pod patronátom cirkev. Historicky to totiž boli feudálni panovníci, ktorí sa postavili na obranu reformácie a vďaka ich odvahe a odhodlaniu nebola reformácia potlačená.
Samozrejme, stúpenci reformácie zrušili dávanie desiatkov katolíckej vrchnosti, ale používali ich na podporu svojich vlastných farárov a zborov. Neskôr sa vlastne z tzv. desiatkov vyvinul aj súčasný daňový systém.
V súčasnosti však nemožno štát v žiadnom ohľade považovať za kresťanský, a preto je aj otázne, do akej miery a v akej forme má štát zabezpečovať chod cirkvi. To by malo byť v prvom rade vecou samotných veriacich. Vo svete jestvuje mnoho rôznych modelov. Od úplnej finančnej odluky cirkvi od štátu až po napr. model v Nemecku, kde členovia cirkvi povinne dávajú 1% zo základu dane na cirkev, okrem ďalších dobrovoľných príspevkov.
V dnešnej cirkvi sa na dávanie desiatkov pozerá rôzne. Sú tu ich vášniví obhajcovia, ktorí však neraz upadajú do starozmluvného zákonníctva až po ich vášnivých odporcov, ktorí argumentujú kresťanskou slobodou a dobrovoľnosťou.
Je skutočne pravda, že desiatky patria do praxe starej zmluvy, ale sú užitočným zvykom, ktorý nás niečomu učí. A tým prichádzame k aplikácii. Novozmluvné dávanie nie je zákonnícka povinnosť ale slobodná možnosť Božích detí. Kresťanské dávanie nie je odvádzanie dane feudálnemu panovníkovi, ale je to skôr dávanie dieťaťa svojmu rodičovi. Boh nepotrebuje náš majetok, naše peniaze, veď všetko je Jeho. Čo môžeme my dať Bohu by to On nemal, aby nám to On prv nedal?
Ale práve na toto nás naše dávanie Bohu upomína. Keď dávam Bohu, pripomínam si, za čo všetko Mu vďačím. Tiež si tým uvedomujem, že bez Boha nemám nič. A tiež, že to najvzácnejšie, čo mi Boh dáva, sa aj tak nikdy nedá vyjadriť peniazmi.
Dávanie ma tiež učí závislosti na Bohu a dôvere voči Nemu. Viete, ak dávame len z toho, čo mám navyše, čo aj tak nepotrebuje, bez čoho sa aj tak zaobídem, tak si naďalej udržujeme svoju nezávislosť na Bohu. Ale ak dávame tak, že nás to aj trochu bolí, že nás to zneisťuje, tak vtedy je skúšaná naša dôvera v Boha. Vtedy prichádzajú otázky: Naozaj sa Boh postará o mňa, o moju rodinu?
Preto hovorí náš text: Vyskúšajte ma! hovorí Hospodin. A naozaj, pravidelné dávanie aspoň desiatku je skúškou našej viery a Božej vernosti.
Ak by si niekto dnes tu povedal: No dobre, tak keď hovoríte, budem dávať viac – nerobte to! Toto vaše rozhodnutie musí byť krokom vašej viery, musíte ho urobiť pred Bohom, nie pred ľuďmi.
Poviem na záver naše vlastné svedectvo. Sú tu v zbore aj iní, ktorí dávajú viac ako ja, ktorí sú v tomto aj pre mňa príkladom, ale nemôžem ja hovoriť o iných, môžem hovoriť sám za seba. Moju manželku aj mňa rodičia viedli k pravidelnému dávaniu na Božie dielo. Ešte ako slobodní sme sa učili dávať desiatok zo svojho príjmu. Preto bolo pre nás prirodzené, že tento spôsob sme preniesli aj do nášho manželstva. Keď som učil na gymnáziu, veru, prišlo obdobie, že nám to finančne nevychádzalo, a postupne sme upúšťali od pravidelného a poctivého dávania desiatku. Situácia sa však nezlepšovala, naopak, zhoršovala. A keď sme sa už dlhodobo pohybovali v červených číslach, tak sme si raz povedali – opustili sme vernosť voči Bohu v dávaní, vráťme sa späť k tomu dobrému zvyku. Boh si zaslúži viac. A tak – hoci nám to nevychádzalo, začali sme poctivejšie dávať 10% na Božie veci: niečo priamo do cirkvi, iné na diakoniu, podporu misionárov, práce s mládežou a pod. A postupne sa začala naša situácia zlepšovať. Dnes môžem povedať úprimne, že nemáme zďaleka všetko, čo by sme chceli. Ale iste máme po hmotnej stránke všetko, čo nevyhnutne potrebujeme, ba aj viac.
Ďalšia skúsenosť, z tohto roka je nasledovná. Už dlhšie obdobie som zvažoval to, že prestanem učiť na gymnáziu. Viete, učil som tam naplno 7 rokov, je to kus môjho života. Veľa zo seba som tam nechal. A tiež, opätovne ma tam prehovárali, aby som zostal. Akosi som však vnímal, že potrebujem viac času venovať nášmu cirkevnému zboru, a že ten čas, ktorý venujem gymnáziu, mi chýba v rodine i v zbore. Ale tiež som vedel, že za vyučovanie na gymnáziu mám istý príjem. Neveľký, ale pre našu rodinu on tvorí rozdiel medzi tým, že nám to vychádza a tým, že by sme sa ocitli opäť v červených číslach. A tak som sa modlil: Bože, som v rozpakoch. Viem, že by som asi mal odísť z tej práce, ale zároveň viem, že tie peniaze nám budú ako rodine chýbať. Musíš sa Ty o to postarať. A dnes môžem povedať, že Pán Boh sa postaral. Odchádzam z gymnázia, ale Pán Boh sa postaral. Viete, je tu pokušenie: Ty hlupák, však keby si zostal, mohol si mať to i ono, ale to nie je správne uvažovanie. Učíme sa žiť v dôvere voči Bohu. A tak – nemá istotu ohľadom budúcnosti, ale to ma učí spoliehať sa na to, že jedinou mojou istotou má byť Boh sám.
Milí bratia a sestry, chcem vás dnes vyzvať ani tak nie k hojnejšiemu dávaniu, ale k hojnejšej viere v Boha. Sme ochotní pustiť Boha do mnohých oblastí života, ale nie do našich peňaženiek. Ale poviem vám, že keď tak spravíte, toto môže byť jedna zo silných skúsenosti vašej viery v Boha.
Nerobme obchody s Bohom. Nečakajme, že ak budeme dávať viac Bohu, On nám zvýši plat. Božie požehnanie môže mať rôznu podobu. Pán Boh málokedy koná podľa našich predstáv, ale nikdy nekoná zle. Amen.
17.6.2007, 2. nedeľa po Sv. Trojici, Deň otcov
„Ajhľa, posielam vám proroka Eliáša prv ako príde deň Hospodinov, veľký a hrozný. On obráti srdce otcov k synom a srdce synov k otcom, aby som neprišiel a neuvalil na zem kliatbu.“ Mal 3:23-24
Milí bratia a sestry v PJK!
Dnešná nedeľa je dňom otcov. V evanjeliu nám bolo pripomenuté, že Boh je naším Otcom. Toto nie je samozrejmosť, hoci v cirkvi, v našej kultúre sme zvyknutí nazývať Boha ako Otec.
Aký je súčasný stav v našej kultúre? Myslím, že nepreženiem, keď poviem, že dnešná doba v našej kultúre zaznamenáva krízu muža a otca. Staré, tradičné modely mužnosti a otcovstva sú prekonávané, neuspokojili moderného človeka, ale to nové neprinieslo očakávaný efekt. Výsledkom je chaos a neporiadok na strane detí, neistota a zmätok na strane rodičov, otcov.
Náš dnešný text je starý viac ako 2.000 rokov. Je asi namieste otázka, či takéto staré slová majú čo povedať do dnešnej doby? Som hlboko presvedčený, že áno. Prorok Malachiáš ohlasoval príchod doby Mesiáša, ku ktorému sa upierali nádeje Izraela. Ešte pred Mesiášom mal prísť tzv. Eliáš, ktorý mal pripraviť pôdu pre samotného Mesiáša. Dnes, pri spätom pohľade do minulosti, vieme, že toto proroctvo sa naplnilo. Tým pripravovateľom cesty pre Mesiáša bol Ján Krstiteľ. Tým Mesiášom je Pán Ježiš Kristus. Toto sú historické fakty. Nám však nejde teraz o históriu, ale sa pýtame, aký vzťah majú tieto dávne slová proroka k nášmu dnešnému životu?
A keďže dnes je Deň otcov, zvlášť sa pozrieme na otázku otcovstva. Prorok Malachiáš predpovedal „Deň Hospodinov“, t.j. súdny deň, kedy sa každý človek bude zodpovedať za svoj život pred Bohom. Ale tomuto dňu má predchádzať doba Mesiáša, doba milosti, nie súdu. Tá doba prišla s Ježišom. Teraz žijeme v tej dobe milosti. Táto doba je charakteristická – podľa slov nášho textu – tým, že srdcia otcov a synov budú k sebe navzájom priaznivo obrátené.
Je to však pravda? Keď sa poobzeráme okolo seba, možno aj pozrieme do vlastných rodín, keď otvoríme noviny či zapneme TV, tak všade je plno správ o rozvrátených rodinách, o zlých otcoch, o neposlušných synoch a nešťastných dcérach… vieme o opustených či týraných deťoch, mnohých nezodpovedných rodičoch, najmä, žiaľ otcov.
