13.5.2007, 5. nedeľa po Veľkej Noci
„…ste už okúsili, že Pán je dobrý. Pristupujte k Nemu, živému kameňu, ľuďmi zavrhnutému, ale Bohom vyvolenému a vzácnemu, a aj vy sami, ako živé kamene budujte sa na duchovný dom, sväté kňazstvo, aby ste prinášali duchovné obete, príjemné Bohu skrze Ježiša Krista.“. 1 Pt 2:3-5
Milí bratia a sestry v PJK!
Vieme, že dnes je Deň matiek. Osobne si tento deň vážim viac ako deň žien, pretože – prepáčte mi za to prirovnanie, ženou je rovnako ľahká žena ako i svätica, ale kto sa stane matkou, skutočnou matkou pre druhých, či už tou biologickou alebo i duchovnou, tak tie ženy si zaslúžia našu pozornosť a úctu. Ja však dnes nebudem hovoriť zvlášť k mamám. Túto úlohu vyjadrenia vďaky všetkým mamám dnes prenechám naplno našim deťom. Dnes sa budeme venovať téme duchovného domova. Je pravda, že sú to väčšinou naše mamy, ktoré vytvárajú to teplo domova, i ony sú tie, tkoré nás učia prvé modlitby a tak aj vovádzajú do toho duchovného domova. Ale dnes sa budeme nad touto témou zamýšľať z trochu iného pohľadu.
Jednu vec, ktorú ste viacerí vyjadrili v anketovom lístku bolo, že prichádzate sem na služby Božie, lebo hľadáte duchovný domov. Keď ho niekto hľadá, je to dobré, že hľadá, ale tiež to znamená, že ho ešte celkom nenašiel. Keď som o tomto rozmýšľal, uvedomil som si, že duchovný domov nachádzame a prežívame v dvoch rovinách. Jedna rovina je vo vzťahu k Bohu, druhá rovina je vo vzťahu k ľuďom. O tomto chcem dnes hovoriť a slová apoštola Petra nás budú touto cestou výborne sprevádzať.
Peter píše kresťanom. Pripomína im, že už okúsili, že „Pán je dobrý“. A hoci odvolávanie sa na nejaké náboženské skúsenosti a zážitky môže byť zavádzajúce, predsa tu Peter nehovorí o tom, že poznanie Boha je čisto len teoretické, rozumové, ale naráža na konkrétne situácie, v ktorých kresťania spoznali, zakúsili, presvedčili sa, že Pán je dobrý.
V podobnom duchu nájdeme výzvu už v Starej Zmluve, kde Dávid vyzýva: Okúste a viďte, že dobrý je Hospodin! (Ž 34:9) A teda ešte skôr, ako pôjdeme v našom rozmýšľaní ďalej, mali by sme si položiť otázku: Ako to je so mnou? Akú mám vieru? Mám vôbec nejakú vieru? Je pre mňa viera len čisto rozumové presvedčenie o biblických pravdách? Alebo je viera niečo prežívané? Môžem vo svojom živote pomenovať isté „skúsenosti viery“, kedy som okúsil, že Pán je dobrý?
Počul som mnohých ľudí vydávať takéto svedectvá, kedy v rôznych situáciách života zakúsili, že pán je dobrý. Niektorí to okúsili pri prijímaní Večere Pánovej, iní pri počúvaní kázne, ďalší pri modlitbe, iní pri čítaní Biblie alebo inej knihy, ďalší pri rozhovore s druhým kresťanom atď., atď.
Nikdy sa nemôžeš cítiť v cirkvi doma, ak si odcudzený Bohu. Jednoducho nemôže ti byť dosť dobre medzi tými, ktorí sa tešia z prítomnosti Niekoho, koho ty nepoznáš.
Iste poznáte ten pocit, keď sa v spoločnosti ľudia bavia napr. o nejakom filme, ktorý ste vy nevideli. Všetci sa zabávajú, len vy sa neviete zapojiť a cítite sa ako piate koleso na voze. Tak podobne sa cíti neobrátený človek medzi kresťanmi.
