Nedávno som šiel s kamarátom autom z Tatier do Košíc. Šli sme okolo Spišského hradu, ktorý sa
majestátne týčil nad cestou. Neďaleko hradu je menší kopec, na ktorom je malý kostolík. Alebo
kaplnka. Neviem, ako sa volá. Vlastne, v tom je tá pointa. Chodíme okolo niekoľkokrát v roku. Pekný
kopček. Pekná kaplnka. Neďaleko od cesty. Ale aby sa človek k nej dostal, musel by zísť zo svojej
cesty, trochu odbočiť a ísť tam hore. Možno by to nebolo ani také náročné. A možno by to nezabralo
ani tak veľa času. Možno to raz urobím. Možno, niekedy, neskôr. A možno nikdy. Bolo by to možno
zaujímavé, možno aj romantické, milé. Ale, akosi nemám dostatočný dôvod. A tak tam asi nikdy
nezájdem.
To mi trochu pripomína cirkev. Ľudia vidia, že tu je. Jej prítomnosť je tu nejakým spôsobom
viditeľná. Ale majú dostatočný dôvod, aby zišli zo svojej životnej cesty a aspoň na chvíľu sa
pristavili? Aby sa zastavili a započúvali do posolstva, ktoré zvestujeme? Keď vidia náš zbor, zláka ich
to vstúpiť, prísť medzi nás? Prečo áno? A prečo možno skôr nie?
Sme ako tá pekná kaplnka pri ceste, ktorá dotvára kolorit krajiny, ale keby zmizla, tak by si to možno
ani nikto nevšimol? Chýbala by vôbec niekomu?