Skôr sa nám môže zdať, že dnešná doba je charakterizovaná určitou kliatbou, ako o tom hovorí náš text. Až pričasto akoby boli srdcia otcov a synov od seba vzdialené. Deti sa cítia svojimi otcami nepochopené a bez vedenia. Chýba im otcovský záujem a láska. A otcovia sa cítia pričasto ako otcovia neschopní dať deťom potrebné vedenie, nemajú čas – ako hovoria – sú pod neustálym tlakom a kým sa spamätajú, akoby im deti unikli pomedzi prsty a cítia sa vzájomne odcudzení. Ako to teda je?
Keď sa Pána Ježiša spýtali, kedy príde Božie kráľovstvo?, On odpovedal, že Božie kráľovstvo už prišlo, že sa nachádza medzi nimi.
Táto odpoveď sa nám na prvé počutie môže zdať záhadnou a nezrozumiteľnou, ale len dovtedy, kým si neuvedomíme, čo ľudia očakávali a o čom Ježiš hovoril.
Ľudia očakávali, že Mesiáš nastolí nový spoločenský, politický systém, ktorý bude dokonalý. Aj dnes ľudia vkladajú veľké nádeje do systému v štáte. Preto sa udiali pred takmer 20 rokmi aj u nás spoločenské zmeny. Preto sa u nás menia vlády a od každej ľudia očakávajú riešenie problémov.
Pravdou však je, že hoci niekedy to ide k lepšiemu, a inokedy k horšiemu, žiadna vláda, žiaden spoločenský systém nevyrieši naše každodenné problémy, nedá nám návod na lepší život v rodine a v našich vzťahoch.
Keď Pán Ježiš hovoril o prítomnosti Božieho kráľovstva medzi nami, mal na mysli duchovnú rovinu života. Bez ohľadu na spoločenský systém, na ekonomickú situáciu či vládnucu ideológiu, môžeme vo svojom živote prežívať prítomnosť Božieho kráľovstva.
Žijeme v dobe, kedy vedľa seba jestvujú ešte dve kráľovstvá. V životoch a vzťahoch Božích detí je prítomné to Božie kráľovstvo, sú tu nové vzťahy, nové hodnoty, nový život. Ale vo svete je ešte prítomná aj vláda Božieho nepriateľa, a teda aj vzťahy poznačené hriechom.
To posolstvo dnešnej nedele je povzbudivé v tom, že naše vzťahy v rodinách aj napriek prítomnosti hriechu v našom živote, môžu byť pod milosťou Pána Ježiša Krista. Hoci aj sme Božími deťmi, ten starý život bezbožnosti sa v nás ozýva a chce získať späť priestor, ktorý stratil, keď sme prijali do svojho života Pána Ježiša ako svojho Spasiteľa.
A kde sa ten zápas s hriechom prejavuje najviac? No určite v našich rodinách. Tam sa najmenej ovládame, tam sa najmenej pretvarujeme, tam najskôr dávame voľný priechod tomu, čo je v nás. Tam nie sme vždy pekne oblečení a umytí, tam sa nesústredíme na to, že pozor: teraz by som sa mal správať ako kresťan, alebo aspoň ako slušný človek.
A tak v rodine, v tých najintímnejších vzťahoch s rodičmi, s manželkou, s deťmi sme najčastejšie zlyhávajúci.
Dnes by som však chcel na základe Božieho slova povzbudiť vás všetkých, ale dnes najmä otcov, že z Božej milosti môžeme byť dobrými otcami. Dôraz kladiem na slová „z Božej milosti“.
Viete, som ešte stále mladý otec. Ešte nemám mnoho čo bilancovať, ešte môžem mnohé i zakryť. Ale môžem priznať, že som už mal mnoho dobrých predsavzatí ako budem lepším manželom pre svoju manželku i otcom pre svoje deti.
Ale čeliac každodennému náporu povinností a požiadaviek zo všetkých strán sa aj tie najlepšie úmysly rozplynú ako ranná hmla.
Veľa sa hovorí o tom, aké je ťažké pre dnešnú ženu zvládať všetky rôznorodé povinnosti – ako ženy fakticky pracujú na dve smeny. A je to pravda. Ale málo sa hovorí o tom, akému náporu čelia muži, ktorí naviac strácajú pod nohami pevnú pôdu vlastnej identity.
Muž, hoci o tom hovorí menej, tiež hľadá rovnováhu medzi požiadavkami práce a rodiny. A keďže si často nevie poradiť, snaží sa obhájiť svoje postavenie cez agresivitu, alebo uniká prečo z rodiny, stáva sa pasívnym, či dokonca utieka sa k alkoholu.
Nechcem dnes však zahrnúť ani mužov ani ženy výčitkami. Len hľadanie pomyslených vinníkov nám nepomôže. Jestvujú mnohé analýzy, ktoré našu situáciu pomerne prsne vystihujú a popisujú. To čo my potrebujeme, je predovšetkým smer, ktorým sa máme vydať.
Otázky dobre poznáme, veď ich sami máme, problémy poznáme, veď im čelíme, situáciu poznáme, veď v nej žijeme, ale aké sú riešenia?
Jedna kázeň nedáva dostatočný priestor k tomu, aby som podal vyčerpávajúcu odpoveď.
Tento svet nám dáva len dve polohy obrazu muža a otca. Jedna je ten odvážny superhrdina v štýle „Rambo“, ktorého extrémnou podobou je muž agresívny, až nebezpečný, ktorý sa stáva tyranom. Tým druhým je muž zmäkčilý, ktorého extrémnou podobou je muž pasívny, ktorý je prvý pohľad neškodný, avšak nedáva rodine ani žiaden smer a nie je pre manželku ani deti potrebnou oporou.
Toto však nie je biblický obraz muža. Sám Boh je nám vzorom otcovstva. Pod Jeho vedením sa aj my môžeme naučiť druhých viesť. V Jeho láske sa môžeme aj my naučiť prejavovať a rozdávať lásku.
Možno sa teraz pýtate: No dobre, ale aký mám urobiť praktický krok? Ten prvý krok by malo byť pokánie. Možno to znie veľmi cirkevne, ale je to tak. Treba si priznať pred sebou i pred Bohom svoje zlyhanie. Ženy, nepomôžete mužom, ak im budete ich zlyhania neustále pripomínať. Oni si ich sú vedomí. Toto je niečo, čo by mal urobiť muž sám zo svojho vnútra, nie pod nátlakom svojej manželky.
To ďalšie, čo je potrebné, aby muž urobil, je priznať svoje zlyhanie aj pred tými, ktorých sa to týka – svojou manželkou či deťmi. A povedzme si pravdu, poväčšine to je potrebné.
Len vzájomné odpustenie nám umožní vykročiť novým spôsobom. Mohol by som hovoriť aj o ďalších krokoch, ale tieto prvé dva sú také náročné, že sa pri nich ešte zastavím. Otázka je, odkiaľ vziať silu k týmto krokom?
Aj k priznaniu si viny aj k odpusteniu potrebujeme priam nadprirodzenú silu. Niekedy je to veľmi ťažké. Tú silu môžeme čerpať u Boha. Pripomeňme si, že ešte žijeme v dobe Ježišovej milosti a nie súdu. Preto u Boha môžeme nájsť silu k pokániu a odpusteniu. Nie sme v tom ako muži a otcovia sami. Boh je aj naším Otcom, a On je aj Otcom našich manželiek a našich detí. Toto je oslobodzujúce vedomie. Nie je to všetko len na nás. Je to na Bohu, len Mu dajme priestor vo svojom živote a v našej rodine.
Ak chceme všetko vyriešiť len sami – a často to ako muži chceme dokázať sami, lebo inak to považujeme za zlyhanie a svoju nedostatočnosť, tak nevyhnutne ideme v ústrety len ďalšiemu zlyhaniu.
A to je vlastne ten tretí krok, ku ktorému sa dostávam: a to je – dajte vo svojom živote priestor Bohu. Zoberte Boha vážne. Možno berte menej vážne seba a viac berte vážne Boha. Kto berie sám seba príliš vážne, zosmiešňuje sa pred druhými. Kto však berie vážne Boha, toho Boh povýši.
Dať Bohu priestor okrem iného znamená: na modlitbách pravidelne i neustále hovorte s Bohom o svojom živote i o živote tých, ktorí sú vám drahý, hovorte s Ním o svojej práci, o svojich nádejach i obavách. Taktiež, čerpajte z Biblie, z Božieho slova inšpiráciu a vedenie pre svoj vlastný život i pre život svojej rodiny. Hľadajte v nej odpovede na svoje otázky životné, pracovné i rodinné. A očakávajte na Boha. Očakávajte, že vás bude viesť, že vám dá smer.
Akákoľvek zmena vo vašom živote či v živote vašej rodiny, vo vzťahoch, ak je to trvalá zmena, je výsledkom Božej milosti.
A Boh vám ju chce dať. On nedal svojho drahého Syna Ježiša len tak, nadarmo. Nie. On HO dal, aby nás zachránil, vykúpil. Aby nám dal nový život. Boh vás chce požehnať a skrze vás aj ostatných. Amen.
13.5.2007, 5. nedeľa po Veľkej Noci
„…ste už okúsili, že Pán je dobrý. Pristupujte k Nemu, živému kameňu, ľuďmi zavrhnutému, ale Bohom vyvolenému a vzácnemu, a aj vy sami, ako živé kamene budujte sa na duchovný dom, sväté kňazstvo, aby ste prinášali duchovné obete, príjemné Bohu skrze Ježiša Krista.“. 1 Pt 2:3-5
Milí bratia a sestry v PJK!