A tak to prvé a základné, čo každý z nás potrebuje, je prísť k Bohu a okúsiť, že Pán je dobrý. Poslúchnuť tú Dávidovu výzvu: Okúste a viďte, že dobrý je Hospodin! Proste Pána v modlitbe, aby sa vám dal poznať, aby vám vo vašej situácii ukázal svoju dobrotu a lásku. Ja k tomu poviem už len slovami apoštola Pavla: Ten, ktorý neušetril vlastného Syna, ale vydal Ho za nás všetkých, ako by nám s nedaroval s Ním všetko? (R 8:32)
Ale poďme ďalej, ak ste okúsili, že Pán je dobrý, Peter nás vyzýva, aby sme k Nemu pristupovali. Peter prirovnáva Pána Ježiša Krista ku živému kameňu, ktorý bol zavrhnutý ľuďmi, ale bohom bol vyvolený a vzácny. Poznáme veľkonočný príbeh, vieme, na čo Peter naráža.
Tým, že Pána Ježiša prirovnáva k živému kameňu, vyjadruje 2 veci. Že Pán Ježiš je pevný základ života – ako kameň, ale tiež, že nie je chladným, mŕtvym kameňom, ale živým. Teda môžeme mať a budovať, rozvíjať s Kristom živý vzťah. A k tomuto sme vyzvaný. Nielen prísť ku Kristovi, nielen okúsiť, že je dobrý, ale prichádzať k Nemu pravidelne, neustále a tešiť a čerpať z Jeho dobroty, lásky, milosti, požehnania…
Nestojme niekde v minulosti, nežime z toho, čo bolo, ale kráčajme v prítomnosti vpred do budúcnosti. Kristus nie je mŕtva história, ale živá prítomnosť a budúcnosť.
Keď hovorím, že máš prichádzať ku Kristovi, nemyslím tým, že máš hľadať duchovné zážitky. Hľadaj Krista v Jeho slove, v modlitbe, v spoločenstve, v druhom človeku. A keď k Nemu prídeš, tak potom príde aj to ďalšie.
Ale náš dnešný text tu nekončí. Hovorí, že aj my sami sa máme budovať ako živé kamene na duchovný dom. Peter prirovnáva aj nás, kresťanov k živým kameňom, z ktorých je budovaný duchovný dom. Čo to znamená? Ani my nie sme nejaké mŕtve balvany, ktoré ležia niekde na kope. Sme kameňmi, ktoré sú určené k stavbe. Nemáme ležať len tak pohodené niekde na zemi, nemáme byť len nesúvisiacou hromadou, ktorá nemá účel. Máme byť rastúcou stavbou. Stavba má účel, zmysel a tak aj my v cirkvi máme svoje miesto, a ako celok máme význam.
Žiaľ, pričasto zhromaždenie kresťanov viac pripomína len takú hromadu kamenia, mnohí kresťania sú dokonca takí roztratení, nevedia, kam patria, kde je v tej Božej stavbe, v tom Božom dome ich miesto.
Nemyslím teraz to miesto, na ktorom sedíte v nedeľu v kostole, ale na to poslanie, ktoré dal každému z nás Boh. Prečo to tak je? Pretože mnohí prichádzajú na bohoslužby len ako diváci, bez toho, aby sa zaujímali o toho druhého, ktorý sedí vedľa neho. Bez toho, aby sa pýtal, či Pán Boh nemá pre mňa niečo viac ako len prísť, posedieť a odísť. Málo sa zaujímame jeden o druhého, málo používame svoje dary pre druhých.
Tehly v múre sú nevedomé, nevedia nič o tom, aký majú význam v celej stavbe, je im ľahostajné, s akými tehlami a prečo sú navzájom spojené. Lenže my nie sme hlinené tehly, mŕtve kamene. My sme živé kamene, ktoré sa majú pýtať na účel stavby, ktoré majú vnímať, kto je v ich okolí, a rozvíjať vzťahy s tými, ktorých Pán Boh dáva do ich blízkosti.
A Peter hovorí niečo aj o tom účele, ktorý má tento duchovný dom. Hovorí, že sme svätým kňazstvom, aby sme prinášali duchovné obete, príjemné Bohu… Čo to znamená?