Vieme, že dnes je Deň matiek. Osobne si tento deň vážim viac ako deň žien, pretože – prepáčte mi za to prirovnanie, ženou je rovnako ľahká žena ako i svätica, ale kto sa stane matkou, skutočnou matkou pre druhých, či už tou biologickou alebo i duchovnou, tak tie ženy si zaslúžia našu pozornosť a úctu. Ja však dnes nebudem hovoriť zvlášť k mamám. Túto úlohu vyjadrenia vďaky všetkým mamám dnes prenechám naplno našim deťom. Dnes sa budeme venovať téme duchovného domova. Je pravda, že sú to väčšinou naše mamy, ktoré vytvárajú to teplo domova, i ony sú tie, tkoré nás učia prvé modlitby a tak aj vovádzajú do toho duchovného domova. Ale dnes sa budeme nad touto témou zamýšľať z trochu iného pohľadu.
Jednu vec, ktorú ste viacerí vyjadrili v anketovom lístku bolo, že prichádzate sem na služby Božie, lebo hľadáte duchovný domov. Keď ho niekto hľadá, je to dobré, že hľadá, ale tiež to znamená, že ho ešte celkom nenašiel. Keď som o tomto rozmýšľal, uvedomil som si, že duchovný domov nachádzame a prežívame v dvoch rovinách. Jedna rovina je vo vzťahu k Bohu, druhá rovina je vo vzťahu k ľuďom. O tomto chcem dnes hovoriť a slová apoštola Petra nás budú touto cestou výborne sprevádzať.
Peter píše kresťanom. Pripomína im, že už okúsili, že „Pán je dobrý“. A hoci odvolávanie sa na nejaké náboženské skúsenosti a zážitky môže byť zavádzajúce, predsa tu Peter nehovorí o tom, že poznanie Boha je čisto len teoretické, rozumové, ale naráža na konkrétne situácie, v ktorých kresťania spoznali, zakúsili, presvedčili sa, že Pán je dobrý.
V podobnom duchu nájdeme výzvu už v Starej Zmluve, kde Dávid vyzýva: Okúste a viďte, že dobrý je Hospodin! (Ž 34:9) A teda ešte skôr, ako pôjdeme v našom rozmýšľaní ďalej, mali by sme si položiť otázku: Ako to je so mnou? Akú mám vieru? Mám vôbec nejakú vieru? Je pre mňa viera len čisto rozumové presvedčenie o biblických pravdách? Alebo je viera niečo prežívané? Môžem vo svojom živote pomenovať isté „skúsenosti viery“, kedy som okúsil, že Pán je dobrý?
Počul som mnohých ľudí vydávať takéto svedectvá, kedy v rôznych situáciách života zakúsili, že pán je dobrý. Niektorí to okúsili pri prijímaní Večere Pánovej, iní pri počúvaní kázne, ďalší pri modlitbe, iní pri čítaní Biblie alebo inej knihy, ďalší pri rozhovore s druhým kresťanom atď., atď.
Nikdy sa nemôžeš cítiť v cirkvi doma, ak si odcudzený Bohu. Jednoducho nemôže ti byť dosť dobre medzi tými, ktorí sa tešia z prítomnosti Niekoho, koho ty nepoznáš.
Iste poznáte ten pocit, keď sa v spoločnosti ľudia bavia napr. o nejakom filme, ktorý ste vy nevideli. Všetci sa zabávajú, len vy sa neviete zapojiť a cítite sa ako piate koleso na voze. Tak podobne sa cíti neobrátený človek medzi kresťanmi.
A tak to prvé a základné, čo každý z nás potrebuje, je prísť k Bohu a okúsiť, že Pán je dobrý. Poslúchnuť tú Dávidovu výzvu: Okúste a viďte, že dobrý je Hospodin! Proste Pána v modlitbe, aby sa vám dal poznať, aby vám vo vašej situácii ukázal svoju dobrotu a lásku. Ja k tomu poviem už len slovami apoštola Pavla: Ten, ktorý neušetril vlastného Syna, ale vydal Ho za nás všetkých, ako by nám s nedaroval s Ním všetko? (R 8:32)
Ale poďme ďalej, ak ste okúsili, že Pán je dobrý, Peter nás vyzýva, aby sme k Nemu pristupovali. Peter prirovnáva Pána Ježiša Krista ku živému kameňu, ktorý bol zavrhnutý ľuďmi, ale bohom bol vyvolený a vzácny. Poznáme veľkonočný príbeh, vieme, na čo Peter naráža.
Tým, že Pána Ježiša prirovnáva k živému kameňu, vyjadruje 2 veci. Že Pán Ježiš je pevný základ života – ako kameň, ale tiež, že nie je chladným, mŕtvym kameňom, ale živým. Teda môžeme mať a budovať, rozvíjať s Kristom živý vzťah. A k tomuto sme vyzvaný. Nielen prísť ku Kristovi, nielen okúsiť, že je dobrý, ale prichádzať k Nemu pravidelne, neustále a tešiť a čerpať z Jeho dobroty, lásky, milosti, požehnania…
Nestojme niekde v minulosti, nežime z toho, čo bolo, ale kráčajme v prítomnosti vpred do budúcnosti. Kristus nie je mŕtva história, ale živá prítomnosť a budúcnosť.
Keď hovorím, že máš prichádzať ku Kristovi, nemyslím tým, že máš hľadať duchovné zážitky. Hľadaj Krista v Jeho slove, v modlitbe, v spoločenstve, v druhom človeku. A keď k Nemu prídeš, tak potom príde aj to ďalšie.
Ale náš dnešný text tu nekončí. Hovorí, že aj my sami sa máme budovať ako živé kamene na duchovný dom. Peter prirovnáva aj nás, kresťanov k živým kameňom, z ktorých je budovaný duchovný dom. Čo to znamená? Ani my nie sme nejaké mŕtve balvany, ktoré ležia niekde na kope. Sme kameňmi, ktoré sú určené k stavbe. Nemáme ležať len tak pohodené niekde na zemi, nemáme byť len nesúvisiacou hromadou, ktorá nemá účel. Máme byť rastúcou stavbou. Stavba má účel, zmysel a tak aj my v cirkvi máme svoje miesto, a ako celok máme význam.
Žiaľ, pričasto zhromaždenie kresťanov viac pripomína len takú hromadu kamenia, mnohí kresťania sú dokonca takí roztratení, nevedia, kam patria, kde je v tej Božej stavbe, v tom Božom dome ich miesto.
Nemyslím teraz to miesto, na ktorom sedíte v nedeľu v kostole, ale na to poslanie, ktoré dal každému z nás Boh. Prečo to tak je? Pretože mnohí prichádzajú na bohoslužby len ako diváci, bez toho, aby sa zaujímali o toho druhého, ktorý sedí vedľa neho. Bez toho, aby sa pýtal, či Pán Boh nemá pre mňa niečo viac ako len prísť, posedieť a odísť. Málo sa zaujímame jeden o druhého, málo používame svoje dary pre druhých.
Tehly v múre sú nevedomé, nevedia nič o tom, aký majú význam v celej stavbe, je im ľahostajné, s akými tehlami a prečo sú navzájom spojené. Lenže my nie sme hlinené tehly, mŕtve kamene. My sme živé kamene, ktoré sa majú pýtať na účel stavby, ktoré majú vnímať, kto je v ich okolí, a rozvíjať vzťahy s tými, ktorých Pán Boh dáva do ich blízkosti.
A Peter hovorí niečo aj o tom účele, ktorý má tento duchovný dom. Hovorí, že sme svätým kňazstvom, aby sme prinášali duchovné obete, príjemné Bohu… Čo to znamená?
Kňaz je človek, ktorý sprostredkúva kontakt medzi človekom a Bohom. V katolíckej cirkvi kňaz a farár je to isté. Ale nie tak u nás protestantov, evanjelikov. M. Luther a reformácia vyniesla na svetlo tú zabudnutú pravdu o všeobecnom kňazstve všetkých veriacich.
Obeťou na kríži sa stal Pán Ježiš veľkňazom, ktorý otvoril priamu cestu k Bohu pre všetkých. To znamená, že Kristus je veľkňazom a my sme kňazi. Farár, kazateľ v evanjelických cirkvách nie je viac kňazom ako hocikto iný, je len pastorom – pastierom a kazateľom, zvestovateľom zboru. Bol zvolený zborom veriacich k tejto úlohe, ale nie je niečo viac ako ostatní veriaci.
A tak pravda o všeobecnom kňazstve všetkých veriacich je veľmi dôležitá. Čo to znamená, že aj ty si kňazom? Po prvé, že naozaj môžeš ta sám za seba prísť k Bohu, ale tiež to znamená, že ako kňaz môžeš predstupovať pred Boha v mene tých, ktorí k Nemu ešte sami prísť nemôžu alebo nevedia alebo nechcú.
Inými slovami, môžeš a ako kňaz máš aj tú povinnosť modliť sa za druhých ľudí a aj im vydávať svedectvo o Božej milosti slovami i životom.
Keď sa pozrieme, ako to vyzerá v praxi, tak žiaľ, musíme skonštatovať, že v mnohom akoby sme my evanjelici prevzali stredoveké katolícke chápanie kňazstva. Jednotliví veriaci neplnia úlohu kňazov vo svojich rodinách, svojich pracoviskách, v školách a pod. Mnohí nechávajú tieto kňazské povinnosti len na farárov a zabúdajú, že každý veriaci má prinášať Bohu duchovné obete, ako hovorí Peter.
Vieme, že Kristovou smrťou na kríži stratili význam obete zvierat prinášané v jeruzalemskom chráme. Tie boli len predobrazom Kristovej obete za hriechy. My nemáme prinášať Bohu obete za hriechy, pretože na to už nie je dôvod. Kristova obeť bola dostatočná.
Aké obete potom máme my prinášať? O tom by sa dalo veľa hovoriť, ale dnes len nakrátko pripomeniem slová apoštola Pavla z R 12:1, kde hovorí: „vydávajte svoje telá v živú, svätú, Bohu príjemnú obeť, vašu rozumnú to službu Bohu…“. To znamená, že máme dať Bohu ako obeť seba. Obeťou je to, keď sa dáme Bohu k dispozícii do služby. Každý z nás má nejaké obdarovanie, ktorým môže byť užitočným pre druhých.
Iste by sa nás dotklo, keby sme sa dozvedeli, že o nás hovorí niekto ako o neschopných. Keď sme teda schopní, prečo nedať svoje schopnosti do služby Bohu?
Nemáme dnes čas a priestor, aby sme rozoberali všetky tu načrtnuté témy do detailov, ale zvážte to. Už som hovoril, že práve zapojenie do nejakej menšej skupiny – dorastu, mládeže, rodinnej skupinky, biblickej hodiny a pod. vám pomôže duchovne rásť vo vzťahu k Bohu, objaviť jasnejšie svoje poslanie, rozvíjať vzťahy s druhými kresťanmi a používať svoje obdarovanie v službe.
Ak sa teda chcete zapojiť, príďte za mnou po službách Božích a rád sa o tom s vami porozprávam a poradím. to je moja úloha ako kazateľa a duchovného pastiera.
Len ak prídeš k Pánovi a okúsiš Jeho dobrotu, ak budeš s Ním rozvíjať každodenne vzťah skrze čítanie Písma a modlitbu, len ak nájdeš svoje miesto v stavbe Božieho domu – teda objavíš svoje poslanie, ak nájdeš svoje miesto vo vzťahoch a teda sa aktívne zapojíš do spoločenstva, ak nájdeš svoje miesto v daroch, ktoré máš a zapojíš sa do služby, potom tu budeš naplno doma. Amen
Literatúra:
Concordia Self-Study Bible
Biblia s aplikáciami pre život
29.4.2007, 2. nedeľa po Veľkej Noci
Priblížte sa Bohu, a priblíži sa vám. Jk 4:8
Milí bratia a sestry v PJK!
Za tému dnešnej zvesti Božieho slova som si zvolil tému, ktorá sa viackrát objavila na komunikačných lístkoch. Pochopil som to ako otázku i ako túžbu viacerých z vás … ako sa môžem priblížiť Kristovi? Je to veľmi praktická otázka. Kladú si ju tí, čo by chceli veriť, ale z nejakého dôvodu akoby nemohli prekročiť tú poslednú hranicu, ktorá ich od viery oddeľuje. Kladú si ju však rovnako aj veriaci, ktorí túžia prehĺbiť svoj vzťah s Bohom, ktorí pociťujú, že to čo žijú vo svojej viere nie je celkom „to pravé orechové“, ako sa vraví, alebo aj tí, ktorým sa zdá, akoby sa im Boh zdal vzdialený.
Nech je ako chce, ako kresťania sme povolaní nasledovať Pána Ježiša, a preto, ak zostaneme stáť, Ježiš sa nám vzdiali. Ježiš totiž nestojí na mieste – obrazne povedané, ale kráča v ústrety naplneniu Božieho plánu s týmto svetom.
V dnešnom evanjeliu sme čítali, ako nejakí Gréci, teda nežidia chceli vidieť Ježiša a porozprávať sa s Ním. Pán Ježiš pôsobil medzi židmi, a preto to nebolo bežné, aby sa stretával vo väčšej miere s nežidmi.
Na ich otázku však Pán Ježiš reaguje nepriamo. Predpovedá svoju smrť a vzkriesenie. Hovorí o tom, že po svojom vzkriesení pritiahne všetkých k sebe (v 32). A tak aj dnes je evanjelium zvestované vo všetkých národoch a všade sú tí, ktorých osoba Pána Ježiša priťahuje.
Pán Ježiš hovorí, že tí, ktorí Ho chcú nasledovať, musia odumrieť sebe, aby povstal v nich nový život. Je to princíp, ktorý vidíme v živej prírode, v rastlinách. Tam nová rastlina vyrastie zo semienka len vtedy, ak semienko samotné zanikne.
A Jakub nás vo svojom liste vyzýva, aby sme sa priblížili k Bohu, a On sa priblíži k nám. Jakub to písal kresťanom, ktorých život vyzeral skôr tak, že sa oni vnútorne vzdialili Bohu.
V týchto rôznych situáciách, ktoré som práve naznačil, môžeme aj my vidieť samých seba. Tá otázka však, tak ako som ju postavil: Ako sa môžem priblížiť Kristovi?, v sebe skrýva jedno nebezpečie nepochopenia. A síce, že môžem nájsť nejaký kľúč k tomu, aby som si zabezpečil Božiu prítomnosť natrvalo, alebo vždy vtedy, keď to potrebujem – niečo na spôsob Aladinovej zázračnej lampy, z ktorej na počkanie vyskočil džin, keď to bolo potrebné.
Toto by bolo hlboké nepochopenie viery. Viera v Boha nie je barlička – kúzelná palička, ktorá na počkanie rieši moje problémy a uľahčuje mi život.
Tu ide o vzťah k Bohu a s Bohom. Podobne ako priateľstvo hynie, ak jeden zistí, že ten druhý ho len využíva pre svoje vlastné záujmy, len vtedy, keď ho potrebuje. Tak nikto nemôže byť blízko Bohu, ak chce Boha používať len pre svoje vlastné záujmy a potreby. Viera je o vzťahu, je to síce iný vzťah ako tie naše medziľudské, pretože Boha priamo nevidíme, ani nepočujeme, ale predsa je im podobný, pretože tu ide predovšetkým o vzťah, nie o nejaké náboženské pózy, duchovné cvičenia či niečo podobné.
Treba tiež vážne povedať, že by nemalo zmysel snažiť sa priblížiť Bohu, ak by sa On nebol skôr rozhodol, že sa priblíži nám. Bez toho, aby sa Boh sklonil k nám, zostáva nedostupný, nedosiahnuteľný, nedostižný. Všetky možné náboženstvá sa síce pokúšajú nejakým spôsobom dosiahnuť Boha, ale je to snaha asi ako keď dieťa vyskakuje a pokúša sa chytiť slnko. Jednak naň nedosiahne, jednak – aj keby dosiahlo – by sa spálilo. A predsa slnečné lúče k nám prichádzajú a môžeme sa z nich tešiť, v ich svetle a teple.
A tak aj my nikdy plne nepochopíme a neobsiahneme Boha, ale môžeme sa radovať z Jeho prítomnosti, z Jeho svetla a tepla Jeho lásky. K tomu je však potrebné nezostávať v tme, ale vyjsť na svetlo. Nemožno ani len zostávať v tieni. Mnohí by chceli práve toto. Mať aj trochu svetla, ale môcť si ponechať aj trochu tmy.
Preto keď Biblia na rôznych miestach vyzýva, že sa máme priblížiť k Bohu, tak je tým myslené, aby sme opustili tmu, inými slovami – opustili hriech v jeho rôznych podobách. Hriech totiž vytvára bariéru medzi nami a Bohom. tak ako rôzne hriechy vytvárajú bariéry medzi ľuďmi, dokonca medzi národmi, tak každý hriech vytvára bariéru medzi nami a Bohom.
Preto v prvom rade potrebujeme rozpoznať hriech vo svojom živote. Nie len tak všeobecne – áno som hriešny, však nikto nie je dokonalý, ale konkrétne – áno, toto a toto je hriech v mojom živote. Inými slovami, bez pokánia nie je možné priblížiť sa Bohu. Inými slovami, pokánie je tým odumretím sebe, ako to semienko, ak má z neho vyrásť nová rastlina. Každý by mal skúmať sám seba predovšetkým v tomto bode – či bariéru medzi ním a Bohom nevytvára práve hriech.
Možno je však tvoja situácia trochu iná. Nie si vedomý žiadneho hriechu, činíš pokánie, kajáš sa zo všetkých známych a neznámych hriechov, a predsa nič. Chodíš pravidelne do kostola, do spoločenstva veriacich, a predsa akoby to nebolo dosť. Akoby si prišiel po istú hranicu vo svojom živote, chcel by si ísť ďalej, ale akosi nevieš ako. Robíš všetky správne veci, ktoré ťa učili, ale vnútorne ťa to neuspokojuje.
Je to preto, lebo chodenie do kostola a vzťah s Bohom nie je to isté. Nedeľné spoločenstvo veriacich síce je miestom, kde sa stretáme s Bohom, kde mimoriadnym spôsobom môžeme prežívať radosť zo svojej viery a vnímať Božiu prítomnosť, predsa to nie je všetko a samo o sebe je to málo.
Je to podobne ako keď sa chlapec zamiluje do dievčaťa. Najprv ho napĺňa šťastím už len to, že môže byť tam, kde je ona, že ju môže nenápadne pozorovať a je z nej úplne uchvátený. Ale po krátkom čase túži sa s ňou spoznať bližšie, stretnúť sa s ňou osobne a vo dvojici s ňou tráviť čas.