Kňaz je človek, ktorý sprostredkúva kontakt medzi človekom a Bohom. V katolíckej cirkvi kňaz a farár je to isté. Ale nie tak u nás protestantov, evanjelikov. M. Luther a reformácia vyniesla na svetlo tú zabudnutú pravdu o všeobecnom kňazstve všetkých veriacich.
Obeťou na kríži sa stal Pán Ježiš veľkňazom, ktorý otvoril priamu cestu k Bohu pre všetkých. To znamená, že Kristus je veľkňazom a my sme kňazi. Farár, kazateľ v evanjelických cirkvách nie je viac kňazom ako hocikto iný, je len pastorom – pastierom a kazateľom, zvestovateľom zboru. Bol zvolený zborom veriacich k tejto úlohe, ale nie je niečo viac ako ostatní veriaci.
A tak pravda o všeobecnom kňazstve všetkých veriacich je veľmi dôležitá. Čo to znamená, že aj ty si kňazom? Po prvé, že naozaj môžeš ta sám za seba prísť k Bohu, ale tiež to znamená, že ako kňaz môžeš predstupovať pred Boha v mene tých, ktorí k Nemu ešte sami prísť nemôžu alebo nevedia alebo nechcú.
Inými slovami, môžeš a ako kňaz máš aj tú povinnosť modliť sa za druhých ľudí a aj im vydávať svedectvo o Božej milosti slovami i životom.
Keď sa pozrieme, ako to vyzerá v praxi, tak žiaľ, musíme skonštatovať, že v mnohom akoby sme my evanjelici prevzali stredoveké katolícke chápanie kňazstva. Jednotliví veriaci neplnia úlohu kňazov vo svojich rodinách, svojich pracoviskách, v školách a pod. Mnohí nechávajú tieto kňazské povinnosti len na farárov a zabúdajú, že každý veriaci má prinášať Bohu duchovné obete, ako hovorí Peter.
Vieme, že Kristovou smrťou na kríži stratili význam obete zvierat prinášané v jeruzalemskom chráme. Tie boli len predobrazom Kristovej obete za hriechy. My nemáme prinášať Bohu obete za hriechy, pretože na to už nie je dôvod. Kristova obeť bola dostatočná.
Aké obete potom máme my prinášať? O tom by sa dalo veľa hovoriť, ale dnes len nakrátko pripomeniem slová apoštola Pavla z R 12:1, kde hovorí: „vydávajte svoje telá v živú, svätú, Bohu príjemnú obeť, vašu rozumnú to službu Bohu…“. To znamená, že máme dať Bohu ako obeť seba. Obeťou je to, keď sa dáme Bohu k dispozícii do služby. Každý z nás má nejaké obdarovanie, ktorým môže byť užitočným pre druhých.
Iste by sa nás dotklo, keby sme sa dozvedeli, že o nás hovorí niekto ako o neschopných. Keď sme teda schopní, prečo nedať svoje schopnosti do služby Bohu?
Nemáme dnes čas a priestor, aby sme rozoberali všetky tu načrtnuté témy do detailov, ale zvážte to. Už som hovoril, že práve zapojenie do nejakej menšej skupiny – dorastu, mládeže, rodinnej skupinky, biblickej hodiny a pod. vám pomôže duchovne rásť vo vzťahu k Bohu, objaviť jasnejšie svoje poslanie, rozvíjať vzťahy s druhými kresťanmi a používať svoje obdarovanie v službe.
Ak sa teda chcete zapojiť, príďte za mnou po službách Božích a rád sa o tom s vami porozprávam a poradím. to je moja úloha ako kazateľa a duchovného pastiera.
Len ak prídeš k Pánovi a okúsiš Jeho dobrotu, ak budeš s Ním rozvíjať každodenne vzťah skrze čítanie Písma a modlitbu, len ak nájdeš svoje miesto v stavbe Božieho domu – teda objavíš svoje poslanie, ak nájdeš svoje miesto vo vzťahoch a teda sa aktívne zapojíš do spoločenstva, ak nájdeš svoje miesto v daroch, ktoré máš a zapojíš sa do služby, potom tu budeš naplno doma. Amen
Literatúra:
Concordia Self-Study Bible
Biblia s aplikáciami pre život