A tak podobne ani našu túžbu po Bohu nemôže naplniť len veľké zhromaždenie veriacich. Potrebujeme sa s Bohom stretávať aj osobne, vo dvojici, vo svojom súkromí. Boha síce nevidíme a nepočujeme priamo, ale On k nám hovorí skrze Bibliu, svoje Slovo a my k Nemu môžeme hovoriť vo svojich modlitbách. Boh je živý Boh, a preto toto nie sú len nejaké náboženské cvičenia, len nejaké úkony, ktoré treba plniť, ale je to spôsob stretania s a s Bohom.
Skús sa preto pozrieť na modlitbu a čítanie Biblie novým spôsobom. Nie ako na náboženské činnosti, ale ako na spôsob stretania sa s Bohom. Písané modlitby, ktorých autormi je niekto iný sú dobré, sú pre nás inšpiráciou i pomocou v situáciách, keď sami nevieme ako sa máme modliť. Aj v Biblii, najmä v žalmoch máme príklady takýchto modlitieb. Ale skús sa modliť k Bohu aj svojimi slovami, tak ako keď sa rozprávaš s niekým iným. Aj to je modlitba, veľmi konkrétna a osobná. Nemusíš tráviť hodiny listovaním v knižkách a hľadaním vhodnej modlitby. Môžeš ty sám svojimi slovami hovoriť k Bohu.
A podobne, nemusíš čakať, kým farár v nedeľu bude čítať z Biblie a vysvetľovať ju. Ty sám môžeš v nej pravidelne čítať a čerpať z nej silu a vedenie pre svoj život. Nie 1x, 2x za týždeň ale každodenne. Nevadí, že všetkému nerozumieš. Konaj podľa toho, čomu rozumieš. A toho je iste hodne. Začni tam, kde rozumieš, nie tam, čomu nerozumieš.
Hovoril som o tom, ako sa priblížiť Kristovi. Hovoril som o tom, že by to nebolo možné bez toho, keby sa On sám nesklonil najprv k nám. Hovoril som o pokání, ktoré je prvou nevyhnutnou podmienkou na stretnutie s Bohom. Ak chceme prísť k Bohu, nemôže obísť kríž, kde skladáme svoje hriechy, kde sme úplne pokorení a bezmocní. Hovoril som o význame veľkého spoločenstva, kde sme povzbudení spoločenstvom, do ktorého patríme. ale tiež o dôležitosti osobného stretania sa s Bohom v modlitbe a pri čítaní Božieho slova. Tu každodenne pestujeme svoj vzťah s Bohom.
Ale je ešte jeden rozmer stretania sa s Bohom, s Kristom. Je to stretnutie sa v malej skupine s inými veriacimi. Môže to mať rôznu podobu a rôzne sa to volať – biblická hodina, skupina mládeže, dorastu, rodinná skupinka a pod. Tento rozmer má výhody veľkého spoločenstva, pretože tu prijímam povzbudenie od druhých a tiež sám môžem druhým veľmi konkrétne dávať, ale tiež to má výhody osobného rozmeru, pretože to nie je anonymné, neosobné.
Niektorí sa možno práve tohto obávajú. Nie sme totiž zvyknutí pred druhými, a ešte cudzími odkrývať svoje vnútro. Ale možno práve toto je to, čo potrebuješ ako ďalší krok k tomu, aby si prežíval Božiu blízkosť. Každý, kto toto pozná by iste potvrdil moje slová. Verím, že o 2 týždne sa niektorí podelia s ostatnými o svoje vlastné svedectvo, aký má pre nich význam práve toto. Ale ak by niekto chcel už dnes, tak počas piesne, pred oznamami, nech príde sem dopredu za mnou, a môže krátko povedať svoje svedectvo.
Ostatných by som chcel povzbudiť a vyzvať k tomu, aby ste vážne zvážili túto možnosť svojho duchovného života. Možno práve toto je to, čo potrebuješ pre svoje duchovné napredovanie – zapojiť sa do menšej skupinky, kde budeš duchovne rásť a druhým tiež odovzdávať to, čím teba Pán Boh požehnal. Aj tu v zbore máme rôzne formy takéhoto stretávania. Pre deti i dospelých, pre mladých i mladších, pre dospelých i starších, pre slobodných i pre manželov, pre osamelých i družných. Nie je to pre tých, čo nevedia čo s voľným časom. Je to pre každého, kto chce vo svojom živote duchovne napredovať.
Ak si myslíš, že to nepotrebuješ, alebo že už toho vieš dosť, tak to nie je o vedomostiach, a tiež nezabudni, čo som hovoril na začiatku – Pán Ježiš nestojí na jednom mieste, ale kráča v pred. Ak ty zostaneš stáť, dávaj pozor, aby sa ti nestalo, že sa ocitneš sám. Amen
15.4.2007, 1. nedeľa po Veľkej Noci
„Preto ak je niekto v Kristu, je nové stvorenie. Staré veci sa pominuli a hľa, nastali nové. A to všetko je z Boha, ktorý nás zmieril so sebou v Kristu a zveril nám službu zmierenia, že totiž Boh bol v Kristu zmieril svet so sebou, nepočítal ľuďom ich priestupky a ustanovil medzi nami zvestovanie zmierenia. Miesto Krista sme teda poslovia, ako by (vás) Boh napomínal skrze nás: Miesto Krista prosíme: Zmierte sa s Bohom! Toho, ktorý nepoznal hriechu, urobil hriechom za nás, aby sme my boli v Ňom spravodlivosťou pred Bohom.“
2K 5:17-21
Blahoslavení sú všetci, ktorí Božie slovo nielen počúvajú, ale ho aj zachovávajú vo svojom srdci. a živote. Amen
Milí bratia a sestry v Pánovi Ježišovi Kristovi!
Žijeme vo svetle sviatkov Veľkej Noci, ktorá nám prináša radostnú správu o tom, že Ten, ktorý sa dobrovoľne vydal do moci smrti, Ten, ktorý vzal na seba náš hriech – ako hovorí aj apoštol Pavel – ten nezostal v moci smrti, ale vstal z mŕtvych a žije!
Milí bratia a sestry, dnes chcem hovoriť o veciach, ktoré nie sú ľahké. Chcem dnes hovoriť o pripravenosti na odchod z tohto sveta. A chcem o tom hovoriť vo svetle Veľkej Noci a naliehavosti výzvy, s ktorou sa na nás obracia apoštol Pavel: Zmierte sa s Bohom!
Myslím, že najpríhodnejší čas na hovorenie o smrti je práve čas, keď máme pred očami nanovo obraz prázdneho hrobu Pána Ježiša Krista.
A hoci neradi o smrti rozmýšľame, neraz – najmä v mladosti – odkladáme myšlienky na ňu, akoby ona nemala nikdy prísť, predsa sa jej nikto nevyhne. A z toho vyplýva dôležitá otázka pre človeka v každom veku: Si pripravený čeliť skutočnosti smrti? Si pripravený na odchod z tejto časnosti?
Dôvod, pre ktorý som sa rozhodol hovoriť dnes na túto tému je to, že mám pocit, že minulú nedeľu som vám zostal niečo dlžný. Tieto veľkonočné sviatky sme prežívali trochu inak ako zvyčajne, pretože vo veľkonočnú nedeľu ráno sme dostali správu, že dedo – ako sme ho volali – dedo mojej manželky odišiel do večnosti. A mám pocit, že to, čo som hovoril minulú nedeľu, nebolo úplné, pretože som Vám nepovedal o tejto veci.
Je to síce naša súkromná vec, rodinná vec, ale ovplyvňuje aj moju službu Vám. A navyše, tieto sviatky sú práve o smrti a živote. A my sme sa v to ráno, ešte pred odchodom sem na služby Božie, spolu s Alenkou, manželkou rozprávali o živote a smrti.
A uvedomili sme si minimálne dve veci: Ak je Veľká Noc len sviatkom jari, tak v nich nie je žiadna nádej ani budúcnosť. Ale ak sú tieto sviatky sviatkami Ježiša Krista, tak je v nich celá naša nádej i budúcnosť. A poviem to veľmi radikálne a vyhranene: Ak Pán Ježiš nebol vzkriesený, život nemá zmysel. Ak pre nás vzkriesený Ježiš nepripravuje domov v nebi, tak potom najväčším zmyslom života je užiť si čo najviac a čo najrýchlejšie tu a teraz, hneď. Nemá zmysel čakať na zajtra, pretože zajtra už nemusí byť!
Nemá zmysel byť ani čestným, ani zbožným, nemá zmysel si niečo odriekať alebo odkladať na budúcnosť, pretože budúcnosť nemusí byť. Mnohí ľudia tak naozaj žijú. Mnohí ľudia takto naozaj žijú, a mnohí lavírujú medzi tým, čo im hovorí svedomie a medzi tým, že nevidia žiadnu budúcnosť.
A čo my, čo si hovoríme, že sme kresťania? Na jednej strane cítime tiež veľkú pripútanosť k tomuto svetu a životu na ňom, na druhej strane tiež čelíme pominuteľnosti všetkého, čo tu je. Ale práve my by sme mali vidieť ďalej, za tieto hranice, pretože odtiaľ prišiel Ježiš. On nám otvoril cestu do večnosti.
To druhé, čo sme si uvedomili – a nie je to nové – je veľmi dôležité, ba to je to najdôležitejšie na svete – dať do poriadku svoj vzťah s Bohom.
Viete, keď sme naposledy na Vianoce rozprávali s dedom, mal už takmer 84 rokov, tak priznal, že ešte nie je pripravený odísť. A keď sme sa chystali teraz po sviatkoch, že pôjdeme k rodičom, tak moja Alenka sa túžila ešte s ním stretnúť a prípadne sa s ním modliť, aby našiel pokoj s Bohom. Keď sme už vedeli, že je na tom zle a že koniec môže prísť kedykoľvek, tak sa v sobotu večer, pred jeho smrťou modlila: Bože, ak je potrebné, aby sme sa ešte stretli, tak nech nás počká, kým prídeme. Ale ak to už nie je potrebné, tak je v Tvojich rukách. Boh rozhodol tak, že nás dedo už nepočkal. Už sme sa spolu s ním nemodlili. Prijali sme to ako Božie rozhodnutie ako dobré rozhodnutie.
Viete, sú ľudia, ktorí celý život verne chodili do kostola, ktorí verili v Pána Boha, ktorí žili dobrý život, a predsa neboli pripravení na túto chvíľu. Neboli zmierení s Bohom, prežívali nepokoj zo svojich hriechov a nemali v srdci pokoj Boží.
Pretože zmierenie a pokoj Boží neprichádza skrze našu zbožnosť, ani skrze náš dobrý život, pretože toto všetko je len naše úsilie. A ak sme úprimní, tak prídeme k záveru, že naše vlastné úsilie, aj pri najlepšej vôli a snahe je nedostatočné. A tak nepokoj pretrváva.
Zmierenie s Bohom a pokoj príde jedine z viery a spoľahnutia sa na to, čo pre mňa učinil Pán Ježiš Kristus, môj Spasiteľ, môj Záchranca od hriechu. On je víťaz nad smrťou!
Nový život, večný život je z Boha. To nie je výsledok žiadneho nášho silia, zbožnosti, dobroty. Sme v tom úplne závislí od Božieho rozhodnutia. A Boh sa rozhodol zmieriť svet so sebou skrze Ježiša Krista.
Apoštol Pavel tu hovorí o Kristovi veľmi silným spôsobom, že On nielen zobral na seba náš hriech, ale že Boh Ježiša spravil hriechom. Čo to znamená? Je to veľmi silné vyjadrenie toho, že Ježiš, ktorý bol čistý, nevinný a bez hriechu, bol tak ponorený do nášho hriechu, bol tak hlboko s ním stotožnený akoby sám bol tým hriechom, tým zlom, tým zavrhnutiahodným. Bolo to úplne nezaslúžené. Vôbec to nebolo spravodlivé. To nebolo fér, čo sa stalo Ježišovi. Ale On to prijal, On sa pre to rozhodol, aby – ako hovorí Pavel – aby sme my skrze tohto Ježiša stali sme sa spravodlivosťou pred Bohom. My, ktorí sme mali pykať za svoje hriechy, my stojíme vďaka Ježišovi pred Bohom ako spravodliví, ako očistení. Ani toto nie je spravodlivé, ani toto nie je fér. Nezaslúžime si to totiž. A práve to je prejavom Božej milosti a Jeho zľutovania sa nad nami.
Boh urobil zo svojej strany všetko, čo bolo potrebné, aby sme vstúpili do Jeho prítomnosti, do Jeho kráľovstva. Ale je potrebné, aby sme na túto Jeho vystretú ruku reagovali. Pokiaľ sa my sami nevzdáme svojho hriechu, tak on zostáva naďalej ako prekážka medzi nami a Bohom. Ak odmietame Ježiša, tak nemôžeme byť v Ňom a skrze Neho ospravedlnení pred Bohom. Ak si myslíme, že si vystačíme sami, tak všetko zostáva po starom – ešte stále sme vo svojich hriechoch.
Viete, kým sme mladí, zdraví, kým život ide podľa našich predstáv, kým sa nám zdá, že sa karta ešte obráti k lepšiemu a zvládneme to, tak môžeme obchádzať túto radikálnu Božiu požiadavku pokánia, môžeme sa tváriť, že nepočujeme výzvu k zmiereniu. Ešte stále sa nám zdá, že máme čas.
Aj tí, čo tragicky zahynuli v Novákoch, nemali čas premýšľať, či sú pripravení. Tá chvíľa konca prišla nečakane. Ale oni mali povolanie, ktoré ich snáď prinútilo zaoberať sa touto otázkou. Ak nie, tak to bolo veľmi nerozumné, pretože oni museli byť pripravený odísť kedykoľvek.
Ale je ilúzia, že nás sa to netýka. Nemáme také povolanie, žijeme si v pohode, ale predvčerom bolo v správach, že mladý motorkár zahynul pri nehode. Auto mu nedalo prednosť, ani nebol na vine, a predsa koniec ho zastihol náhle. Bol pripravený? Neviem, ani nie je mojou vecou posudzovať život iného, ale toto všetko je pre nás živou Bibliou, varovným Božím slovom – si pripravený ty?
A to je otázka zmierenia s Bohom. Byť zmierený s Bohom znamená nebáť sa s Ním stretnúť. Znamená to vedieť, že sa s ním nestretnem ak os nepriateľom, ani ako s Niekým, koho by som sa mal báť. Znamená to stretnúť sa s Ním nie ako so svojím Sudcom, ale ako so svojím dobrým Otcom. Tak čo, obávaš sa tohto stretnutia, alebo sa naň tešíš?
Boh je dobrý – nemá záľubu v smrti hriešnika – preto každý mal a má čas milosti, aby našiel zmierenie s Bohom – Boh nikomu neodstrihol predčasne niť života v tom zmysle, že by mu nedal šancu, hoci pre nás to aj bolo predčasne (chceli by sme s tým človekom ešte byť).
Dnes však nie sme vyzvaní, aby sme sa trápili nad tými, ktorí tu už nie sú medzi nami. Oni už stoja pred Božou tvárou a je to medzi nimi a Bohom. Ale my stojíme dnes ešte tu – na tejto strane večnosti. A ako hovorí Písmo: Dnes, ak počujete Jeho hlas, nezatvrdzujte si srdcia! (Žid 3:7).
Preto – ako Pavel hovoril o sebe, hovorím v tej istej autorite aj ja dnes: Boh… nás zmieril so sebou v Kristu a zveril nám službu zmierenia, že totiž Boh bol v Kristu zmieril svet so sebou, nepočítal ľuďom ich priestupky a ustanovil medzi nami zvestovanie zmierenia. Miesto Krista sme teda poslovia, ako by (vás) Boh napomínal skrze nás: Miesto Krista prosíme: Zmierte sa s Bohom. Amen!
Modlitby:
Dnes a teraz môžeme reagovať na túto výzvu Božieho slova. Aby sme neboli sebeckí, ktorí myslia len na seba a na spásu svojej duše. chcem, aby sme boli v modlitbách praktickí a konkrétni. Budeme sa modliť akoby nadvakrát. Najprv za seba, za zmierenie s Bohom. Ak potrebuješ túto modlitbu, tak využi túto chvíľu na to. Boh je tu pripravený k zmiereniu, dať ti pokoj a uistenie o večnom živote. Uistenie o odpustení, o tom, že ťa prijal za svoje dieťa. A ak by nepokoj pretrvával, môžeš prísť po skončení za mnou a môžeme sa o tom rozprávať dnes alebo inokedy a modliť sa. Alebo vyhľadaj niekoho iného, komu môžeš dôverovať a modlite sa spolu.
Potom sa budeme modliť za iných, ktorí potrebujú byť zmierení s Bohom, o ktorých vieme, že nie sú. V tichej chvíli prinesieme týchto ľudí pred Božiu tvár a budeme sa za nich prihovárať.
Modlime sa teraz najprv za seba – ak si zmierení s Bohom, tak Mu za to poďakuj. Ak si nie si istý, alebo vieš, že to nie je v poriadku, tak sa modli spolu so mnou nasledovnú modlitbu:
Vďaka Ti Bože za to, že si ma nezavrhol, ale si dal svojho Syna Ježiša ako obeť zmierenia za môj hriech. Vďaka Ti Pane Ježiši, že si bol ochotný vziať na seba môj hriech a podstúpiť to strašné zavrhnutie a odlúčenie od svojho nebeského Otca. Áno, dnes ľutujem svoj hriech, uvedomujem si a priznávam, že Tvoje rany sú viditeľným dokladom toho, že si nezaslúžim byť prijatý na milosť. Ďakujem Ti Ježiš, že v Tebe a skrze Teba sú moje hriechy odpustené, že si mi priniesol zmierenie s nebeským Otcom. Vďaka Ti Ježiš, za Tvoju svätú preliatu krv, ktorá ma očisťuje od všetkej špiny. Ďakujem za nový život, ktorý mi dávaš. Daj mi svojho Svätého Ducha, aby som žil s Tebou a v Tebe tento nový život tu na zemi až pokiaľ ma nepovoláš do svojho kráľovstva. Amen.
8. 4.2007, 1. slávnosť veľkonočná
…vieme, že Kristus, ktorý vstal z mŕtvych, viac neumiera a smrť už viac nepanuje nad Ním“. R 6:9
Dnes je Veľkonočná nedeľa, ktorá nám prináša posolstvo o vzkriesení Pána Ježiša Krista. Toto posolstvo je skutočne niečo nezvyčajné a nemali by sme to brať ako samozrejmosť. Nebolo to vôbec niečo samozrejmé pre učeníkov. Ba mohli by sme povedať, že Ježišovi nepriateľa – keďže dali strážiť hrob – viac „verili“ v Jeho zmŕtvychvstanie ako Jeho učeníci. Veľkňazi sa obávali, že by Ho mohli učeníci ukradnúť a vyhlásiť za živého. Ale učeníci to nemali ani v päte. Oni boli natoľko zdrvení, že nemali síl ani vo sne, aby vymýšľali teórie o vzkriesenom Ježišovi. Pre nich Jeho smrťou všetko skončilo, všetky ich nádeje, celá budúcnosť sa im zrútila.
Preto ak dnešný moderný človek pochybuje o vzkriesení Krista, ak o tom pochybovali ateistickí a agnostickí myslitelia minulých storočí, tak to treba prijať s pochopením. Vzkriesenie bolo niečo prekvapujúce a neočakávané pre nábožensky založených učeníkov. O čo viac je prekvapením pre dnešného človeka, ktorý sa náboženstvu odcudzuje.
Pred týždňom, na Kvetnú nedeľu, ktorí si pamätáte, sme sa zamýšľali nad 8. veršom z tejto kapitoly. Vtedy sme uvažovali nad tým, čo to znamená zomrieť s Kristom a žiť s Kristom. Dnes by som chcel spolu s vami nadviazať na naše predošlé stretnutia tu pri Božom slove a hľadať odpoveď na otázku: Aký význam má vzkriesenie PJK pre mňa dnes?
A ak by som bol dostatočne odvážny, tak by som povedal, že je málo, ak budeme dnes len rozjímať o vzkriesení Pána Ježiša Krista. To, čo je potrebné, je stretnúť sa s týmto vzkrieseným Ježišom Kristom.
On nemá dôvod čakať až do večnosti. On sa chce stretnúť s tebou už dnes, tu na zemi. Stále platia slová, ktoré povedal, keď tu kráčal po tejto zemi: Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení… (Mt 11:28).
A myslím, že ani ty nemáš vážny dôvod odkladať toto stretnutie až do večnosti. Pretože dnes sa s ním môžeš stretnúť ako so svojim Spasiteľom, Záchrancom a Priateľom, ale potom sa s Ním stretneš už len ako so svojím Sudcom. Ak berieš vážne svoj život so všetkým, čo k nemu patrí – a k tomu patrí aj smrť, tak potom ti to stojí za to zastaviť sa na chvíľu aj pri Ježišovi.
Ak by Ježiš nevstal z mŕtvych, tak všetko toto, čo som doteraz povedal, nemá zmysel. Jeho kosti spráchniveli v nejakom hrobe a nemáme v Ňom žiadnu nádej. Ak je Ježiš mŕtvy, nemôže nám nijako pomôcť. Potom nám zostalo len Jeho učenie, zostal nám Jeho príklad. Oboje je však pre nás – bežných smrteľníkov – nedosiahnuteľným ideálom. a potom je tu aj vážna otázka: Prečo sa vôbec usilovať nasledovať Jeho príklad?
Apoštol Pavel bol pôvodne presvedčený, že to, čo hlásajú o Ježišovi Jeho nasledovníci, sú výmysly a bludy, ktorých šírenie treba čím skôr zastaviť. A potom jeho osobné stretnutie so vzkrieseným Kristom zmenilo úplne jeho život. A on sám píše o Ježišovi ako o tom, ktorý vstal z mŕtvych, viac neumiera a smrť už viac nepanuje nad Ním.
Čo nám hovoria tieto slová? Tieto slová apoštola Pavla nám jednoduchým spôsobom hovoria kľúčové kresťanské pravdy: 1. Kristus vstal z mŕtvych, 2. viac neumiera – nepodlieha smrti a 3. smrť nepanuje viac nad Ním, teda nemá nad Ním žiadnu moc.
Aký význam majú pre nás dnes tieto biblické pravdy? Ako ovplyvňujú náš každodenný život? Čo prinášajú do nášho života?
On viac nepodlieha smrti – preto je i nesprávne chápanie, že by človek mohol nejakým spôsobom opakovať Jeho obeť. Akoby sme mohli Krista znovu pribíjať na kríž, obetovať? Jeho obeť je raz a navždy platná a neopakovateľná. Ak Krista znovu nejakým spôsobom križujeme, tak jedine – obrazne povedané – tým, že znovu a znovu hrešíme. Ale nemusíme Ho znovu ťahať z nebeskej slávy tu na zem, aby sme Ho znovu a znovu obetovali. On sa obetoval sám – raz a navždy a dokonale. On viac už neumiera. Zomrel raz a platnosť tejto Jeho smrti je nespochybniteľná. Smrť už viac nemá nad Ním moc. Dnes Kristus stojí nad smrťou.
Smrť je tá moc, ktorej sa všetci desia a pred ktorou sa raz musí skloniť každý človek – bez rozdielu a bez výnimky, bez ohľadu na svoje postavenie a veľkosť tu na zemi – to je smrť.
Tá smrť je teraz v Jeho moci. Nie ona panuje nad Ním, ale On panuje nad ňou. On sa jej sám dobrovoľne podrobil a vydal, ale teraz je to On, ktorý je jej Pánom (por. Zj 1:18).
Význam toho, že PJK je víťazom nielen nad hriechom ale i nad smrťou je v tom, že víťazstvo nad hriechom prináša viac ako len úľavu svedomia na tomto svete, v tomto živote. Jeho víťazstvo nad smrťou má dosah na večnosť.
Kristus, ktorý vstal z mŕtvych, viac neumiera a smrť už viac nepanuje nad Ním
Poznáme Krista trpiaceho, zomierajúce za nás a za naše hriechy. Poznáme však aj Krista žijúceho, dávajúceho nám nový život? Vieme, čo si počať s krížom – tam kľakáme a skladáme svoje hriechy, tam činíme pokánie a prosíme od odpustenie.
Ale vieme si poradiť s prázdnym hrobom? Vieme, čo so živým Kristom? Niekedy mám dojem, že vieme, ako prísť ku krížu, ako prísť v pokání k Bohu – mnohí si na tom dajú záležať, aby aspoň na sviatky prišli k spovedi a VP. Ale akoby sa nikdy nepohli ďalej. Od kríža sa obracajú späť k predchádzajúcemu spôsobu života, vracajú sa späť do starých, vychodených koľají.
Ako je to s tebou? Zajtra sviatky skončia a vráti sa každodenná rutina. A čo ty? Chceš sa spolu s bežnými dňami vrátiť do vychodených koľají svojho života, alebo sa chceš pohnúť vo svojom živote ďalej, dopredu?
Potrebujeme od trpiaceho Krista prejsť k živému Kristovi. Len vtedy je naša kresťanská viera úplná a nie polovičatá. Potrebujeme zažiť nielen slzy pokánia nad svojím hriechom, ale aj úžas radosti nad tým, že Kristus žije!!!
Zo života M. Luthera poznám jeden príklad, keď bol v depresii a jeho manželka, keď ho nijako nevedela povzbudiť, si obliekla čierne smútočné šaty. Keď sa on nad tým pozastavil, ona na to: No, Boh umrel. Ako to, že Boh zomrel? na to Luther, On nezomrel, žije! No, zaiste musel Boh umrieť, keď si ty taký smutný. A vtedy sa mu otvorili oči – áno, vždy je tu dôvod na radosť a optimizmus – pretože Boh je živý, pretože Kristus nezostal v hrobe. Áno, sú chvíle, kedy je ťažko tancovať a spievať, ale i vo chvíľach, keď nás mučí neistota a obávame sa budúcnosti, a keď prítomnosť sa zdá priam neznesiteľná, i vtedy je pravdou, že Boh je živý, že Kristus vstal z hrobu!!!
R 4:25 On, ktorý bol… „vydaný pre naše hriechy a vzkriesený pre naše ospravedlnenie.“
Potrebujeme sa učiť žiť nielen ako kajúci hriešnici, ale i ako ospravedlnené dietky Božie. Oboje je pravdou. Jedna z reformačných výrokov o kresťanovi je, že kresťan je súčasne spravodlivý i hriešny.
Kríž i prázdny hrob, oboje by sme mali mať neustále pred očami. Kríž nás vracia späť na zem, aby sme si o sebe nemysleli viac ako je potrebné. Prázdny hrob nás dvíha do nebeskej radosti, aby sme uprostred zápasov a ťažkostí života neupadali do malomyseľnosti, ale s dôverou a nádejou v Bohu hľadeli do budúcnosti.
Keď Pán Ježiš povedal: Ajhľa som s vami po všetky dni až do konca sveta…( Mt 28:20) …to neznamená niečo v tom zmysle: No, tak ja odchádzam, ale som s vami, držím vám palce. Nejak to tu zvládnite, snažte sa ako najlepšie viete. Dúfam, že to dobre dopadne. A potom sa snáď stretneme… Nie! On prisľúbil svoju prítomnosť po všetky dni, každý deň. On je živý a skutočný. On je skutočne živý! A dôvodom pre Jeho smrť na kríži a vzkriesenie bolo práve to, že chce žiť s tebou. Už teraz.
Ak chceš aj ty život s Ním, tak sa teraz modli spolu so mnou nasledovnú modlitbu
Modlitba:
Ty Pane Ježiši Kriste, ktorý si zomrel za moje hriechy a vstal pre moje ospravedlnenie, prijímam dnes túto pravdu, ktorú hovorí Tvoje slovo. Prijímam dnes novú totožnosť, ktorú mi dávaš – detinstvo Božie, ospravedlnenie a nový život – v Tebe a skrze Teba. Ži, prosím vo mne a skrze mňa. Veď ma a zachovaj od zlého, nauč ma žiť tu na zemi a doveď ma do nebeského domova. Amen
6.4.2007, Veľký piatok – SLB + VP
Pán Ježiš povedal:
„Choďte teda, čiňte mi učeníkmi všetky národy, krstiac ich v meno Otca, i Syna i Ducha Svätého a učiac ich zachovávať všetko, čokoľvek som vám prikázal…“ Mt. 28:19-20a
Milí bratia a sestry v PJK!
Dnešná nedeľa pre nás skutočne slávnostná. Štyria mladí, dospelí ľudia chcú v našom spoločenstve vyznať svoju vieru v Pána Ježiša Krista (PJK). Je to radostná vec. Táto naša radosť je však možná jedine preto, že PJK sa ešte prv priznal k nám – tým, že prišiel k nám, žil medzi nami, zomrel za naše hriechy.
Po svojom vzkriesení sa poslednýkrát stretáva so svojimi učeníkmi a dáva im Veľké poverenie – ísť do celého sveta a niesť tam evanjelium – radostnú správu o Ňom, o tom, čo urobil pre nás a medzi všetkými národmi vychovávať Mu učeníkov.
Byť učeníkom PJK je viac ako byť veriacim. Jakub vo svojom liste píše, že v Boha veria aj démoni, ale sa desia. Evanjeliá nám zaznamenali viacero príbehov, keď sa PJK stretol s mocou zla, a práve títo odporcovia Boha v Ňom prví spoznávali Božieho Syna, Mesiáša, ale sa Ho desili a utekali od Neho. Jeho učeníkmi sa stali tí, ktorí sa pred Ním sklonili v pokore a pokání a boli ochotní Ho nasledovať.
Áno, sme spasení, očistení od svojich hriechov skrze vieru v to, čo urobil pre nás PJK na golgotskom kríži. To je základ nášho kresťanského a evanjelického vyznania. Ale táto viera sa potvrdzuje v našom živote tým, že sme Ježišovými učeníkmi.
PJK hovorí o krste. Hovorí o krste v meno Otca i Syna i Ducha Svätého. Je tu prítomná celá Sv. Trojica. Boh vo svojej plnosti a celosti. Krstom sme zjednotení s Kristom. PJK s našimi hriechmi, my s Jeho spravodlivosťou. Je to ako výmena dresov po zápase. My vo svojom zápase s hriechom nakoniec poznávame, že nie sme sami schopní seba očistiť. A vďačne dávame Ježišovi rúcho svojho života poškvrnené hriechom. On – Ježiš – vyšiel zo zápasu s hriechom víťazne. Zomrel a bol vzkriesení a dáva nám svoje čisté rúcho spravodlivosti. Pavel to vyjadruje v liste Galatským (3:27) slovami: „ktorí ste boli pokrstení v Krista, Krista ste si obliekli.“
Byť pokrstený v meno Božie znamená, že tu nekráčame vo svojej vlastnej sile, schopnosti, spravodlivosti, vo svojej vlastnej čistote, ale v Ježišovej sile, v Jeho moci, v Jeho spravodlivosti a čistote. Sme chránení v skafandri Jeho lásky.
Aj ten výraz „krstiť v meno“ a nie v mene vyjadruje túto myšlienku. Grécke slovo pre krstenie – baptidzó – znamená ponorenie a meno v starovekom Oriente bolo viac ako len názov osoby, ale bola to osobnosť samotná. Meno malo hodnotu, česť a vážnosť. V židovstve fráza „v meno“ znamenala, že niekto bol skutočne odovzdaný niečomu alebo niekomu. Preto výraz „krstiť v meno“ môžeme zrozumiteľnejšie a správne vyjadriť ako „ponoriť do osoby Boha Otca i Syna i Ducha Svätého.“ Alebo ešte inak: „odovzdať Bohu Otcu i Synu i Duchu Svätému.“
V krste sme teda ponorení do Pána Boha. Preto v NZ nájdeme tak veľa slovných spojení o „živote v Kristu“. To všetko je odkaz na krst – na naše stotožnenie s PJK.
Uvedomme si všetci význam svojho krstu! V krste sa s nami stotožnil PJK, aby sme sa my stotožnili s Ním. To nie je len nejaký obrad, nejaký formálny, vonkajší úkon. V krste PB s nami uzavrel zmluvu a keď Boh nejakú zmluvu uzatvára, tak tá platí. On ju berie vážne, aj ak my sme ju porušili. On je verný, aj ak my sme neverní.
Vráťme sa teda ku svojmu krstu a žime v ňom.
Byť pokrstený je však začiatok kresťanského života. Učeníkom je ten, kto je pokrstený a učí sa zachovávať slová PJK. Krst je jedna strana mince učeníctva, učenie sa životu s Kristom a v Kristovi je jej druhá strana.
Byť Ježišovým učeníkom znamená neustále sa od Neho učiť. Učeníctvo nie je odbavené vyučovaním náboženstva či prípravou ku konfirmácii. Je to neustály proces počas celého života. Tu na zemi si nikdy nemôžeme povedať: tak už viem toho dosť, tak už je môj život dostatočne podobný Ježišovmu životu. Takýto postoj by bol nebezpečnou pýchou, prejavom spoliehania sa na svoje zásluhy. Ap. Pavel píše vo svojom liste Filipským (3:12) „nie že by som už bol dosiahol, alebo bol už dokonalý, ale snažím sa, či ozaj uchvátim, na čo ma aj Kristus Ježiš uchvátil.“
Ako sa teda učím? Skúsenosť hovorí, že najúčinnejšie učenie sa je učenie sa príkladom. Keď človek pozoruje druhého a skúša sám robiť to, čo robí ten druhý. Tak sa učili 12 učeníci od Ježiša. PJK v slovách evanjelia hovorí, že sa tak má diať aj naďalej a odovzdávať to z generácie na generáciu.
Je bláhové si myslieť, že kresťanský život „sa udeje sám od seba“. Na tom treba pracovať. Tí, ktorí máte deti iste potvrdíte, že to zlé deti netreba učiť, ale to dobré je výsledkom trpezlivej mravenčej každodennej práce, opakovania, pripomínania, príkladu atď. Koľkokrát treba dieťaťu povedať škaredé slovo, aby sa ho naučilo? Stačí raz a už ho bude vedieť používať. Dokonca náš Jakub, keď ešte nepoznal žiadne škaredé slová, tak si ich sám vymýšľal!
A koľkokrát potrebuje dieťa počuť „ďakujem“, aby sa ho naučilo používať? Mnohí sú už dospelí a ešte sa to nenaučili. Ešte sa nestalo, že by niekto zabudol nadávať, ak si klepne kladivom po prste. Ak nenadáva, je to jedine preto, že niečo silnejšie ako hriech víťazí v jeho živote, ale iste to nie je tým, že by zabudol. To zlé, hriech je jednoducho v nás. Ten nový, Boží život musí byť v nás rozvíjaný. Potrebujeme sa mu cieľavedome učiť.
Učiť sa zachovávať Ježišove slová môžeme a máme dvoma spôsobmi. Ten prvý je osobný – učím sa z príkladu samotného PJK. Čítam si Bibliu, poznávam Ježišov život, prosím o silu a vedenie DS a aplikujem poznané do svojho každodenného života. Čiže ešte raz: čítanie Biblie, modlitba, uplatňovanie poznaného v živote – to je základ.
Tá ďalšia rovina je učenie sa od druhých kresťanov a spolu s nimi. To sa deje v spoločenstve veriacich. Ani nie tak na bohoslužbách, tu je to skôr to verbálne, jednostranné vyučovanie, ale dôležité je to každodenné stretanie sa, povzbudzovanie, napomínanie, vzájomné modlitby a služba.
Dôležité je oboje – osobný pravidelný život s Bohom ale i život v spoločenstve ostatných veriacich. Bez jedného či druhého nie je možné byť učeníkom PJK, a teda ani skutočným kresťanom.
Dnešné slová PJK v sebe obsahujú evanjelium i zákon. Dobré posolstvo i následné povinnosti. Tá dobrá správa – evanjelium je, že v krste sme stotožnení s PJK. On nám dáva sám seba, sme vtiahnutí do silového pôsobenia Pána Boha a Jeho milosti. V tom je naše spasenie. V bode, kde my uznávame, že končíme, On môže začať konať. V bode, kde my stojíme bezradne pred svojou hriešnosťou, On prichádza so svojou uzdravujúcou milosťou.
Tá ďalšia rovina – rovina zákona, a teda našich povinností hovorí o tom, že celoživotne máme rásť v účeníctve PJK, máme Ho nasledovať, učiť sa žiť tak, ako žil On.
Nech sa tak deje. Amen
Literatúra:
Concordia Self-Study Bible
Biblia s aplikáciami pre život
|
Naše poslanie Náš cirkevný zbor je tu preto, aby sme vytvárajúc rodinu Božích detí prinášali evanjelium strateným, slúžili núdznym, budovali veriacich a tým všetkým prinášali Bohu slávu.
Cirkevný príspevok na rok 2024 Výška cirkevného príspevku na rok 2024 je 22,– € na osobu.
Cirkevný príspevok je možné uhradiť v hotovosti v kancelárii farského úradu alebo prevodom na účet cirkevného zboru: ČSOB,
IBAN: SK33 7500 0000 0040 3024 3431; variabilný symbol /VS/: 444, špecifický symbol /ŠS/: 2024; do správy pre prijímateľa: meno (počet osôb)
Platobné údaje číslo účtu:
ČSOB, 4030243431/7500,
IBAN: SK33 7500 0000 0040 3024 3431
pre lepšiu identifikáciu prosíme, aby ste uvádzali nasledovné variabilné symboly:
stavba kostola: VS 333,
činnosť cirkevného zboru: VS 555,
Ďakujeme.
|
